To podstatné z môjho života
Volám sa Radka. Mám 13 rokov a žijem v malom meste na severo-západe Slovenska. Narodila som sa v jednoduchej, skromnej rodine. Mám sestru, ktorá je o 2 roky staršia.
Prežila som v celku pekné detstvo. Nebolo to detsvo so všetkým čo som chcela. Nemohli sme si dovoliť všetky tie drahé hračky , ktoré bežali v reklamách, ale mala som to, čo som potrebovala. Maminku, ocinka, sestru, starých rodičov. Mala som lásku. To bolo prvoradé. Bola som obyčajné dievča, ktoré sa tešilo z maličkostí. Milovala som prírodu, vychádzky s rodičmi, všetky tie krásne chvíle s rodinou. Taká jednoduchá. Žiadne problémy. Život zo dňa na deň. Stereotyp, ktorý mi neprekážal. Naopak, tešil ma.
Začala som chodiť do škôlky. Nemala som veľa kamarátov. Nenávidela som tie rozdiely medzi ľuďmi. Bohatá rodina, rodinná firma, veľké domy, značkové oblečenie. Bolo mi z nich zle. Veľmi ťažko som zapadala do kolektívu. Len málo ľudí ma dokázalo brať úplne normálne. Nenávidela som to tam. Bola som taká šťastná, keď som videla rodičov a išli sme domov. Keď ma objali, cítila som sa bezpečne. Nikto mi vtedy nemohol ublížiť.
Rodičia ma vychovali naozaj úžasne. Lenže ja som si to neuvedomovala. Boli na mňa takí milí. Vždy mi vyhoveli. Postupom času sa z tichého dieťaťa stalo dievča, Z dievčaťa už takmer dospelá.
Prvé problémy, prvé lásky, priateľstvá, hádky. Ako na horskej dráhe. Chvíľu to bola pokojná jazda, ale v zlomku sekundy sa zmenila na šialenú jazdu a ja som nevedela, ako preč.
Našla som si kamarátky. Úžasná partia. Mala som pocit, že nás nikto a nič nerozdelí. Tie zážitky vo mne ostanú navždy. Bolo to obdobie, kde som neriešila žiadne problémy. Smiali sme sa, riešili nové klebety, obzerali chalanov. Babské časy. No potom to skončilo. Kamarátstvo rozbili drobné hádky.
Bola som na dne. Nemala som nikoho. Zase som bola tam, kde som byť nechcela. Prázdno, ticho, samota. Nikto mi nedokázal pomôcť. Nechápala som, prečo ja.
Upadla som do zlého sveta. Alkohol, cigarety. To malo byť riešenie problémov. Na chvíľu šťastná. Ale všetko sa raz skončí. Aj ten pocit bezstarostnosti sa stratil. Vrátila som sa do reality. Zbitá osudom a vlastným nešťastím. Nevládala som sa postaviť na nohy.
Neverila som na náhodné stretnutia, či zlepšenie života zo dňa na deň. Ale rýchlo som začala. Spoznala som partiu skvelých ľudí. Cez známu sme sa zoznámili. Vymenili čísla, maily a išli ďalej. Neverila som, že by to mohli byť moji priatelia. Ale bolo to tak. Poznali sme sa pár dní, ale ja som im verila. Každý deň sme boli spolu. Bola som šťastná. Vytiahli ma z najhoršieho.
Našla som si tú najlepšiu kamarátku na svete. Nikdy by som ju nevymenila. A viem, že nie som najlepšia. Hádame sa kôli hlúpostiam. Ale vždy sme spolu. Navždy najlepšie kamarátky. Po týždni som jej verila ako nikomu. Vedela všetko prvá. Vždy mi vedela poradiť, pomôcť, dostať ma z problému.
A potom. Jeden deň. Jej meniny. Oslava ako sa patrí. V tom začala plakať. Nikto nechápal. Ani ja. Jej plač nemohla utíšiť. Chcela som vedieť čo sa deje. Nenávidela som ten pocit, keď sa trápila a ja som nevedela prečo a nevedela som jej pomôcť. Potom mi to povedala. Ja som neverila. Povedala mi, že od narodenia je chorá. Hrozila jej rakovina. Nikto nevedel koľko má času. Plakala som. Plakali sme spolu. Vždy to tak bolo. Tak strašne som jej chcela pomôcť. Nevedela som ako. Problémy sa na mňa valili z každej strany. Nezvládala som ten nátlak.
Riešením bola žiletka. Rezala som sa. Režem sa v podstate doteraz. Stáva sa to mojou závislosťou. Veľa ľudí ma preto odcudzuje. Viem, nie je to riešenie. Ale potrebujem to. Jazvy na tele pribúdajú. A nezmiznú. Snažila som sa prestať. Ale je to horšie jako odvyknúť si fajčiť. Čo mi mimochodom moc nejde.
Žijem zo dňa na deň, čakám čo príde a jediné čo ma tu ešte drží sú moji kamaráti, ktorím veľmi ďakujem za to, že ich to so mnou ešte baví , že mi vždy pomôžu, keď to potrebujem a že ma berú takú aká som.