O pyšnom pomocníkovi
Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a za siedmymi dolami žila raz a iste aj doteraz stále ešte žije jedna veľká kráľovská rodina. Je to taká zázračná rodina. A záhadná rodina. Pretože nikto nevie, odkiaľ prišli. Ani ich nikto nikdy nestretol a ani ich nikto nikdy nevidel. Veľa zdatných mládencov ich hľadalo a prešlo siedmymi horami a siedmymi dolami a predsa ich nenašli. No napriek tomu, hovorí sa, že žijú už tisícky rokov na tom istom mieste. A hovorí sa tiež, že je to taká krásna a milujúca sa rodina, že nikto ani nevie, koľko ich v rodine je. Lebo vždy vystupujú ako jeden. Nehádajú sa, nemajú spory. Všetko riešia s láskou. Fakt zázračná rodina.
Pamätáte sa ešte, keď som vám rozprával o tom ako otec vytvoril veľkolepý organ? Ak nie, nevadí. Raz inokedy vám o tom opäť porozprávam. Ale dnes by som vám chcel porozprávať, čo sa stalo tesne predtým, ako sa otec rozhodol vytvoriť ten famózny orchester s najdokonalejším nástrojom na čele - organom, ktorý mal byť v úplnej jednote s jeho synom.
Ako vždy, otec spolu s mamou a synom stále niečo tvorili. A mali aj veľa ochotných pomocníkov. Otec mal vždy rád svojich pomocníkov a pomocníci túžili otcovi slúžiť. A otec im zveroval mnohé dôležité práce. Aj tie, ktoré by mohol urobiť sám.
Presne vtedy, keď syn zatúžil po fantastickom organe, prišiel za otcom ten najkrajší a najšikovnejší pomocník.
„Kráľ môj,“ oslovil pomocník otca. „Dozvedeli sme sa, že chceš vytvoriť niečo fantastické.“
„Áno,“ odvetil otec. „Budem rád, keď mi s tým pomôžete.“
„Veľmi radi,“ odvetil pomocník. „Vždy sme ti radi slúžili,“ odvetil pomocník, ale akosi chcel ešte niečo povedať.
„Je s tým nejaký problém?“ vyzval ho otec.
„Vždy sme si ťa vážili a dôverovali ti. Vždy sme ti slúžili a plnili tvoju vôľu. Pretože tvoja kráľovská sláva je nekonečná a nikdy sme o nej nepochybovali,“ hovoril slávnostne najšikovnejší pomocník.
„Aaa?“ opýtal sa otec.
„Dopočuli sme sa, že chceš vyrobiť akýsi ... organ.“
„Áno. Perfektný organ.“
„Ten organ to bude len kopa kovu, dreva a kože,“ pokračoval pomocník.
„A bude mať aj dušu a bude krásne hrať,“ doplnil kráľ pomocníka. Otec vedel, prečo prišiel pomocník. Vedel veľmi dobre, že pomocníka zasiahla pýcha a nedokáže sa zmieriť s tým, že kráľ ide vytvoriť niečo, čo by mohlo zatieniť jeho krásu a dokonalosť Smútok sa kráľovi vylial na tvár. Možno stratí svojho pomocníka. Lebo kráľ nikdy nenútil svojich pomocníkov slúžiť. Chcel, aby mu slúžili radi a slobodne.
„Áno. Ale aj sú to všetko smrteľné veci!“ odporoval pomocník.
„Rozpadnú sa, zhrdzavejú, spráchnivejú! A ty chceš tento nástroj vytvoriť vlastnými rukami?!“ pokrútil pomocník pohoršene hlavou.
Kráľ prikývol. Pomocníkom trhlo. Tak naozaj. Jeho kráľ sa ide dotýkať pominuteľných vecí vlastnými rukami. Načo! Veď by stačila jeho myšlienka! Stačilo by kývnuť a oni, pomocníci, by za okamih vytvorili nádherný organ.
Pomocník vedel, že jeho kráľ vie, čo si myslí. Nemusel otvoriť ani ústa. Ale vyslovené myšlienky sú silnejšie.
„Prečo tak neuvážene poškvrňuješ svoje ruky? Prečo tak ponižuješ svoje meno?“ zdvihol pomocník hlas, no vzápätí sklopil oči, hlboko sa uklonil, otočil sa a rýchlo odišiel.
Mal pomocník tak rád svojho kráľa, že sa bál o jeho veľkoleposť? Išlo o úprimnú snahu pomocníka chrániť kráľa pred vlastnou nerozumnosťou? Zarmútený kráľ ako jediný videl do vnútra svojho pomocníka. Malá Úprimnosť a Obava sa krčili pod obriou Pýchou.
Pomocník odišiel medzi ostatných pomocníkov, ale od tejto chvíle všetkých upozorňoval na kráľou nerozvážnosť. Nabádal ich, aby ho aj oni odhovárali od nerozumnej tvorby nástroja.
Čas plynul. Otec naďalej vymýšľal svoje dielo a pomocníci naďalej pomáhali rovnako ako predtým. Nikdy sa nezabudli pokloniť svojmu kráľovi. Ale kráľ cítil neistotu a váhanie mnohých pomocníkov. Vedel, že keď v jeho mysli dozrie plán majestátneho organu, opäť príde za ním najšikovnejší pomocník. A možno prídu aj viacerí nespokojenci a odoprú mu pomáhať vytvárať organ. A niektorí mu odoprú slúžiť úplne.
Mal pravdu. Keď v úžasnej sále vznikal orchester a otec s láskou vytváral prvé klávesy a ručne tvaroval prvé píšťaly organu, prišiel k otcovi opäť najšikovnejší pomocník, ale veru nie sám. Všetci hlboko uklonili, ale v očiach pomocníka sa už zračilo odhodlanie skončiť to. Nedokázal sa pozerať na kráľa ako práve fúka do cínovej píšťaly a ladí ju, aby vydávala dokonalý zvuk. Odvrátil zrak od ponižujúceho sa kráľa a definitívne sa rozhodol: buď kráľ prijme jeho podmienky, alebo s ním končí. Nemá povinnosť slúžiť kráľovi, ktorý sa chová ako posledný chudák.
„Dovoľ mi, kráľ môj,“ začal váhavo pomocník. „aby som sa ťa spýtal, či si premýšľal nad mojimi úprimnými upozorneniami. A ako si sa rozhodol?“
Celá otázka by sa kráľovi určite zdala smiešna. Veď stál pri organe, v rukách držal cínovú píšťalu a a jeho ruky sa skôr podobali na ruky remeselníka ako na ruky kráľa. Lenže napätosť situácie si vyžadovala vážnosť. Kráľ mlčal. Svojim postojom jasne odvetil pomocníkovi.
„Preruš svoju prácu. Urážaš nielen svoje meno, ale aj nás. Špiníš si svoje sväté ruky dotykom s pominuteľnosťou! Ak chceš, aby sme si ťa naďalej ctili a slúžili ti a klaňali sa ti, nechytaj sa tých nízkych, obyčajných vecí.“
Kráľ si povzdychol.
„Naozaj sa bojíte sa o moju slávu? O moju česť? Dobre, prezradím vám celý môj plán. Tieto pominuteľné veci vyzdvihnem, posvätím tak, že nám budú takmer roveň. Môj syn bude súčasťou tohto nástroja a vy sa mu budete klaňať,“ odvetil otec. A vysvetlil im, ako cez syna bude aj on spojený s hudobným nástrojom a ako ich bude naveky obšťastňovať nebeská hudba vychádzajúca z tohto nástroja.
Pomocník sa pri tých slovách zhrozil.
„Nikdy sa nebudem klaňať hŕbe šrotu a spráchnivenému drevu a koži! A ak budeš ich súčasťou, budeš na ich úrovni a nikdy sa nebudem klaňať ani tebe.“
Trpezlivý kráľ nedal vyviesť opovážlivca zo siene. Ani na neho nekričal, ani ho neurážal, ani sa dokonca na neho krivo nepozrel. Iba znovu trpezlivo vysvetlil, aké dielo tvorí. Akú lásku do organu vloží a akú lásku od neho dostane.
„Akú lásku ti môže prejaviť stroj, ktorý si vytvoril? Akú lásku môže dať nástroj, ktorý má dopredu nanútené, čo má robiť? Ktorý môže hrať len to, čo má napísané v notovej osnove?“
„Dáme mu slobodu!“
„Nedáš!“ vykríkol. „Vieš sám, že ak to urobíš, tvoje dielo zlyhá!“
„Možno. Ale nakoniec to dobre dopadne,“ odvetil kráľ.
„Spoliehaš sa na to, že organ sa nikdy nedozvie, že má slobodu? Nie! Lebo ja budem ten, kto prvý tvojmu organu povie, že môže hrať svoju vlastnú melódiu. Ja mu poviem, aké veľké a hrdinské je neposlúchnuť svojho Kráľa.“
„Tak ty budeš ten pokušiteľ?“ spýtal sa Kráľ.
Pokušiteľ chcel odísť a už sa skoro poklonil. Veď vždy sa Kráľovi poklonil, keď odchádzal. Zháčil sa.
„Už nikdy sa ti nepokloním. Dovtedy, kým neočistíš svoje veľké meno, nebudem ti slúžiť! Nepokloním sa tak nízkemu dielu tvojich rúk. Ani vtedy, keď jeho súčasťou bude tvoj syn! A dokážem ti, aký omyl si urobil. Dokážem ti, aký nehodný je tvoj nástroj. Aká je jeho duša úbohá a jeho telo odsúdené na spráchnivenie. Lebo tvoje dielo prach je a na prach sa obráti!“
Zlosť triasla Pokušiteľom, keď sa otáčal od svojho Kráľa. Zlosť, ale aj hrozný pocit odlúčenia. Veď trhá všetko, čo ho veky spájalo s jeho Kráľom. Čudoval sa. Bolo mu to ľúto. Jeho Kráľ! Kto bude teraz jeho Kráľ? Komu bude teraz slúžiť? Potlačil obavy, potlačil ľútosť. Svoju myseľ opäť nechal ovládnuť zlosťou a pýchou. On najkrajší, najzručnejší a večný má byť ponížený až tak, že má posluhovať niečomu smrteľnému, zničiteľnému, nehodnému, nedokonalému, zlyhajúcemu? Presne videl životnú cestu organa. Ten chaos a kvíliace zvuky. „Nie nie, kráľ môj. Tvoj nástroj bude bojovať proti tebe a nikdy nebude hrať podľa tvojich nôt,“ vírili myšlienky Pokušiteľovou hlavou. „Mňa, večného, ktorý som vždy plnil tvoju vôľu, chceš takto ponížiť? Ja sa mám teraz klaňať tomu zmätku a chaosu, ktorý ideš vytvoriť?“
Ale jeho pery už ostali pevne stisnuté. V hneve sa otočil a odchádzal. V hĺbke duše možno čakal, že Kráľ k nemu dobehne a uzná, že má pravdu. Ale nie. Kráľ sa otočil k svojmu dielu a s láskou vytváral ďalšie píšťale a klávesy. Niektorí pomocníci nechápavo pozerali na hnev a obrovskú pýchu Pokušiteľa. No našli sa aj takí, ktorí sa k nemu pridali a spoločne s ním odchádzali zo sály. Pokušiteľ cítil, že čakajú od neho odpovede na mnohé otázky.
„Jeho majestát“ pohodil hlavou ku Kráľovi, „padol na úroveň jeho omylu,“ povedal, keď videl ich spýtavé pohľady. Keď vyšiel zo sály a stále videl na tvárach svojich nasledovníkov neistotu, snažil sa vysvetliť svoj postoj:
“Už nie je hodný našej poklony. Veď sa on sám ponížil. On to tak chcel. Raz zomrie ako to, čo vytvoril,“ prorocky zahlásil Pokušiteľ. A vtedy ho napadla neskutočne smelá myšlienka. Až sa jej zľakol.
„My sme veční a dokonalí. Nebudeme predsa slúžiť niekomu, kto už nie je toho hodný. Kto je nehodný našej dokonalosti. Kto je na úrovni pominuteľnej veci.“
Pýcha Pokušiteľa sa naďalej rozrastala a mala chuť stiahnuť so sebou čo najviac Kráľových pomocníkov.
„Vždy ste ma pokladali za najkrajšieho a najdokonalejšieho. Pre vás sa takmer nič nezmení. Len odteraz už nebudete slúžiť kráľovi, ale mne.“
Niektorým sa postoj Pokušiteľa páčil. No ostatní sa zomkli a vyhnali Pokušiteľa a neverných pomocníkov zo svojho stredu.
„Nemôžete už slúžiť nášmu Kráľovi,“ vyhlásil bojovo naladený verný pomocník.
„Veď ani nebudeme,“ odvrkol Pokušiteľ a aj so svojimi kumpánmi sa stratil z dohľadu Kráľa a jeho verných. Keď videl, ako sa ostatní neverní pomocníci zľakli, čo s nimi bude, utešoval ich:
„Nebojte sa. Nemôžu nás úplne vyhnať! Musia nás nechať blízko organu. Ak mu dá kráľ naozaj slobodu, musí nás nechať. Organ musí vedieť, že sa môže vzoprieť a nemusí hrať podľa synových nôt. A kto iný by mu to mal povedať, ak nie my?“ povzbudil ich Pokušiteľ. A aj sa tak stalo. Otec mohol Pokušiteľa zničiť jedinou myšlienkou. Ale vedel, že láska môže byť láskou len vtedy, keď je možnosť ju aj odmietnuť. A on chcel, aby medzi nimi a organom panoval krásny vzťah – láska.
Otec dokončil organ. Syn si sadol za prekrásny nástroj. A skôr, ako sa dotkol prstami kláves, vbehol do sály Pokušiteľ.
„Nemusíš hrať podľa syna. Si predsa dokonalé umelecké dielo. Máš moc hrať sám. Dokážeš hrať tak ako sám kráľ!“ vyštekol Pokušiteľ a ušiel zo sály.
Klávesy počuli dva hlasy. Jeden silný, drzý, ale veľmi lákavý: „Budeš ako Kráľ!“
Druhý jemný, láskavý, ale ten nič nesľuboval: „ Si síce kráľovský nástroj. Ale tvojou úlohou je hrať podľa skladateľa. Podľa Syna. Ak má byť tvoja hudba dokonalá, každá klávesa musí hrať podľa nôt, ktoré napísal Syn.“
Ktorý hlas by ste počúvali vy, keby ste boli organom? Klávesmi? Pravdaže si väčšina kláves vybrala ten drzý hlas, ktorý im sľuboval rovnosť s Kráľom. Nikto nehral podľa nôt a nastal obrovský chaos. Ale Kráľ nič nenechal na náhodu. Nedal si zničiť svoj organ. Syn sa zmenil na jednu z kláves. Stotožnil sa so svojim organom a doniesol ostatným klávesom pravdu o Kráľovi, ale aj o Pokušiteľovi. Pokušiteľ sa zľakol, keď uvidel Kráľovho syna medzi klávesmi. Jeho vnútro sa chvelo hnevom. Kráľov syn? Tu? Povedal si, že pôjde priamo za Synom a dokáže Kráľovi, že v tomto stave sa aj Syn postaví proti Kráľovi. Pokušiteľ trpezlivo čakal. Keď Syn 40 dní rozmýšľal, čo ostatným klávesom povie, aby uverili, že je jedno s Kráľom, priplichtil sa k Synovi.
„Ty si fakt myslíš, že si Kráľov syn?“ zasmial sa Pokušiteľ. Syn neodpovedal a ďalej ostal ponorený do dôležitých myšlienok.
„Ak by si bol Kráľovský syn, nesedel by si tu taký sám a opustený. Bol by si najkrajšou klávesou, vyleštenou, zlatou. A nie takou biednou, ošúchanou. A Kráľovi pomocníci by sa predháňali, ktorí ti pomôže, poslúži.“
Syn pokrútil neverecky hlavou. „Tak on sa opováži pokúšať ešte aj mňa?“
„Je jedno, či je klávesa krásna, vyleštená a čistá. Dôležité je, aby hrala tú melódiu, na ktorú je určená.“
Pokušiteľ nedostal jednoznačnú odpoveď, že je klávesa skalopevne presvedčená, že je Kráľova a preto obchádzal okolo nej a dúfal, že predsa len niečo dosiahne.
„Pozri hore,“ vyzval klávesu Pokušiteľ. Syn sa ani nepohol. „Nad tebou je obrovský luster. Ak si Kráľov syn, myšlienkou ho dokážeš zhodiť. Ale nič sa ti nestane, pretože Kráľovi pomocníci chytia luster skôr, ako na teba dopadne a rozdrúzga ťa na márne kúsky.“
Syn opäť pokrútil hlavou. To naozaj Pokušiteľ nevie, kto som?
„Nikdy nebudem pokúšať Kráľa, svojho otca. Moja viera je silná a nepotrebujem znamenia ani zázraky nato, aby som uveril, že Kráľ je môj otec!“
Pokušiteľ zmenil taktiku. Tak dobre, vie, že je Kráľov syn. Pôjdeme na to inak.
„Poznáš svoju budúcnosť? Vieš čo má tvoj otec pre teba pripravené? Vieš, že ten luster nakoniec predsa len spadne na teba a rozdrúzga ťa na márne kúsky?“ zaliečavo zaspieval Pokušiteľ.
Syn veľmi dobre poznal svoju životnú púť a tiež aj jej koniec. Ale veril otcovi. Vždy vedel, že otec vie, čo robí. Nakoniec, jeho a otcova vôľa bola jedno.
„Vieš to, vieš,“ spokojne si húdol Pokušiteľ a pokračoval:
„A aký zmysel má ten tvoj koniec? Aj tak sa všetky klávesy zbláznia a celý organ bude zničený.“
Ostalo ticho. Pokušiteľ mal nádej, že ošúchaná klávesa naozaj uzná nezmyselnosť svojej životnej púte. Preto rýchlo pokračoval:
„Mám lepší plán! Ja mám plán, ty máš moc. Spolu to dokážeme! Ty predsa nemôžeš zomrieť. To sa ti nemôže stať!“
„Odíď odo mňa Pokušiteľ, lebo nemáš zmysel pre veci kráľovské,“ okríkol Syn Pokušiteľa.
Ale Pokušiteľ neodchádzal. Stále veril, že môže byť mocnejší ako Kráľ. Ale to len vtedy ak sa mu podarí zlomiť aj jeho vlastného syna.
„Všetky klávesy silou donútime, aby hrali, čo ja budem chcieť. Bude konečne poriadok, aj pekná hudba bude znieť. Možno nie celkom dokonalá, ale pozri, aký je tam chaos teraz. Ako si kvíli každý, čo chce, kedy chce. Moja hudba je určite krajšia, ako to, čo sa deje teraz. Urobíme dobrú hudbu aj bez neho. Bez Kráľa. Nakoniec, veď urobíme to čo chce. Chce predsa, aby organ hral peknú hudbu. Hádam nechceš aj ty naivne veriť, že niekedy v budúcnosti tie hlúpe klávesy zmúdrejú a budú chcieť dobrovoľne hrať podľa Kráľa. Celý ten dobrovoľný a láskou riadený projekt je od začiatku nezmysel.“
Syn nevedel, či má plakať a či sa smiať. Až takú trúfalosť od Pokušiteľa naozaj nečakal.
Keď Syn okamžite neodpovedal, Pokušiteľ to vyhodnotil ako zaváhanie a pokračoval:
„Pozri, zase od toho kvílenia spadol jeden luster. A zase zničil kopu kláves. Rozhodni sa rýchlo. Nenechaj trpieť tie úbohé klávesy. Nenechaj trpieť svoj organ. Ja chcem tvojmu organu dobre. Stačí len, aby si ich donútil hrať moju hudbu.“
Syn vedel, že už musí dať Pokušiteľovi jasnú odpoveď, lebo inak sa ho nezbaví.
„Kráľ dal organu povinnosť: Jedinú hudbu, ktorú budeš hrať, bude hudba tvojho Kráľa. A žiadneho iného kráľa nebudeš mať, aby si jeho hudbu hral!“ odvetil Syn. Vtedy Pokušiteľ pochopil, že už nemá cenu pokúšať túto klávesu a odišiel pokúšať iné klávesy.
Hoci Pokušiteľ ešte stále mohol pokúšať ostatné klávesy, vedel veľmi dobre, že prehral. Zjednotenie Syna s organom znamenalo, že Syn dokoná to, čo Kráľ začal. Dokonalý organ. Áno a dokonaný bude vtedy, keď všetky klávesy spoznajú Syna. Keď všetky klávesy pocítia lásku tej síce ošúchanej a neskôr dokonca rozbitej kráľovskej klávesy. Vtedy Pokušiteľ spozná, že Kráľov plán znamenal nie poníženie jeho majestátu, ale naopak, rozšírenie jeho vlády a moci. A nastane doba, keď na meno Kráľovho syna sa zohne každé koleno. Vtedy aj on, Pokušiteľ, bude si opäť musieť kľaknúť pred Kráľa, ktorému odoprel poslušnosť. No už nikdy nebude Pokušiteľovi a jeho druhom dovolené Kráľovi slúžiť. A už nikdy nebudú môcť nikomu škodiť. Odstrčení od všetkých budú z diaľky počuť smiech a tie večne znejúce lahodné tóny vychádzajúce z organu nebudú určené pre nich.