Lovení
20. 7. 2010
Lovení
Stúpame v stopy zvery,
stále sme na ceste.
Niekto na nás mieri
a je to na mieste.
Padol na nás tieň, tieň obáv.
Posol, čo prišiel v noci, mal krutý hlas.
Zmizlo svetlo hviezd, hviezd a ich sláv.
Čo bolo, stratilo sa v nás.
Tajomný šepot, bezmenný strach
prerušil ticho v kradmých krokoch.
Na jazyku pár slov, nemosť na perách.
Povedzte mi nemí niečo o zvukoch!
Dá sa len načúvať všetkým tým hlasom?
Z najvyššej budovy im zakričím, tu som!
Niekoho oči zavisli na mne pohľadom.
Odrazu zoskočím, let sa stane pádom.
Zavýja vietor a snežiť neprestáva.
Za mnou je noc, čo sa chce dotknúť rána.
Ako ten večer plný dažďa, otočila som sa od okna.
Tam na mňa z čiernej noci hľadela vlastná tvár.
Spomienka na hodiny, ktoré zhltla čierna diera,
viedla k pochopeniu, prečo toho stihla toľko veľa.
Je ako spomienka na iný život na druhom konci sveta,
kde sa začínajú a končia príbehy života.
Kde sa rodia a umierajú dúhy,
kde som našla seba a teraz sebou blúdim.
Chcela som sa ukryť pred očami nepriateľov,
no stále ma pozorujú a ja viem, že som ich cieľom.
Pozor! Spustili na nás lov.
Ich oči sliedia našou tmou,
tmou našich myslí a našich slov,
našich sŕdc a pocitov.
Si ďaleko predo mnou.
Tak sa otoč a všimni si ma,
som za tebou a je mi zima.
Skúšam vyhrať nad temnotou.
Kráčam tou cestou so zvýšenou opatrnosťou.
Niekto nám ju spravil nebezpečnou,
neisto ideme po rozknísaných mostoch.
Chyť moju ruku, nech nás to stiahne oboch.
Zabudli sme na mraky,
zabudli sme, prečo je život taký.
Odrazu sme lovení, každý v sebe stratený
a nikto nám nepodáva ruku.
A pritom dá sa žiť aj pod mrakmi,
keby sme si vtedy povedali pravdu.
Blížim sa k šialenstvu, som na tej ceste
a strácam sa v útrapách, blížim sa k vám.
Keď chcem byť šťastná, niečo zlé sa deje
a obloha jasná hneď nado mnou stemnie.
Chcem vidieť krv, ale nie svoju.
Nechcem bojovať, len prizerať sa boju.
Chcem niekoho zachrániť.
Prečo nezachránim seba?
Chcem niekoho zabiť.
Prečo nezabijem teba?
Sľuby, čo sme možno mysleli vážne.
No nesplnili sme ich, kde to viazne?
Len tak sme na ne zabudli, sú však lačné.
Možno sa nikdy nestali a tak nie sú vďačné.
Robíme veci, čo sme nemali v pláne,
preto sa pustili naše dlane.
Je síce pravdou, že nikdy nevieš, čo sa stane.
Ostáva nám bolesť v novej rane.
Sme lovení, lovení pravdou.
Ja lovím teba, ty lovíš mňa.
A lož, lož poctila nás svojou vládou,
v mysli nastala tma.
To, čo sme spravili, aj to, čo sme nespravili.
Za čo sme nemohli, čo sme na iných hodili.
Tými, ktorých sme sa báli,
aj tými, ktorých sme my desili.
Spomienky a sny, skutky a povinnosti a pocity ako sirény v tichu.
Trápenia a radosti, výhry a prehry a city do jedného vzdychu.
Prší, vlasy mi padajú do očí a voda zmýva tie brehy
vo veľkých vlnách s hlbokými dnami, mieša realitu so snami.
V tej tme svietia ich oči
a ja čakám, ktoré ma skôr zočí.
Spustili na nás lov.
Sme lovení pravdou.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.