A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola IX
Komunikátor po druhýkrát zazvonil a opäť sa ozval ospravedlňujúci hlas:
„Prepáčte, to musí byť omyl, zrejme mi niekto dal zlé číslo.“
Jozef, Slavomírov otec, už po tomto druhom ráze tušil, že sa niečo stalo. Keď komunikátor zazvonil po tretí raz, už sa obliekal, hoci dnes necítil sa dobre.
Jozef Kubus po odchode Márie za Slavomírom ostal sám. Stal sa kňazom a dostal na starosť rozsiahlu farnosť. Jozef vždy pracoval poctivo a toto povolanie bral zvlášť vážne. V časoch tvrdých protináboženských represálií cirkev potrebovala kňazov i laikov, ktorí by dokázali riskovať svoje životy a previedli evanjelium lásky do ďalších desaťročí. Jozef so svojou nepoddajnou šijou dokázal strhnúť aj ustráchaných jedincov. Nie žeby sa zbytočne vystavoval nebezpečenstvu. Uvedomoval si, že svojou nerozvážnosťou by vystavoval riziku aj iných. Na druhej strane však bral akékoľvek nebezpečné úlohy. Pri voľbách pápeža bol jeden z tých, ktorí zabezpečovali komunikáciu medzi voliacimi kardinálmi. Po zvolení Jána Pavla III bol Jozef európska spojka. S úlohou sa musel poriadne popasovať, lebo odkedy mali obyvatelia Svetového Spoločenstva do tela implantovaný čip, pohyb každého čipu monitoroval centrálny systém. Jozef musel konať tak, aby jeho cesty softvér nevyhodnotil ako podozrivé. A úspešne sa mu to darilo. Časom mal na starosti celú podtatranskú oblasť. Nenápadne, tajne a neúnavne vysluhoval sviatosti dvadsať štyri hodín denne. Takýto spôsob života v jeho veku neprospieval zdraviu. Hlavne srdce ho občas zrádzalo. Bilo, bilo, no zrazu sa na sekundu – dve zastavilo, akoby rozmýšľalo, či má zmysel tĺcť ďalej. Jozefovi sa vtedy zatočila hlava. Musel sa zhlboka nadýchnuť, chytil sa za hrudník, a srdce sa zatiaľ vždy opäť roztĺklo. No jeho tep sa znížil pod päťdesiat za minútu. Jozef si uvedomoval, že by mal čím skôr navštívil lekára. No teraz musí ísť za svojou povinnosťou.
Roky mu pribúdali a dnes sa cítil zvlášť slabý. Už doobeda si ľahol do postele a chcel si oddýchnuť, ale spánok neprichádzal. Poobede arytmiu srdca spozoroval štyri – päťkrát za hodinu. Chcel si oddýchnuť, no teraz, keď konečne začínal driemať, musel von z postele. Ako zvyčajne, ani dnes nevedel, ku komu ide. Nevedel, že mu Boh pripravuje zvláštne stretnutie. Rýchlo sa umyl. Zašiel do obývačky a spoza obrazu vytiahol tenké kožené puzdierko. V puzdierku sa nachádzali dve malé oblátky. On vedel, že to nie sú obyčajné oblátky, ale že to je sprítomnený Kristus vo sviatostnom chlebe. Kožené puzdro si vopchal do vrecka, obul sa a ponáhľal sa na miesto, kde vždy chodil, keď ho komunikátor trikrát vyrušil omylom. Tam by ho mala čakať osoba, ktorá ho zavedie na miesto, kde chorý potrebuje zaopatriť. Ale dnes sa mu nedalo ponáhľať. Bolesť v prsiach pociťoval stále nástojčivejšie a niekedy sa mu stalo, že nemohol už ani dýchať. Ostal stáť. Nedôjdem? Zrazu si spomenul, že Sviatosť Oltárnu má len tak vo vrecku. Ak ho tu niekto nájde v bezvedomí a siahne mu do vrecka, objaví oblátky v koženom puzdre. Tajným agentom bude jasné, že aj tu cirkev funguje ďalej. A opäť budú kruté domové prehliadky, vypočúvania, teror. Stačí, keď Sviatosť Oltárnu prijmem a je po nebezpečenstve.
Jozef sa oprel o pouličné osvetlenie a siahol do vrecka. Kožené puzdro ľahko nahmatal a ruku aj s puzdrom vytiahol von. Pot mu zalieval čelo, keď sa snažil otvoriť puzdro. Podarilo sa. Strčil prsty do puzdierka, nahmatal oblátky. No zrazu srdce prestalo biť. Sekunda, dve, tri a srdce odmietalo pracovať. Zahmlilo sa mu pred očami, nohy sa mu podlomili. Posledné dva dúšky vzduchu a bezvládne telo buchlo na chodník. Niekoľko chodcov sa obzrelo po pôvodcovi tohto úderu, ale nikto sa neponáhľal k nemu. Len akýsi citlivý mladík stisol tlačidlo komunikátora.
Jana, Katkina mama, čakala na Jozefa na dohodnutom mieste. Jej muž, ktorý mal pred pár rokmi druhý infarkt, sa opäť boril s vážnymi zdravotnými problémami. Po druhom infarkte napokon súhlasil s operáciou a plnohodnotne hoci obmedzene, prežíval šťastné chvíle. Akosi lepšie začal rozumieť manželke i svojej dcére. Konečne po rokoch sa Katka dokázala so svojim otcom porozprávať a možno sa za posledný rok spoznali lepšie ako počas celého života. Ale žiadne šťastie netrvá večne. Dnes k večeru sa Katkinmu otcovi pohoršilo a aj on sám tušil, že sa blíži ďalší infarkt, ktorí už nemusí prežiť.
„Choď zavolať Kubusa,“ riekol svojej žene. „Potrebujem sa s ním porozprávať.“
Katka vedela, že za Kubusom netreba utekať. Vedela, na aký signál Kubus príde na určité miesto. Až po treťom zazvonení na Kubušov komunikátor, Jana vybehla z domu čakať na dohodnuté miesto. No kňaz akosi dlho nechodil. Jej vnútro naplnila zlá predtucha. Keďže vedela, kde tajný kňaz býva a teda odkiaľ bude Jozef prichádzať, pustila sa týmto smerom. Po dvoch uličkách zbadala pri pouličnej lampe ležiace telo. Hrdlo jej stisla úzkosť a rozbehla sa k bezvládnemu Jozefovmu telu. No zrazu sa objavilo pri nej policajné auto a dvaja policajti. Jana skamenela na mieste.
„Poznáte ho?“ spýtali sa policajti.
„Nie, nie. Idem len okolo,“ odvetila Jana. Len ako štatista sledovala, ako Jozefa nakladajú a odchádzajú s ním preč. Na mieste, kde ležal, ostalo kožené puzdierko. Keď policajné auto zabočilo doprava a zmizlo smerom k najbližšej štátnej nemocnici, Jana zodvihla puzdierko a nakukla dnu. Vedela, čo sa belelo vo vnútri puzdierka. Rýchlo sa ponáhľala domov. Stojaca sanitka pred ich domom hovorila za všetko. Manželov stav sa behom niekoľkých minút tak zhoršil, že Katka zavolala do nemocnice. Sanitka sa práve s hukotom pohla od ich domu a rútila sa uličkami do nemocnice.
Katka s mamou sa objali.
„Toľké roky odmietal Boha a teraz, keď sa nakoniec rozhodol zavolať si kňaza, ....“ pre plač sa matke nepodarilo dopovedať vetu.
„Kde je Kubus? Odmietol prísť?“ spýtala sa Katka.
„Nie, neodmietol. Ale cestou na určené miesto asi zomrel. Odviezla ho polícia do nemocnice. Na zemi ostalo po ňom toto.“ Jana vytiahla kožené puzdierko. Vysvetlila Katke, o čo ide.
„Možno je to znamenie, že to máme dať otcovi,“ riekla Katka. Mama len mykla plecami a sviatosť oltárnu v koženom puzdre vložila do šperkovnice.
Zatiaľ jej manžel bojoval o život. Už v sanitke stratil vedomie a museli ho oživovať. Poškodené srdce nechcelo biť. V nemocnici sa dostal okamžite na operačnú sálu. A nadránom sa zobudil v nemocničnej izbe. Tak zase som prežil, pomyslel si. Ležal sám v izbe, a tak rád by sa s niekým porozprával. Samozrejme sestrička okolo neho stále obskakovala, ale on by chcel mať pri sebe niekoho, kto by sa s ním rozprával len tak. Nie preto, že si to zaplatil.
Na druhý deň prišla dcéra s manželkou. Jana mala slzy v očiach, keď ho videla ponapájaného na prístrojoch. Napriek tomu jej vnútro pociťovalo obrovské šťastie. Veď jej manžel žije.
„Cítim sa hrozne opustene,“ rozprával svojej žene a sestrička mu pri tom naprávala vankúš.
„Sám?“ čudovala sa sestrička. „Veď som pri vás takmer stále.“
„To áno,“ odvetil. „Ale aj tak by som prijal, keby tu niekto so mnou ležal.“
„Chceli by ste tu nejakého bezdomovca?“ zasmiala sa sestrička. „To by ste si dali,“ zasmiala sa a prešla k prístrojom.
Sebastián sa obrátil na manželku.
„Stretla si sa s Kubusom?“
„Stretla? Videla som ho....ležať na zemi,“ tlmene odvetila Jana. „Vzali ho do nemocnice, ale myslím, že bol mŕtvy.“ Jana hovorila tak, aby sestrička porozumela čím menej. Ale sestrička asi veľmi rada počúvala rozhovory pacientov a ich rodinných príslušníkov. Dokonca sa neostýchala ani zapliesť do ich rozhovoru.
„Vy poznáte pána Kubusa?“ spýtala sa.
„No,....“ váhavo začala Jana. „Je to takmer náš sused. A mal vnuka a tuto Katka,... poznali sa.“
„Pán Kubus je u nás v nemocnici. Ale leží na dolnom poschodí.“ Prostoreká sestrička asi naozaj nepovedala len to, čo nevedela, lebo sa veselo zdieľala o svoje poznatky.
„Je to taký žgrloš! Určite nie je až taký chudobný, aby si nemohol zaplatiť vyššie poistné. Teraz musí ležať na izbe s ďalšími ôsmymi pacientmi. Takými bedármi. Tam sa nám naozaj niekedy zjavia aj bezdomovci. Ale tí rýchlo odídu... na druhý svet.“
Sestrička si vôbec neuvedomovala svoju necitlivosť, či dokonca cynizmus. Keď už iné nie, mohlo ju pribrzdiť aspoň to, že svojimi rečami obťažuje pacientov. Zvyčajne nepribrzdilo. A tak jej monológ pokračoval. Ale Sebastián jej skočil do reči:
„Ako je na tom?“
„Vcelku dobre. Ale keď ho sem doviezli, už modrel. Všetci mysleli, že už je s ním amen. Ale prežil. Tvrdý korienok. Ale ináč je milý. Taký dobrý deduško. Srandovný. Len nechápem, prečo si nezaplatil vyššie poistné. Keby si bol zaplatil .....“
„A mohol by ma prísť aj navštíviť?“
„Zdravotne áno. Ale inak tu nemá čo robiť. Taký pacient tu nemôže len tak prísť. Viete, keby si bol zaplatil vyššie poistné....“
„Dobre, dobre, viem. Buďte taká láskavá, odovzdajte pánu riaditeľovi prosbu, že by som sa s ním potreboval stretnúť. Ak je to možné.“
„Teraz?“
„Teraz.“
Sestrička bezradne ostala stáť v strede izby.
„Ale,... vy sa chcete na mňa sťažovať?“
„Nie, nechcem sa sťažovať. Ale chcem sa stretnúť s Kubusom. Čo za nezmysel to tu platí? Ako návšteva sem prísť môže a nikto sa ho nepýta, čo je zač. Ale ako pacient nižšej kategórie ma navštíviť nemôže?“
„Čo ja viem?“ váhavo odvetila sestrička. „Vypíšem návštevný lístok a pustím ho k vám?“
„Skúste,“ odvetil Sebastián a sestrička konečne odišla. Keby sa Sebastián s takouto neprofesionalitou stretol pred rokom – dvoma, sestričku by to určite stálo miesto. Teraz sa pozrel na Katku a Janu a spoločne sa zasmiali. Konečne mali chvíľu čas porozprávať sa bez svedkov. Vyznať si jeden druhému podporu, ubezpečiť o svojej láske.
„Oci, musíš bojovať!“ stisla Katka ruku otcovi práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere. V nich sa objavil Kubus. Zhrbený, šedivejší a na prvý pohľad unavenejší ako pri jeho prvej návšteve.
„Tak sme sa predsa stretli,“ začal Kubus rozhovor.
„Čo sa vám stalo?“ spýtala sa Katka.
„Taktiež problémy so srdcom,“ odvetil Kubus. „Akosi nechce biť vtedy, kedy má. A niekedy sa úplne zastaví. Teraz ma ešte naštartovali. Ale ktovie, možno nabudúce takéto šťastie mať nebudem.“
Hoci to Kubus nedal najavo, Sebastián ho veľmi prekvapil. Odkedy sa naposledy rozprávali, uplynuli roky a vtedy ho zo svojej izby vyhodil. Dnes pred ním ležal iný človek. Vyrovnaný, veselý a možno i šťastný, hoci mal pred sebou možno už len pár dní života. Ale možno aj niekoľko rokov.
Kubusa posadili do kresla a rozhovor plynul najprv vo všeobecnej a hodne opatrnej rovine. Bližší si začali byť až vtedy, keď sa Kubus dozvedel, že predvčerom sa ponáhľal zaopatriť práve Sebastiána.
„Toto ležalo pri vás na zemi.“ Jana mu podala puzdierko s dvoma oblátkami.
„Máte pravdu, je to moje.“ Vzal si puzdro a strčil si ho do vrecka. „Takže to som kvôli vám musel vstať z postele?“
Kubus postrehol, že už sa nemusí Sebastiána báť. A preto, keď prišla reč na Máriu, síce nepovedal kde je, ale priznal, že sú spolu so Slavomírom a sú obaja šťastní. Keď sa napokon Kubus chystal odísť, Sebastián poprosil manželku a dcéru, aby ho nechali s Kubusom samých. Nikto sa nedozvedel, o čom sa vtedy spolu rozprávali. Trvalo vyše pol hodiny, kým Kubus vyšiel na chodbu. Iba potmehúcky žmurkol na Katku a zmizol vo výťahu.
Kubus nezaháľal ani v nemocnici. Na nižších poschodiach sa bieda miešala s beznádejou. Mnohí nemali prečo žiť, preto sa úsilie lekárov často míňalo účinkom. Jozef im predovšetkým dodával nádej. Ale koľkí chceli počúvať? Súčasný človek neveril ničomu a nikomu. A preto Jozef pociťoval jeden neúspech za druhým. Keď už mal toho plné zuby, vyviezol sa za Sebastiánom. Začali si aj rozumieť. Kubus sa posťažoval, akí sú dnešní ľudia hluchí a Sebastián sa mu snažil vysvetliť, prečo ľudia nepočúvajú. Jeho osobné skúsenosti naozaj pomáhali Kubusovi v pastorácii.
Keď raz takto opäť sedel pri Sebastiánovej posteli, zrazu pocítil ten nepríjemný pocit okolo srdca a mrákoty v očiach.
„Sebastián, prestalo mi biť srdce, zavolaj niekoho!“ Kedy prišla sestrička, si Kubus nepamätal. Nevnímal, keď Sebastián vybehol z postele a snažil sa Jozefovi dávať masáž srdca. Nevnímal, keď sa jeho telo vymrštilo po elektrickom šoku. Nevnímal ani Sebastiánov plač, a jeho bezmocný krik:
„Jozef, ty nemôžeš teraz zomrieť. Teraz ešte nie. Ešte sa potrebujem s tebou porozprávať! Bože, ja viem, že mu bude pri tebe dobre, ale ja ho potrebujem. Zachráň ho kvôli mne!“
Zdravotnícky personál stuhol, keď počul tieto slová od známeho ateistického potentáta. No nikto nemal čas analyzovať, či to myslel vážne. Hlavne, že po týchto slovách sa Kubusove srdce opäť rozbúchalo.
Keď sa Jozef prebral, stál nad ním Sebastián.
„Neboj sa, Jozef. Personál sa o teba postará. Zaplatím ti najlepších lekárov.“
„Čo ty tu robíš?“ unavene sa spýtal Jozef. „Ty máš ležať na posteli a máš byť ponapájaný na tisíc prístrojov.“
„Na chvíľu som ušiel, aby som videl, ako na tom si.“
„Je mi dobre,“ odvetil Jozef. „Ak treba odísť z tohto sveta, som pripravený.“
„Ty hej, ale ja ešte nie. Ja ťa ešte potrebujem. Musím si dať do poriadku svoj život. Potrebujem sa stať kresťanom. A kto mi v tom pomôže lepšie ako ty?“
„Čo ťa presvedčilo, že sa zrazu chceš stať kresťanom?“ neverecky pokrútil hlavou Jozef. „Prvotné nadšenie ti dlho nevydrží. Radšej si to ešte premysli.“
Sebastián sa zamyslel. Ozaj, prečo sa tak rýchlo rozhodol? A naozaj je to rýchle rozhodnutie? Odkedy sa vlastne zaoberá touto myšlienkou?
Pred viac ako tromi rokmi Jozefa nemohol ani len vidieť, nieto ešte počúvať jeho slová. pamätá si, ako ho vtedy Kubuš odhováral od eutanázie. Čo sa stalo odvtedy? Sebastiánovi vtedy po Jozefovom odchode prišlo strašne zle. Už sa videl na druhom svete. Ale dočkal sa druhého rána. Potom sa alibisticky rozhodol pre operáciu. Lekári operáciu pokladali za riskantný krok a Sebastián si povedal, nevadí. A ak Boh predsa len existuje, nebude mu môcť vyčítať, že prijal eutanáziu. Pred operáciou ho navštívila manželka aj dcéra. Ich slzy v očiach ho presvedčili, že minimálne dvaja ľudia si prajú, aby sa po operácii zobudil. A on sa naozaj zobudil. Otvoril oči a uvidel pri sebe sedieť šťastnú dcéru. Jemne ho pobozkala na ruku. A on pocítil rovnakú nehu ako pred rokmi, keď sa mu ako trojročná posadila na kolená a svojimi maličkými rúčkami ho objala okolo krku. Aký nekonečný čas prešiel od tej doby? Kde býval po celé tie roky, že si nepamätá na ďalšie takéto krásne chvíle? Komu venoval všetok svoj čas, keď ho neprežíval so svojou dcérou a manželkou? Spomenul si, že vtedy sa mu oči zarosili teplými slzami. Katka si to všimla a opatrne sa k nemu pritúlila. Keď sa vrátil z nemocnice domov, celý svoj čas venoval rodine. A neponáhľal sa do práce. Napriek tomu, že mohol pracovať z domu, odmietol všetky pracovné aktivity. Okrem stretnutí so svojim zástupcom vo firme, ktorý mu raz do týždňa zreferoval ako beží biznis. A všetko išlo ako hodinky. Uvedomil si to, čo si nechcel pripustiť od svojej mladosti. Že je v práci úplne nahraditeľný. Dokonca sa zdalo, že jeho zástupca vyniká takou kreativitou a rozhodnosťou, akú on nikdy nemal.
Odvtedy žil v kruhu svojej rodiny a zistil, že zdravie nie je to najdôležitejšie, čo môže človek mať. Najdôležitejšia je láska. Bez lásky je celé ľudstvo len bezduchý stroj. A keď sa súčiastka v stroji pokazí, vymenia ju za inú, mladšiu súčiastku. Len láska môže zabrániť, aby sa z človeka nestala len ekonomická kategória – výrobný nástroj, ktorý má cenu len dovtedy, kým je ekonomicky činný.
„Nechcem sa stať kresťanom zrazu,“ odvetil. „Ja o kresťanstve rozmýšľam určite dlhšie a intenzívnejšie ako ty.“
Napodiv, Jozef sa časom naozaj zotavil a z nemocnice odchádzal Sebastián i Jozef v približne rovnakom čase. Jozef jeden deň po Sebastiánovi a na vlastných nohách s podporným strojčekom na srdce vo svojej hrudi. Sebastián s podporou vozíka, pretože jeho pozošívané srdce napriek všetkej snahe lekárov nedokázalo pumpovať viac ako na tridsať percent pôvodného výkonu. Preto bolo jeho telo stále unavené a už po prejdení pár metrov sa neskutočne veľa zadýchaval. No na rozdiel od Jozefa, on neodchádzal z nemocnice sám. Jeho manželka aj s Katkou si ho odvážali domov. Jozef sa smutne pozeral nemocničným oknom, ako sa vzďaľujú po úzkom chodníku od nemocnice. Na druhý deň aj on kráčal po tom istom chodníku. Vedel, že príde domov a nik ho tam čakať nebude. Otvoril dvere, pomaly sa prešuchtal dnu.
„Och, aký je zo mňa dedko,“ potichu zafrflal a nemotorne zavrel za sebou dvere. Nestihol sa ani vzdialiť od vchodových dverí, keď zrazu niekto na ne ľahúčko zaklopal.
„Katka,“ potešil sa Jozef, keď opäť otvoril dvere. „Ako si vedela, že už som doma?“
„Vy tajnostkár. Volala som desiatim lekárom, kedy vás konečne pustia. To ste mi nemohli povedať včera? Bola by som pre vás prišla do nemocnice.“
„Nechcel som ti robiť starosti,“ odvetil Jozef.
„Prestaňte. Som predsa vaša vnučka,“ zasmiala sa Katka.
V ďalších týždňoch ho navštevovala často. A aj Jozef začal navštevovať ich. Katka aj jej otec intenzívne študovali kresťanskú náuku. Otec všetko prijímal ako fakty. Katka sa neuspokojila len s tým, čo si prečítala v knihách a zasypávala Jozefa nepríjemnými otázkami. O pol roka Sebastián prijal krst a stal sa kresťanom. Ešte v ten deň poobede sa Jozefovo srdce neodvolateľne zastavilo a nepomohlo žiadne úsilie lekárov. Už sa viac nerozbehlo. Ukončil sa jeden plodný život a len Sudca rozhodne, aké plody Jozef vypestoval.
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola