A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola IV
Zatiaľ čo Katka bojovala so svojimi rodičmi, Slavo bojoval so svojimi nadriadenými. Situácia sa pomerne vyhrotila. Ubehlo už takmer šesť mesiacov od začiatku Slavovho utrpenia v meste Half Moon, a preto si dal žiadosť o ukončenie pracovného pomeru. A opäť rozhovor s príjemnou paní. Prečo chcete odísť, a prečo tak skoro? Kam chcete odísť? Navrhneme vám lepšie a pre oboch prijateľné riešenie. Nekonečne dlhé pohovory so psychologičkou, lekárom, zase psychologičkou, spolupracovníkmi a s Antóniom ho nenormálne unavovali. Všetci sa pýtali prečo? Veď je tu fajn a za rok , za dva si zarobíš milióny a budeš nezávislý. Zistil, že to čo s obavami predpokladal, je krutá skutočnosť. Nebude ľahké odtiaľto odísť.
„Dobre, dobre,“ rozčúlil sa už snáď pri dvadsiatom pohovore so psychologičkou. „Ešte si to rozmyslím.“
„Rozmyslite si to. A rada by som vás ešte upozornila, že nie je vhodné, aby ste so sebou strhli ešte aj niektorých svojich kolegov,“ pokojným hlasom varovala psychologička.
„To myslíte koho?“ ostrejším hlasom sa spýtal Slavo.
Psychologička sklonila hlavu a čosi si zapísala do papierov na stole. Až potom pokračovala v rozhovore:
„Nebuďte agresívny. Viete, že si všetko musím o vás zaznamenávať. Vaša povaha môže byť neskôr dôvodom pre iné využitie vašej osoby a možno by ste s tým neboli spokojný.“
Hlas psychologičky znel monotónne, keď pokračovala.
„Máme indície, že hoci neuvádzate, prečo ste nespokojný na tomto pracovisku, svoju nespokojnosť prenášate aj na kolegov. Hlavne na Antónia. Upozornili sme ho, aby zvážil, či sa aj naďalej bude s vami priateliť. Priateľstvo s vami by mu mohlo uškodiť.“
Slavo neveril vlastným ušiam. Takto tvrdo ho psychologička nikdy neodrovnala. Veď ona mu dala vyslovene najavo, že ho môžu izolovať, prípadne úplne psychicky zničiť, ak nepristúpi na ich hru. Našťastie psychologička skončila svoju reč a ukončila dnešné sedenie. Cestou do svojho bytu vírili Slavomírovi v hlave rozporuplné myšlienky. Nevedel, čo robiť. Perspektíva ľahkého zárobku a rýchleho návratu domov sa rozplývala v zahmlenej diaľke. Keby aspoň ten António mal rozum. Spoločne by niečo vymysleli. Ale sám? To bol dnes deň. Hneď ráno sa pochytil s Antóniom. Ten už úplne nasiakol demagógiou, ktorú do neho mesiace vtĺkali. Stačí mu bohémsky život po nočných podnikoch. Dievčatá sa o neho bijú, veď peniaze okolo seba rozhadzuje ako kráľ. Ale či toto je ten život, ktorý ho má uspokojovať?
„Si namyslený pajác!“ vrieskal na neho António. „Hráš sa na veľkého moralistu. Kto si, keď sa nad nami chceš vyvyšovať? Pre teba nie sme dosť dobrí, keď si s nami nejdeš ani večer sadnúť do baru? Tieto dievčatá pokladáš za menejcenné, keď sa s nimi nedokážeš ani porozprávať?“
„António, čo si slepý? Ja sa nad teba nevyvyšujem. Ale vaše sedenie v bare, to je len alkohol a mnohokrát bitky. A tie dievčatá? Čo nevidíš, že sú to prostitútky, ktoré s tebou chodia za peniaze? O čom by som sa s nimi asi rozprával?“
„Si namyslený hajzel. A keby som vedel ako sa tu budeš správať, nikdy by som ti žiadnu prácu nesprostredkoval. Len sa za teba musím hanbiť. Vieš, čo sa ma moji priatelia pýtajú? Že kde som vyhrabal takého debila,“ zlostne zavrčal António a rýchlym krokom odišiel od Slava. Slavomírovi až pri rozhovore s psychologičkou došlo, prečo sa António k nemu takto správal. Vedenie laboratória ho upozornilo, že priateľstvo so Slavom bude prekážkou jeho odborného a samozrejme aj platového postupu.
A zlý deň pokračoval. Večer sa konala akcia Turban17. Slavomír už teraz dobre vedel, o čo ide. Pamätá sa ako dnes na prvú akciu, ktorú tu prežil. Laboratórium potrebovalo „živý materiál“ na overenie účinkov chemickej látky. Zvyčajne pri potlačení rozličných teroristických akcií sa získalo dostatok zajatcov a na tých sa samozrejme bez ich vedomia skúšali účinky rozličných látok. Veda potrebovala svoje. No v poslednom čase sa nepriateľské obyvateľstvo príliš bálo a preto panoval na hraniciach relatívny pokoj. A preto boli potrebné akcie Turban. Vtedy sa prekročili hranice s Perziou, vbehlo sa do najbližšej dediny a z nej sa unieslo 10-15 civilistov. Nikdy sa to nezaobišlo bez vedľajších akcií. Znásilnenia, vraždy, rabovačky, vypaľovanie domov. V správach sa potom na druhý deň objavila kratučká informácia a potlačení teroristickej bunky v pohraničnej perzskej dedine. Po prvej akcii, keď Slavo ako prikovaný stál na hranici dediny sto metrov od vrtuľníka a hľadel na zverstvá svojich spolupracovníkov z laboratória, ho navštívila pani psychologička a snažila sa vysvetliť, že ide o ľudí, ktorí roky napádali pohraničné jednotky NS a dnes to bola trestná akcia. Po druhej akcii, keď Slavo opäť len strnulo stál pod helikoptérou a triasol sa na celom tele, mu psychologička už nič nenahovárala. Veď aj čo by mu nahovárala. Pri tejto akcii zomrelo 12 detí do desať rokov. Potenciálny teroristi? Len lakonicky poznamenala, že ide o prácu. A ak tu chce pracovať, musí sa s tým zmieriť. Keď odvetil, že tu už nechce pracovať, odpoveď prišla okamžite - máte podpísanú zmluvu na šesť mesiacov. Dnes ho teda čaká tretia akcia. Do troch predtým ho nenasadili. Hľadali pre neho iné využitie. Pracoval so živým materiálom. Videl ako tie osoby rýchlo chradnú až nakoniec s bolesťami umierali. Vtedy ešte nevedel, že sú na nich testované mnohé nové chemické zbrane. Tým ľuďom sa nedalo pomôcť. Prečo ho teraz nasadili do akcie? Veď vedia, že im v ničom nepomôže. Odpoveď nedala na seba dlho čakať. Prišiel António.
„Je mi ľúto, že náš vzťah sa tak pokazil. Ale si si sám na vine,“ zatiahol António hneď z príchodu. Slavomír mlčal.
„Slavo, dostal som nepríjemnú úlohu. Dúfam, že ju nebudem musieť splniť.“
Slavo sa zvedavo zahľadel do Antóniových očí. Mal zlú predtuchu.
„Máš posledné varovanie. Ak ...“ Talian sa zasekol. „Slavo, do kelu, neblázni. Pochop svojich nadriadených. Ty si nemôžeš povedať, že ideš domov a hotovo. Príliš veľa vieš. Nemôžu riskovať, že niečo tam v Európe vykecáš. Máš dve možnosti. Podpíš zmluvu na ďalších 12 mesiacov a oni ťa nebudú nasadzovať do takýchto akcií. Alebo podpíš do armády. Dostaneš čip s mikrofónom a rozbuškou. Budeš stále monitorovaný a v prípade, že budeš chcieť niečo hovoriť, majú možnosť ťa zastaviť.“
„Si sa asi zbláznil,“ odvetil Slavo.
„Slavo, ak neposlúchneš, nikdy sa domov nedostaneš. Budú ťa nasadzovať do nebezpečných akcií. Alebo ťa zabije nepriateľ, alebo ťa zastrelia vlastní. Ver mi. Mám úlohu ťa kontrolovať pri akcii. Ak nebudeš poslúchať rozkazy, mám úlohu osobne ťa zastreliť.“
„Nie som vojak. Nemusím poslúchať rozkazy. A teraz vypadni!“ vyhodil ho Slavo zo svojho bytu. Situácia sa teda poriadne vyhrotila. Čo urobí? Musí ujsť. Ale ako? Ako, keď má ten blbý čip voperovaný do pleca a s ním by ho našli do jednej minúty.
Večer sa rýchlo priblížil, mužstvo svižne nastupovalo do pripravených vrtuľníkov. 75 vojakov a 15 pracovníkov laboratória sa vydalo na lov. Spev vo vrtuľníku, kolovanie fliaš s alkoholom. Nezasväteného by veru nenapadlo, že sa ide na lov ľudí. Dnes leteli dlhšie. Zrejme do hlbšieho vnútrozemia Perzie. Po pár minútach pasažieri vo vrtuľníkoch začuli streľbu.
„Hajzli, oni na nás strieľajú!“ vykríkol jeden spolubojovník ešte skôr ako vrtuľník opätoval paľbu. Okienkami vrtuľníka bolo vidieť, že dedina sa rozhorela. Vrtuľníky zosadli. Dnes mali pasažieri vystúpiť a vrtuľníky mali opäť vzlietnuť a podporovať akcie na zemi. Slavo vystúpil a snažil sa zaliezť za najbližšiu budovu a tam prečkať celú akciu. Ale António mu bol v pätách.
„Nie tak, Slavo. Aspoň jedného človeka dovlečieš do vrtuľníka ty. Taká je úloha.“
„António prestaň. Tu sa môžeme konečne porozprávať. Naskytne sa nejaká príležitosť a spoločne ujdeme z tohto prekliateho miesta.“
„Ty zbabelec. Pohni zadkom. Ideme na lov, lebo ťa zastrelím!“ vykrikoval António.
„António, ty si opitý. Neblázni. Zalezieme a prečkáme toto peklo.“
Naozaj peklo nastalo okolo nich. Táto dedina sa bránila oveľa srdnatejšie ako pri predošlých akciách. Paľba z nepriateľskej strany ohlušovala, sykot zo zbraní jednotiek NS ako jedovatý had zapaľoval domy a ľudí a oslepoval Slava. Z okna budovy, pri ktorej stáli, sa vyklonil muž a namieril na nich zbraň. Obaja sa vrhli do bezpečia za roh budovy. Paľba z tejto budovy sa ozývala stále intenzívnejšie. Zrejme tu bolo schovaných mnoho obrancov dediny. Nad ich hlavami preletel vrtuľník a vypálil na budovu. Netrafil. Granát vybuchol neďaleko budovy. António sa zhrozene pozrel na vrtuľník.
„Zbláznil sa? Veď nás zabije!“ rýchlo zapol komunikátor.
„Tu António. Orol3 nestrieľaj na budovu. Ležíme pri jej pravej stene. Zabiješ nás.“
„Tak vypadnite preč!“ ozvalo sa v komunikátore.
„Ako máme vypadnúť? Ak sa vzdialime od steny, zastrelí nás nepriateľ. Pošlite nejakú pomoc!“
„Načo ste tam, debili, išli... kašlem na vás!“
Zrázu sa zablyslo a budova sa vo výbuchu rozletela na všetky strany.
Keď sa Slavo prebral, ležal na bruchu vedľa Antónia a strašne ho bolela ľavá ruka. No pravou sa dokázal oprieť o zem a nadvihnúť tak, aby videl na Antónia. Ležal horeznačky, v rukách objímal laserovú zbraň, v tvári mal hroznú bolestivú grimasu. Nohy mal zavalené pod zvyškami steny.
„António!“ skríkol Slavo. „Nesmieš zomrieť!“
Naklonil sa nad Antónia. António bolestne vzdychol. Žije!
„António vydrž!“
Slavo začal horúčkovito odhadzovať kamene z Antóniových nôh. Paľba sa ozývala už len z diaľky. Zrejme obyvateľstvo ušlo do blízkych hôr, kde je prenasledovanie hlavne v noci nemožné. Vrtuľníky pristávali na kraji dediny.
„Slavo, odpusť mi. Ja som nechcel.“
„Kašli teraz na to, musíš vydržať. Potom sa porozprávame.“
„Ja som vedel, že je to tu nafigu. Ale vieš, ako ťažko priznávam prehru. Nechcel som si priznať, akú som urobil chybu s touto prácou. A ešte som sem potiahol aj teba. Vieš, ja som už doma tušil, čo to bude za prácu. Riaditeľ mi to načrtol pri telefonickom rozhovore. Ale ja som tebe nič nepovedal.“
„Kašli teraz na to,“ hovoril Slavo.
„Nič som ti nepovedal. Strašne som chcel vypadnúť z domu.“
Slavovi sa podarilo uvoľniť Antóniove nohy . Chytil ho pod pazuchy a potiahol. António bol voľný. Slavo skontroloval komunikátor.
„Tu Slavo. Mám tu raneného Antónia. Potrebujem pomoc s presunom do vrtuľníka.“
„Rozumieme,“ ozvalo sa na druhej strane.
„Vypni to,“ tichým hlasom riekol António. „Poradím ti, ako sa odtiaľto dostaneš. Rozmýšľal som o tom stokrát. Ja sa už odtiaľto nedostanem. Ty ešte áno.“
„António, ty budeš žiť...“
„Ticho buď. Nikdy sa z tohto nedostanem. Nechápeš, že zomieram? Počúvaj ma! Máme málo času. Musíš sa zbaviť čipu. Predtým ako pôjdeš na najbližšiu akciu, vyrež si čip z pleca. A potom musíš na akcii zomrieť. Hoď čip do domu, kde sú mŕtvi ľudia a dom podpáľ a uteč tak, aby ťa nikto nevidel. Musia uveriť, že si mŕtvy. Ale urob to hneď na najbližšej akcii. Chcú ťa zabiť!“ hlas Antónia slabol. Blížili sa vojaci s nosidlami.
„Slavo, stav sa, že zomriem. Do dvoch dní zomriem,“ šeptal.
„Máš iba dochrámané nohy. Do pár týždňov ťa dajú do poriadku.“
„Vždy si bol naivný. Nechápeš ničomu. O kripla bez nôh sa nikto nebude starať. A domov ma nemôžu poslať. Nebudú riskovať, že kripel niečo prezradí. Otrávia ma,“ šeptal António. „Ver mi. Otrávia ma a spravia zo mňa hrdinu. Do dvoch dní. Odpusť mi.“
Slavomír ho objal.
„Boh nech je s tebou,“ zašeptal. Vystrel dlaň a urobil Antóniovi krížik na čelo. Presne taký, aký mu starý otec robil, keď niekde odchádzal z domu.
Vojaci dobehli s nosidlami a naložili Antónia na nosidlá. Slavo sa pomaly ťahal za nimi. Ľavá ruka ho hrozne bolela, ale dúfal, že ju nemá zlomenú. Nastúpili do vrtuľníka a vrátili sa späť na základňu Half Moon. Bez zajatcov. Táto akcia dopadla veľmi zle. Žiaden zajatec, traja mŕtvy, 13 zranených, z toho 1 ťažko. Jeden vrtuľník zničený. Navyše do dvoch dní zomreli dvaja zranení. Jedným z nich bol António!
Pohreb mali o dva dni. Bez rodiny, bez blízkych. Len spolupracovníci a druhovia v zbrani stáli nad prepychovými rakvami prikrytých štátnymi zástavami a ticho spomínali na svojich piatich druhov. Pohreb bol veľkolepý. Všetkých označili za hrdinov, za statočných synov Novej Superveľmoci. António mal pravdu.
Po pohrebe sa Slavomír začal kŕčovite pripravovať na novú akciu. Len jedného sa bál. Dokáže si vyrezať čip z pleca? Bude to určite bolestivé a navyše môže dostať infekciu. A ak sa mu nepodarí ujsť pri prvej príležitosti, nezistia policajti, že nemá čip na správnom mieste? Bál sa, ale vedel, že inak konať nemôže. Keby mal na blízku Máriu. O koľko by sa cítil istejšie.
Termín novej akcie stanovili týždeň po pohrebe. Dôvod bol jednoduchý. Pomsta svojich priateľov. Jednotka sa skladala zo všetkých členov z minulej akcie, plus taký istý počet ďalších vojakov. Dvojnásobný počet vrtuľníkov. Akcii predchádzala svedomitá príprava a rozsiahla špionáž. Slavo sa pripravoval tiež. Dva dni pred akciou začal s operáciou pleca. Naostril si nôž, vyčistil alkoholom a zarezal do pravého pleca. Zacítil ostrú bolesť. Slavo bol pravák a preto mu rezanie ľavou rukou robilo problémy. Navyše nevedel presne, kde je čip. Pred niekoľkými mesiacmi mu ho implantovali tak dokonale, že mu po operácii ostali len jemné jazvičky, ktoré teraz v zrkadle nie a nie vidieť. Ani hĺbku nepoznal. Bál sa, že poškodí čip a tým ho okamžite odhalia. Ďalší problém mal, že sedel v stiesnených priestoroch záchoda. Veril, že aspoň tu nebudú kamery. Po hodinovom sedení na záchode a rozrýpaní polovice pleca si ranu starostlivo vyčistil, zalepil a obliekol si tričko. Pokračovať bude poobede. Po treťom ráze sa mu konečne podaril čip vytiahnuť z pleca. Slavo si ho rýchloobväzom prilepil späť do rany. Teraz bude musieť dva dni žiť s bolesťou a nedať na sebe nič poznať.
Po úspešnej operácii si Slavo premyslel plán. Hneď po vystúpení z vrtuľníka musí zaliezť niekde k budove a čakať na svoju príležitosť. Ak to bude tak ako pri poslednej akcii, nebude problém utekať k horiacej budove, hodiť tam čip a vytratiť sa z dediny. A potom... Čo potom? Kam pôjde ďalej? Prvý Peržan, ktorý ho stretne, ho nemilosrdne zabije. Nie, na to nemôže myslieť. Musí to risknúť.
„Vojaci, priatelia!“ začal svoj prejav hlavný veliteľ základne plukovník Pierre Buffon. „Vašou povinnosťou je pomstiť smrť svojich kamarátov! Prídete do dediny, vypálite všetko, čo tam bude. Mužov, ženy, deti. Ale mi nie sme vrahovia. Toto je len spravodlivý trest. Pár mužov priviažte tak, aby videli, ako zomierajú ich ženy, deti, kamaráti. Potom ich pustite. Oni budú informovať svojich súkmeňovcov, ako trestáme tých, ktorý siahnu na životy našich priateľov. Našej trestnej výpravy sa zúčastnia aj pracovníci z laboratória. Buďte k ním ústretoví a pomôžte im nájsť niekoľko ľudí z nepriateľských radov, ktorí budú ochotní venovať svoj čas vede v našom laboratóriu.“ Uškrnul sa. Jeho cynizmus prekvapoval aj starých harcovníkov. No zareagovali správne a v miestnosti zavládol nespútaný smiech.
„A mám jednu dobrú správu. Dnes NS získala perzké pohraničie. Prezident Novej Perzie odstúpil toto územie ako akt dobrej vôle a zadosťučinenie za smrť našich bojovníkov. Takže dnes akcia nebude na cudzom území. Dnes budeme oslobodzovať vlastné územie od perzských teroristov.“
Všetkým bolo jasné, o aký akt dobrej vôle išlo. Veď sa to nestalo prvý raz. Obrovský sused dal bábkovej vláde jednoduché ultimátum. Alebo odstúpiš pohraničie, alebo zničíme vaše hlavné mesto.
„Dnes začíname akciu skôr,“ pokračoval, keď sa sála upokojila. „Dnes nepriateľa prekvapíme ešte po svetle. Nemusíme sa ho báť, lebo nepriateľ je slabý a my ho máme prečítaného. A keď sa zotmie, budeme už dávno doma a nepriateľ bude mŕtvy. My zvíťazíme!“ ukončil prejav bojovým pokrikom. Nálada v sále gradovala. Nalieval sa alkohol, avšak len v primeranom množstve. Mužstvo bolo nabudené konať hrdinstvá.
Len Slavovi sa tlačila do hrdla veľká guča strachu. Po svetle sa nikde neschová. Ako ujde z dediny? Ako zabezpečí svoju smrť?
Nastúpili do vrtuľníkov. Stroje vzlietli, vojaci spievali hrdinské piesne. Velitelia opäť nalievali alkohol.
Prvé vrtuľníky nalietavali nad dedinu, keď Slavo začul výbuch. Jeden z ich strojov sa v plameňoch rútil k zemi.
„Svine! Odkiaľ majú zbrane? Veď prieskumníci tvrdili, že nemajú žiadne protiletecké zbrane!“
Jednotka zmenila taktiku. Nerútila sa priamo na dedinu, ale krúžila v bezpečnej vzdialenosti okolo dediny a z vrtuľníkov vystreľovala rakety dovtedy, kým celá dedina nehorela jasnými plameňmi. Kedy-tedy z niektorej zničenej budovy vybehol človek a snažil sa nájsť si úkryt niekde inde. Mal minimálnu šancu utiecť pred zbraňami presily.
„Tak, pár rebelov je po smrti,“ ozval sa veliteľ. „Ale prieskumníci nás informovali, že dedina sa presťahovala do hôr. Takže naša akcia začína až teraz. Aby sme využili moment prekvapenia, vrtuľníky zosadnú tu v dedine a my peši obkľúčime dedinu v horách.“
To sa vojakom nepáčilo, ale nikto si nedovolil odporovať. Vojaci sa bezpečnejšie cítili vo vrtuľníkoch, ako v boji muž proti mužovi. Aj keď ich zbrane boli neporovnateľne lepšie ako zbrane nepriateľa.
Slavo ani nevnímal, ako dlho kráčali k horskej dedine. Plece ho hrozne pálilo. Určite mu hnisalo a cítil, že má horúčku. Ledva sa vliekol a prisahal, že dnes sa do Half Moon nevráti, aj keby tu mal zomrieť.
Dedina sa čupila pod úpätím akejsi nevysokej hory, či skôr kopca. Nemala sa kam schovať. Žiadne stromy tu nevytvárali tôňu. Len akési vycivené kaktusy sa vypínali nad úroveň skalnatého povrchu kopca. Napriek tomu človek nemohol od kopca odtrhnúť oči. Čierne otvory za kaktusovými stenami dávali tušiť, že kopec je celý poprepletaný jaskyňami a tajnými chodbami. Dokonca si Slavo všimol, že niekoľko postáv uteká z dediny smerom k spomínaným dieram.
„Hej, rýchlo, lebo nám všetci utečú!“ kričal veliteľ. „Útok!“
S ozrutným vreskom vbehli do dediny. Slavo sa vliekol pozadu a myslel, že ostal sám. Ale za ním ako tieň kráčal vojak.
„Pobehni!“
Mám osobného strážcu! Neutečiem! Slavo prosil Boha, aby ho našla nepriateľská guľka a ukončila jeho trápenie. Ale nemusí to byť len nepriateľská guľka.
„Ty ma máš zabiť?“ obrátil sa na vojaka.
„Nekecaj a kráčaj. Lebo to naozaj urobím!“ odvetil vojak.
V dedine sa nachádzalo zrejme len pár žien, lebo nik nekládol odpor. Utekajúce ženy podpitým vojakom slúžili ako zábavné terče. Slavo prechádzal práve okolo jednej hlinenej budovy, keď odtiaľ zaznela paľba.
„Vlez dnu!“ zavelil jeho strážca.
„To by si ma musel zastreliť.
„Uvidíme.“
Vojak vbehol do budovy a Slavo odtiaľ začul nechutný sykot, ktorý vychádzal z laserovej zbrane. Potom zacítil ako ho ruka strážcu vtiahla dnu. V kúte sa chúlili dve mladé ženy. Pred nimi na hlinenej zemi ležal mŕtvy sotva 15 ročný mladík. Zrejme ich brat. Slavov strážca sa diabolsky uškrnul na Slava:
„Jednu zastrel, druhú vezmeme do labáku,“ pokynul Slavovi.
„Ak jednu nezastrelíš, zastrelím ja teba!“ vyhrážal sa.
Slavo nedokázal vyriecť ani slovo. Dievčiny vedeli, že sa jedná o ich osude. Vlastne len o forme ich smrti. V krásnych tmavých očiach nebolo nič, len strach zo smrti.
„Tak povedz, ktorú vezmeme do labáku a ktorú mám zastreliť! Povedz!“ s vreskom pokračoval v diabolskej hre strážca. Slavo len nemo pokrútil hlavou. „Smrť bude ľahšia ako život s vedomým, že som niekoho o život pripravil,“ pomyslel si Slavo.
„Somár,“ rezignoval strážca a zložil zbraň. „Poď sa s jednou aspoň pohrať. Ja si vezmem druhú.“
Dievčatá nejavili známky odporu a vojak ani od Slava necítil žiadne nebezpečenstvo. Položil zbraň na zem a pozerajúc chlípnicky na dievčatá uvažoval, ktorú si vybrať. Tá, ktorú si očami vybral sa ešte viac pritisla k zemi, akoby chcela vniknúť pod ňu a tak sa zachrániť a dlaňami si prikryla tvár. Jej asi staršia sestra sa prikrčila a možno ako mačka skočí a vyškriabe útočníkovi oči. Ten sa so širokým úškľabkom blížil k jednému z dievčat. Zrazu za jeho chrbtom zaznel pevný hlas:
„Hej!“
Otočil sa. Zbadal rozkročeného Slava, ako mieri na neho jeho vlastnou zbraňou.
„Neblázni, veď ony aj tak zomrú,“ uškrnul sa strážca.
„Vypadni!“ zaznel Slavov nekompromisný hlas.
„Ty aj tak na mňa nevystrelíš. Si zbabelý stisnúť ....“ ale pre istotu cúval k dverám.
„ Vyskúšaj ma,“ prerušil ho Slavo . „Možno to naozaj nedokážem. Skús!“
Strážca neskúšal. Bál sa a radšej vyšiel z hlinenej budovy. Krásne Slavove víťazstvo. Ale ako dlho bude trvať? V dedine bolo ticho. Vojaci takmer bez odporu obsadili celú dedinu. O minútu prídu so strážcom aj sem, dievčatá zabijú a jeho tiež. Možno hneď tu, možno ho odsúdia na základni ako zradcu. Pomsta strážcu však prišla ešte skôr. Hneď ako vyšiel z budovy, prebehol pár metrov ďalej. Otočil sa , vytiahol raketomet a vystrelil malú raketu do hlineného objektu. Tá stačila na to, aby úplne zničila budovu. Slavo začul v ušiach ohlušujúci tresk a niečo ho udrelo do hlavy. Uvedomil si, že smrť je blízko. Hlinené steny sa preborili a drevená strecha pokrytá slamou sa zosunula na hlinenú kopu. Tam kdesi pod ňou ostal ležať Slavo i obe perzské dievčatá.
Vojaci si zrejme mysleli, že boj je skončený. Prechádzali dedinou a zrátavali počet ľudí v dedine. Neutešené číslo. 15 ľudí. Väčšinou ženy. Je jasné, že aj odtiaľto stihla väčšina obyvateľov utiecť. Trestný masaker sa nekonal. Dalo sa predpokladať, že ľudia budú v jaskyniach, ale kto by sa tam odvážil? Na to bude treba ťažšie zbrane.
„Kde je Slavo?“ opýtal sa veliteľ strážcu.
„Pod tou hŕbou zeminy. Určite neprežil.“
„Máš jeho čip?“
„Nie.“
„To nemyslíš vážne? Ty si myslíš, že moji nadriadení mi uveria, že je mŕtvy, keď im nedonesiem jeho telo alebo aspoň čip?! Choď ho vyhrabať, skontroluj, či je mŕtvy a hlavne mu vyber čip!“ zúril veliteľ. Poznal svojich nadriadených. Potrebovali fyzicky dôkaz. Telo alebo čip, ktorý niekto odobral mŕtvemu zradcovi.
Strážca sa s nespokojným mrmlaním pobral k hŕbe hliny, keď sa zrazu ozvala prudká streľba a výkriky bolesti. Streľba išla od jaskýň. Jeho kamaráti v bolestiach padali na zem zasiahnutý nepriateľskými guľkami. Skôr ako sa spamätali, polovica z nich ležala na zemi a zomierala. Druhá polovica sa dala na ústup k vrtuľníkom. Vrtuľníky okamžite vzlietli a pomáhali peším v organizovanom ústupe. Keď sa rozhodli zaútočiť na nepriateľa, tí sa stiahli do jaskýň a odtiaľ nebezpečne ostreľovali jednotky NS.
Blížila sa noc a jednotky NS vedeli, že trestná výprava sa skončila krutou potupou. Čo z toho, že nepriateľov padlo trojnásobok ako ich. Veliteľ mal doteraz jednoznačne víťazné akcie. Vracal sa z akcií bez strát, prípadne s niekoľkými zranenými. A teraz dve neúspešné akcie za sebou. Vedel, že ak sa vráti k jaskyniam s ťažkými zbraňami, nájde tam už len prázdne diery. Obrancov nepotrestá. Zúril. Vrtuľníky sa spoločne zdvihli do vzduchu a pripravovali sa na odchod. Predtým ešte dedinu a celé okolie zasypali ohňom. Oheň zachvátil aj zbúraný dom nad Slavovým telom.
„Napojte sa na Slavov čip! Rýchlo! Potrebujem vedieť, či žije.“ Trvalo však aj päť minút, kým sa veliteľ dostal k informáciam. Čip sa ozval. Žiaden pulz. Slavo je mŕtvy. Teplota tela 50 stupňov, 60, 70,.......pri 130 stupňoch sa čip prestal ozývať. Slavove telo zhorelo v rozvalinách dediny. Aspoň niečo pozitívne na tejto akcii. Zbavili sa problémového spolupracovníka. Zradca zomrel. Ale pre verejnosť z neho urobia hrdinu.
V skutočnosti sa Slavo prebral o čosi skôr na veľké teplo. Nemohol sa pohnúť, iba počul vzďalujúci sa hluk vrtuľníkov a jemné pukotanie nad ním. Pochopil, že nad ním niečo horí. Nadľudským úsilím sa mu podarilo pohnúť pravou rukou. Ňou sa mu potom podarilo vytvoriť si aký-taký priestor nad hlavou. Musel sa ponáhľať, pretože teplota okolia sa zvyšovala. Keď sa už mohol pohybovať celým trupom, začal si čistiť priestor pred hlavou. Potiahol sa dopredu a sláva. Podarilo sa mu vykliesniť si aj nohy. Potom sa mu už podarilo vymaniť sa spod hlinených stien. Postavil sa do hustnúceho dymu. Nad ním horeli zbytky drevených trámov. Na mnohých miestach na zemi horela slama.
„Perzské dievčatá,“ spomenul si Slavo a vrhol sa k miestam, kde by mali ležať. Našťastie boli prikryté len malou vrstvou kamenia a hliny, tak sa k nim rýchlo dostal. Jednej tiekla z hlavy krv a zrejme po údere stratia vedomie. Druhá bolestne vzlykala, keď ju vyťahoval spod trosiek. Zrejme mala zlomené nohy. Slavo ju rýchlo vyniesol von a vrátil sa pre dievča v bezvedomí. Keď utekal von, padali posledné ohorené trámy do porozhadzovanej slamy na zemi. Celá miestnosť vzbĺkla novými plameňmi. Slavo sa rozbehol, no jeden trám ho aj tak zasiahol a hrozivé plamene sa zahryzli do jeho košele. Položil dievča na zem, rýchlo si vyzliekol košeľu, opäť zodvihol dievča a v poslednej chvíli utiekol ďalším plamenným jazykom. Položil dievčinu vedľa sestry. Perzské dievča so smútkom hľadelo na ruiny ich domu. Tam horelo telo jej brata. Až teraz si Slavo uvedomil, že ešte musí konať. Siahol si na obnažené plece. Čip tam nebol! Nevedno kde a kedy mu vypadol z rany. Slavo dúfal, že ostal pochovaný pod ruinami, alebo zhorel v ohni a už ho nikto nikdy nenájde. Vyčerpaný si sadol a stratil vedomie.
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola