A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola X
V zapadnutej dedinke na Ruskej Sibíri muž vo veku okolo päťdesiatky sedel na sobej kožušine a niečo sugestívne vysvetľoval bradatému mužovi, čo sedel oproti nemu. Ten prvý mal takmer nevráskavú tvár a ústa vykrojené do permanentného úsmevu. Hruď mal zaodetú do zelenej kockovanej košele. Staré, ošúchané nohavice síce svedčili o človeku nízkeho postavenia, ale slová vychádzajúce z jeho úst dokazovali niečo iné.
„...ale prosím Ťa. Jedna brada. Tak budeš chodiť bez nej.“
„Nie! Nie som zbabelec, aby som sa zo strachu vzdal tradícii svojich otcov.“ Tvrdo odvetil muž s bradou.
Ten prvý sa nedal vyprovokovať neuváženou odpoveďou. Krivky jeho úst sa stočili do zhovievavého úsmevu, keď hovoril:
„Tu nejde o odvahu, či zbabelosť. Myslíš, že ja som zbabelec, keď som tu? Na Sibíri? Ale načo zomierať zbytočne? Keď si nás Pán povolá, pôjdeme. Ale zatiaľ nie.“
No starý bradatý muž sršal mladíckym entuziazmom a nehodlal sa zmieriť so životom vyčkávajúceho neaktívneho chrobáka zahrabaného kdesi v studenej Sibíri.
„Nebudem sa skrývať!“ odvetil prchko bradatý muž, ktorý schovával takmer celú svoju tvár v hustej brade. Už aj podľa jeho malých, zvyčajne veselých, ale neustále pohybujúcich sa očí sa dalo predpokladať, že ide o energického človeka.
„Nezapriem sám seba,“ trval na svojom rabín. „Nevzdám sa svojej brady, svojich zvykov, svojho zákona a svojho Boha len preto, aby som si zachránil život. Vy kresťania to máte ľahšie. Ale keby sme mi boli takí, ako ste vy, už by izraelský ľud neexistoval. Len naše odlišné tradície nás zachránili od splynutia s ostatnými národmi. Koľkú diaspóru sme už prežili? A vidíš, stále sme tu!“
„Joachim,“ snažil sa mierne prihovárať muž v kockovanej košeli, „teraz ide o úplnú likvidáciu tak vás ako aj nás. Dnes chcú Boha vytrieť z dejín ľudstva. Nesmieme byť ľahkovážny. Okrem toho, ak tu budeš bývať s touto bradou, neuvrhneš do nebezpečenstva len seba. Ale aj svojich blížnych. Svojich priateľov, známych, čo tu bývajú. Ty si povinný ochraňovať svoj národ, nie ich viesť na smrť. Koho postavíš potom do šíku proti nepriateľovi? Aj vy aj my sa raz budeme musieť postaviť zoči-voči nepriateľovi. Kto povedie izraelský národ, keď nie ty? Teba si vážia poprední židovskí rabíni. Ty si ten, kto by ich mohol viesť. Ak zabijú teba, ako dlho bude trvať, kým sa nájde nová charizmatická osobnosť, ktorá dokáže rozumne a aj odvážne viesť a zjednotiť rozptýlený národ?“
„Aký šík?“ deprimovane zamrmlal Joachim. „Žiaden šík nevidím. Alebo šíkom nazývaš týchto pár stovák tvojich a mojich veriacich, ktorí sa schovávajú ako krysy?“
„Je nás oveľa viac. Tvrdosť ľudských sŕdc sa rýchlo roztopí, stačí len, aby na ne zasvietilo Slnko. Ľudia nedokážu rozoznať dobré od zlého, pretože ich to nemal kto učiť. Ale uvidíš; v ich srdciach stále horí tá túžba po Bohu.“
„Na čo čakáš? Tak choď medzi nich a svieť na ich srdcia,“ posmešne pohodil hlavou Joachim.
„Ty si človek hlboko milujúci svojho Boha. Ty si človek, vážiaci si svoj národ. Ale nie si slepý, aby si nevidel aj obrovské pozitíva iných náboženstiev. Si ten, ktorý nielen rešpektuje kresťana, či moslima, ale si ho rovnako vážiš ako aj Izraelitu. Čakám na to, kedy konečne spojíme svoje sily a ukážeme svetu, že je len jeden Boh. Nie môj a tvoj Boh, ale náš Boh. Akosi cítim, že kým nebudeme ťahať za jeden povraz, nemá zmysel postaviť sa pred národy tohto sveta. Veď čo im môžeme ponúknuť? Rozdelenie, vzájomnú nevraživosť a vojny? To majú aj bez nás.“
Joachim zodvihol hlavu. Veľmi dobre chápal, čo hovorí pápež. Tisíckrát nesúhlasil so svojimi súkmeňovcami v čase, keď židovstvo, na rozdiel od ostatných náboženstiev, bolo slobodné a prežívalo renesanciu. On sa už vtedy dostával do konfliktu s vládnucou triedou a niekedy sa dokonca bál, že ho zradia vlastní. Nečudo, veď zachránil mnohých kresťanských kňazov od istej smrti tým, že im alebo zabezpečil falošné doklady, alebo ich schovával v synagógach, prípadne, ak už bolo neskoro na ukrývanie, uplácal policajných dôstojníkov, prokurátorov, či sudcov.
„S vami sa ešte dá,“ riekol rabín. „Ale moslimovia majú úplne inú logiku. Tí nás budú nenávidieť naveky. A my ich tiež.“
„Nie je to celkom pravda,“ nesúhlasil pápež. „Ty sám si príkladom, že dokážu spolu žiť aj žid a moslim. Veď viem, že aj tých si mnohých zachránil pred všadeprítomným štátnym terorom.“
„Iste. Ale odmenili sa mi tak, že povstali a vyvraždili polovicu izraelského národa. Vieš si predstaviť, že by som teraz zvolal našu veľradu a povedal im, že ideme diskutovať s moslimami? Teraz, po povstaní a vyvražďovaní Židov moslimami?“
„Ja viem. Je to ťažké. Ale všetci sme urobili hrubé chyby vo svojej histórii. Moslimovia ako poslední. Predtým vy, keď ste ako jediní mohli slobodne rozvíjať svoje náboženstvo. Všetko iné ste tvrdo potláčali. V minulom tisícročí sme sa my tĺkli s moslimami, vy ste si postupne ryžovali na našej biede a tak sme sa koncom tisícročia vyvŕšili na vás. A tak v dejinách každý chvíľu tĺkol toho druhého po hlave. Ako deti, ktoré si neuvedomujú, že majú jedného Otca, ktorý ich všetkých miluje.“
Pápež ostal ticho a krútiac hlavou rezolútne odmietal pokračovanie nenávisti.
„Nie! Toto sa už nemôže diať.“
Po chvíli mlčania sa ujal slova Joachim.
„Si naivný, ak si myslíš, že sa niečo zmení. Ako si to vôbec predstavuješ? Myslíš, že začnem chodiť do vášho kostola a budem bozkávať tvoj pápežský prsteň? Bol by som ešte Žid?“
Pápež mlčal.
„Alebo si myslíš, že oddnes sa moslimovia dajú obrezať? A ty začneš nosiť na hlave židovskú jarmulku a budeš jesť len košér jedlá? Veď to je nereálne!“
Pápež zodvihol hlavu a pozrel do očí rabína.
„Kto je to Žid? Čím sa človek stáva moslimom a čo je dôležité na kresťanstve? Jarmulka, pápežský prsteň, púť do Mekky? Všetko čo si spomenul, to sú vonkajšie znaky. To sú len prejavy určitého náboženstvá. Ale keby sme vyškrtali všetky tieto vonkajšie prejavy a sústredili by sme sa len na podstatu, moc by sme sa od seba nelíšili. Všetci sa sústreďujeme na lásku k Bohu a tiež sa zhodneme, že z toho by mala plynúť láska k človeku. Na tomto by sme mohli stavať.“
Pápež opäť urobili dlhú pomlčku. Takú, že obaja mali čas zhodnotiť vyrieknuté myšlienky.
„Nie som naivný. Viem, že sa nedá urobiť niečo za deň, čo naši predkovia nedokázali za dve tisícročia. Ale mohli by sme začať.“
Opäť dlhá prestávka vyplnená rozjímaním a možno i modlitbou.
„Joachim, my sa navzájom potrebujeme. Inak sa celá história bude opakovať. A to predsa nechceme. Ani vy, ani my a verím, že ani moslimovia.“
Ešte dlho sa rozprávali, nakoniec sa dohodli, že musia osloviť aj predstaviteľa zdecimovaných moslimov. No napokon sa museli vrátiť k prvotnému problému. Čo s Joachimovou bezpečnosťou? Čo s jeho bradou, ktorá vyslovene kričala: „Som žid!“?
„Ber to tak, že toto bude tvoje prvé odloženie vonkajších znakov,“ snažil sa odľahčiť situáciu Ján Pavol.
„Nemôžem.“ odvetil Joachim.“ Proste nemôžem. Dnes odo mňa chcete, aby som si oholil bradu, zajtra aby som jedol bravčovinu a napokon aby som sa úplne zriekol tradícii svojich otcov. Čítal si to stokrát: moji predkovia dokázali zomrieť za svoju vieru. Ja nebudem iný. A ak Boh chce, aby som bol iný, nech mi dá znamenie.“
„Joachim, Joachim. Budem sa modliť, aby ti dal znamenie. A s tou bradou? ...porozmýšľaj. Mysli na bezpečnosť. Vieš sám, že za vyznávanie svojej viery je trest smrti.“
„Ja sa smrti nebojím,“ odvrkol Joachim, zaťal päsť a prudko sa postavil. No vzápätí sa jeho päsť uvoľnila a črty tváre zmäkli. Nechcel odísť v zlom.
„Musím ísť,“ riekol.
„Zastav sa v našom spoločenstve, najedz sa pred cestou a mnísi ti pribalia niečo aj na cestu. Porozprávaj sa s vašimi a zvážte, čo by sme spoločne mohli podniknúť.“
Joachim odišiel. Ján Pavol III si opäť sadol na sobiu kožušinu, z ktorej sa postavil, keď vyprevádzal Joachima. Rozmýšľal.
„Synovia Izraela. Treba vám závidieť vašu húževnatosť, stálosť, neoblomnosť. Prečo ste sa vy nepostavili za Vykupiteľa. Svet by nepoznal toľko tragédii vo svojich dejinách. Tie milióny a milióny ľudských životov by bolo ušetrených., keby ste vy stáli na inej strane barikády. Pretože vy by ste inak šírili radostnú zvesť vykúpenia ako my. Ale teraz máte opäť historickú šancu. Ak ju nevyužijete... Ale vy ju využijete. Viem to. Boh mi zveril toto tajomstvo.“
Kľakol si na kolená a začal sa ticho modliť. Netrvalo dlho a prišiel jeho priateľ Peter. Nikto nevedel, aké je jeho pravé meno. Všetci mu hovorili Peter. Jeho identifikačný čip hovoril, že je Patrick Holmes a pochádza zo západnej Európy. A nikto sa ďalej nezaujímal, či to môže byť pravda.
„Chcel by som sa spýtať Jeho svätosti,“ zháčil sa, keď zbadal, že pápež sa modlí.
Pápež otvoril oči..
„Prestaň s tou svätosťou. Boh zhodnotí, či som, alebo nie som svätosť. Ježiš povedal: už vás nazývam nie sluhami, lebo sluha nevie, čo jeho pán robí, ale svojimi priateľmi... Som tvoj priateľ,“ napokon len hodil rukou. Už toľko razy to Petrovi povedal. Peter patril do mníšskeho rádu, ktorý sa tu skrýval už niekoľko desiatok rokov. Preto sa po predchádzajúcich atentátoch v Južnej Amerike na pápeža rozhodlo, že pápež sa ukryje práve tu na severe Sibíri, neďaleko mesta Lensk. Krátke leto striedalo dlhú zimu a nikomu sa nechcelo v časoch chudobných na energetické zdroje kolonizovať tieto drsné územia, už aj tak vydrancované o všetky prírodné zdroje. Ale dnes sa situácia pomaly začala meniť. Obyvateľstvo sa postupne sťahovalo aj do tohto nehostinného kraja. Čo bude o pár rokov? Kam sa podejú všetci tí, čo nesúhlasia s krutým svetovým spoločenstvom?
„Chcel som vás upozorniť, že sa ozvala spojka z Európy. Svetové spoločenstvo tuší, že všetky tajné akcie sú organizované zo Sibíri a chystajú vyhladzovaciu akciu. Zomrie veľmi veľa ľudí a zrejme my budeme medzi nimi. Joachim má pravdu. Zomrime s úctou ako mučeníci. Prestaňme sa skrývať.“
Ján Pavol sa jemne usmial.
„Nie Peter. Ešte nie je čas zomrieť. Keď Pán poručí, pôjdeme. Ale ešte nie.“ Vstal z kolien a pokojne pokračoval:
„Čakal som, že tento čas príde. Len som myslel, že príde o čosi neskôr. Nemôžeme vystavovať sibírske obyvateľstvo nebezpečenstvu vyvražďovania krutou armádou Svetového spoločenstva. Musíme odtiaľto odísť a dať o sebe vedieť, aby svetové spoločenstvo pochopilo, že nemá dôvod útočiť na Sibír. Škoda, že si mi to nepovedal skôr, ako odišiel Joachim. Upozornil by som hneď aj jeho. Splní sa mu sen. Nebude sa tu musieť dlho skrývať.“ zasmial sa Ján Pavol. „Ale ešte bude hádam v kláštore?“
Kláštorom nazývali dve väčšie a novšie drevenice s malými okienkami pri jazere. Ostatné chatrče, roztrúsené v okolí jazera sa krčili v tôni vysokých stromov a na prvý pohľad pôsobili veľmi staro. Oficiálne sa ľudia bývajúci v týchto chatrčiach živili rybolovom a aj veľkú časť svojho úlovku odovzdávali úradom. Mnohí obyvatelia tohto drsného kraja však aj pytliačili a zásadne nechceli, aby sa niekto do nich staral. Na druhej strane sa ani oni nestarali o svojich susedov. Mnohokrát do týchto krajov prišli ťažkí zločinci, ktorí utiekli pred spravodlivosťou. A možno aj preto tu mohol nerušene žiť aj pápež s hŕstkou svojich najvernejších a kedy-tedy prijímať návštevy. Rybárčil spolu s ostatnými, spolu s ostanými odovzdával časť úlovku úradom a vo voľných chvíľach sa modlil a riadil cirkev. Občas zašiel on na návštevu do Lenska niekedy až do Jakutska, kde mal veľa priateľov. Čo bude teraz s nimi?
Keď pápež otvoril dvere chatrče, Joachim sa práve zberal. Položil mu ruku na plece.
„Mali by sme odísť z tohto kraja. Armáda tuší kde sme. Nebude preberať medzi nami a obyvateľstvom. Rozhodnutie ktosi urobil za nás. Musíme odísť.“
„Nebudem utekať ako vrah. Nič som neurobil. Ak chcú, nech má zabijú,“ tvrdo vyprskol Joachim a to, čo povedal, myslel vážne.
Pápež si vzdychol, akoby nepočul Joachimove slová.
„Prišiel náš čas, Joachim. A hoci tebe už ťahá na osemdesiatku, až teraz budeš robiť dejiny. Ideme do Európy. A zmena, o ktorej sme sa bavili pred chvíľou, až teraz nadobúda skutočné opodstatnenie. Inak by ťa zabili na prvej hranici. Ty musíš zmeniť svoj výzor. Musíš zmeniť aj svoje meno, svoju tvár, svoju identitu. Ako na to, vieš lepšie ako ja. Máš veľa priateľov, ktorý to robia. Poraď sa so svojimi ľuďmi. A rád by som sa aj ja s nimi porozprával. Potrebujem poradiť, ako sa odtiaľto s pár ľuďmi bezpečne dostanem do Európy.“
Joachim stál akoby o niečom rozmýšľal. Nikdy sa nikomu nezveril s myšlienkami, ktoré mu vtedy prebiehali hlavou. Vlastne sa modlil, aby ho našla smrť skôr, ako bude musieť zradiť samého seba. Rozmýšľal o možnostiach, ako sa dať chytiť štátnym úradom tak, aby nevystavil do nebezpečenstva svojich priateľov. Rozmýšľal, ako čím rýchlejšie ísť v ústrety smrti. Život ho už unavil a už necítil potrebu žiť. Zrazu sa však zháčil, akoby ho niečo pichlo. To výčitka mu prišla na myseľ:
„Kto, ak nie ty priblíži židovstvo ku kresťanstvu? Koho, ak nie teba budú počúvať moslimské autority?“
Pápež sa pozeral do jeho unavenej tváre a mlčal. Tušil, čo prežíva rabín vo svojej mysli.
„Do týždňa prídem aj s niektorými mojimi ľuďmi. Dohodneme sa a odcestujeme do Európy,“ pevne odvetil Joachim. Pápeža táto zmena takmer zaskočila. Prikročil k Joachimovi a priateľsky ho objal. Joachimovi vyhŕkli slzy z očí.
„Prečo toto objatie nevidia ľudia celého sveta?“
„Uvidia,“ odvetil pápež. „Ale ešte predtým sa určite stretneme s moslimským ulemom.“
Joachim prišiel už o tri dni aj s mladým mužom Dávidom, ktorý často chodil s rabínom na podobné stretnutia. V hierarchii zaujímal dôležité miesto nazvime to technického poradcu Joachima. Keďže pršalo, pápež ich prijal vo vnútri kláštora. Dážď ťukal na tenkú strechu, keď si sadali na neotesané lavice. Takisto stôl bol vyrobený z masívneho dreva bez akejkoľvek povrchovej úpravy. Ale ak by ste na ňom hľadali nečistoty, sklamali by ste sa. V krčahu voňalo čerstvo nadojené mlieko a vedľa neho v prútenom košíku ležalo niekoľko krajcov chleba. Tu civilizácia nezapustila hlboké korene.
„Zvažovali sme váš i náš odchod z tejto oblasti a priklonili sme sa k niekoľkým možnostiam.“ Dávidova reč neobsahovala zbytočné slová. Každé slovo malo svoj význam, obsah a technickú hodnotu. Stručnosť a vecnosť mala celá diskusia.
„No, my sme uvažovali o pohraničnom území, tadiaľ by sme mohli preniknúť,“ riekol Ján Pavol.
Dávid takmer s nevôľou pozrel na pápeža, že ho prerušuje. No vzápätí sa na jeho perách zjavil zhovievavý úsmev. Nepristavil sa pri pápežovej poznámke, ale pokračoval:
„ Po prvé, získať čip od mŕtvej osoby, ktorá vycestovala zo Svetového spoločenstva, mimo neho zomrela a v databáze stále figuruje ako osoba živá. Takáto cesta je najrýchlejšia a najbezpečnejšia. Má však niekoľko nevýhod. Takýchto čipov je veľmi málo, sú málo dostupné a nehodia sa ku každému - musí vyhovovať pohlavie, vek, rasa, niekedy je problém aj s národnosťou, prípadne je problematické začlenenie sa do sociálnej skupiny, z ktorej daná osoba pochádza. Viem si predstaviť, že takýmto spôsobom by sme do Svetového spoločenstva dostali maximálne 5 ľudí. Predpokladám vás, Ján Pavol, potom vy, Joachim a možno po jednom maximálne dvoch vašich najbližších spolupracovníkov.
Po druhé, prihlásiť sa ako príslušník cudzieho štátu, ktorý chce cestovať do Svetového spoločenstva. Toto je jednoduché v tom, že ešte existujú štáty, ktoré nepoužívajú k identifikácii človeka čip. Papierovo vytvoriť človeka nie je problém, na vstupe do Svetového spoločenstva dostane čip na základe papierových dokumentov. Odvtedy je však tento človek cieľavedome monitorovaný, pretože nie je občanom Svetového spoločenstva. Túto identitu dávame ľuďom, ktorí sú často mimo Svetové spoločenstvo a do Svetového spoločenstva chodievajú len za účelom nosenia správ a podobne. Týchto identít môžeme vyrobiť neobmedzene, pravda, vstupy do SS by sme mali rozložiť do dlhšej doby a viaceré vstupné miesta.
Po tretie a veľmi elegantné riešenie je získať identitu obyvateľa pohraničných krajov s SS. SS stále rozširuje svoje územie. Po expanzii SS by sa náš človek prirodzene dostal do SS a získal by status obyvateľa SS. Toto riešenie je veľmi dobré, ale veľmi zdĺhavé, pretože nevieme, ktorým smerom sa expanzia SS bude práve uberať, navyše takýto občania sa často aj rok, dva monitorujú, pretože sa preventívne považujú za nepriateľských občanov.
Posledná schodná možnosť je dostať sa do krajiny, ktorá má dobré vzťahy z SS a usiluje sa o pričlenenie k SS. Je potrebná krajina, ktorá je práve v procese vydávania čipov. Vyrobíme papierovú identitu, v danej krajine získa čip a následne pripojením danej krajiny k SS prirodzene získa daná identita občianstvo SS. Žiaľ dnes taká krajina ani neexistuje a nedá sa predpokladať, či taká ešte existovať bude. SS zásadne nič nestavia na dobrých vzťahoch a územia pripája podľa vlastnej svojvôle, takže táto možnosť je viac-menej len hypotetická.
Takže páni, toto je moje vysvetlenie, ako by sme mali pripraviť bezpečný odchod našich ľudí z tejto oblasti. Samozrejme, ešte treba myslieť na ľudí, ktorí prednedávnom ušli. Tu odporúčam plastickú operáciu, aby sme sa vyhli nepríjemným prekvapeniam.“
Rabín škaredo zazrel na Dávida. Pochopil, že posledná veta sa týka hlavne jeho. Je už takmer 40 rokov známym rabínom a zháňala sa po ňom polícia z celého SS. Dlho provokoval vo vnútri SS, jeho tvár je vo všetkých databázach. So svojou tvárou do SS ísť nemôže. Len ak by sa chcel podrobiť mučeníckej smrti.
„Joachim, nerobte si starosti. Pre vás som už zabezpečil špeciálneho chirurga. Budúci utorok prebehne operácia, o dva týždne môžete vycestovať.“ Rabín chcel niečo povedať, ale nestihol skočiť Dávidovi do reči. Tak si len mimovoľne pohladkal svoju dlhú hustú bradu. Veľmi ťažko sa jej vzdá.
„A vy, Ján Pavol,“ pokračoval Dávid, „môžete vycestovať kedykoľvek od budúceho pondelka. Už pozajtra vám pošlem dokumentáciu s novou identitou. Prečítate si, kto budete a ak budete spokojný, príďte si dať implantovať čip. Naučte sa minulosť vašej novej identity a môžete cestovať.“
Ako to vyzeralo jednoducho. A aké to bolo v skutočnosti hrozné. Dnes sa volám tak, zajtra sa budem volať inak.
O mesiac sa pápež lúčil so svojimi blízkymi a zo Sibíri odchádzal jedine s Petrom. Mnohí ďalší sa tiež pripravovali na svoj odchod, no nemohli ísť všetci naraz. Aj Slavo s manželkou pomýšľali na návrat na Slovensko, no ich odchod sa skomplikoval narodením dcérky. A tak oni si ešte nejaký čas v Jakutsku počkajú. A možno aj iné okolnosti bránili ich návratu. Slavova minulosť nedávala predpoklady na bezpečný život na Slovensku. Odhalenie jeho identity by ho stálo život. Dostanú sa ešte niekedy do rodného kraja?
- - - - - - - - - - - - - - - - -
Jesenný večer v Tatrách je síce krátky, ale napriek tomu očarujúco pôsobí na človeka. Navyše ak je čistá obloha, blízke končiare mohutných hôr si podmania každého svojou krásou a neopakovateľnou atmosférou. Prinútia uvedomiť si svoju malosť pred veľkolepým dielom Stvoriteľa. To mnohých ľudí privádza k filozofickým úvahám, no často aj k nostalgickým myšlienkam. Aj Patrik Holmes alias Peter sa nepohnute pozeral na číry západ slnka, ktoré sa pomaličky vnáralo medzi tatranské štíty. Nezadržateľne klesalo stále hlbšie až nakoniec po ňom ostala len oranžová žiara, vytryskujúca spoza Gerlachovského štítu. Krásny pohľad zapadajúceho slnka v Tatrách potešil, pretože nie každý ho môže takto vidieť. Len vďaka výbornej polohe horského hotela sa pred očami návštevníkov mohla naskytnúť táto scenéria. Do údolí Tatier vstúpili vládcovia šera a tieňov a akoby sa hrali vytváraním strašidelných obrazcov. Aké je to všetko krásne a zároveň tajomné. Aké je to plné sily a mohutnosti. Štíty vypínajúce sa do oblakov. Kto určil ich výšku, kto začiatok, kto koniec? Kto povie, kedy sa majú pretvoriť do veľkej hŕby kamenia a štrku a z ich veľkoleposti neostane nič? Čas. Ten pokorí aj tieto nedostupné hory. Čas, ktorý pokorí všetko a všetkých. Ten, kto panuje nad časom, panuje nad všetkým.
Peter odišiel od okna a sadol si na čalúnenú stoličku, ktorá opustená stála v strede izby. Sklonil sa a vložil si tvár do dlaní. Atmosféra odchádzajúceho svetla v ňom vyvolala mnoho protichodných myšlienok. Čoskoro sa bude musieť opäť rozhodnúť. Má sa postaviť proti Pánovi času? Alebo má stratiť život tu na zemi? Strach pred budúcnosťou mu zvieral žalúdok a mnohokrát mu nedal spať. Musí sa rozhodnúť a to už čoskoro. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách.
Nikto z ľudí na svete nepoznalo jeho celú minulosť. Málokto vie, kto sa skrýva pod menom Patrik Holmes. Volajú ho proste Peter. Peter z Európy. Aká náhoda. V skutočnosti sa naozaj volá Peter. Ale určite nie Holmes. V skutočnosti pochádza z Ameriky. Tí, čo ho poznajú – jeho nadriadení, ho občas vyhľadajú a očakávajú od neho informácie. Informácie o cirkvi, o pápežovi. Jeho blízke okolie ani len netuší, aký je pre nich nebezpečný. Keby chcel, všetci z jeho okolia zomrú do pár týždňov. Má moc ako málokto. Môže rozhodovať o ich bytí, či nebytí. Môže poslať na smrť pápeža – predstaviteľa Boha na zemi! On má takú ohromnú moc. Môže sa postaviť aj proti Pánovi času. Ako mladý sa prihlásil na vojenskú školu a zadelili ho k špeciálnym jednotkám. Štúdium ho bavilo a zaradil sa medzi najlepších študentov. Stal sa z neho špičkový agent, ktorý nemal núdzu o prácu. Jeho služby si kupovali organizácie blízke vládnucej triede a po mnohých úspešných akciách začal pracovať aj pre vládu. Po pár rokoch sa ocitol na vrchole svojej kariéry, hlavne keď mu zverili veľmi citlivú úlohu. Vypátrať pápeža, zistiť jeho pôsobisko a dostať ho na popravisko. Touto úlohou mohol všetkým dokázať, že je najlepší. A bol najlepší. Keďže pochádzal z veriacej rodiny, ľahko sa pred okolím prejavoval ako nábožensky cítiaci človek. Poznal náboženské zvyky, obrady, pozdravy, cirkevné hodnosti. Ľahko sa votrel do priazne veriacich a postupne získal informácie aj o najvyšších hodnostároch. Nastalo masové zatváranie biskupov, niekoľkých kardinálov popravili a nakoniec prišlo aj na samotného pápeža. Po presnej informácii od Patrika pápeža Pia XIII odhalili, uväznili a popravili ukrižovaním na námestí v Ríme. Nik sa nedozvedel, kto spomedzi veriacich je zradca. Patrik naďalej pracoval medzi veriacimi a spolu s nimi oplakával pápeža. Lebo jeho úloha sa ešte neskončila. Ba stala sa ešte náročnejšou. Cirkev sprísnila svoju bezpečnosť, na post hlavy cirkvi sa postavil Ján Pavol III a aj málokto v cirkvi vedel o koho ide. Patrika bavilo riešiť ťažké úlohy. Ešte z väčšou vervou sa pustil do pátrania nového pápeža. Pátranie ho doviedlo až na Sibír. Dostal sa až k Viktorovi Borodinovi do ruskej republiky Sacha na Sibíri. Tak toto je Ján Pavol III. Nepotešilo ho to, pretože veľmi dobre poznal Viktora, svojím spôsobom si ho vážil, dokonca cítil k nemu aj isté priateľstvo. Nový pápež svojou mladosťou, úprimnosťou a otvorenosťou dokázal okúzliť snáď každého. Aj starého kamaráta srdečne privítal v nehostinnej krajine. Peter s ním trávil veľa času a stále viac sa hneval aj na pápeža aj na seba. Prečo si k nemu vytváram vzťah? Je to neprofesionálne. A prečo sú veriaci takí naivní a toľko dôverujú ľuďom? Po čase sa Peter stal pápežovým najbližším dôverníkom a trávil s ním snáď najviac času spomedzi všetkých svojich priateľov. A Peter začal mať problémy s podávaním presných informácii. Posledná prišla od neho ešte keď sa v Európe dozvedel, že pápež je na Sibíri. Znela: „Pápež je zrejme v Jakutsku. Odchádzam za ním, ozvem sa neskôr.“ Odvtedy sa neozval. Nič sa nedeje. Často sa stávalo, že sa pri dôležitej práci neozval svojim nadriadeným aj pol roka. No problémom sa stávalo, že sa odmlčal aj identifikačný čip. Zvykom agentov bolo, že po prejdení hraníc vlastný čip znehodnotili, aby neboli dosiahnuteľní cudzími tajnými zložkami. Ale vtedy svojej materskej organizácii hlásili miesto svojho pobytu vždy po jeho zmene. Teraz nič. Nevedeli, či agent je ešte nažive. A tak sa rozhodli o bleskovú, vyhladzovaciu akciu v Jakutsku, dúfajúc, že pri nej naďabia na pápeža a prípadne aj na svojho agenta. A to bol čas, keď sa pápež rozhodol vrátiť do Európy.
Petrove myšlienky prerušili vŕzgajúce dvere izby horského hotela. V nich sa zjavila pápežova hlava.
„No čo, Peter? Spíš? Ty ešte stále nie si vybalený?“ čudoval sa pápež, keď uvidel Petrov plný ruksak pohodený na posteli.
„Ťaží ťa niečo?“ spýtal sa Petra, vidiac ho sediaceho tvárou v rukách.
„Rozmýšľam, ako ďalej,“ odvetil Peter. „Načo sme sem vôbec prišli?“
„Akože načo? Na Sibíri by kvôli nám možno zomreli tisícky nevinných ľudí. My sme museli odtiaľ odísť.“
„To áno,“ odvetil Peter. „Ale ako sa nepriateľ dozvie, že už nie sme na Sibíri?“
„Tak ako sa dozvedel, že sme na Sibíri, dozvie sa, že sme v Európe. Je zrejme, že má nejakého agenta medzi nami. A ten mu pošle správu. Tak sa netráp. Nebol náš odchod zo Sibíri zbytočný.“
„Aha, treba poslať správu,“ zamrmlal potichu Peter.
„Hoci mi je záhadou,“ pokračoval Ján Pavol nepočujúc Petra: „Keď tajná služba má agenta medzi nami, prečo nevedeli, kde presne na Sibíri sa nachádzame.“
Chvíľu sa ešte rozprávali a potom šli na večeru. Z Petra nervozita priam sršala celý večer. Nerôzne žmolil servítku na stole a netrpezlivo čakal, kým čašník priniesol jedlo. Pápež si to nemohol nevšimnúť, a keď Petrova nervozita pokračovala, priamo sa ho spýtal:
„Máš nejaký problém? Nikdy som ťa takéhoto nevidel. Ak máš strach byť so mnou, nebudem ťa pri mne zdržovať. Rozlúčime sa a každý pôjde svojou cestou. Nechcem ťa vystavovať nebezpečenstvu, ktoré nedokážeš akceptovať. Ja ťa dobre chápem. Ide mne aj tebe o život. A je len otázkou času, kedy nás chytia.“
„Asi máš pravdu,“ zamrmlal Peter akoby vo sne a ani nezdvihol hlavu a zaryte hľadel do svojho taniera. „Rozdelíme sa. To bude najlepšie riešenie.“
Peter sa zjavne upokojil. No hoci sa pápež niekoľkokrát pokúšal o nadviazanie rozhovoru, Peter vždy odvetil len áno a nie. Rozhovor proste viazol, akoby sa títo dvaja za stolom videli po prvýkrát v živote. Až keď dojedli sa Peter obrátil na Jána Pavla:
„Viem, že je to tak, ale chcem sa utvrdiť v jednej veci. Keď sa človek spovedá a zámerne zamlčí ťažký hriech, spovede sú neplatné, že?“
Pápež na neho prekvapene pozrel. Žeby ho ťažký hriech na duši kváril a preto je taký nepokojný?
„Dobre to vieš. Máš pravdu.“
„A keď by sa chcel vyspovedať, ale nemal by možnosť vyhľadať kňaza, bude mu odpustené?“
„Boh nie je byrokrat. Pozerá do srdca a vie, čo je v ňom. Bude mu odpustené. Ale nie je predsa až taký problém vyhľadať kňaza.“
„Ale je to problém,“ zvýšil Peter hlas. „Kde ho asi tak hľadať?“
„Peter,“ zasmial sa pápež, hoci situácia nebola smiešna. „Kňaz sedí tu oproti tebe!“
„Ty?“ Peter sa zháčil a ostal ticho. Utrel si ústa servítkou, postavili sa a každý šiel do svojej izby. Zvyčajne sa v ubytovni bývalo po dvoch až troch v jednej izbe. Ale keďže letná sezóna skončila a zimná ešte nezačala, Tatry zívali prázdnotou. Brázdili ich len skalní milovníci, lebo len tí vedeli, že práve na jeseň sú Tatry najkrajšie.
Pápež si vybalil veci do skrine už pred večerou, preto si teraz ľahol na posteľ. Mal by sa modliť Breviár, ale Petrove chovanie ho vyviedlo z miery. Správal sa veľmi zvláštne. Sem do Tatier prišli spoločne ako poľský horolezci, ktorí sa vrátili z nebezpečných Himalájí. V skutočnosti tí dvaja ešte pred dvoma mesiacmi zamrzli pri výstupe na Mount Everest.
Ján Pavol miloval hory a aj preto mal hneď zajtra ráno vyraziť do hôr a prejsť Tatry Tatranskou magistrálou, hoci na niektorých miestach sa bude brodiť možno aj v polmetrových závejoch. Dohodli sa aj s Petrom a hore sa mali stretnúť s niekoľkými známymi ľuďmi. No situácia sa teraz zmenila. Peter určite nepôsobil psychicky vyrovnane a v takomto rozpoložení by nemal ísť do hôr. Zrejme strach o život urobil svoje. Jasné, život po boku pápeža smrdel nebezpečenstvom. Chytať budú pápeža a ostatných jeho priateľov to asi tiež neminie. Keby sa ich dalo pred týmto krutým osudom zachrániť.
Pápeža zastihla hlboká noc, kým sa domodlil Breviár. Nie je rozumné nespať, keď sa na druhý deň musíte podujať na nebezpečný prechod horami. Ale ísť musí. Veď na hrebeňoch Tatier ho čaká práca. Stretne sa s niekoľkými biskupmi a dvoch z nich musí vymenovať za kardinálov. Áno, práve na menovanie kardinálov sa nesmie zabúdať, veď po jeho smrti bude treba opäť voliť nového pápeža. Po jeho vlastnej smrti. Ako prirodzene na to myslí. Má ledva päťdesiat rokov a bez strachu myslí na smrť, ktorá je predo dvermi. Vôbec sa nebojí smrti. A do dnešného večera si myslel, že aj Peter je so svojim životom vysporiadaný a nebojí sa smrti. Opäť ho naplnila obava o Petra a s týmito myšlienkami aj zaspal. Nie nadlho.
Zobudilo ho jemné klopanie na dvere. Ostal pokojný. Keby za dverami operovala tajná polícia, neklopali by na dvere, ale by ich jednoducho vykopli. Vstal z postele a otvoril dvere. Na chodbe stál oblečený Peter. Zrejme sa ešte stále nestihol prezliecť do pyžamy a doteraz určite nespal. Hovorili to jeho unavené oči.
„Mohol by som sa vyspovedať?“
„Kedykoľvek, Peter,“ odvetil pápež a vpustil Petra do izby. Obliekol si župan, na ten si dal štólu a spoločne si sadli na posteľ. Sedeli takto hodnú chvíľu a nik sa neozval. Pápež nechal Petra bojovať so svojimi myšlienkami.
„Som Judáš,“ vyriekol Peter tak, aby nenechal Jána Pavla na pochybách, že to myslí vážne. Ťažko sa Petrovi rozprávalo o svojej minulosti. Jeho predošlý život určite nenadchne spravodlivého človeka. No aká bude jeho budúcnosť? Možno ešte ťažšia ako minulosť, ale určite čistejšia.
„Som agent tajnej služby. Pracujem na úseku odhaľovania náboženských predstaviteľov. Udávam cirkevných hodnostárov a pracujem na ich zatýkaní.“
Hlboký vzdych prerušil jeho rozprávanie. Srdce mu rýchlo bilo, hrdlo mal stiahnuté, ústa vyschnuté, že sa mu nedalo ani rozprávať. Ale musí všetko dopovedať. Nasucho preglgol a pokračoval:
„Hneď po zvolení pápeža Pia XIII som si získal dôveru veriacich a postupne som sa včlenil do všeobecnej cirkvi. Už krátko na to som vedel, kto je Pius XIII a kde sa nachádza. Po udaní tajnej polícii ho uväznili, verejne potupili a kruto popravili pribitím na kríž.“
Opäť dlhé, dlhé mlčanie. Peter cítil, že teraz musí povedať to najhroznejšie.
„Po úspešnej akcii ma moji nadriadení poverili ďalšou dôležitou úlohou. Vypátrať Jána Pavla III a dostať aj jeho na šibenicu. Celý čas som Ti klamal a predstieral priateľstvo. Napriek tvojej úprimnosti, ja som čakal na vhodnú príležitosť, ako ťa udať tak, aby si sa nikdy nedozvedel, že Judášom som ja!“
Teraz nastalo ticho definitívne.
„To je všetko?“, spýtal sa pápež.
„To je málo?“
„Nie, to nie, len som chcel vedieť, či chceš ešte niečo k tomu dodať. Pozri, nebudem rozoberať tvoje skutky, ani ti nebudem hovoriť, čo máš robiť ďalej. Si múdry, inteligentný človek. Žil si so mnou dostatočne dlho na to, aby si vedel, čo je dobré a čo zlé. Ty sám sa musíš rozhodnúť, ktorou cestou sa uberieš. Do duše ti nevidím. To vidí len Boh. Len on bude počuť, či tvoja ľútosť je naozaj úprimná, alebo je len krátkou epizódou tvojho dobrodružného života. Ja som vždy pociťoval len tvoju dobrotu a láskavosť. Ak si pri mne vydržal toľký čas robiť dobré skutky, nevidím dôvod, prečo by si to nemohol robiť aj naďalej. Napriek tomu, čo si tu povedal, verím, že tvoje srdce je dobré, len ho musíš počúvať. Budem sa za teba modliť. Ľutuj!“
Peter akoby sa ľútosťou s pápežom lúčil. Jeho ľútosť nepatrila len Bohu. Prosil o odpustenie nie len Boha, ale aj pápeža a v mysli sa pristavoval pri všetkých, ktorých priviedol až k poprave. „Nie, tí mi nikdy neodpustia,“ hovoril si.
Keď sa už mlčky postavil z postele a chcel odísť, pápež ho zdržal už len troma vetami:
„Teologicky je jasné, že Judáša Kristus nikdy neodsúdil. Tragédia jeho života nastala až vtedy, keď neveril v Božie odpustenie a vzal do ruky lano, ktorým sa obesil. Ty nie si Judáš, ty si Peter!“
Peter prikývol a bez slova sa vytratil z izby.
Pápež si opäť ľahol do postele, hoci vedel, že už nezaspí. Do jeho očí sa tisli slzy, pri akejkoľvek myšlienke na Petra.
„Prečo? Bože môj, prečo?“
Modlil sa až do rána. Modlil sa za Petra a za všetkých, ktorí hľadajú smer vo svojom živote. Skoro ráno vstal a išiel do Petrovej izby. Ako očakával, izba civela prázdnotou. Tak ako Peter nenápadne do cirkvi prišiel, tak sa z nej aj potichu vytratil. Len jedna kniha ležala na stole. Niekdajší dar od Jána Pavla. Pápež vzal knihu a smutne sa vrátil do svojej izby. Stále mysliac na Petra, vložil knihu do jedného z ruksakov.
„Bol ten chlapec vôbec pokrstený?“ prebehlo mu mysľou.
„Bože môj, Bože môj, buď k nemu milosrdný. Veď aj Pavol bojoval proti tebe a ty si ho povýšil na učiteľa cirkvi.“
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
V ústredí tajnej služby v Ríme sa oslavovalo. Od rána sa hovorilo len o znovunájdení sa Patrika. Dve dobré správy čakali každého, kto ráno prišiel do práce. Našiel sa Patrik a vyňuchal ďalšieho pápeža.
Správa od Patrika prišla ešte neskoro v noci. Obsahovala len štyri slová, no mala cenu zlata: „Otec je v Európe“.
Vedenie tajnej služby už dávno svojho agenta oplakalo, pretože sa odmlčal na veľmi dlhý čas. Pripravovalo na Sibíri krvavú akciu, odtiaľ dostali od Patrika poslednú správu. A zrazu taká príjemná novina.
„Kde presne sa skrýva pápež? Kedy ho chytíme? Kde sa nachádza Patrik a prečo neposlal presnejšie informácie?“ takéto a podobné otázky sa opakovali po celý deň.
O deň neskôr sa uskutočnilo dôležité stretnutie tajných zložiek štátu s niektorými členmi vlády. Informácia včerajšieho dňa totiž zmenila situáciu a akcia Sibír sa stala otázna. Ak je pápež v Európe, nie je potrebná nákladná a hlavne riskantná operácia na Sibíri. Stačí si počkať na ďalšie Patrikove správy a pápež im padne priamo do rúk. Niekoľkomesačná, nákladná príprava na akciu Sibír síce vyjde na zmar, ale výsledok bude určite zaručený. Bŕŕ, nikomu sa nechcelo do studených nehostinných sibírskych hôr, kde si kohokoľvek mohla vybrať presná nepriateľská strela z poza ktoréhokoľvek stromu. A príkazy nadriadených sú neúprosné; priviesť pápeža za každú cenu. A je im jedno koľko kolegov pri tom nájde smrť.
Druhým bodom rokovania sa diskutujúci zaoberali hodiny. Ako vypracovať plán dochytenia pápeža v Európe, keď mali tak málo informácii. A tak nakoniec museli diskusiu prerušiť až do doby, kým sa Patrik opäť ozve.
Patrik. Veľa členom politickej špičky sa nepáčil tajomný spôsob Patrikovej komunikácie s nadriadenými. No vzhľadom na jeho niekoľkoročnú perfektnú a oddanú prácu, nikto tento problém na diskusii neotvoril. No po týždni Patrikovho mlčania nastala predsa len nervozita. Prišla prvá správa naozaj od Patrika? Alebo zneužil Patrikove šifrovacie kódy nepriateľ a poslal správu v mene Patrika, aby pápeža nezlikvidovali na Sibíri aj s tisícmi jeho prívržencov? Po ďalšom týždni sa oprášila akcia Sibír a prijali sa rozhodnutia na jej skoré spustenie. Našťastie Patrik sa opäť ozval.
„Mám pápeža. Jeho identifikačné číslo je 473-B-354-CE-1. Neplánujte žiadnu akciu. Túto záležitosť vidím ako veľmi citlivú, a preto si ju sám povediem. V prípade potreby vás požiadam o pomoc.“
Medzi agentmi nastal veľký rozruch a samozrejme aj rozhorčenie nad aroganciu a neposlušnosťou kolegu. Nikto si ešte nedovolil takto jednať s nadriadenými. Agent má plniť úlohy a rozhodovanie je v kompetencii jeho nadriadených. Navyše Patrikova drzosť siahala až tak ďaleko, že síce udal pápežovu identifikáciu, ale neudal svoju. Ústredie tajnej služby nemalo šancu sa s ním skontaktovať a dávať mu príkazy. Patrik z času na čas poslal strohú správu, ale ani po týždni sa neprihlásil svojim nadriadeným. V záujme disciplíny tajná služba musela konať. Pohyb pápeža ľahko identifikovali a predpokladali, že Patrik bude v jeho blízkosti. Agenti sa pustili do rozsiahlej akcie. Asi 150 policajtov v civile, no v dostatočnej výzbroji sa vyrojilo v malom historickom podtatranskom mestečku Levoča. Hoci týmto mestečkom sa prehrnie veľa domácim neznámych cudzincov, nenápadnosť, či skôr nápadnosť tajných policajtov tak bila do očí, že behom pár minút sa celé mestečko takmer vyľudnilo. Policajti v kruhu uzatvárali historické centrum Levoče. Priemer kruhu bol menší ako 500 metrov, keď sa zrazu ručičky na ich lokátoroch zbláznili.
„Rušička,“ riekol veliteľ zásahu. „Zrejme Patrikova robota. Zradca jeden!“
Veliteľ rozmýšľal o ďalšom postupe. Mal dve riešenia. Hermeticky uzavrieť celý kruh a prejsť budovu po budove a preveriť všetkých ľudí, nachádzajúcich sa v tomto kruhu. To môže trvať aj do večera. Navyše začal padať hustý mokrý sneh a veliteľ nemal rád sneh. Druhá možnosť sa javila ako priechodnejšia. Presne lokalizovať rušičku, vyhodiť budovu aj s rušičkou do vzduchu a pokračovať v hľadaní pápeža. Ako takto rozmýšľal, zrazu na druhom konci uvidel bežiacu postavu. To je on.
„Hej, Patrik,“ zakričal na neho.
„Nepribližujte sa! Všetko zbabrete!“ kričal naspäť Patrik držiac v ruke účinnú výbušninu tak, aby ju videl aj veliteľ.
„Kde je pápež?“
„Pápež je tu neďaleko. Ale trvám na tom, že túto akciu si dokončím sám.“
„Mám rozkaz od ústredia zajať teba i pápeža. Plukovník Holmes, splňte rozkaz!“
„A ja vám hovorím, okamžite sa stiahnite, lebo všetci vyletíme do vzduchu,“ vyštekol Patrik a zmizol medzi budovami.
Hlupák, pomyslel si veliteľ a pery sa mu stiahli do diabolského úsmevu. Dávno neznášal Patrika. Vždy ho ten fičúr rozčuľoval. Tým svojim perfektcionalizmom ponižoval všetkých svojich kolegov i nadriadených. Ale teraz chlapec spravil chybu. Urobíme s tebou krátky proces. Konečne.
„Ustúpime, lebo ten blázon nás všetkých zabije.“
Ustúpili len za najbližšie budovy a sledovali, aby im nik z uzavretého kruhu neunikol. Veliteľ vydával rozkazy v ústraní niekdajšieho Levočského kostola – chrámu svätého Jakuba. Dnes sa tento skvost európskeho významu využíval ako múzeum. Vládnuca trieda veľmi precízne odstránila z kostola všetky symboly kresťanstva a zlikvidovala snáď dve tretiny všetkých diel majstra Pavla z Levoče. Aj unikátny hlavný oltár novodobí kultúrni lídri rozobrali a do verejnej zbierky zaradili len niektoré jednotlivé časti. Zázračne sa zachovala Posledná večera od majstra Pavla, avšak premenovaná na Večeru s priateľmi. Tu práve Ježiš hovorí svoje prorocké slová: “Jeden z vás ma zradí.“
Veliteľ, stojac pri hlavnom vchode do chrámu vydával stručné príkazy:
„Rozhodol som sa takto,“ hučal hrubým hlasom. „Úloha číslo jedna - zneškodniť rušičku v tejto budove,“ veliteľ ukázal prstom na mape.
Policajti sa rozbehli vykonať rozkaz. Veliteľ povolal na zásah bojový vrtuľník. Zneškodniť rušičku znamenalo vyhodiť do vzduchu budovu, v ktorej sa nachádzala. Samozrejme aj s jej obyvateľmi. Akcia prebehla rýchlo. Od Levočského potoka sa zdvihla helikoptéra a naletela nad označenú budovou. Stačila jedna raketa a veľká budova sa premenila na prach. Tlaková vlna v okamihu vyrazila tisíce okien v celom okolí. Takisto aj chrám sv. Jakuba ostal razom bez okien a z veže sa ozval hlas rozkolísaného zvonu. Rušička sa odmlčala. Prístroje potvrdili, že pápež je kdesi v troskách budovy. Po chvíli opadol hustý prach a veliteľ sa mohol kochať pri pohľade na svoje dielo skazy. Vojaci so zbraňami obkolesili zosypanú budovu a čakali na zemné stroje, ktoré sa pustili do rozhrabávania trosiek. Po dvoch hodinách agenti našli Patrikovo telo a čakalo ich nemilé prekvapenie. Čip číslo 437-B-354-CE-1 už nemuseli hľadať. Našli ho. Ale v Patrikovom tele. Zajatie pápeža sa nekonalo.
„Hnusný zradca!“ bezmocne zhúkol veliteľ a zúrivo kopol do bezvládneho Patrikovho tela.
Mnohí z nás si myslia, že tajná služba je naozaj supertajná. No nie vždy je to tak. Nie vždy všetko ostalo medzi múrmi ich administratívnej budovy. Aj teraz informácie presiakli von a časom sa dostali až k pápežovi. Pápeža zalial smútok, ale na druhej strane pocítil aj radosť. Smútok nad smrťou človeka, s ktorým prežil taký dlhý čas. Radosť nad tým, že Petrova ľútosť pri spovedi bola skutočná a úprimná.
Pápež ostal v Tatrách ešte nejaký čas. No keď napadol ďalší sneh, rozhodol sa ísť do Poľska, kde ešte aj dnes mal mnohých priateľov, s ktorými sa spoznal ešte za svojej mladosti. Veľmi rád sa ešte ako mládenec stretával s poľskou mládežou vo Varšave a vznikli mnohé krásne vzťahy. Často sa tam stretali mladí z celého Poľska. On to mal z nich najďalej, veď nepochádzal z Poľska, ale z Ruska. Cestovával do Varšavy až z Moskvy a preto tam vždy pobudol najdlhšie. Tak si obľúbil Poliakov, že si preštudoval históriu poľskej cirkvi a nakoniec aj meno Ján Pavol si vybral z úcty k poľskému pápežovi, ktorý svojim pontifikátom preniesol ľudstvo do tretieho tisícročia. Keď si balil veci do ruksaku, všimol si knižku, ktorú mu vrátil Peter. Ako ju vyťahoval z ruksaku, vypadla z nej nezalepená obálka. So záujmom ju otvoril a z hustých riadkov sa mu prihováral Peter.
„Milý môj brat!
Ďakujem Ti, pretože práve Ty si bol ten, ktorý spôsobil takú ohromnú zmenu v mojom živote. Tvoja úprimnosť a láskavosť ma priviedla ku Kristovi. Svojím príkladom si ma úplne dostal. Tvoj spôsob života je ťažší a nebezpečnejší, ale je určite správny. Konečne cítim vo svojom živote radosť a pokoj. Konečne po toľkých rokoch. Celý život som sa snažil zapáčiť sa svojim nadriadeným a odmeňovali ma kopou peňazí. No hoci som si mohol dovoliť všetko, necítil som v srdci nič, len prázdnotu. Pri tebe som mal len suchý chlieb a riedku polievku, ale srdce som mal naplnené láskou a priateľstvom. Nenávisť sa Ti úplne podarilo vytlačiť preč z môjho vnútra....“
Druhá časť listu sa týkala jeho viny:
„Viem, Viktor, že nemôžeš prezradiť spovedné tajomstvo a nikdy nikomu nepovieš o mojej zradnej činnosti. Ale ja nechcem, aby naši spoloční známi nepoznali moju minulosť. Aby ma nepoznali len ako svojho dobrého priateľa, lebo som ich klamal. Chcem, aby vedeli, že dôverovali zradcovi. Preto sem napíšem všetko, z čoho som sa spovedal. Som agent tajnej polície. Vypátral a udal som pápeža Pia XIII, ktorého popravili ukrižovaním...“
Ján Pavol ostal dojatý.
Celá mašinéria hľadania pápeža sa opäť rozbehla na plné obrátky. Hoci Peter obetoval svoj život, aby zmiatol pápežových prenasledovateľov, nedomyslel jednu vec. S pápežom prišli do Európy ako horolezecká dvojica. Netrvalo dlho a podľa udaného čipu agenti zistili kto a s kým a kedy vycestoval do Himaláii a kto sa s týmto občanom do SS vrátil. Zistili, že tá istá dvojica, ktorá spoločne pred polrokom vycestovala, sa približne v rovnakom čase vrátila aj späť do SS. Obaja sa pohybovali v priestore Vysokých Tatier. Jeden z nich sa teraz nachádza v Poľsku. Už na druhý deň agenti presne vedeli, v ktorej budove býva hľadaná osoba. No nemali istotu, či je to pápež. Preto Jána Pavla sledovali a zaznamenávali každú jeho návštevu. Celý pol roka trpezlivo monitorovali všetkých ľudí, s ktorými sa pápež stretával a stále nemali stopercentnú istotu, či je sledovaná osoba pápež. Nakoniec ich ďalšia pápežova návšteva presvedčila, že pápež je niekto úplne iný. Jána Pavla totiž navštívil starší pán. Agenti netušili, že je to židovský rabín a tohto pána si skôr vedeli predstaviť ako pápeža. Viktor Borodin sa im zdal príliš svetský a aj pomerne mladý na pápeža.
Pápež Joachima spoznal okamžite. Napriek plastike tváre hneď vedel, komu patria tie bystré očká, ktoré priateľsky hľadeli na Jána Pavla. Obaja hodnostári sa objali hneď vo dverách a po prvých zdvorilostných vetách sa pustili do vážnej debaty. Mali sa o čom rozprávať. Veď krívd v minulosti sa dopustili hodne obe strany a zdalo sa, že príslušníci oboch spoločenstiev chcú na všetko zabudnúť. Tak radi by videli, aby sa aj predstavitelia oboch spoločenstiev oficiálne zmierili. Nuž cirkevné špičky sa už viac-menej dohodli, len ako toto zmierenie a odpustenie deklarovať tak, aby sa dostalo aj medzi ľudí? Prístup k médiám bol nemožný. Niet sa čo čudovať, veď zakázané cirkvi pracovali tajne a neexistoval prístup k médiám. Tajná cirkev nemala šancu zverejňovať svoje vyhlásenia. Všetko sa distribuovalo viac menej ústne. Takéto podanie trvalo veľmi dlho, kým sa dostalo do radov veriacich a takýmto podaním sa pôvodne vyhlásenia mnohokrát aj nechtiac podstatne poprekrúcali. Našťastie súčasní veriaci sa vyznačovali veľkou nedôverou a trpezlivosťou. Až po preverení si informácii z niekoľkých zdrojov uverili v pravosť vyhlásenia. Do tejto ťažkej situácie ešte často programovo vstupovali štátne média. Tie mali za úlohu zachytávať takéto vyhlásenia a upravené ich zverejňovať. Niekedy stačilo len pridať, či ubrať slovíčko a už vyhlásenie jednej cirkvi urážalo, či útočilo na inú cirkev. Štátna moc sa všemožne snažila rôzne náboženské spoločenstvá stavať proti sebe a tak otupovať ich vplyv hoci aj na minimálnu časť obyvateľstva. Tak sa stalo aj pred pár týždňami, keď hlavný rabín a veľkňaz Joachim podal závažné vyhlásenie o Ježišovi. Vyjadril sa v ňom, že Ježiša si Židia už dávno vážia minimálne ako proroka a sľúbil, že sa sám zasadí o to, aby sami Židia zahájili nový historický výskum, ktorý by mal jednoznačne a objektívne vylúčiť alebo potvrdiť, či Ježiš mohol byť očakávaným Mesiášom. Takisto vyjadril hlboké poľutovanie nad krutou smrťou nevinného Ježiša, ktorý ľudstvu priniesol lásku pre všetkých bez ohľadu na rasu, národ, či spoločenské postavenie. Média veľmi rýchlo zachytili túto správu, ale podali ju nie ako priblíženie sa kresťanov a Židov, ale ako nový a vážny rozkol medzi týmito dožívajúcimi náboženstvami. Interpretovali správu ako vyhlásenie vplyvného rabína židovskej obce, že Ježiš je pre Židov nanajvýš prorok, ktorý túžil po sláve a preto sa vyhlasoval za Boha a Mesiáša. Komentátor po uverejnení tejto správy ešte nezabudol dodať:
„Dvojtisícročná nenávisť medzi cirkvami sa stále prehlbuje a v minulosti za takéto nezmysli umierali desaťtisíce nevinných ľudí na bojiskách. Dnes, našťastie, sme tieto bludy poslali do ilegality a tvrdo zakročíme proti takými rozvracačom pokoja a poriadku našej spoločnosti. Preto sa s opätovnou intezitou pustíme do pátrania, aby sme hlavy všetkých takýchto násilníckych organizácii zajali a dali ich tam, kde nebudú už ľudstvu nikdy škodiť.“ Samozrejme tým miestom myslel druhý svet.
Pápež s rabínom diskutovali, čo by mohli urobiť proti týmto dezinformáciám. No aj po niekoľkohodinovej diskusii, návrhoch a nápadoch museli uznať, že kým ich spoločenstvá budú zakázané, a teda nebudú mať prístup k médiám, takýmto podrazom nedokážu zabrániť.
„Ako sa len dostať do médií? Tu môže zasiahnuť len Božia prozreteľnosť a učiniť zázrak,“ vzdychol si Ján Pavol. Ani netušil, aké proroctvo vyslovil. Ani netušil, ako rýchlo mu Boh jeho prosbu splní.
Keďže agenti štátnej bezpečnosti neverili, že by tak mladý muž ako je Viktor Borodin mohol byť pápežom, predpokladali, že Borodin je blízky spolupracovník pápeža a pápež je práve u neho na návšteve. Prepadová jednotka sa zo zajatím oboch vôbec nenatrápila. Muži sa nebránili. Veď očakávali, že ich život skončí takto, len nepoznali čas. Tak a už to prišlo.
Televízia zo zatknutia pápeža vyrobila mediálnu bombu. Hneď po jeho zatknutí začala s mimoriadnym spravodajstvom a on-line vysielala program z prevážania zajatcov do Washingtonu. Odtiaľ ich ešte v ten deň poslali späť do Európy – priamo do Ríma – do sídla hlavného stanu štátnej tajnej bezpečnosti. Ján Pavol pocítil ohromné vzrušenie, keď prechádzali popri historických budovách niekdajšieho Vatikánu. Naozaj zázrak, že on, pápež, hlava katolíckej cirkvi je vypočúvaný v chráme sv. Petra. Ján Pavol videl pod moderne premaľovanými stenami biblické výjavy, ktoré tam zanechali renesančný velikáni. Ešte sa tak dostať do sixtínskej kaplnky a potom môžem zomrieť, pomyslel si Ján Pavol.
Chrám sv. Petra umelci moderného umenia prerobili na honosný kultúrno-administratívny komplex. Steny vyzdobili umelecky hodnotnými maľbami, hoci o ich vkusnosti by sa niekedy dalo polemizovať. Dnešní mecenáši nechceli ostať pozadu za staviteľmi šestnásteho storočia, ktorý sa na pokyn pápeža Juliusa II pustili do budovanie tak veľkolepého diela. Tak ako vtedy pápež, tak aj dnešní mocnári povolali do Ríma najlepších umelcov z celého sveta a vytvorili skvostné dielo. Žiaľ bez Boha. Všetky sakrálne maľby v Rímskych chrámoch novodobí umelci prekreslili realistickými maľbami z dnešného sveta. Tam, kde kedysi poodhalené postavy velebili Boha, či pokorne klonili hlavu pred Stvoriteľom, dnes nahé celebrity vyzývavo predvádzali svoje telá a robili reklamu plastickým chirurgom. Tam, kde človek vyjadroval vieru a bázeň k Bohu, to dnes človek prekryl vierou v samého seba. Žiaľ, neplatilo to len o historických skvostoch v Ríme, ale aj o srdciach väčšiny obyvateľov Zeme.
Stráže, ktoré eskortovali oboch zajatých, prejavili nadmieru citu a postáli chvíľu s pápežom v priestoroch svätopeterského chrámu. Určite nerozumeli, čo Viktor Borodin cíti na tomto svätom mieste. Viktor zavrel oči a ticho sa modlil. Modlil sa za ľudí celého sveta. A ako mnohé jeho modlitby aj táto bola Bohom vypočutá.
„No dokedy tu chceš stáť? Poďme!“ prerušil strážnik Viktora a vtisol ho na bežiaci eskalátor, ktorý ich vyviezol až k dverám vyšetrovačky.
Po prvom vyšetrovaní sa Ján Pavol dostal do cely a niekoľko dní sa o neho nikto nezaujímal. Nerozumel tomu, myslel si, že jeho proces bude jednoznačný a hlavne rýchly. Až neskôr z poznámok bachárov pochopil, že tajná služba pokladá za pápeža rabína. Čo teraz robiť? Nemôže dopustiť, aby rabína popravili miesto neho. Lenže, ak sa on prizná, že je pápež, určite sa prizná aj rabín. Čo bude lepšie pre obe cirkvi? Čo urobiť a hlavne, kedy sa priznať a vyjaviť svoju identitu? Navyše, uverí mu niekto, keď povie, že on je pápež?
Rabína vláčili po celej krajine, vystavovali ho v médiách ako symbol zla a pripravovali exkluzívnu popravu. Starý človek niekoľkokrát skolaboval. Ale neprehovoril. Na sklamanie všetkých médií aj krvilačných štátnikov, od zajatia rabín neotvoril ústa. Neprosil, nenadával, nepreklínal. Proste, show sa nekonala. Média preto urobili posledný pokus. Požiadali bezpečnostné sily, aby im umožnili urobiť mediálnu reality reláciu s oboma zajatými. Keď neprehovorí starý pán, hádam aspoň Borodin niečo povie. Ten vyzerá byť zhovorčivejší. A keď správne pripravia reláciu, možno vyprovokujú aj starého pána, aby sa rozčúlil. A možno skolabuje v priamom prenose. Len aby nezomrel. To nie. Je potrebné, aby vydržal až do popravy. Poprava bude veľkolepá a určite pritiahne k médiám stovky miliónov divákov. Urobia sa reklamné prestávky v správnom čase a peniažky potečú potokom.
Viktor Borodin sa milo usmial, keď prišli za ním do cely s návrhom na on-line besedu v médiách.
„Pravdaže sa porozprávam a odpoviem vám na všetky otázky. Verte mi, že pred miliónmi divákov vyjavím aj obrovské tajomstvo. A prinútim prehovoriť aj svojho spoluväzňa. Show bude. Som dobrý rečník a moderátora určite podržím.“
Šéfovia média si mädlili ruky a tešili sa nad neočakávanou ústretovosťou Borodina. Myslí si, že si spoluprácou zachráni život? Naivný blázon.
Tesne pred spustením kamier sa stretli šéf média, moderátor, zástupcovia štátnej bezpečnosti, desiatky ochrankárov, ale aj väzni. Všetko muselo „klapať“. V nestráženú chvíľu sa podarilo Viktorovi priblížiť k rabínovi tak, aby mu tlmene mohol povedať:
„Nekry ma. Je to zbytočné. Aj tak popravia aj mňa. Môžem vyjaviť o nás pravdu?“
Rabín prikývol a zrejme sa mu uľavilo. Nechcelo sa mu zomierať ako pápežovi. Radšej zomrie ako mučeník Izraela.
Pápež mal jasný cieľ. Konečne mu Boh umožnil dostať sa do médií. Musí podať svedectvo pre všetkých ľudí. Len ako povedať čo najviac? Ak začne príliš otvorene a neuvážene, veľmi rýchlo ho prerušia pripravenou reklamou. Nevadí. Ľuďom nebude treba veľa. Stačí, že uvidia hlavu kresťanov a hlavu Židov v jednote. A ak ich strihnú? Nevadí. Všetci sa dozvedia, že spoločne zomreli v boji proti zlu. Boh použije ich smrť na jednotu tých, ktorí milujú Boha. Oni – predstavitelia týchto cirkví, urobili veľa osudových chýb v histórii. A preto sa práve oni musia obetovať, aby prišlo k úplnému odpusteniu.
Pompézny začiatok relácie nenechal nikoho na pochybách, v akom duchu sa bude niesť celá relácia. V krátkych filmových zostrihoch sa ukázala medzi inými horiaca Johanka z Arku , upaľovanie bosoriek, krutosť bojovníkov križiackych výprav. Úvodník končil triumfálnym víťazstvom vojsk SS nad náboženským fundamentalizmom a fanatizmom a ukážkami z ukrižovania Pia XIII. Svet sa zjednotil v praktickom materializme a nastal pokoj na celej zemi. Začal priamy prenos.
Moderátor sa hneď po „objektívnom“ úvode obrátil na domnelého pápeža s jednoduchou otázkou:
„Aký je váš názor na tieto milióny nevinných ľudí, ktorí zomreli pod fanatickou rukou kresťanstva? Prenesene, pod vašou rukou. Necítite krv na svojich rukách?“
Ján Pavol už otváral ústa, že prevezme slovo, no rabín prekvapujúco prehovoril. Odpovedal pomaly, pomerne dlho a rozvážne. Sám pápež by asi nevysvetlil lepšie historické pozadie načrtnutých udalostí. Samozrejme moderátor mu občas skočil do reči a komentoval rabínove slová, aby si ich každý „správne“ vysvetlil.
Moderátor nepredstavoval hyenu tejto spoločnosti. V jeho srdci horel plamienok lásky k svojej rodine. Musel pracovať. A pracoval usilovne a dobre. Jeho jazyk bol ostrý a rýchly a zvyčajne vždy zahnal diskutujúceho tam, kam on chcel. Kresťanstvu, či pápežovi venoval čisto profesionálny záujem. Za pár dní si naštudoval prístupnú históriu. Bavilo ho to. Teraz sa cítil ako hráč šachu a vedel, že ak dá mat, dostane odmenu. Preto pozorne počúval rabína, aby mohol správne položiť ďalšiu sugestívnu otázku. Aby mohol zasadiť ďalší tvrdý úder.
„Páni, vy všetci viete, že problém upaľovania bosoriek bol problém politický a nie náboženský. Politici vždy veľmi radi využívali akékoľvek cítenie ľudí, aby ich mohli nasmerovať správnym smerom. Vtedy to bol náboženský fenomén, ktorý sa dal v ľuďoch zneužiť, neskôr národný a až keď sa aj národné cítenie vytratilo z ľudských sŕdc, vystúpil z pozadial fenomén mamony. Peniaze, majetok. Ten vlastne ovláda srdcia tých, ktorý neveria v duchovno. To je boh materialistov. Mamona. A toto novodobé božstvo pretrváva až dodnes.“ Rabín sa nadýchol, aby ho všetci dobre počuli.
„Tak ako všetko negatívne aj upaľovanie bosoriek sa vymklo mocným tohto sveta – mamonárom z rúk a našlo si miesto pri fanatikoch. A tí fanatici žili v obchodoch, na roliach a samozrejme aj na farách. Ako inak, veď kňazi vzišli spomedzi ľudí žijúcich v danej dobe......“
Ďalší nekorektný vstup moderátora do rabínovej reči spôsobil, že rabín ostal ticho. Vtedy si vzal slovo pápež.
„Viete, ťažko sa obhajuje niečo, čo je stovky rokov za nami a hlavne musíme mať na pamäti, že história sa dá interpretovať rôzne. Pozerajme sa na skutky jednotlivých ľudí, spoločností, organizácii dnes. Ako konajú, čo je zmyslom ich práce, čo spôsobujú vo svete. A všetko bude jasnejšie. Viete, históriu píšu víťazi. A víťazmi ste teraz vy....“
„Chcete ma obviniť z klamstva?“ ohradil sa moderátor.
„Nie, to nie. Ale musíte uznať, že vy ste spotrebiteľ práve tejto víťaznej histórie. Odkiaľ beriete presvedčenie, že je napísaná pravdivo? Je to len vaša viera v niečo. V niekoho. Vlastne veríte len nejakému človeku, ktorý popísal určité historické obdobie. Vôbec ho nepoznáte, ale veríte mu. Veríte spoločnosti, ktorá je podľa vás pravdivá a dobrá. Musíte ju pokladať za pravdivú a dobrú, lebo inak by ste jej neverili. Ste vo svojom srdci presvedčený, že je táto spoločnosť dobrá a pravdivá? Nie? Máte určité pochybnosti? A o histórii, ktorú napísala, nemáte žiadne pochybnosti? Máte? Aha. Takže prečo tu sedíte a dávate také otázky, aké dávate? Ja viem máte deti, máte rodinu, chcete žiť normálnym ľudským životom. Nie ako my, ktorí sa musíme schovávať s vedomím, že raz nás aj tak nájdu a popravia. Ja vám rozumiem. Vy nerobíte nič zlé. Len idete s davom. Ako veľmi veľa ostatných....“
Moderátor nečakal taký rýchly príval slov. Rabín rozprával pomaly a moderátor upadol do pohody. Pápež zrazu vystreľoval slovo za slovom, preto stratil niť a trvalo mu veľmi dlho, kým sa skoncentroval.
„Nie, nechceme tu filozofiu. Tým sa dá zakryť toho veľmi veľa. Vráťme sa k faktom. Počas honu na čarodejnice zomrelo tisíce ľudí. Počas križiackych výprav desaťtisíce, zabíjali ste ženy deti a to len preto, že nepatrili ku kresťanom. Inokedy ste sa vrhli aj na kresťanov, stačilo, že nesúhlasili s pápežom. Uvedomujete si, že dnes nenávidíte miliardy ľudí na tejto zemi? Ako spávate s touto nenávisťou?“
Pápež sa zasmial.
„Krásna otázka. Na ňu sa dá naozaj výborne odpovedať. Robíte svoju prácu naozaj dobre. Len škoda, že tá práca je ako prehadzovanie hnoja. To smrdí hnoj, nie vy. Ale ak budete robiť s hnojom dlhšie, zanedlho budete aj vy smrdieť.“
Moderátor sa teraz nedal zaskočiť a opäť položil dobre formulovanú otázku:
„Vidím, že histórii veľa nerozumiete. Dobre, venujme sa súčasnosti. Nenávisť medzi náboženstvami nie len pretrváva, ale dokonca sa prehlbuje. Otázka na pápeža. Čo hovoríte na vyhlásenie rabína, že Ježiš bol burič a zločinec a jeho poprava na kríži bola opodstatnená?“
Rabín prudko zodvihol hlavu:
„Toto ste nahovorili ľuďom, že som povedal?“
„Nie vy ste to povedali. Významný židovský rabín, ktorého rešpektujú ostatní židovskí predstavení, to povedal. Aké stanovisko k tomu zaujmete?“
„Nikdy som nič také nepovedal. Videli ste dokument, ktorý sa tajne šíril od rabína?“
„Nie, nevidel, ale...“
„Ale ja som ho videl a viem, čo tam bolo napísane.“ ostro prerušil rabín moderátora. Zrazu rabín sršal energiu. Postavil sa, zodvihol ruky a zvolal:
„Zasadím sa o to, aby sa život Ježiša objektívne prešetril židovskými historikmi s ohľadom na jeho mesiášstvo. To tam bolo napísané. Pane daj mi možnosť, aby som svoj sľub splnil.“
K rabínovi priskočili stráže a vtlačili ho späť na stoličku. Moderátor nechápavo pokrútil hlavou:
„Nuž vidíte. Máme tu fanatizmus kresťana, dokonca pápeža v priamom prenose.“
„Pán redaktor, odpovedzte mi úprimne, z akých zdrojov ste čerpali, keď ste si študovali rabínove vyhlásenie?“ položil otázku tentokrát pápež.
„Samozrejme neprišli sme tu diskutovať o našich zdrojoch. Povedzme to takto. Vy veríte tomuto človeku, že hovorí pravdu,“ ukázal prstom sa domnelého pápeža, „a ja verím svojmu zdroju.“
„Viete, ja verím tamtomu človeku,“ ukázal pápež na domnelého pápeža, „Pretože tamten človek to vyhlásenie napísal a dal ho priamo mne.“
Nastala chvíľka ticha, moderátor si musel usporiadať myšlienky.
V zákulisí mali strihači pripravenú senzačnú správu, ktorou ohúria všetkých divákov, ak budú musieť prerušiť priamy prenos. Správa je bombová – aktivita dávno vyhasnutých sopiek po celej zemi a predpovede zničujúcich zemetrasení.
Pápež teraz vedel, že ak zaútočí, mediálny mecenáši ukončia priamy prenos.
„Poďme o inom,“ hodil rukou Ján Pavol. „Sľúbil som v priamom prenose isté malé prekvapenie. Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Viktor Borodin a pre svoj pontifikát som prial meno Ján Pavol tretí.“
„Noo, ako žart by to bolo dobré. Len nám chýba povedať, kto je ten muž, ktorého pokladáme za pápeža,“ snažil sa zavtipkovať moderátor, hoci začínal tušiť o koho ide.
„Ten muž vám to povie sám.“
„Áno, poviem. My Židia nevieme, kto bol Ježiš. Urobili sme obrovskú chybu, že sme ho vydali Rimanom. Musíme ho spoznať. Dnes vieme, že ako človek hlásal len pokoj. Pokoj pre všetkých a nie len pre nás vyvolených. To bolo ešte v tom vyhlásení. Dnes viem, že Ježiš si nezaslúžil smrť. A ja, ak budem mať možnosť, tak tohto Ježiša spoznám. A potom poviem, či bol viac ako človek. Možno to bol len dobrý človek, možno prorok. Ale ak to bol Spasiteľ, tak sa musíme spamätať a...“ ďalšie rabínove slová sa stratili v hluku, ktorý vyvolala ochranka. Jeden z jej členov oblečený ako lekár, pribehol k rabínovi.
„Je vám zle? Je vám zle?“ kričal, aby prehlušil rabínove slová. A hoci veľmi dobre vedel, že rabínovi nič nie je, spolu s kolegom ho vtlačili na nosidlá. To už kamery hľadeli len na vystrašeného moderátora.
„Ja som židovský rabín!“ stihol ešte vykríknuť rabín a rozmiestnené citlivé mikrofóny rozoslali túto správu do celého sveta.
Roztrasený moderátor sa prihlúplo usmial do kamery.
„Prepáčte, ale neostáva nám nič iné, len na okamih prerušiť našu besedu. Sami vidíte, že jeden z diskutujúcich nie je zo zdravotných dôvodov schopný pokračovať v obhajobe svojich nezmyslov.“
„Strih,“ ozvalo sa od režiséra. Priamy prenos vystriedala redaktorka, ktorá s naučeným vystrašeným výrazom čítala:
„Mrzí nás, že nemôžte sledovať zaujímavú debatu v štúdiu 5 a zdá sa, že dnes jej pokračovanie ani neuvidíte. Máme pre vás totiž katastrofickú správu a až do večera budeme informovať o dianí po celej zemeguli. A teraz tá správa.
V oblasti Apeninského polostrova sa po tisícročiach zaktivizovala sopečná činnosť. Sopka Etna už druhý deň chrlí žeravú lávu a dymom a popolom zaplavila okolité mestá. V týchto oblastiach sa vyskytli aj mierne otrasy zeme, ktoré spôsobili, že sa mnohé staršie budovy zrútili. Práve teraz dostávam do slúchadiel informáciu, že nová erupcia Etny si vyžiadala minimálne sto ľudských životov. Z dobre informovaných, no utajovaných zdrojov sme sa dozvedeli, že celá Zem je vo fáze zvýšenej aktivity, a preto treba na rôznych častiach zeme počítať s mnohými zemetraseniami a mnohé už aj zabudnuté sopky opäť prehovoria.
Toľko mimoriadna správa. V súvislosti s touto situáciou sme do štúdia pozvali jasnovidku Rozalindu, s ktorou sa budeme rozprávať hneď po reklame. Ostaňte s nami.“
Rozhovor s väzňami po vypnutí kamier pokračoval v zákulisí štúdia len krátko. Hneď potom ich odviezli do ciel. Polícia takýto škandál dlho nezaznamenala. Nastalo tvrdé obviňovanie. Najprv si to odniesol moderátor za nezvládnutie diskusie, neskôr ho obvinili z konšpirácie s cirkvami. Režisér spáchal samovraždu vo chvíli, keď ho polícia prišla zatknúť a obvinila ho z vlastizrady. Ďalších šestnásť pracovníkov média sa ocitlo vo väzení a ich tragédia spočívala, že ani nevedeli za čo. Po médiách prišla na rad polícia a bezpečnostné služby. Špeciálny agenti, ktorí strážili väzňov si vyslúžili zatknutie za to, že neprejavili dostatok iniciatívy a neumlčali väzňov obuškami a pripustili takú nehoráznu propagandu. V tajnej službe padali hlavy jedna za druhov, pretože zle identifikovali pápeža a rabín im nepozorovane vnikol do krajiny. Nakoniec padol aj minister pre média, lebo povolil diskusiu v priamom prenose. Toho našli na druhý deň pod oknami svojho prízemného luxusného domu. Vraj samovražda. Hoci z jeden a pol metrovej výšky, lebo tak vysoko sa nachádzalo okno pod ktorým ho našli, by si asi nikto neskákal po smrť.
Napriek týmto nepríjemnostiam vo vládnych kruhoch nastala radosť. Majú nielen pápeža, ale aj rabína. Poprava desaťročia sa môže začať pripravovať. Zároveň s čistkami vo svojich radoch, začal aj súd s pápežom a rabínom. Samozrejme bez ich účasti. Veď aj tak by len klamali. Oboch ich ešte v ten istý deň odsúdili na trest smrti za vedenie zakázanej organizácie propagujúcej násilie a nenávisť a všeobecný útlak. Súd rozhodol, že pápež zomrie upálením. Bude to odplata za upaľovanie bosoriek. A rabína ukrižujú. Nech vie, aké muky prežíval Ježiš. Verejná poprava s pozvaním všetkých médií sa mala konať už o týždeň. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Problémy so zemetraseniami, aktívnymi sopkami sa naozaj rozšírili po celej zemi. Ľudia zomierali privalený vo svojich príbytkoch, tí šťastnejší sa ocitli na ulici bez prístrešia. Behom pár dní zem nosila na svojom chrbte o niekoľko desiatok miliónov bezdomovcov viac. Bieda nastala v rozmaznanom civilizovanom občanovi a ten sa chcel na niekoho nahnevať. Kto to zapríčinil?
Musíme si uvedomiť, že vždy je na svete dosť jednoduchých ľudí, ktorí hľadajú jednoduché odpovede. Hoci prakticky materializmus sa šíril celým civilizovaným svetom, človek ako bytosť materiálno-duchovná, túžila po niečom, čo presahovalo jej materiálnu malosť. Človek hľadal duchovnosť a nenachádzal ju. Preto sa vrhol na médiami prezentované veštice, jasnovidky, psychotronikov, listoval v horoskopoch, navštevoval zázračných liečiteľov alebo aj drahé špeciálne veštiarne. Poverčivosť ovládla jednoduchých ľudí. A tí inteligentnejší sa vložili do náručia všadeprítomnej no bezduchej a neosobnej energie. Veštice rozprávali o pokojnej a bohatej budúcnosti a zrazu ich matka Zem sa na nich hnevá. Poverčivosť potrebuje vinníka. Kto nahneval Zem? Prečo ich trestá ohňom? Veštice zarábali ohromné peniaze, no svojim klientom nevedeli odpovedať, prečo trpia. Duchovný svet 22. storočia skladajúci sa z bôžikov zeme, slnka, vetra či inej energie nedokázal prekonať dôsledky prírodnej katastrofy. Tam kde sopky chrlili svoju lávu a svetské pravidlá stratili svoju moc, prišli na rad rabovačky, lúpež a vraždenie. Rozbesnené húfy ľudí sa valili ulicami a rozbíjali všetko, čo im prišlo pod ruku. Kto sa ich pokúsil zastaviť, zomrel. Dav sa valil mestom, napokon sa vylial z mesta a tiekol cestami a spájal sa s iným davom a až nakoniec sa valil k veľkým mestám, kde sa schovávali tí, ktorí by mohli byť za tento stav zodpovední. Vláda a ich predstavitelia. Až po zavraždení niekoľkých desiatok štátnych úradníkov si štátny aparát uvedomil, že je zle. Za tohto stavu nemali čas na verejnú popravu pápeža a rabína. Aj keď ľuďom by sa to možno páčilo. Zvažovali, no popravu radšej odložili. Na scénu prišla armáda. V priebehu pár týždňov sa mestá zaliali krvou a situácia sa na chvíľu upokojila. Poprava sa môže začať.
Miesto popravy Rím – niekdajšie svätopeterské námestie. Výber viac ako symbolický. Poprava sa pripravovala na desiatu hodinu a už o šiestej ráno sa svätopeterské námestie zapĺňalo ľuďmi. Ako pri niekdajších púťach vo Vatikáne. Popravy sa chcel osobne zúčastniť aj prezident SS. Spokojne sa usmieval, keď si tesne pred desiatou hodinou sadal na symbolickú súdnu stolicu. Koľko ľudí chce vidieť toto krvavé divadlo. Presviedčal sa, že zaradenie popravy tesne pred voľby nového prezidenta SS bol naozaj dobrý ťah.
Slavo s manželkou Máriou sa tiež tlačili v dave na námestí vo Vatikáne. Chceli ešte raz vidieť Jána Pavla. Chceli byť v jeho blízkosti, keď bude umierať. Možno začujú jeho hlas. A preto sa v čase všeobecného chaosu pokúsili prekročiť hranice a dostali sa do SS.
Keď prichádzal pápež s rabínom, v dave nastal šum, potom rozpačitý potlesk, ktorý prerástol do radostného revu. Pápež, rabín i prezident si pomysleli to isté - dav sa teší zo smrti odsúdených.
Prezident sa postavil. Opäť nastal šum.
„Vážení spoluobčania,“ začal prezident. Šum sa rozrastal do anonymného mrmlania.
„... táto poprava bude na odstrašenie všetkých....“
Mrmlanie davu prerástlo do nesúhlasnej vravy a bolo stále smelšie a smelšie. Slavo si uvedomil, že je medzi svojimi. Vložil prsty do úst a prenikavo zapískal. Ako na pokyn rev prestal a ozval sa mohutný piskot. Prezident ostal stáť ako obarený. Vedel, že tu, na tomto námestí disponuje pár stovkami policajtov, ktorý by rozvášnenému davu nedokázal odolávať ani päť minút. Toto naozaj nikto neočakával. Potrebuje čas na privolanie pomoci.
Piskot pomaly ustával.
„Priatelia,“ zdvihol ruky prezident. „Priatelia, nie je počuť vlastného slova....“ jeho ďalšie slová opäť skončili v hroznom piskote.
Horúce hlavy vedú každý dav. Aj tento mierny a na začiatku skutočne mierumilovný.
„Zajatci sú naši!“ vykríkol niekto v dave. Vzápätí celý dav skandoval:
„Zajatci sú naši! Zajatci sú naši!“ a v rytme sa blížil k popravisku a samozrejme aj k prezidentovi. Bezpečnostné sily očakávali nutný stret a čakali na jediný pokyn svojich nadriadených.
„Pán prezident, musíme zasiahnuť, dajte pokyn,“ počul prezident šéfa bezpečnosti vo svojich slúchadlách.
„Aké sú vyhliadky?“ pýtal sa prezident.
„Čím ďalej, tým menšie, pane. Osemdesiatich obetujeme davu. S dvadsiatimi sa nám možno podarí dostať do bezpečia.“
„Zbláznili ste sa? Aké možno podarí? Zastreľte zajatcov a strieľajte do davu.“
„Pane, ja nie som samovrah. Jediný výstrel a dav sa rozbehne. Potom už neostane ani to možno.“
„Tak sem stiahni osemdesiatich a dvadsiati nech zadržia dav.“
Osemdesiat chlapov začalo ustupovať pred davom a obkolesilo prezidenta. Spoločne sa sťahovali von z námestia. Zvyšných dvadsať chlapov ostalo stáť na mieste medzi zajatcami a davom. Dav si nevšímal ustupujúceho prezidenta a tlačil sa k zajatcom.
Keď sa prezident cítil v bezpečnej vzdialenosti od davu zahučal na šéfa ochranky:
„Nech zastrelia zajatcov.“
„Jednotka, splňte rozkaz. Zastreľte zajatcov!“
Jednotka dvadsiatich mužov už myslela len na svoj život. Už nestrážila zajatcov. Vytvorila hlúčik a zo všetkých strán sa prikryla štítmi. Takto vyčkávala na útok davu. Boli tak tesne pri sebe, že aj pri hučiacom dave sa mohli rozprávať.
„Strieľajme do nich, kým nás nezabijú!“ s trasúcim hlasom kričal mladý vojak.
„Teraz som tu veliteľ ja. Ostaneme takto a nebudeme útočiť. Ak sú títo ľudia naozaj kresťania, nič sa nám nestane. Ak začneme strieľať, prebudia sa v nich zvieracie pudy a roztrhajú nás na kusy.“
Naozaj, dav ako rozvodnená rieka oblial skupinu policajtov a bez všimnutia sa valil k zajatcom. Zajatci mali na rukách len symbolické putá z povrazov a ich zhodenie z rúk sprevádzal dav radostným pokrikom.
Na Svätopeterskom námestí panovala radosť z vyslobodenia, no o pár stoviek metrov ďalej sa utváral iní dav. Nenávisť a agresivita voči prezidentovi ako predstaviteľovi SS vrela medzi ľuďmi. Stačil malý impulz a nepokoje sa opäť obnovili. Tým impulzom sa stal práve nešťastne vysielaný priamy prenos z popravy pápeža a rabína. Diváci videli, ako prezident s ochrankou zbabelo ustúpili pred davom a vyrútili sa do ulíc. Každý pochytil niečo do ruky a valil sa k námestiu svätého Petra. Nepokojný dav mal rýchlo jasný plán. Napadnúť stredisko tajnej služby, nájsť tam prezidenta, popraviť ho a budovu podpáliť.
Ešte stále rozčúlený prezident sa cítil tak ponížený, že osobne túžil pomstiť sa ľuďom, čo vyslobodili zajatcov a sám organizoval bojový šík špičkovo vyzbrojených policajtov. To ešte netušil, že so svojimi 300 mužmi sa dostane do oveľa nepríjemnejšej situácie ako bol pred chvíľou. Celý šík namieril do krátkej ulice a hneď sa vynoril na námestí svätého Petra za chrbtami davu, ktorý skandoval na slávu pápeža a rabína. Ozbrojený šík sa pretransformoval do bojovej línie a zbrane namieril na nič netušiacu oslavujúcu masu ľudí. No v tom momente policajti začuli inak ručiaci dav. Všetkými ulicami sa do námestia ako povodeň valil rozvášnený dav, vyzbrojený rôznym kovovým náradím.
„Rýchlo do budovy!“ skríkol veliteľ.
„Ako, veď tam sú kresťania!“ zľakol sa prezident ľudí, do ktorých chcel ešte pred chvíľou strieľať. No rozbehol sa spolu s jednotkou k chrámu sv. Petra. Rozvášnená lúza sa rozbehla za nimi. Dav kresťanov sa rozostúpil a prezident šťastne dobehol až k dverám. Pán prezident aj so všetkými policajtmi museli opäť ukázať chrbát svojim protivníkom. Automatická železná brána zarachotila a zamedzila prenasledovateľom ukojiť svoju túžbu po krvi. Zmiešaný dav sa prejavoval vôľou silnejšieho. Kovová brána statočne odolávala náporom útočníkov, ale sklené okná rinčali jedno za druhým a hanebne odkrývali slabiny bezpečnosti budovy. Nuž, nikto neočakával, žeby sa dokázal v dnešnej dobe sformovať takýto deštruktívny dav. V tomto dave sa nachádzal aj Slavo. Máriu poslal z námestia preč hneď ako sa dovalil agresívny dav. On ostal a teraz stál tesne vedľa pápeža. Staručký a väznením zoslabnutý rabín sa tiež pomaly krivkajúc vytrácal z námestia v kruhu svojich verných.
„Čo budeme robiť?!“ otočil sa pápež na Slava.
„Vyzerá to tu divoko. Mali by sme odísť,“ odvetil Slavo.
„Ak nič neurobíme, tento dav sa stihne do pol hodiny dostať do tejto budovy a bez milosti zlynčuje jej obyvateľov a samozrejme aj s prezidentom.“
„To je pravda. Sami si to spôsobili,“ odvetil tvrdo Slavo.
„Po pár hodinách dobehnú posily polície a vojska a zrovnajú to tu zo zemou aj s celým davom.“
„To je pravda, musíme rýchlo preč!“ opäť navrhol Slavo.
„Pomôž mi dostať sa k budove. Musím sa vyštverať tam do toho okna?“ nedal sa odbiť pápež.
„Zbláznil si sa? Zabijú ťa!“ namietal Slavo, ale pomáhal pápežovi pretisnúť sa čím bližšie k budove. Pápež sa zamiešal až k tvrdému jadru davu, ktoré vhadzovali zápalné predmety do okien a takto sa snažili budovu podpáliť. Obyvatelia budovy zatiaľ stačili založené ohne dostatočne rýchlo uhasiť.
„Počujte, to je veľmi pomalé. Musíme sa dnu dostať skôr, ako prídu posily,“ kričal pápež na okolitých bojovníkov, ktorí sršali silou a agresiou, no nie práve vysokou inteligenciou.
„Takí múdri sme aj my. Ale čo chceš robiť? Keby sa ukradol nejaký vrtuľník...“
„Keby ste ma kryli, pokúsil by som sa vyštverať tam do toho okna!“
„Zabijú ťa, nedostaneš sa ani do polovice,“ smiali sa.
„Hádžte do ostatných okien čím viac tých zápalných predmetov. A ja si už nejako poradím.“
Pápež vytiahol bielu vreckovku, preskočil nízky plot, ktorý bol tesne pri budove a zachytil sa hromozvodu, ktorý prechádzal práve okolo jedného z okien. Keď jeden z agresorov v dave videl, ako si pápež okolo prsta jednej ruky uviazal bielu šatku, zamával s ňou a vyšvihol sa čo najvyššie po hromozvode, uznanlivo vyceril zuby:
„Je dobrý! S tou bielou šatkou to je dobrý ofuk. Oklame ich, akože je vyjednávač.“ Potom zvážnel a hodil rukou. „Blázon je to. Aj tak ho zabijú.“
Pápež presne vedel, čo chce urobiť. Ak to neurobí, zomrú všetci v budove, ale aj tí pod budovou. Jeho vyslobodenie nesmie spôsobiť toľko násilia. A preto sa rozhodol vyjednávať.
„Niekto lezie hore hromozvodom,“ zaznela veta v budove.
„Zastreľte ho.“
Strelec sa opatrne vyklonil z okna.
„Máva bielou šatkou.“
„To je nezmysel, chce sa sem úskokom dostať. Zastreľte ho!“
Strelec sa opäť opatrne vyklonil z okna a zrazu rýchlo stiahol hlavu späť pred letiacim kameňom.
„Zdá sa mi, že je to Borodin!“ riekol strelec. „Neoznámime to prezidentovi?“
Prezident sedel v srdci budovy a rozmýšľal, čo by ešte mohol urobiť pre svoju záchranu. Spojil sa s armádou i s políciou. Sľúbili okamžitú pomoc. Lenže, v uliciach Ríma sú stotisíce demonštrantov. Kým sa sem polícia prebije, uplynie niekoľko hodín. Tak dlho túto budovu neudržia. Vrtuľníky. Stačilo by niekoľko bojových helikoptér a ten protivný dav by razom utíchol. Ale rímske letisko je obsadené demonštrantami aj s jeho vrtuľníkmi.
„Hnusná Európa. Nedokáže zaistiť bezpečnosť prezidentovi. Toto by sa mi vo Washingtone nemohlo stať. Hnusné historické mesto, že si nemám kde nablízku zaparkovať svoj vrtuľník a do minúty odletieť kam chcem. Všetko to tu zbúram a postavím nové,“ v duchu sa vyhrážal prezident.
„Pán prezident, po hromozvode lezie do budovy pápež a máva bielou šatkou. Máme ho zastreliť?“
„Nie! Zbláznili ste sa? Toto by nám mohlo vyriešiť mnoho problémov,“ odvetil prezident.
„Neviem, ale ja si myslím, že v tom bude nejaká lesť.“
„Je to pápež. To hádam nie!“ zlomyseľne sa uškrnul prezident. „Lesť prenechá nám.“
Pápež sa šťastne dostal do okna a bez zranenia vstúpil do budovy. To už sa situácia s prezidentom značne komplikovala. Demonštrantom sa podarilo zapáliť niekoľko miestností a z budovy vystupoval dym. Navyše niekoľkí pribehli zo zváracími a rezacími nástrojmi a úspešne sa pokúšali otvoriť oceľovú bránu. Občas z námestia zaznel výstrel, takže niektorí predvídaví si doniesli aj dlho schovávané strelné zbrane. Tragédia na svätopeterskom námestí sa mohla začať.
„Čo chceš!?“ osopil sa prezident na pápeža. „Prišiel si si pre vykonanie rozsudku smrti?“
„Prišiel som ťa zachrániť. Teba i tých niekoľko desaťtisíc ľudí čo sú tu v budove i pod jej oknami.“
„Ja sa zachránim sám. Vyjdeme teraz na balkón a ak sa dav nerozíde, popravím ťa priamo pred ich očami.“
„Pán prezident, zabudol si, že to nie moji ľudia prahnú po tvojej krvi a dobíjajú sa do budovy. Tomuto davu som ukradnutý a môžeš im hroziť mojou smrťou, ich to nezastaví. Predpokladám, že do desať minút pokoria bránu budovy a do ďalších desiatich minút pobijú tvojich policajtov. A potom prídeš na rad ty. Myslím, že nebudú mať zábrany obesiť ťa práve na tom balkóne, kde ma zastrelíš.“
„Podliak, za toto raz zaplatíš!“
Prezident chvíľu chodil po miestnosti. Ako rozmýšľal, tým jeho srdce napĺňal väčší strach. Má sa pokoriť a vyjednávať s pápežom?
„Vypadnite všetci preč!“ zhúkol na svoju ochranku a ostal v miestnosti len s pápežom. Pápež pristúpil bližšie k balkónu. Tak odtiaľto jeho predchodcovia udeľovali požehnania mestu a svetu. Odtiaľto mávali ľuďom na pozdrav. Podarí sa aj jemu osloviť ľudí z tohto balkóna?
„Čo navrhuješ pre našu záchranu?“ prerušil jeho myšlienky prezident.
„Vystúpim na balkón a pokúsim sa upokojiť dav. Určite im treba niečo dať. Dáme im tvoju funkciu. Rezignuješ na funkciu prezidenta vyhlásením z balkóna a samozrejme aj písomnou formou. Ešte pred tým však poveríš vedením krajiny ministra kultúry.“
Minister kultúry pochádzal z radov Izraelitov a pápež vedel, že rabín bude mať na neho aký-taký vplyv. Keď už iné nie, pápež v ňom videl minimálne záruku, že sa nebudú robiť represálie proti vzbúrencom a pokúsi sa dať krajine únosné pravidlá hry. No chcieť, aby sa z SS stala civilizovaná a nebarbarská krajina behom pár rokov, to nikto očakávať nemohol. Možno bude trvať niekoľko generácii, kým dokážu ľudia ku sebe opäť pristupovať bez nenávisti a predsudkov.
„To nikdy!“
„Tak zomrieš!“ odvetil mu pokojne pápež.
„Ty zomrieš skôr. A mojou rukou!“ vyštekol prezident.
„Ja som na smrť pripravený,“ odvetil Ján Pavol. „A ty?“
Pápež vystúpil na balkón. Celé námestie mal ako na dlani. No napriek tomu, netešil ho pohľad dolu. Hučiaci rozvášnený dav skryl všetku majestátnosť niekedy posvätného miesta. Ale aj tak mu tento pohľad pripomínal staré fotografie, v ktorých sa v minulosti tak rád prehŕňal. Hoci sochy svätých vymenili za sochy vedcov, ale aj politikov či mediálnych hviezd, pohľad z diaľky bol stále rovnaký ako pred sto rokmi.
Pápež sa chcel ešte chvíľu kochať pohľadom na veľký Rím, ale dym z nižších okien ho rýchlo vrátil do reality. Poohliadol sa po balkóne.
Zvláštne. Na balkóne trčali mikrofóny. A keď vstúpil na balkón, asi ich niekto zapol. Lebo keď vykríkol:
„Priatelia!“ jeho hlas počul každý na námestí.
„Priatelia, nedopúšťajme sa násilia. Ak bez súdu potrestáme týchto ľudí, nebojíme sa, že o pár rokov sa nájdu iní, ktorí bez súdu potrestajú nás?“
Výkriky nesúhlasu nedali na seba dlho čakať. Preto pápež pokračoval.
„Riešme veci s chladnou hlavou. Povedzme si, čo chceme.“
„Prezidentovu smrť! Krv za krv našich detí. On spôsobil, že sú po svete zemetrasenia a naša Zem nás trestá. Lebo sa postavil proti tvojmu Bohu!“
„Nie, my nechceme prezidentovu smrť!“ oponoval pápež. „My chceme lepší svet, aby naše deti nezomierali. Aby sa štát staral o svojich obyvateľov. Aby predvídal prírodné katastrofy a chránil svojich obyvateľov pred nimi. Nie Boh je vinný za katastrofy. My sme vinní! My všetci, lebo nepoužívane rozum na dobro a svoju ochranu....“
Pápež možno minútku - dve vysvetľoval, ako sa človek zriekol Božej ochrany a napriek všetkému si vybral rozum ako prostriedok svojho rastu. Ale tým sa aj zaviazal k zodpovednosti používať rozum pre dobro všetkých. Snažil sa im tiež vysvetliť, že poverčivosť a modlitby k prírodným silám nezachránia ľudstvo pred katastrofami. Zrazu ďaleko nad horizontom zbadal veľa malých pohybujúcich sa bodiek. Vrtuľníky! Treba všetko urýchliť.
„Chceme lepší štát. A prezident sa už cíti unavený riadiť tento štát, preto poveruje riadením štátu ministra kultúry. Zároveň s okamžitou platnosťou abdikuje na funkciu prezidenta SS. Toto je okamih, ktorý je dôležitý a nie jeho smrť.“
Pápež cítil, že sa niekto priblížil za jeho chrbát a zalialo ho vzrušenie. Nevedel, ako sa prezident rozhodol, preto za jeho chrbtom mohla číhať smrť.
V dave nastal piskot. Prezident vystúpil do popredia balkóna a nahol sa k mikrofónom, aby ho dav počul napriek ohromujúcemu revu a piskotu.
„Občania, dnes som sa rozhodol odovzdať ťažobu vedenia našej superveľmoci, aby sa nezávisle mohlo posúdiť, čo sme v mojej vláde urobili dobré a čo zlé. Sami neskôr pochopíte, že nenesiem žiadnu vinu ani na prírodných katastrofách, ani na tvrdých represáliách voči vlastnému obyvateľstvu a nebudete mi veriť, ale osobne som nemal ani záujem na uväznení náboženských predstaviteľov. Vyzývam vás k pokoju a za tento pokoj vám sľubujem, že táto vzbura nebude potrestaná a dokonca ani vyšetrovaná. Ešte ako prezident som podpísal výnos na zastavenie akcie proti demonštrantom v Ríme a moji podriadení práve zabezpečujú, aby sa tento výnos okamžite vykonal. Všetky tieto dokumenty odovzdávam tu do rúk pápežovi, aby preveril, že to nie je podvod.“
Pápež si všimol, že nenápadné kamery na balkóne namierili na neho, keď preberal od prezidenta spomínané listiny. Takže média sú ako vždy, pripravené. Prezrel si listiny, otočil na kamery. Jeho pohľad stihol prebehnúť aj na horizont. Nepriateľské body z oblohy zmizli. Prezidentský výnos ktosi naozaj okamžite vykonal. Pápež zamával dekrétmi na ľudí práve vo chvíli, keď na balkón vstúpili štyria policajti. Chopili sa prezidenta a jeden z nich mu dal na ruky putá. Aký je ten svet premenlivý. Minister kultúry behom minúty dokázal telefonicky vydať príkaz na zatknutie prezidenta a všetkých členov vlády. Samozrejme okrem seba. Tak to v politike chodí.
Dav sa po niekoľkých hodinách utíšil. Zaspievali si, popili si, nakoniec si spoločne poplakali nad nespravodlivosťou sveta a rozpŕchli sa do svojich príbytkov. Dnes mali radosť v duši. Veď vyhrali. No zajtra sa opäť zobudia do krutej reality a budú musieť možno ešte storočia bojovať s nespravodlivosťou.
Pápež so svojimi spoločníkmi opustili námestie už dávno predtým. Užívali slobodu so svojimi priateľmi v byte na predmestí Ríma a rozmýšľali, ako budú v budúcnosti komunikovať s tými miliardami ateistov.
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola