A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola VI
Mária a Katka sa často stretávali. Veď už sa mohli verejne priateliť. Poznali sa predsa z tanečného. Rady sa rozprávali o Slavovi. Hodnotili jeho postoje, názory, rozhodnutia. A keď po vyše piatich mesiacoch od jeho odchodu zrazu prestal o sebe dávať svojim blízkym akékoľvek správy, museli analyzovať, prečo sa prestal ozývať. Ako rozmýšľali, tak rozmýšľali, každý logický uzáver hovoril o Slavovych problémoch, či dokonca o nebezpečenstve, do ktorých sa asi dostal. Hrozná bezmocnosť ničila hlavne Máriu. Najradšej by sadla na prvé lietadlo a išla na Blízky Východ zistiť, čo sa s jej milým deje. Niekoľko týždňov im neprišla žiadna správa. Navyše bezpečnostné opatrenie znemožnili akékoľvek nadviazanie komunikácie smerom k Slavovi. Len on mohol nadviazať kontakt. Hrozná nervy deptajúca situácia.
Po mesiaci sa Mária napokon rozhodla. Oznámila svojim rodičom, že ide hľadať Slavomíra. Hoci rodičia s tým nesúhlasili, nedala sa odradiť. Veľmi rýchlo si zbalila pár najpotrebnejších vecí. Problém nastal, keď rozmýšľala, ako sa dostať k hraniciam Perzie. Nespočetné množstvo lietadiel smerovalo do rôznych kútov sveta a do Teheránu by sa dostala pomerne ľahko. Ale ako ďalej? Potrebovala sa poradiť s Katkou, veď ona už podobnú cestu absolvovala. Až teraz si uvedomila, akú obeť a akú odvahu prejavila Katka, keď išla pozrieť svojho spolužiaka do Mashadu. A to všetko len kvôli nej – Márii. Ale Katka žila aj svoj život a práca ju vytiahla z mesta a mala sa vrátiť až o dva dni. Mária do večera presedela nad cestovateľskými plánmi a netrpezlivo, ako keď dieťa očakáva Vianoce, odratúvala čas, kedy sa vráti jej dnes už najlepšia kamarátka. Ale osud opäť chcel, aby sa Mária rozhodovala sama. Na druhý deň dostala čudnú správu. Už jej samotné doručenie sa vymykalo všetkým moderným zvyklostiam. Dobehlo ju akési dieťa. Malé dievčatko jej vložilo do ruky tenkú obálku a zmizlo v dave. Mária sa ponáhľala domov a netrpezlivo otvárala obálku. Samozrejme obálka nemala ani odosielateľa ani prijímateľa. Vo svojom vnútri skrývala biely hárok papiera a na ňom úhľadné tlačiarenské písmená. Niekto písmenkami veľmi šetril. Zoradil ich do holej správy.
„Tvoj milý ťa bude čakať v Ašgabade.“
Márii sa roztĺklo srdce. „Môj milý.“
Rýchlo utekala k Slavovmu starému otcovi.
„Musím ísť za ním,“ ukazovala mu list hneď medzi dverami.“
„Na základe takéhoto lístočka?“ čudoval sa starý pán Kubus. „Mohol to písať ktokoľvek.“
„Mohol to písať len Slavov priateľ alebo nepriateľ. Niekto, kto ho pozná. Ja viem, je to nebezpečné. Môže to byť pasca. Ale, veď viete, ja to musím urobiť. On ma potrebuje.“
Za rozhovoru sa presunuli do obývačky. Sadli si.
„Čo ten chlapec robí v Ašgabate?“ hundral si Kubus.
„Možno ušiel. Alebo je tam zranený.“
„Ako ho tam nájdeš? Kam pôjdete ďalej? Ako sa neskôr niečo o vás dozviem?“ stále sa Kubusovi nepáčila myšlienka, že sa Mária pustí na tak nebezpečnú cestu.
„Neviem. Ale Slavko asi má nejaký plán,“ s dôverou odvetila Mária.
Kubus vedel, že Mária je neoblomná a nemá cenu ju odhovárať. Strašne sa o ňu bál. Veď už dávno ju bral ako svoje dieťa. Na druhej strane ho hrialo vedomie, že o jeho vnuka má niekto taký záujem. Že jeho vnuka má niekto tak rád. Ale s bolesťou si uvedomoval , do akého nebezpečenstva sa Mária púšťa. Veď jej cieľ cesty sa zmenil z mesta v Novej Superveľmoci na mesto mimo neho a to v oblasti plnej teroristov, povstalcov, násilníkov a fanatikov.
„Mária, uvedom si, že budeš musieť vycestovať za hranice tohto štátu. To vôbec nebude jednoduché.“
„Ja viem. Ale vy sa poznáte s množstvom ľudí...“ začala Mária a nežne chytila starého pána za ruku. „Vy predsa nájdete spôsob, ako mi pomôcť.“
Kubus sa rozpačito poškrabal za ušami.
„Akýkoľvek spôsob, ktorý ma napadá, je za hranicami zákona. Nemôžem ti pomôcť do basy. Okrem toho...“ nedokončil a rýchlo sa otočil k oknu. Vedel, že teraz čo povie, bude na hrane psychického vydierania.
„Mária, pochop ma. Je mi to hrozne ťažké. Prišiel som o manželku, o dcéru i o zaťa. Ostal mi malý vnuk, ktorý mi pred polrokom ušiel. Teraz som sa citovo naviazal na teba. Dúfal som, že budeme dlho spolu. A teraz ma chceš opustiť aj ty? A mám ti pri tom ešte aj pomáhať? Mám ti pomáhať utekať z tohto štátu spôsobom, ktorý ti zabráni vrátiť sa domov, alebo dokonca ťa privedie do doživotného väzenia? Uvedomuješ si, že ťa môžu aj zabiť? Čo si potom ja počnem?“
Prežité roky utrpenia, hektické posledné mesiace bez vnuka a predvídajúce nebezpečenstvo, dokonca aj nastupujúca staroba spôsobili, že Kubus už nebol tým tvrdým chlapom, ako kedysi. Nedokázal udržať slzy a hľadiac von oknom na neďaleké mrakodrapy, mu slzy tiekli dolu tvárou. Nie nevzlykal. To len oči ho zradili. Mária mu stála za chrbtom a hoci nevidela tečúce slzy, tušila, prečo Kubus stíchol. Až teraz si uvedomila, že starý pán už pre ňu nie je len dobrosrdečný ujo, ale že sa v priebehu pár mesiacov z neho stal jej starý otec.
„Máte pravdu. Som hrozne krutá. Odpusťte mi.“ Nenachádzajúc ďalšie vhodné slová, podišla ku Kubusovi a ako malé dievčatko sa pritúlila k starému otcovi. Chvíľu takto stáli, no teraz aj Máriine city prepukli celou silou.
„Ja neviem, čo mám robiť?!“ Vybuchla v slzách. Vytrhla sa z Kubusovho náručia a s plačom vybehla na ulicu. Dlho blúdila mestom a rozmýšľala, koho požiadať o pomoc. Svojich rodičov určite nie. Strach o dcéru im zväzoval ruky. Katku? Mohla by sa pokúsiť. Jej otec mal styky na vysokých miestach. Hoci už stráca svoj vplyv, možno by sa mu podarilo vybaviť pas, aby sa dostala do Turkmenistanu. Zajtra sa má Katka vrátiť. Skúsi sa s ňou porozprávať. Hoci sama neverila, že jej Katkin otec pomôže, cítila to ako takú malú iskierku, s pomocou ktorej sa jej hádam podarí zaspať.
Keď Mária odišla, Kubus si poutieral tvár papierovou vreckovkou a neverecky pokrútil hlavou. Akoby sa nespoznával. Hanbil sa za svoje nevhodné správanie. Nemôže byť taký egoista. Pomôcť predsa môže. Stačí siahnuť do toho života, ktorý nevyjavil nikomu. Ani svojmu vnukovi, ani svojej novej vnučke. Ani zať sa nikdy nedozvedel o jeho ilegálnej činnosti. Len jeho dcéra kedysi niečo tušila. Áno, Kubus žil dva životy. V jednom vychovával svojho malého vnuka, užíval si dôchodok, zúčastňoval sa rôznych kultúrnych podujatí a vrieskal na futbalových štadiónoch. V druhom fungoval ako spojka v európskych náboženských štruktúrach, študoval teológiu a pripravoval sa na kňazskú vysviacku. Dávno mal ukončené kňazské štúdium, no vysviacku sám odmietal. Vždy si vravel, že ak kňazom, tak naplno. A to mu neumožňovala starostlivosť o vnuka. Mal vysoké nároky na výchovu mladých ľudí, aj na povolanie kňaza. Skĺbiť obe veci dokopy nedokázal.
Kubus si obliekol ľahký sveter a rezkým krokom vyrazil do ulíc. Vedel, kto mu pomôže. Neraz sa stretol s ľuďmi, ktorí dokázali zabezpečiť novú identitu do dvoch dní. Zakázaná cirkev ako nadnárodná spoločnosť musela často porušovať zákony a vyrábať falošné pasy, aby dôležité informácie mohli prúdiť z jedného konca sveta na druhý. Aj štátne orgány tušili, že tu majú slabé miesto a je potrebné zaviesť nové technológie aj do oblasti identifikácie obyvateľstva.
Kubus zahol vpravo a ponáhľal sa do supermarketu. Pri nákupných košíkoch postál a poobzeral sa. Neďaleko stál muž, oblečený do šedých nohavíc, bledomodrej košele a tmavého saka. Okolo krku mal uviazanú starodávnu kravatu s ozrutným uzlom a uprene hľadel do reklamného letáka. Špicaté topánky len dokresľovali dojem svetáka.
„To je on,“ pomyslel si Kubus.
„Zdravím ťa. Študuješ akcie z reklamného plagátu?“ zažartoval Kubuš.
„Óóó, dnes si tu akosi skoro. Ešte máme čas.“
„ Hej, ponáhľal som sa. Dúfal som, že tu budeš aj ty skôr. Potrebujem sa s tebou porozprávať o jeden chúlostivej veci, ktorá nesúvisí s naším programom..“
„No vysyp,“ povzbudil Kubusa muž v tmavom saku.
Obaja muži vošli do obchodného domu a Kubus v krátkosti vysvetlil situáciu so svojim vnukom a zároveň navrhol, čo by potreboval pre Máriu.
„No, v zásade by nemal byť veľký problém. Dnes je veľa mladých bláznov, ktorý bezdôvodne cestujú po nebezpečných kútoch sveta. Mária by sa tam medzi nimi stratila. Trochu by mohlo byť divné, že je to žena a ide single - sama. Navrhujem spraviť z nej začínajúcu spisovateľku. Odtiaľto by vyrazila so svojou identitou na výlet trebárs do Egypta. Odtiaľ by už ako egyptská spisovateľka vycestovala do Ruska. Z Káhiri do Baku by to mohlo ísť vcelku hladko. V Baku musí prežiť kontrolu pasov. Ak úrady nenájdu nič podozrivé, lietadlom do Ašgabatu, z Agšabatu opäť letecky do Novosibirska a odtiaľ, pri troche šťastia, zase lietadlom do Jakutska. Máme tam kontakty a je tam živé spoločenstvo našich ľudí. Dám im vedieť, že majú niekoho očakávať. Nájdu sa tam dokonca aj slovenskí misionári. To by im na začiatok mohlo pomôcť a potom sa uvidí. Bude to závisieť aj od nich. Kedy potrebuje tie papiere?“
„Čím skôr,“ odvetil Kubus, hoci nik nevedel, kedy vlastne Slavo v Ašgabate bude. „Je posadnutá záchranou môjho vnuka. Ak nebude mať papiere, odíde aj tak a môže urobiť nejaký nezmysel.“
„Rozumiem, netrpezliví mladí ľudia. Ale, zajtra to ešte nebude. Najskôr pozajtra. Potrebujem jej digitálne údaje. Dáta tváre, oka, prstov, dátumy, popis osoby a tak. Veď vieš, čo všetko treba do pasu.“
„Samozrejme. Mám to všetko pri sebe.“
Stačilo, aby Kubus stlačil jedno tlačidlo na svojom komunikátore a dáta sa premiestnili do komunikátora pána so staromódnou kravatou.
„Dnes je ešte jednoduché vyrobiť identitu pre kohokoľvek,“ povzdychol si odborník na výrobu falošných pasov. „No už zakrátko budeme musieť zmeniť celú výrobu. A nie len to. Všetko bude zložitejšie.“
„Chystajú sa zmeny v zákonoch?“ spýtal sa Kubus.
„Zmeny v zákonoch sú už pripravené a schválenie je otázkou niekoľkých dní. Ale zbytočne by uvádzali do života legislatívu, pokiaľ nemajú pripravenú výrobu všetkých komponentov.“
„Rozhodli sa pre čipy?“
„Áno. Čipy budú voperované do pleca každého občana NS. Satelitný systém bude sledovať každý čip a nikto sa nestratí. Dnes už takto funguje armáda a bezpečnostné zložky. Dezercia je takmer nemožná.“
Kubus sa zamyslel.
„To znamená, že Slavo mal čip v ramene?“
„Určite!“ odvetil muž v tmavom saku.
„Ako sa mu mohlo podariť ujsť?“
Muž len pokrčil ramenami. Načo bude Kubusovi vysvetľovať, že pravdepodobnosť, že Mária padne do pasce je možno aj deväťdesiatpercentná. Veď Kubus to vie aj sám. A Mária asi tiež.
„Takže stačí nabehnúť s masívnou výrobou telových mikročipov a budeme všetci ako vo väzení. Ako zvieratá v maštaliach.“
„Ešte zaberie čas očipovať všetko obyvateľstvo. Sú to miliardy ľudí. Určite vytipujú cieľové skupiny a tými začnú. Ale kým sa cez hranice bude dať prejsť aj čipom aj pasom, dovtedy to ešte pôjde. Predpokladám, že rok, dva. Potom všetci, čo budú chcieť prejsť, sa budú musieť dať očipovať.“
„Budeme mať problémy,“ vzdychol si Kubus.
„Vždy sme mali problémy. Prekonáme ich,“ optimisticky odvetil muž. „Aby som sa ťa nezabudol spýtať. Necítiš sa ešte prijať kňazstvo? Slavo je už preč.“
„Hm, porozmýšľam. Ak odíde Mária, určite sa na to dám. Nech mám čo robiť. Veď všetci odo mňa utekajú. Boh odo mňa hádam neutečie.“
„Hore hlavu, ešte budeme mať čo robiť. A ešte budeš určite ľuďom veľmi potrebný.“
Nakúpili nejaké potraviny a pobrali sa k východu. Tam sa stretli ešte s ďalšími piatimi dôchodcami a dvoma mladšími ženami a spoločne sa odobrali do klubu raketových modelárov. Neverili by ste, koľko zaujímavých informácii sa ich členovia pravidelne dozvedali na svojich sedeniach. Niežeby nevyrábali raketové modely. Dokonca sa na majstrovstvách Európy umiestnili na treťom mieste a v budúcom roku sa zúčastnia majstrovstiev Euroázie. Ale je treba podotknúť, že týchto ľudí napĺňali iné aktivity a modelárstvo im len umožňovalo nerušené spolčovanie sa a úspechy zase sporadické legálne vycestovanie do zahraničia.
Kubus prišiel domov večer. Za Máriou pôjde až zajtra.
Mária neprežila svoje poobedie tak aktívne ako Kubus. Po bezcieľnom blúdení mestom, sa napokon vrátila domov a zdôverila sa svojim rodičom. Poznali tvrdohlavosť svojej dcéry, preto sa ani nepokúšali zmeniť jej rozhodnutie. Ale pomôcť jej nevedeli. Preto si večer líhala s veľkými obavami. Zajtra hneď predobedom musí ísť za Katarínou. Ak nepochodí, odcestuje niekam na Blízky Východ a odtiaľ aj keby mala pešo prejsť cez hranice!
Mária ráno vstala unavenejšia, ako keď si večer ľahla. Bolesťou sa jej chvelo celé telo. Azda sa k nej prihnala chrípka? „Bože, prečo na mňa posielaš ďalšie a ďalšie prekážky? Vari mi tým chceš povedať, že sa už nikdy nemám stretnúť so Slavom?“
Cítila, že ak si neoddýchne, premôže ju choroba a už nikdy sa so Slavom nestretne. Rýchlo sa naraňajkovala a ponáhľala sa ku Katke. Hádam už bude doma.
Dvere jej otvorila plačúca Katkina mama.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Mária.
Katkina mama sa pokúsila vreckovkou skryť si tvár a pokrútením hlavou jasne dala najavo, že nechce o tom hovoriť.
„Je Katka doma?“
„Je. Poď ďalej.“
Na schodišti stála Katka.
„Poď hore.“
Vošli do Katkinej izby.
„Čo sa stalo?“
„Nič, nič. To ti poviem neskôr. Určite máš dôvod, prečo si ku mne prišla.“
„Áno, mám problém. Potrebujem pomoc. Myslím, že tvoj otec by mi mohol pomôcť.“
„Môj otec? Ako by ti ten mohol pomôcť?“ Katka sklonila oči, aby jej nevyhŕkli z nich slzy. No Mária si to nevšimla a pokračovala ďalej:
„Potrebujem povolenie, aby som mohla vycestovať za hranice. Tvoj otec má veľa známych na vyšších miestach. Keby niekomu povedal...“ Mária sa zrazu zasekla. Katkin pohľad ju vystrašil.
„Mária, môj otec ti nikdy nepomôže. Nikdy!“
„Prepáč Katka. Prepáč. Ja som myslela, že možno sa trochu zmenil. Modlila som sa za neho. Prepáč, už ťa s tým nebudem obťažovať.“
„Otec...“ začala Katka pomaly, zvýrazňujúc každé slovo. „...včera dostal druhý infarkt.“ Obe na seba hľadeli, akoby sa pokúšali pochopiť, čo to znamená. „Leží v nemocnici v kritickom stave.“
Mária roztiahla ruky a súcitne si Katku privinula k sebe.
„Neplač, dostane sa z toho. Neplač,“ tíšila ju.
„Ja viem, treba dúfať.“ Katka sa odtiahla, poutierala si slzy.
„Tvoj Boh nám nepomáha,“ s výčitkou hodila pohľad na Máriu.
„Môj Boh? Náš Boh!“ opäť sa pokúsila súcitne posmeliť Katku objatím. „Budeme sa za neho modliť.“
Katka sa uhla jej objatiu.
„Budeš potrebovať modlitbu aj pre seba. Veľa modlitby,“ odvetila Katka a pokračovala: „Dnešný deň budem radiť medzi tie najhroznejšie v mojom živote. Hneď po mojom príchode som sa dozvedela o otcovi. A pred chvíľou som dostala poštu z laboratória v Half Moon. Slavo ...“ veľká guča, ktorá sa nám tlačí do hrdla, keď nás zachváti smútok , strach, obavy, nepríjemnosti sa natlačila aj do Katkinho hrdla.
„Mária, je mi ťažké ti vravieť túto správu. Prečítaj si poštu.“
Vstala a podišla k stolu, na ktorej ležala veľká obálka. Keď dnes k niekomu prišla písomná pošta, takmer vždy išlo o zlú správu. Veď kto by už dnes posielal niečo neelektronicky. Výzor obálky kričal, že ide o úradný dokument. Katka vzala do ruky obálku a s trasúcimi rukami ju podávala Márii. Mária vedela, že v tej obálke bude niečo strašné. Prsty ju nechceli poslúchať, keď sa pokúšala otvoriť obálku a vytiahnuť list. Vlastne išlo len o akúsi kartičku z tvrdšieho papiera, ktorú nejaká sekretárka vzala z naskladanej kopy, strčila ju do tlačiarne a z nej vybehol úradný dokument. Vlastne nie. Ešte musela sekretárka vziať veľkú okrúhlu pečiatku a hlasným buchnutím potvrdiť ortieľ, napísaný čiernym veľkým písmom na bielom papieri.
„....... napadnutý nepriateľom a zahynul pri obetavom zásahu pri záchrane svojich priateľov.....“
A ešte niekoľko nepodstatných viet pred, niekoľko za. Ale Mária vnímala len túto časť, oznamujúcu smrť jej milého. Opäť a opäť to čítala a nechápala. Veď sa s ňou má stretnúť v Ašgabate. Tak všetko je márne?
„Toto predsa musel dostať aj Kubus?“ opýtala sa nakoniec samej seba.
„To nemôže byť pravda, veď ešte nedávno som dostala odkaz, že ma čaká v Ašgabate.“
Vzlykajúc vyrozprávala celý príbeh Katke. Potom sa spoločne vybrali za Kubusom.
Ten ich privítal v pomerne dobrej nálade.
„Vy ste nedostali list z Half Moon?“ spýtala sa Mária.
„Ale dostal. Napriek tomu, že vy to pokladáte za zlú správu, ja skôr za tú lepšiu.“
Obe dievčatá neverecky hľadeli na starého pána. Preskočilo mu?
„Poďte si sadnúť do obývačky.“
Už kráčajúc po chodbe vysvetľoval:
„Môžu byť dve možnosti. Prvá, že Slavo ušiel, poslal ti odkaz a potom ho zabili. A teda, že je naozaj mŕtvy. Ale myslím si, že ak už Slavo vedel, že ide do Ašgabatu, tak už bol mimo nebezpečenstva.
Druhá možnosť je oveľa priaznivejšia a aj oveľa pravdepodobnejšia. Slavovi sa podarilo ujsť. Ale tak, že zinscenoval svoju smrť. Oni mu uverili a už nebudú po ňom pátrať. Je predsa mŕtvy. Tým sa aj zvyšuje pravdepodobnosť, že nejde o pascu. Keby na teba niekto šil pascu a chcel ťa dostať do Ašgabatu, určite by ťa nezmiatol informáciou, že je Slavo mŕtvy.“
Museli uznať, že logiku to má. Potom im ešte Kubus porozprával o včerajšom dni a že zajtra ráno bude mať nový pas pre Máriu. Tá, keď to počula, vyskočila zo stoličky a vrhla sa starému otcovi okolo krku.
„Ja som vedela, že mi pomôžete.“
„Ach Mária. Nikdy sa mi tak ťažko nepomáhalo, ako dnes tebe.“
Po chvíli uvoľnenia sa Kubus obrátil na Katku.
„Asi by som mal začať pomáhať tebe. Ty sa ešte nechystáš niekde ujsť?
„Asi doma dlho neostanem. Je mi hrozne, keď vidím ako mama i otec hľadia na mňa ako na pôvodcu ich nešťastia,“ odvetila smutne Katka.
„Dohodneme sa, že dnes večer spolu navštívime tvojho otca v nemocnici. Súhlasíš?“
Keďže sa nesúhlasiť nedalo, dohodli sa veľmi rýchlo a potom Katka odišla domov. Mária sa ešte chvíľu zdržala a starý otec jej načrtol, ako si predstavuje svoj život, keď odíde z domu.
„Ešte dnes odídem za biskupom a požiadam ho o vysviacku. Chcem ísť za Katkiným otcom ako kňaz. Poznám jeho príbeh, viem, koľkým ľuďom spôsobil nešťastie a tragédiu. Ale nakoniec, či Pavol z Tarzu nemal podobnú cestu? Treba dať šancu každému. Jeho stav je asi naozaj vážny.“
Obaja si uvedomovali, aké nebezpečné je prezradiť sa pred Katkiným otcom. Smrdelo to väzením.
Hneď potom ako Mária odišla, Kubus vyrazil do ulíc. Pán v tmavom saku a so staromódnou kravatou neskrýval svoju radosť.
„To je dosť, že si sa konečne rozhodol. Samozrejme, že ťa vysvätím. Dnes o hodinu prídem ku tebe so všetkým potrebným. Ale varujem ťa. Neriskuj priveľa. Odhalenie, že si kňaz, môže dnes znamenať aj trest smrti. Mŕtveho ťa nepotrebujeme. Si pre nás cenný ako živý.“
Biskup slovo dodržal a už o hodinu spolu s ďalším kňazom – tiež modelárom, klopali na Kubusove dvere. Otvorila im ich Mária, ktorá si nechcela dať ujsť túto ojedinelú slávnosť. Spolu s Katkou si vychutnali Kubusove novokňazské požehnanie.
Večer šla Katka s Kubusom do nemocnice. Spoločne sa pustili hľadať Katkinho otca po dlhých nemocničných chodbách. Katkinho otca ešte stále hodnotili ako vplyvného človeka, a preto sa jeho izba nachádzala v krídle pre “vyššiu triedu“. Doktor ich zaviedol do izby, kde v strede miestnosti na vyvýšenej posteli ležal Katkin otec. Miestnosť pripomínala nemocnicu len prístrojmi napojenými na pacienta. A ustavičné pípanie nedalo zabudnúť ani pacientovi, kde sa nachádza. Katka pristúpila k lôžku. Kubus si zatiaľ obzeral izbu. Veru, v takejto ešte nikdy neležal. Je pravda, že v nemocnici sa doteraz veľmi nezdržal. Raz zapálené slepé črevo, ktoré mu nakoniec nemuseli operovať, raz zošívanie bodnej rany, ktorú utrpel v bojoch vo svojej mladosti. Veru, nemocničné izby, v ktorých ležal, inak vyzerali. Hlavne v nich vzdychalo veľa utrápených pacientov. Na druhej strane, keď sa pacientom polepšilo, mohli sa porozprávať. Tu sa mohol pacient rozprávať akurát s farebne vymaľovaným plafónom a červeným smrekom obloženými stenami. Celý interiér dýchal drevom. Parkety na podlahe, obložené steny, nábytok vyrobený z masívu, dokonca si všimol, že posteľ sa skladala z dvoch častí. Pevne stojací vyrezávaný drevený rám, na ktorom stála nízka kovová konštrukcia s matracmi. Až teraz si Kubus uvedomil, že na chodbe pred izbou videl nemocničnú posteľ na kolieskach, ale bez matracov. V prípade potreby ju potlačia do izby a kovovú konštrukciu preložia aj s pacientom na pojazdnú posteľ. Perfektné. Len tú krásnu vyrezávanú posteľ v miestnosti si pacient veľa neužije. Veď väčšinu času preleží s očami upretými na plafón. Hm, obrazovky na plafóne naznačovali, že pacient sa nemusí nudiť a môže si pustiť film, hudbu, či inú kultúru a takto si krátiť čas na lôžku.
Katka stála sklonená nad lôžkom. Jej otec spal. Nechcela ho budiť. Sadla si do ušatého koženého kresla vedľa postele a čakala, kým sa je otec vyspí. Kubus sa potichu vytratil z izby. Prechádzal sa po chodbe a očami si hľadal obeť, ktorej sa prihovorí. Na konci chodby zazrel sympatickú sestričku. Rýchlym krokom sa pustil za ňou.
„Slečna!“ zavolal na ňu, keď chcela uniknúť pred jeho pohľadom do sesterskej izby. Zastala, otočila sa k nemu.
„Pán Kubus, to ste vy?“ zapýrila sa, akoby sa hanbila, že chcela ujsť pred dotieravými otázkami klientov. Áno, príbuzní pacientov vedeli byť mnohokrát veľmi nepríjemní.
Až teraz si Kubus všimol, že aj on ju pozná. Takmer denne sa stretávali skoro ráno na chodníku pri ich dome. On si chodil kupovať čerstvé pečivo, ona asi chodila tak skoro do práce.
„Je to ťažká práca, že? Takto od rána do večera,“ nadhodil Kubus.
„Ťažká. Ale práce sa nebojím. Skôr mi vadí to vypytovanie sa ľudí na stav pacienta. A na nezmyselné výčitky, že sa o niektorého z pacientov starám menej ako o iného. Ľudia sú tu kategorizovaný podľa toho, koľko si zaplatia. Ja nemôžem poskytnúť službu niekomu, kto si za ňu nezaplatil. Ale vysvetlite to ľuďom?“
Kubus len zúčastnene pokýval hlavou. Dobre vie, aké je dnes zdravotníctvo. Ak nemáte peniaze, zomriete na smetisku.
„Na druhej strane, keď sa nad niekým zľutujem a odvediem ho do sprchy a nemá sprievod zaplatený, mám nepríjemnosti zase od nadriadených,“ sťažovala sa sestrička. „Tak sa na mňa nehnevajte, že som radšej chcela ubziknúť z chodby.“
„Ja sa na vás nehnevám. Možno na vašom mieste by som bol oveľa horší. Nepríjemný a možno aj agresívny. A vy sa dokážete so mnou rozprávate tak milo.“
Mladé dievča sklopilo vymaľované oči a pekne sa usmialo.
„Máte tu niekoho?“
„Je to len známy. Ale aj tak by som rád vedel ako sa má. Leží tu na 482-ojke.“
„Aha, hej. Toho mám na starosti. Má zaplatené „all inclusive“. Som u neho každých desať minút. Je na tom zle. Druhý infarkt, podstatne poškodené srdce. Je mimo nebezpečenstva smrti, ale bude nutná operácia. Bez operácie by prežil len v úplnej opatere a na posteli. Komplikovaná operácia mu dá hodnotnejší život alebo smrť.“
„Ďakujem vám slečna za informácie. Keď bude o tom pacient informovaný, dáte mi vedieť? Chcel by som sa o tom s ním porozprávať.“
„Ale on už o tom vie. My pacientov okamžite informujeme o ich reálnom stave. Môžu si pokojne rozmyslieť, pre aký zákrok sa rozhodnú.“
„Aha.“
„Ale žiaľ,tento si chce vybrať tretiu možnosť.“
„Vraveli ste len o dvoch možnostiach,“ namietal Kubus.
„Jaj. Zabudla som. To viete, tú tretiu možnosť si môže vybrať každý pacient. Eutanázia.“
„A tak. Vidím, poskytujete naozaj všetky služby. Ďakujem vám.“
Kubus sa vzdialil od sestričky a prechádzal sa po dlhej chodbe. Cez pootvorené dvere videl do niektorých izieb. Pekné, útulné, pohodlné pre pacienta i pre milujúcich príbuzných. No chýbalo tam akési teplo. Láska, ktorá by pacienta presvedčila, že ešte nie je zbytočný. Práve tento pocit zbytočnosti vháňal do eutanázie stále mladších pacientov. Pacientov? Ťažko hovoriť o pacientovi, keď príde sedemnásťročný mladík na psychiatriu s diagnózou – akútny porozchodový samovražedný syndróm. V našej reči – opustila ho frajerka. A vypýta si injekciu smrti.
Túžba po kráse a dokonalosti a živote bez komplikácii, bez problémov, bez obetí. Európa sa nikdy nedokázala vyvliecť z vplyvu Starých Grékov a znovu a znovu sa vracala k ich filozofii. Dnes nasiakol týmito helenistickými ideálmi takmer celý svet. Nakoniec, kto by mal niečo proti filozofii, ženúcej ľudí po hľadaní ideálov? Len kto určí, čo je ideál? Masovokomunikačné prostriedky ovplyvňovali populáciu celej zeme v nebývalom rozsahu. Ideál ženy – kráska do 25 rokov s kilami len na tých správnych miestach. V mužskej populácii sa o úspech v živote mohol uchádzať len mocný, vysoký, vyšportovaný muž. Nemohol mu chýbať pracovný úspech a ocenil sa aj zrelý vek. Veď to poznáme všetci. Denne sme ohlušovaní úspešnými ľuďmi so širokými úsmevmi a všetci sú nesmierne šťastní. Ľudia s problémami nikoho nezaujímajú. Mladý človek takto vyrastá akoby v laboratóriu výnimočných jedincov. A keď ho zrazu vypustia do života, jeho psychika sa nedokáže vyrovnať s realitou. Aj najmenší problém je neriešiteľný. Tí, čo majú šťastie, sa oprú o niekoho blízkeho. A tí ostatní? Ako sa má mladé dievča vyrovnať so situáciou, že práve ona má krivý nos, malé prsia, či hrubé stehná? Vlastne, dnes je toto riešiteľné. Mnohokrát rodičia ešte len pätnásťročných detí vyhľadávajú plastických chirurgov, aby vylepšili vzhľad svojich detí. Tí, ktorí to neurobia, sú považovaní za nezodpovedných rodičov, ktorí nemyslia na budúcnosť svojich ratolestí. Aj mladí muži vyhľadávajú estetického lekára, ktorý im naordinuje bezpečné anaboliká a dlhé hodiny drú vo fitnes centre, aby sa aspoň trochu priblížili k svalovcom, ktorí sa sústavne objavujú v médiách.
Keď uplynie pár rokov, ovládne ich starý známy pud – znamenať niečo vo svorke. A ten ich ženie za úspechom. Pracujú neskutočne dlhé hodiny, aby sa posunuli po rebríčku pracovného uznania a dobýjajú jednu dôležitú funkciu za druhou. Svet im kľačí pri nohách v podobe peňazí, za ktoré si môžu kúpiť všetko. Koria sa im všetci ľudia v okolí, môžu si vybrať tie najkrajšie ženy. A tie sú nekonečne vďačné, keď na nich spočinie pohľad úspešného muža.
Úspešný, ale starý a unavený muž hľadí stále dopredu. Prichádzajú síce prvé choroby, ale on sa nebojí. Dnešné všemocné zdravotníctvo dokáže liečiť vysokoefektívne a hlavne bezbolestne. A samozrejme draho. Postupne obyčajný pán Úspešný zistí, že sa v práci zodral na to, aby si mohol draho zaplatiť za zdravie, ktoré mohol mať, keby toľko nedrel. Keby sa nesnažil len zhŕňať majetok. Celé noci pracoval, aby si vydržoval ženu, ktorá ho nemiluje a ani ju nepozná. Cestoval po celom svete, aby sa postaral o dieťa, s ktorým sa tak málo vídaval a možno ani nie je jeho. Zistí, že to, čo za celý život nazhŕňal, užíva niekto celkom iný. Možno jeho syn, ktorý si pichá drogy, pretože ho opustila frajerka. Možno lekár, ktorý svojim vrtuľníkom obehol celý svet, ale nestihol sa oženiť, pretože ešte nenastala správna chvíľa. Možno jeho žena, ktorá dva razy do týždňa chodí do salóna krásy, a keď v noci prichádza k svojmu starému mužovi, trasie sa od strachu, aby sa neprezradila, že ide od milenca.
Úspech, krása, zdravie – to sú modly dnešného sveta a vyznávačov tohto náboženstva neubúda. Napriek tomu, že po pár rokoch krása, úspech i zdravie potichučky utekajú od každého človeka, tí mladší stále veria, že im sa to stať nemôže. A keď sa to stane? „Dôstojne“ odídu z tohto sveta. Bezbolestne, humánne. Spoločnosť si vydýchne. Opäť sa zbavila jedinca, ktorý už nemal žiadnu ekonomickú hodnotu. Opäť sa môže sústrediť na mladého, zdravého, užívajúceho a hlavne ekonomicky produktívneho jedinca.
Kam sa ľudia rútia s touto filozofiou? Koľkokrát ešte zažijú kruté vojny, ktoré sú práve dôsledkom túžby po stále dokonalejšom a teda pohodlnejšom živote na úkor iných? A možno už ani nebudú vojny. Egoizmus totiž rodí stále menej ľudí a produkuje samovraždy mladých. Ak to pôjde takto ďalej, o pár generácii bude ľudstvo zdecimované nie vojnami, ale egoistickým samočinným regulovaním pôrodnosti.
Kubus sa striasol. Bŕŕ, nemôže podliehať takýmto pesimistickým myšlienkam. Ľudstvo sa často dostáva do katastrofických situácii. A práve tie mu pomáhajú spoznať nesprávnosť spôsobu života a opäť nabrať správny smer a rásť.
Keď novokňaz prechádzal okolo dverí s číslom 482, začul tlmený ženský hlas. Katkin otec sa už zrejme zobudil. Ale kým Kubus počul, že plynie rozhovor, neodvážil sa vstúpiť. Keď hlasy stíchli, opatrne roztvoril dvere a priblížil sa k posteli tak, aby ho chorý muž videl.
„Čo tu chcete?“ oboril sa na Kubusa.
„Ocko, toto je pán Kubus,“ rýchlo zasiahla Katka. „Je to dobrý človek.“
„Poznám pána Kubusa“ odvrkol pacient. „Mám dosť informácii o jeho minulosti.“
Bolesť v hrudi nedovoľovala Katkinmu otcovi plynulo rozprávať. Preto jednotlivé slová vychádzali ťažko a tým ešte viac zdôrazňovali svoj význam.
„Dobre sa vám na mňa pozerá? Cítite zadosťučinenie, že tu ležím na smrteľnej posteli?“
„Neprišiel som sa na vás pozerať. Aj ja poznám váš príbeh,“ odvetil Kubus. „Poznáme svoje životy, vieme, že stojíme na opačných stranách barikády, ale napriek tomu sa môžeme rešpektovať.“
„Odíďte odtiaľto.“
„Sebastián“, oslovil Kubus Katkinho otca menom. „Vy nie ste zlý človek. Nezahoďte všetko, čo ste v živote získali.“
Katkin otec nesúhlasne pokrútil hlavou, no nevládal diskutovať.
„Vypadnite a dajte mne i mojej dcére pokoj,“ zavrčal.
„Sebastián, ak by ste ma potrebovali, kedykoľvek prídem. Totiž, neprišiel som sem ako súkromná osoba. Prezradím vám ešte jednu informáciu, ktorá je nová. Určite vás ešte neinformovali, že som kňaz.“
Katkin otec odvrátil hlavu od tajného kňaza a zavrel oči.
„Katka, mohla by si nás nechať chvíľu samých?“ požiadal Kubus Katku.
Keď odišla, Kubus si sadol do kresla a chvíľu mlčal. Rozmýšľal, čo povedať. Veľmi dobre si uvedomoval, že teraz záleží na každom slove, ktoré vypustí z úst.
„Ja viem, nemali ste ľahký život,“ začal Kubus. „Ale kto ho má ľahký? No neprišiel som hodnotiť vás život. Prišiel som vám pomôcť. Ľudský život je to najcennejšie, čo máme. Nesmieme sa len tak ľahko vzdať. Nemáme právo...“
„A kto má právo?!“ prerušil ho Sebastián. „Vy? Vy budete rozhodovať o tom, kto má a kto nemá právo? Nepamätáte sa na inkvizíciu? Vám kto dal vtedy právo? Nehanbíte sa prísť a hlásať niečo o morálke?“
„Ja vám nekážem o morálke. Prišiel som vám len povedať, že váš život nie je bezcenný. Máte predsa ženu, máte dieťa. Potrebujú vás. Hlavne Katka vás potrebuje. Nehádžte flintu do žita. Ste predsa chlap a máte zodpovednosť za svojich blízkych. Oni sa na vás spoliehajú.“
„Nehádžem flintu do žita,“ teraz už pokojne odvetil Sebastián. „Ja som len reálne zhodnotil všetky pre a proti. A práve preto, že mám zodpovednosť, odídem z tohto sveta tak, aby moji blízki z toho niečo mali. A teraz odíďte, lebo zavolám nemocničnú ochranku.“
„Dobre, veď už idem. Ale uvedomte si, že je ešte dosť ľudí na tomto svete, ktorí vás napriek všetkému majú radi. Tak kým sa rozhodnete pre dobrovoľnú smrť, aspoň skúste zistiť, kto je to a koľko je tých, ktorým na vás záleží.“
Kým Kubus odchádzal z miestnosti, Sebastián ešte stihol zavolať sestričku, ktorej povedal, aby dnes už nikoho k nemu nepúšťala. Počul vzďaľujúce sa kroky na chodbe a potom zvuk zatvárajúcich sa dverí výťahu. Keď ostalo ticho, vtlačili sa mu do očí slzy. Nikdy by si nepomyslel, že takto biedne skončí. Ako pekne to začalo. Krásna žena, dobrá práca, neskôr zdravá dcéra. Keby ho žena nehnala do tých náboženských zvykov, všetko mohlo lepšie dopadnúť. Keby sa dcéra nezaplietla s ľuďmi typu Kubus, nemusel dnes ležať v nemocničnej izbe. Keby.... Aké má teraz riešenie? Operácia? Čo sa tým vyrieš? Už nikdy nebude môcť aktívne pracovať. On bude polihovať v posteli a kto bude zarábať peniaze? Úspory sa rýchlo minú a jeho rodina ho bude nenávidieť. Každému bude len na ťarchu. Veľmi dobre pozná rodiny, kde niektorý z členov nedokázal dôstojne odísť. Celé rodiny sú na mizine a všetci musia obskakovať okolo nevládneho dedka. Takto on nechcel skončiť. Dôstojným odchodom z tohto sveta zabezpečí manželke doživotnú rentu. Keď si k tomu pripočíta iný príjem, dokáže z toho primerane žiť do konca života. A dcéra dostane tiež slušný balík na štart do života. Dobrú poistku som si urobil. Aspoň jednu vec som v živote urobil dobrú, pomyslel si Sebastián.
Hoci si Katkin otec zdôvodnil, prečo musí prijať smrť, nemohol zaspať. Kdesi hlboko vnútri mu hlodala myšlienka, že jeho blízki predsa od neho očakávajú aj niečo iné, nie len peniaze.
Na druhý deň biskup doniesol Kubusovi doklady pre Máriu. Tá hneď v ten večer sedela v lietadle do Káhiry. Ani netreba pripomenúť, že lúčenie vtislo slzy do očí mnohých ľudí. Jej rodičom, sestre, Katke i starému otcovi. Všetci si uvedomovali, že aj ak všetko dobre dopadne, lúčia sa navždy.
Pokojná cesta do Káhiry Máriu veľmi upokojila, a keď lietadlo zarolovalo nad letiskom, cítila sa akoby sa už onedlho mala stretnúť so Slavom. A možno sa jej to splní. Veď nadránom jej letelo ďalšie lietadlo. Ale nie rovno do Ašgabatu. Lietadlo poletí s medzipristátím v Baku. V tom období všetci cestujúci lietadlom, ktorí sa chystali do zahraničia na východ, prechádzali cez Baku. V tomto bode sa sústredila ostrá cezhraničná kontrola. Keby Mária tušila, že hoci má doklady v poriadku, aj tak je vysoká pravdepodobnosť, že ju vycestovať nepustia, nesedela by v lietadle v takej pohode, keď lietadlo pristávalo v Baku. Prísna kontrola nezačínala dobre. Colníci postupovali podľa sedadiel v lietadle a Mária videla, ako si mnohí cestujúci berú svoje veci a vystupujú z lietadla. Zachvátil ju strach. Navyše mladý colník zrazu preskočil kontrolu niekoľkých cestujúcich a prišiel k Márii.
„Náhodne sme vybrali z lietadla vašu batožinu na kontrolu. Prosím, vystúpte z lietadla.“
Nešťastná Mária nasledovala colníka. Vošli do malej kancelárie. Na prišivších hodili zrak dvaja colníci. Jeden, ten čo mal na výložkách kopu hviezdičiek, dokonca peknej Márii venoval koketný úsmev. Ten druhý stál nad batožinou a akoby rozmýšľal, ktorá vec patrí do ktorého roztvoreného kufra. Medzi porozhadzovanými batožinami na zemi Mária nevidela žiadne svoje veci a ani svoj batoh.
„To nie je moja batožina,“ snažila sa vysvetliť colníkom. Ale dá sa niečo vysvetliť colníkom?
„Pôjdete neskorším lietadlom, keď si to vysvetlíme,“ tvrdo odvetil mladý colník.
„Dajte mi ďalšie doklady,“ zabručal iný colník, keď pozeral Márii do pasu.
„Ja,.. Mám ich v lietadle.“
Dvaja colníci na seba pozreli, veľavýznamne zodvihli obočie, až to u Márii vyvolalo dojem, že sa dohovárajú. Ten tretí, ktorý vyhodil Máriu z lietadla, sa opäť pozeral do jej pasu. Krútil hlavou a niečo sa mu nepáčilo.
„Vy ste Egypťanka?“
„Áno.“
„Klamete! Včera som vás videl cestovať v lietadle z Európy. Náhoda, že? Proste... páčili ste sa mi, zapamätal som si vás. Priznajte sa! Letiskové kamery mi to určite potvrdia.“
Mária akoby skamenela. Bože môj, či všetko skončí pre hlúpu náhodu?
To už ďalší dvaja colníci pristúpili k tomu prvému a prekvapene hľadeli do Máriinho pasu. Ten, čo mal na výložkách viac hviezdičiek vzal pas do ruky a zamyslene hmkal. Potom sa obrátil k svojmu podozrievavému kolegovi.
„Máte pravdu, kolega. Ten pas je falošný. Je škoda zaoberať sa batožinou. Upracte to a odneste do skladu. Nezabudnite to dobre zapečatiť.“
Mladý colník nahnevane pristúpil k batožine a hnevlivo strkal veci do kufrov. On odhalil falošný pas a odmenu za to zlížu jeho nadriadení. To je život.
„No a my pôjdeme spoločne do lietadla pre vaše ďalšie doklady,“ obrátil sa šéf na Máriu.“
Mária skoro ani nevnímala, čo sa okolo nej robí. Len sa dookola modlila: „Pane, urob zázrak. Urob zázrak. Prosím, jediný zázrak.“
Cez slzy v očiach videla v hale veľa cestujúcich, ktorých síce neobvinili z niečoho nekalého, ale vycestovať im nedovolili.
Vyšli hore schodíkmi a vošli do lietadla. Cestujúci, čo ostali v lietadle, spokojne sedeli a čakali na odlet. Obaja colníci vyvolali v lietadle nové obavy.
Šéf sa otočil k letuške.
„Zavrite lietadlo, odchádzame.“
Potom s úsmevom podal pas Márii.
„Sadnite si na svoje miesto a pripútajte sa.“
„A vy idete s nami?“ nechápavo sa spýtala letuška colníkov.
„Áno, máme tu špeciálnu úlohu.“
Dvere lietadla sa zavreli, obaja policajti vošli do kokpitu posádky. Motory zahrmeli a lietadlo sa odlepilo od zeme.
Mária sa nie a nie spamätať. Čo spôsobilo tú zmenu? Prečo nie je vo väzení? Netrvalo dlho a dozvedela sa to. Keď lietadlo nabralo svoju výšku a pasažieri sa odpútavali od sedadiel, traja ľudia ostali nepohnute sedieť v sedadlách. Keď ich letuška prišla ponúknuť občerstvením, vykríkla hrôzou. Traja mŕtvi ľudia už nepotrebovali občerstvenie. Letuška sa rozbehla ku kokpitu, ale zadržal ju mocný chlap.
„Aj tak sa tam nedostaneš!“ riekol, keď jej bolestivo stískal zápästie.
„Vážení cestujúci,“ ozvalo sa v reproduktoroch, „nepodliehajte panike. Nikomu sa nič nestane. Traja páni, ktorí to už majú za sebou, necestovali, ale vykonávali na palube svoju tajnú úlohu. Patrili k policajtom. Toto lietadlo je unesené a ak budete pokojní, nikomu sa už nič nestane.“ Mária spoznala v reproduktore colníkov hlas. Uniesli lietadlo. Ale kde pristane? Ona sa potrebovala dostať do Ašgabatu!
„Upozorňujem vás, že akákoľvek komunikácia so zemou je rušená, a preto sa nesnažte zaslať správu o únose. Lietadlo pristane v Ašgabate, kde môžete vystúpiť. Lietadlo bude ďalej pokračovať do slobodnej zeme, do Perzie a bude použité na bojové akcie za slobodu celej našej krajiny.“
Hlas doznel. Na palube sa z pomedzi ľudí vyčlenilo sedem ozbrojených mužov. Traja ešte v policajnej uniforme. Zrejme tí šťastlivci, ktorí sa rozhodli spolupracovať s pirátmi a tým si zachránili život.
Ďalej sa už celý let vyvíjal bez nebezpečných dobrodružštiev. Ponad Kaspické more preleteli bez jediného incidentu. Zrejme na zemi nikto nezistil, že lietadlo je unesené, keďže letelo po pravidelnej linke. A ako sa dostane z Ašgabatu do Perzie? Turkmenistan si nedovolí žiadne obmedzenia civilného stroja NS. A ak sa dovtedy dozvedia, že lietadlo je unesené? Turkmenistan nezostrelí Perzské lietadlo. Turkmenistan nebude robiť nič.
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola