A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola II
Slavomír a António sa lietadlom za niekoľko hodín presunuli do Teheránu. Odtiaľ už cesta trvala nekonečne dlho. Na letisku v Teheráne si rezervovali let do Mashhadu. Na najbližší let však museli čakať až do nasledujúceho skorého rána. Zatiaľ čo sa António zložil v neďalekej reštaurácii, Slavomír využil príležitosť a urobil si prehliadku historického mesta. Napriek tomu, že Teherán bolo obrovské mesto a minimálne päťdesiat percent obyvateľstva tvorili cudzinci, stále mohol stretávať ľudí v tradičnom oblečení. Hlavne mnoho žien stále chodilo zahalených do tmavých šiat a šatka na hlave zahaľovala vlasy i krk a spod nej vykúkali len oči a kúsok tváre. Takéto obyvateľstvo Nová Superveľmoc všemožne diskriminovala a tvrdými opatreniami sa snažila tradičné moslimské zvyky potlačiť. No zrejme bude trvať ešte niekoľko generácii, kým sa jej to podarí.
Pred letiskovou halou na Slavomíra zaútočilo množstvo taxikárov svojou ponukou. Snažil sa vybrať si podľa vzhľadu a serióznosti vodiča. No keď sa spolu s taxikárom blížili k autu a zjednávali cenu, uvedomil si, že radšej si mal vyberať podľa auta. Sadol si do starého vraku vedľa vodiča. Po niekoľkých pokusoch auto dokonca naštartovalo a po chvíli už obrovskou rýchlosťou letelo ulicami metropoly. Vodič vedel veľmi dobre po anglicky a navyše sa ukázal aj ako veľmi dobrý sprievodca. Na Slava najviac zapôsobil monument Azadí - sťaby víťazný oblúk. Možno aj preto, lebo takmer všetky pamiatky moslimského sveta boli nemilosrdne ničené. Len Azadí akoby zázrakom prežil zbesilý raketový útok na mesto na konci vojny a dnes sa v plnej kráse týči popri frekventovanej komunikácii neďaleko historického autobusového terminálu.
Taxikár povodil Slavomíra aj po miestach, kde sa už nachádzali len rozvaliny starých mešít, či minaretov. Taxikár si určite cenil peniaze získané svojou prácou, a preto v jeho hlase nezaznela žiadna výčitka na cudzinca. No Stanislav sám pociťoval hanbu za barbarstvo, aké sa udialo na týchto miestach. Toto miesto má niekoľko tisícročnú históriu a dnes sa z neho pod tlakom Novej Superveľmoci stáva tuctové mesto bez dychu Blízkeho východu. Stratil sa duch slávnej ríše Elam, ktorý odolával svojim susedom 2000 rokov a dobili ho až Asýrčania. Kde sú podpisy starých Peržanov, Médov, Parthov. Všetko je v rozvalinách. Na pokoji nezostali ani novšie pamiatky po islamizácii tejto oblasti. Kde sú vaše paláce, slávni Safijovci. Všetko pokorila Nová Superveľmoc a územia starých Peržanov sa dostali do rúk bohatého severu. Dnes je stará Perzia súčasťou Novej Superveľmoci a susedí s nepriateľskou Perziou, ktorá má však s historickou Perziou len málo dočinenia. Peržania tam tvoria len zlomok obyvateľstva. Najväčšou časťou obyvateľstva sú Arabi. Práve oni sem ušli pred smrťou zo svojich pôvodných domovov a dnes spolu s Peržanmi, Turkménmi, Azerbajdžanmi a Afgancami vytvárajú posledný islamský štát na svete. Malá Perzia sa rozkladá na východ od Teheránu a nikto netuší, kde začína jej hranica. Ešte pred pár rokmi Malá Perzia siahala takmer k Teheránu. No Nová Superveľmoc svojou silou neustále zväčšovala svoje územie a dnes už nepatrí Malej Perzii ani niekedy tak krásne a slávne mesto Mashhad. A ešte pár desiatok kilometrov na východ je montované mestečko Half Moon. Vojenská pevnosť, ktorá sa sťahuje vždy s posuvom hraníc. A tam sa mal dostať Slavomír s Antóniom. Keď sa na toto mestečko-pevnosť spýtal taxikára, trhlo mu tvárou. Mykol plecami a neodvetil. Odvtedy ostal ticho a prehliadka mesta sa zrazu rýchlo skončila. Slavomír vystúpil z taxíka a vyhľadal Antónia. Do rána driemali na stoličkách v Teheránskej reštaurácii a popíjali nechutné pivo a teplú kolu. Ráno ešte za tmy sa konečne po nespočetných kontrolách dostali do lietadla. Sedeli v lietadle hádam už aj hodinu a lietadlo stále s vypnutými motormi stálo na letisku a ani personál sa netváril tak, akoby cestujúci pri takmer dvojhodinovom meškaní od personálu očakával. Zrazu do lietadla vpadli ozbrojení vojaci a všetci museli z lietadla vystúpiť. Až po ďalšej možno hodine prekutrávania sa vojakov v lietadle, cestujúci opäť prešli osobnou kontrolou a mohli zaujať svoje miesto v lietadle. Konečne k večeru, až keď sa slnko schovalo za horizont, lietadlo opustilo teheránske letisko. Keď nabralo výšku, cestujúci znovu uvideli slnko. Viditeľnosť bola taká úžasná, že sa im naskytol aj pohľad na pohorie Albroz a tam niekde sa nachádza aj majestátna sopka Damavand, ktorá so svojou úctyhodnou výškou 5670 metrov sa hrdo vypína nad svojimi susedmi. A tým istým smerom, no o čosi ďalej možno tušiť pod pohorím Albroz úrodnú nížinu popri brehoch Kaspického mora. No oči tam nedovidia, navyše cloní im aj pohorie Albroz. A tak oči pohliadnu bližšie. Pod lietadlom sa vlní vysoké pohorie a vpravo od hôr sa rozprestiera púšť a polopúšť, prerušovaná úrodnejšími oázami, kde zrazu vyrástli veľké mestá.
Po necelých dvoch hodinách lietadlo roluje nad kedysi niekoľkomiliónovým mestom Mashhad. Hoci už na mesto padla tma, už z výšky bolo vidno tiene rozvalín, zbúraných budov a človek mimovoľne cítil prach a biedu. Po pristátí sa pocit premenil na krutú realitu. Hneď po vyjdení z letiskovej budovy obklopila cestujúcich snáď stovka hladných detí a otvorenými rúčkami žobrali o kúsok jedla. Keď sa Slavomír s Antóniom prebili pomedzi detí, obklopil ich druhý dav - taxikári, sprievodcovia a obchodníci všetkého druhu, ktorý nástojčivo ponúkali svoje služby a tovar cudzincom. Oslovení taxikári by za pár dolárov rozvážali cudzincov hoc aj celú noc. Ale keď im Slavomír s Antóniom povedali cieľ svojej cesty, každý sa slušne ospravedlnil, že tak ďaleko a po takých cestách by jeho auto nevydržalo. Autobusy síce tiež z Mashhadu jazdili, ale nie smerom k hranici a už tobôž nie do Half Moon. Slavo začal tušiť, že nie vzdialenosť je dôvod ich ťažkostí. A tak sa pustili pešo po meste. Medzitým sa už Mashhad obliekol do pravej hustej tmy. Nie do európskej mestskej tmy, kde každých pár metrov svieti pouličná lampa. Ale do ozajstnej pouličnej, hrozivej tmy, kde sa ani mesiačik neodvážil osvetľovať krutosť a biedu tohto niekedy tak slávneho mesta. Úzke uličky neveštili nič dobrého.
„Načo potrebujete ísť do Half Moon?“ Hlas sa ozval tesne za ich chrbtom a poriadne ich vyplašil. Podvedome uskočili k múru a čakali, čo bude ďalej. V tme asi meter od nich sa dala tušiť mužská osoba. Slavo dúfal, že tam je len jedna.
„Ideme tam pracovať. Do výskumného laboratória,“ odvetil Slavo.
„Ak chcete, odveziem vás tam. Za sto dolárov.“ Normálnu cenu Slavo odhadoval tak do 10 dolárov. Teraz sa im zdalo aj 100 dolárov primeraná cena. Muž sa priblížil tesne k Slavovi, aby sa mohli v tme aspoň trochu vidieť. Bol nízkej postavy, ale aj v tme sa dali tušiť jeho široké plecia. Aj hrubý hlas naznačoval, že pred nimi stojí drsný chlap.
„No čo? Beriete?“
„Je to drahé, ale dobre. 100 dolárov,“ súhlasil António.
„Za každého,“ dodal tieň.
Nezmohli sa na slovo a v tichosti, aby počuli kroky vodiča, kráčali za mužom. Auto vzhliadli až vtedy, keď vodič zažal svetlá. Vrhli sa k nemu a rýchlo sa uvelebili na zadných sedadlách spolu s minimálnou batožinou. Veď načo by vláčili batožinu. Idú predsa do civilizovaného sveta - mysleli si.
Auto naštartovalo a šialene sa rozbehlo za svojim cieľom. Prašná cesta utekala popod auto. Len krátke úseky cesty sa priznávali k betónu alebo asfaltu. A keď vyrazili von zo zrúcaného mesta, nestretali už ani takéto úseky. A aj rovná, prašná cesta sa zmenila na štrkovisko plné jám. No vodič akoby si to ani nevšimol. Zrejme v aute mal už iba jediný pedál - plynový.
„Čo tam idete robiť?“ spýtal sa Hasan asi po hodine jazdy.
„Nejakých pár mesiacov si tu zarobíme vo výskumnom ústave a padáme zase preč,“ odvetil António.
„V Half Moon nie je nijaký výskumný ústav,“ riekol Hasan.
„Ale veď máme od nich zmluvy, že môžeme nastúpiť A v meste máme zabezpečené ubytovanie,“ nedal sa António. Slavo len rezignovane sedel na tvrdom, vŕzgavom sedadle auta. Takéto privítanie nečakal. Možno by sa aj potešil, keby to bol veľký omyl a zajtra by sa pustil na spiatočnú cestu domov.
„A Half Moon nie je mesto,“ zabručal Hasan. „Je to vojenská pevnosť. A výskumný ústav? Nie. Je to vojenské laboratórium, kde sa v reáli skúšajú účinky zbraní na ľuďoch.“
Pol hodinu prerušoval ticho len zúrivý motor. Až potom pokračoval Hasan v rozhovore.
„Chcel som vás vlastne zabiť. Ale ste tak mladí a naivní, že bude pre vás väčší trest, keď spoznáte pravdu. A nakoniec vás zabijú vaši.“
Slavomíra oblial studený pot. Kam sa to vlastne dostal? Veď aj toto je predsa Nová Superveľmoc so svojou civilizáciou.
Zdalo sa, že António nestratil duchaprítomnosť ani v tejto situácii. Zasmial sa, akoby sa smial dobrému vtipu.
„To by si si ale pomohol. O všetky peniaze si nás už aj tak obral, načo by si nás asi tak zabíjal? Počkaj, kým si zarobíme prachy a potom nás zapichni.“
„Drž hubu!“ zhúkol Hasan. „Ja som nežartoval. Vďaka takým ľuďom ako ste vy, zomierajú v mojej krajine ľudia. Nevinní ľudia. Moji predkovia žili od nepamäti v Mashhade. Aj ja som žil Mashhade. Aj moji priatelia žili v Mashhade. Nemal som predstavu, kde je Európa, kde Amerika. Nestaral som sa o to, kto je kto. Keď prišiel cudzinec, nezaujímalo ma odkiaľ je. Dôležité bolo, aby som si zarobil a mohol uživiť svoju rodinu. Aj v ten deň som viezol cudzincov von z mesta. Oni vedeli, čo príde, my nie. Prileteli rakety, zničili všetko, pozabíjali každého. Keď som sa vrátil domov, našiel som mŕtvych svojich rodičov, svoju ženu, svoje deti, svojich priateľov. A môj Alah mi povedal, pomsti sa! Zabi všetkých cudzincov, pretože oni ti spôsobujú len bolesť!“
Hasan prudko dupol na brzdu. Vybehol z auta a skočil k zadným dverám.
„Ty si myslíš, že by som zabíjal pre vaše posraté peniaze?“ reval Antóniovi takmer do ucha. „Ja teraz nepotrebujem tvoje peniaze, pretože ich nemám komu dať! Vypadnite z auta a ďakujte Alahovi, že moja ruka ešte nezabila a nebude ako prvých zabíjať deti. Ale ak Vás ešte raz stretnem, verte mi, neprežijete naše druhé stretnutie.“
António aj Slavo vybehli z auta a snažili sa utekať čo najďalej. No Antónia zdrapil Hasan za golier. Bolo počuť zašušťanie papiera a hlasné odpľutie.
„Tu máš, nechaj si svoje posraté peniaze. Lebo si ich ceníš tak ako svoj život.“
Hasan nastúpil do auta, otočil sa a rútil sa po prašnej ceste späť do Mashhadu. Slavomír a António ostali v tichu a v tme. Hodnú chvíľu nik neprehovoril. Usporadúvali si myšlienky. Hodnotili nové skúsenosti. A vlastne sa aj tešili, že prežili. Čo je toto za odľahlý kút civilizácie?
„António, mám nápad. Otočme sa a poďme domov,“ navrhol Slavomír.
„Blázniš? Kvôli tomu psychopatovi sa máme všetkého vzdať? Pozri, je tu púšť, kriminálnikov tu bude zrejme hodne. Ale keď prídeme do Half Moon, všetko bude iné.“
Ktovie, či tomu veril alebo sa len nechcel vzdať svojho sna.
„To predsa bude európske mestečko so svojou európskou bezpečnosťou.“
„To je síce pekné, ale ako sa tam chceš dostať?“ namietal Slavomír.
„Ako asi? Pešo! Veď máme nohy.“
Aj Slavomír uznal, že najlepší nápad je ísť do Half Moon. Podľa času ako sedeli v aute, by mal byť Half Moon na dohľad. A naozaj. Po niekoľkých kilometroch sa dostali na vrchol prevýšenia terénu a pred nimi sa v diaľke zaligotali svetlá mesta. Pravda, trvalo im do svitania, kým tam došli.
Keď sa priblížili k mestu, slnko práve svojimi prvými lúčmi ožiarilo nehostinnú krajinu. Pred nimi sa týčilo betónové, vysoké opevnenie. Cesta viedla k obrovskej bráne. Slavo si pripadal ako v stredoveku. Pred bránou stálo niekoľko obrnených vozidiel a zdalo sa akoby boli prázdne. Ale až do chvíle, kým sa nepriblížili asi na 2 kilometre. Vtedy sa od obrnených vozidiel jedno oddelilo a spoza hradieb vyletela helikoptéra. Oba vojenské objekty sa pohli k prišelcom a zjavne svoj postup koordinovali. Vozidlo ostalo stáť asi 50 m od Slava a Antónia a zaznela z neho angličtina:
„Po jednom sa priblížte k vozidlu a nastúpte do vozidla.“
Poslúchli a nastúpili si do vozidla. Vozidlo sa zavrelo mohutným príklopom a chvíľu stálo na mieste. Vo vnútri zaznievali jemné, občas piskľavé zvuky. Až neskôr sa Slavomír dozvedel, že išlo o rôzne skenovacie zariadenia, ktoré kontrolovali, či pasažieri nie sú ozbrojení a čo majú v batožine. Po uspokojivom výsledku sa bezpilotné vozidlo pohlo k bráne, stále sledované vrtuľníkom. Brána sa otvorila, automobil vošiel do základne. Samozrejme Slavo nevidel nič, len tmu v obrnenom vozidle. Po chvíli sa vozidlo zastavilo a príklop sa otvoril.
„Pokojne vystúpte a batožinu nechajte v aute. Nerobte zbytočné pohyby, lebo budeme nútení sa brániť,“ ozýval sa hlas v reproduktoroch.
Slavo vystúpil, António za nim. V okrúhlej miestnosti nebolo nič. Len jeden stôl a niekoľko moderných stoličiek. Zo stien sa pozeralo niekoľko kamier. Na troch stoličkách sedeli muži v uniformách.
„No čo mládež,“ postavil sa najstarší zo stoličky. „Spravili ste si výlet? To vás a vašich rodičov vyjde draho.“
Slova sa rýchlo ujal António:
„Ale nie. My sme sem prišli pracovať. Samozrejme, máme pracovné zmluvy,“ poobzeral sa okolo seba, kde má batožinu.
„Máme ich vo vozidle.“
„Vo vozidle,“ zopakoval najstarší muž, zrejme veliteľ dvoch ostatných.
„Tak tvoj kamoš pôjde pre ne. Ale ty sa najprv postav tam do toho kruhu.“
Niekoľko kruhov označovalo miesta v strede miestnosti. António sa nesmelo pohol k jednému z nich.
„Ak tvoj kamoš vymyslí nejakú lotrovinu, ty zomrieš prvý. A on vzápätí po tebe, samozrejme,“ hrozil veliteľ.
Čo je toto za bláznivý svet? Prečo toľko nedôvery a nenávisti k druhému. Toto prebiehalo Slavomírovi hlavou, keď sa hrabal v oboch batožinách a hľadal pracovné zmluvy. Nevedel si predstaviť situáciu, keby ich Hasan bol vyhodil z auta a batožinu by im zobral.
Keď veliteľ cez ruky svojho podriadeného dostal papiere do rúk, niekoľko minút neverecky pokyvoval hlavou. Potom stlačil tlačidlo a keď sa z druhej strany ozval hlas, pýtal sa:
„Vy čakáte nejakých ľudí z Európy?“
„Ale áno, nejaký dvaja blázni z Európy si podali žiadosť o zamestnanie. Mladí, hlúpi, asi nevedia, do čoho idú. Ale tí mali prísť už včera,“ vzápätí si veliteľ prepol zvuk do uší, takže Slavo už nepočul, čo hovoril riaditeľ výskumného ústavu.
„Takže, zrejme ste to vy, ktorých čaká riaditeľ laboratória“, potvrdil veliteľ, keď dohovoril s hlasom na druhej strane.
„Dobre. Choďte do dverí vpravo, všetko zo seba vyzlečte, prejdite cez sprchu a na druhej strane sa oblečte do nových šiat. Odložte aj všetky náramky, retiazky, proste všetko. Nebojte sa, nič sa vám nestratí. Po určitej dobe sa vám všetky veci vrátia. Je to potrebné kvôli bezpečnosti.“
Veliteľ odchádzal a Slavomíra a Antónia sa ujali jeho podriadení. Všetko urobili podľa slov veliteľa. Slava najviac mrzelo, že sa musel zriecť aj malej rybičky na prívesku, ktorú dostal od Márie. Dúfal, že ju čoskoro dostane späť.
Antónia a Slavomíra ubytovali každého do zvláštnej miestnosti. Vôbec sa nestretávali, vôbec sa nedostali von. Dostávali sa do styku len s vojenským personálom a s personálom laboratória, ktorí sa s nimi bavili výlučne len o pracovných záležitostiach. Druhý týždeň už mohli voľne chodiť po budove a aj sa navzájom stretávať. Až tretí týždeň začali pracovať v laboratóriu a mohli sa pohybovať v modrej zóne po meste. Čo znamenalo, že mohli navštíviť reštauráciu, nočný klub, herňu a niekoľko susedných ubytovní. To bol signál pre Antónia, aby začal nadväzovať nové známosti. A nových tvári tu stretal neúrekom. Slavomír to mal horšie. Nové známosti nadväzovať nechcel a komunikácia s ostatným svetom bola striktne zakázaná. Cítil sa v Half Moon ako väzeň.
O ďalší týždeň sa mala ich situácia opäť zlepšiť. Už by sa mohli pohybovať po celom meste a dokonca by mohli aj komunikovať s predtým vybratými príbuznými, či známymi. A mali im byť vydané všetky veci, ktoré si priniesli zo sebou z domu. Ale predchádzal tomu pohovor a podpis o mlčanlivosti.
„Mám z toho zlý pocit,“ frflal Slavo. „Ja som si chcel len zarobiť peniaze a nie sa kdesi viazať, čosi podpisovať a byť tu ako v kasárňach. Ja nechcem byť vojak. Ktovie, čo budeme musieť podpísať.“
António to videl jednoduchšie:
„Prosím ťa, ty máš problémy. V každom výskumáku musíš podpísať mlčanlivosť. Alebo si myslíš, že môžeš behať po uliciach a odhaľovať priemyselné tajomstvá? A od budúceho týždňa budeš mať voľnosti, koľko len chceš. A vôbec, načo je tebe voľnosť? Neužívaš si ani tej, ktorú máš teraz.“
Prišiel čas pohovoru. Všetko sa odvíjalo v príjemnej pohode až do chvíle, kým Slavo nepreberal veci, ktoré si priniesol z domu. Všetky veci mal zbalené na jednej kôpke, len retiazka s rybičkou ležala zvlášť. Slavo tušil problémy.
„Tieto veci si môžete zobrať, to je v poriadku,“ ukázala pani na veľkú kôpku „Ale tu by som sa trochu pristavila.“
Vzala retiazku do rúk a predstierala záujem.
„Zrejme nosíte rád túto retiazku.“
„Áno,“ odvetil Slavo.
„Zaujímalo by ma, čo znamená táto rybka? Dávno som sa s niečím takým nestretla.“
„Rybka? No čo ja viem. Je to znamenie. Zverokruh.“
„Znamenie. Aha. Hm. Ale vy ste sa v tomto znamení nenarodili.“
„Nie, to nie,“ odvetil Slavomír. „Ale toto je darček od jednej...kamarátky. A ona sa narodila v tomto znamení. A tak to nosím a vždy, keď mám túto retiazku na krku, spomeniem si na ňu,“ fuj, takto klamať. „Ja viem, je to také detinské.“
„Ale nie, nie. Je to krásne. Máte ju rád. Ako sa volá?“
Aké priehľadné. Slavomír hneď vedel, že nie je problém pre tajnú rozviedku behom hodiny zistiť, kedy sa narodilo jeho dievča. A Mária sa veru nenarodila v znamení rýb. Náhoda, že si pamätal dátum narodenia jednej spolužiačky? A tak ju teraz uviedol ako svoju priateľku. V budúcnosti ocenil, že to urobil takto a že jeho Mária ostala pre oči tajnej polície skrytá.
António nemal žiadne problémy. Na druhý deň po pohovore podpísali prehlásenie o mlčanlivosti a v rámci Half Moon sa mohli voľne pohybovať. Ďalší problém však pre Slavomíra nastal, keď mal nahlásiť mená a spojenia osôb, s ktorými má záujem komunikovať. Keď nahlásil len dve mená - starého otca a spolužiačku Katku, opäť prišla príjemná pani a dohovárala mu, či nemá viacerých priateľov. Ale nikoho do zoznamu nepridal. A Máriu v žiadnom prípade. Len ako s ňou bude komunikovať? Niečo bude musieť vymyslieť.
Mária sa čudovala prečo sa Slavomír tak dlho neozýval. Keď sa lúčili, nič si nesľubovali, ale obaja vedeli, že ostávajú viac ako priatelia. Mária ostala v stálom kontakte so Slavomírovým starým otcom. Starý otec sa veľmi čudoval, keď mu Slavo zavolal skôr ako Márii. Z hlasu vnuka vybadal, že sa deje niečo zvláštne. Akosi podvedome začal kontrolovať, čo povie. Hlavne žiadne mená, hovoril si. A tak veľká časť rozhovoru sa niesla v zmysle ako sa máš? Koľko zarábaš? Si spokojný? Atď. Nakoniec Slavomír musel niečo povedať:
„Povedz môjmu dievčaťu, ak sa s ňou stretneš, že ju mám veľmi rád , a že som na ňu nezabudol.“
„Ale veď jej zavoláš aj ty, či nie.“
„Zavolám, zavolám. Ale napriek tomu povedz môjmu dievčaťu, že ju veľmi ľúbim.“
Jozef Kubus už toho v živote hodne preskákal a pochopil, že podmienky v Half Moon sú zrejme ešte tvrdšie ako očakával. A Slavo z nejakého dôvodu nechcel, aby niekto vedel, kto je jeho dievča. To, že všetky telekomunikačné kanály sú odpočúvané, vedeli obaja.
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola