The Curse 4.kapitola
Bolo už neskoro a chcela som sa pobrať spať, no Jamie ma udržal na mieste.
„Lex? Prečo k nám chodíš?“ spýtal sa z ničoho nič.
Zarazila som sa a dokonca aj ostatné rozhovory utíchli, aby počuli moju odpoveď.
„Nemám k vám chodiť?“ vyšlo zo mňa po chvíli.
„Nie! Nie preboha, tak som to nemyslel. Ja len,... keď máš toto všetko, prečo odtiaľto odchádzaš?“ ukázal na ohromnú miestnosť a na mojich spolužiakov. Usmiala som sa.
„To by som chcel vedieť aj ja,“ pridal sa Toby a aj ostatní z SC prikyvovali hlavami.
„Neberte ma zle, ale do kláštora chodím rada. Je tam väčší pokoj a nikto nesleduje moje kroky. Sú tam ľudia, ktorých mám rada,“ postrapatila som Jamiemu vlasy a usmiala sa na ostatné decká z domova, „no chýbate mi tam vy,“ priznala som s úsmevom, „viete, že ja som do SC nešla preto, že som chcela byť populárna, mať drahé šaty alebo autá. Mne šlo o vás. O to ostatné nemám záujem. Chcem len svoju rodinu. A tá je teraz celá tu,“ ukázala som na všetkých okolo mňa.
Jamie sa na mňa usmial rovnako ako všetci v tejto obrovskej miestnosti. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozvala Lucy.
„Keď sa vrátime naspäť, už vás neuvidíme?“ spýtala sa s obrovským smútkom v hlase a zazerala na Robin a Ninu.
„Nebuď hlúpa,“ zasmiala sa Robin, „nepočula si Alex? Sme predsa rodina. A ja svoju rodinu chodím navštevovať aspoň dvakrát za týždeň a na celý víkend,“ zasmiala sa a Lucy spolu s deckami z domova sa spokojne usmievali.
„No Alex. Vyzerá to tak, že tvoj pokoj v kláštore bude narušený nami, lebo s Robin úplne súhlasím,“ pridal sa Leo a ostatní taktiež. Zasmiala som sa.
„Nejako to prežijem.“
„Tak fajn ľudia. Je čas ísť spať,“ Leo uzavrel našu diskusiu a nikto nenamietal, no keď som sa postavila ja, Jamie začal protestovať.
„Niečo si sľúbila,“ povedal urazene.
„Niečo som ti sľúbila?“ spýtala som sa nechápavo.
„Nám,“ opravil ma a decká sa prihrnuli ku mne.
„Máš nám predsa dorozprávať ten príbeh,“ ozrejmila mi Amanda a mne sa rozsvietilo. Povedala som, že nie tu ani teraz a myslela som to tak, že im ho poviem u nás na intráku. Smutne som sa na nich usmiala.
„Je mi to ľúto decká. Leo povedal, že je čas ísť spať. Jeho poslúchnuť musíme. Poviem vám ho zajtra.“
„Aký príbeh?“ zachytila Nela a vrátila sa späť ku mne.
„Alex nám pred spaním vždy rozpráva príbehy,“ objasnil jej Charlie.
„A sú úžasné. Stále sa mi to potom sníva,“ usmiala sa na mňa Amanda.
„Myslím, že bez jej príbehu už nezaspím,“ skonštatovala Kim.
„O čom sa to vy tam bavíte?“ okríkol nás zhora Toby, „je čas ísť spať.“
„Myslím, že máme problém,“ zakričala mu hore Nela.
„Čo sa deje?“ spýtal sa a upútali tak pozornosť všetkých z SC.
„Alex nám niečo zatajila,“ povedala Nela a nahnevane na mňa pozrela. Vedela som že sa nehnevá a že to bolo len pre estetický dojem, no tak trochu sa ma to dotklo.
„Čo také?“ vyžadoval Leo.
„Príbehy,“ odpovedal Jamie a všetci z SC sa na nás dole nechápavo pozerali.
„Alex nám stále pred spaním rozpráva úžasné príbehy a teraz neviem, či bez jedného zaspím,“ priznala Vanesa mierne zahanbene.
„Dobre deti. Viem že prvú noc chcete byť hore dlho, ale to nie je dobrý nápad. A využívať na to klamstvo, do ktorého zatiahnete aj Alex...“ Leo zjavne ničomu nerozumel.
„Ja neklamem!“ ohradila sa Vanesa.
„Čo si myslíte? Prečo u nás zostáva Lex do tak neskorého večera?“ vstúpil do toho Jamie a ja som sa na neho usmiala. Zastal sa sestry. Mimoriadne milé. Leo sa nad tým všetkým zamyslel a pomaly sa vracal po schodoch k nám.
„Presvedč ma,“ povedal to očividne mne, no aj tak som dúfala, že to hovorí Jamiemu.
Celá SC sa vrátila dolu do salóna a posadali si okolo mňa. Trochu ma to zarazilo, no už aj som vymýšľala plán ako z toho von. A niečo mi predsa len napadlo.
„Príbeh som už začala. Nebudete tomu rozumieť.“
„Poriadne si nič nezačala. Opísala si len to, že nejaký farmársky chlapec menom Elliot našiel dieťa v pletenom košíku, ktorý sa zachytil o konár v rieke a vzal si ho k sebe. Jeho rodičov zabil zlý démon Inu, ktorý bol strašidelný a mal sa čoskoro vrátiť,“ povedal s úsmevom Charlie a ja som sa odula.
„Teraz si ma urazil. Toľko rozprávania a ty si to zhrnul do dvoch viet,“ decká sa na mne zasmiali.
„Teraz už viem, odkiaľ pochádzajú tie vtipné historky,“ skonštatoval Luk a vtedy sa začali smiať všetci. Znova som sa odula, čo ten hurónsky smiech len znásobilo. Jamie sa prestal smiať ako prvý, čo som veľmi ocenila.
„Noták Lex. Nenechaj sa prosiť. Dopovedz nám ten príbeh.“
Rezignovane som si vzdychla a prikývla som.
„Takže ako som hovorila. Elliot sa o to dieťa staral sám...“
Nechcel ho dať nikomu. Bolo preňho svetlom v ťažkých časoch. Ruby bola ešte. Nevedela hovoriť, no skúšať to neprestala. Elliot sa s ňou často rozprával, aby ju to rýchlo naučil a hoci nevedela rozprávať, počúvala. Elliot mal zvláštny pocit, že mu rozumie. Čokoľvek jej povedal nevyšlo nazmar, lebo mu rozumela. Elliot sa o Ruby staral najlepšie ako dokázal a Ruby to vedela. Nepridávala mu zbytočné starosti tým, že sa v noci budila a podobne. Elliot ju ľúbil a to jej stačilo. Prešlo už viac mesiacov a bolo to stále také isté. Elliot striedal prácu na poli so starostlivosťou o Ruby, no neprekážalo mu to. Práve naopak. Tak mu to vyhovovalo. No prišiel ten deň. Elliot spal tvrdo, no zobudil ho Rubyin plač. Zvonku začul strašný rachot. Ten zvuk spoznal takmer okamžite. Nič nedokáže zničiť domy tak rýchlo ako on. Prvá myšlienka, ktorá mu prebleskla hlavou bola automatická. ´Inu´. V panike schmatol Ruby a utekal z chatrče do mesta. Keď ich upozorní včas, zachráni dedinu, seba, no hlavne Ruby. Elliot utekal ozlomkrky k dedine, kde však už o démonovi vedeli. Mnohí odvážni bojovníci sa chceli postaviť démonovi a mnohí to aj skúsili, ale mnohí zlyhali. Keď celý zadýchaný dorazil do dediny, zbadal ho. Inu. Jeho obrovské ostré zubiská, oči podfarbené čerstvou krvou a sivá lesklá srsť, ktorá pripomínala oceľ. Bol ešte hrôzostrašnejší ako si pamätal. Pri pohľade na neho Elliot prvýkrát pocítil niečo iné ako strach. Jeho svaly boli napäté, po strachu ani stopy. Bol to pocit, ktorý bol zmesou odhodlania, zúfalstva a hlúposti. Chcel bojovať. Chcel toho tvora rozsekať na márne kúsky, aby už nikdy nikomu neublížil. Aby neublížil Ruby. Ruby. Elliot si spomenul na dieťa vo svojich rukách a chuť bojovať ho prešla. Ruby na neho pozerala svojimi krásnymi zelenými očami a on vedel, že nezahodí svoj život, lebo ona ho potrebuje. Elliot sa šiel rýchlo schovať, kým sa Inuho chute nezmenia zo sedemročných na štrnásť.
„Kde je moja večera!“
Elliot ten hlas poznal. Chrapľavý mocný hlas démona, ktorý hľadá svoju obeť. Vykukol zo svojej skrýše a uvidel najvyššieho staršieho, najväčšieho bojovníka v dedine, ktorý sa postavil proti Inuovi. Vtedy mu niečo došlo. Syn najvyššieho staršieho má predsa sedem rokov. On bráni svojho syna.
„Dnes odtiaľto odídeš hladný,“ odpovedal mu a tak upútal jeho pozornosť.
„Kde je tvoj syn?“ opýtal sa Inu priamo.
„Prečo ho hľadáš?“ vypytoval sa, očividne tak získaval čas pre dedinčanov rovnako, ako aj pre svojho syna.
„Je na rade,“ odpovedal s povýšenectvom v hlase.
„To ti nedovolím!“ zvrieskol tak, až Elliotovi naskočili zimomriavky.
Inu sa len povýšenecky zasmial.
„Už neberiem náhrady. Iba bonusy. Mal som si vziať aj malého Elliota, keď som na to mal príležitosť.“
Elliot na mieste zmrzol. Chcel pomstiť svojich rodičov, ale prednosť mala Ruby a tak ostal na svojom mieste.
„A kde je malý Elliot teraz? Už mu jeho hlúpi rodičia nepomôžu.“
Keď to Elliot začul, nahneval sa a s Ruby v náručí opustil svoj úkryt a pozrel mu priamo do očí.
„Moji rodičia neboli hlúpi!“ vybuchol.
„Takže aj malý Elliot má dieťa,“ povedal pri pohľade do Elliotovho náručia, „ a cítim, že nemá ani rok. Už sa nemôžem dočkať svojej ďalšej návštevy.“
„Neublížiš jej!“ vyhŕkol a až teraz pochopil, akú veľkú hlúposť práve urobil.
„To sa ešte uvidí. Teraz však chcem jeho syna,“ povedal a vrátil sa pohľadom k najvyššiemu staršiemu. Ten sa celý čas pozeral na Ruby a nespustil z nej oči. Elliot ju pred jeho pohľadom schoval. Vôbec sa mu nepáčil.
„To dievča nie je jeho dcéra,“ povedal prosto a Elliot sa zarazil.
„Cháni ju rovnako ako ty chrániš svojho syna. Nejde mi o krv,“ odpovedal Inu a znova sa svojim psím spôsobom zasmial.
„Môjho syna nedostaneš!“
„Jediný spôsob ako ma zastaviť je zničiť ma. A to ty nedokážeš. Inak by si to urobil už dávno,“ povedal a Elliot cítil, že má pravdu. Zavial slabý vánok a Inu zavetril.
„Ach tá vôňa. Možno prehodnotím svoje rozhodnutie,“ povedal a pohľadom sa vrátil naspäť k Ruby, „cítim akúsi zmes. Vôňa lesa podobná akú mám ja, len trochu divokejšiu. Možno vlk. Áno vlk. A ešte niečo. Nejaká kvetinovo-škoricová vôňa. Fialka a škorica. Zbiehajú sa mi sliny,“ povedal a urobil krok vpred smerom k Ruby.
„Neopováž sa!“ vykríkol Elliot.
„Zastav ma,“ vyzval ho Inu a Elliot cúvol.
Elliot urobil ešte pár krokov vzad a potom sa rozutekal preč. Inu sa rozbehol za ním, pričom ničil domy ktoré mu stáli v ceste tak, že ich udupal. Najvyšší starší sa ho snažil zastaviť bojom aj kúzlami, no nič nepomáhalo. Inu chcel len Ruby. Za Elliotovým chrbtom zrazu nastal zrazu obrovský výbuch, ktorý ho spolu s Ruby odhodil. Vybil si dych a Ruby pustil. Najvyšší starší ju vzal na ruky a utekal preč snažiac sa Inuho spomaliť. Elliot ostal v bezvedomí ležať na zemi. Inu sa pri ňom na chvíľu zastavil, oňuchal ho a nechal.
„Príliš starý,“ zaznelo, keď sa znova rozbehol za Ruby.
Elliot sa prebral až po malej chvíli. Ruby zmizla a aj Inu nebol nikde v dohľade. Preľakol sa. Vzal si Ruby a odišiel? To nie je pravda. Zlyhal? Neochránil ju len preto, že nedokázal udržať svoj temperament na uzde? Vyprovokoval ho? To snáď nie. Elliotovi po tvári stiekli dve slzy, ktoré nedokázal zadržať. Udrel päsťou do zeme tak silno, až mu začali krvácať hánky, no jeho to neodradilo a udieral stále silnejšie a silnejšie. Zrazu niečo začul. Rachot a praskot. Niekto váľa stromy. Obzrel sa za seba do lesa a zbadal Inuho chvost, ktorý vyčnieval spomedzi stromov a švihal zo strany na stranu. Elliot sa okamžite pozbieral zo zeme a utekal tam. Bude tam Ruby. Keď tam dobehol, uvidel Ruby v rukách najvyššieho staršieho a Inuho pripraveného skočiť. Keď skočil, najvyšší starší sa uhol neuveriteľnou rýchlosťou a stál na druhom konci teraz už čistinky, ktorú vyváľal Inu. Najvyšší starší sa vydýchaval, no Inu si len povrchne odfrkol a znova zaútočil.
„Nebol som dosť silný. Prepáč mi. Musím to urobiť,“ šepol Elliotovi a zavrel oči.
Okolo neho sa utvorila bariéra, cez ktorú sa Inu nedostal, no skúšať to neprestal. Najvyšší starší položil dieťa na kmeň zvaleného stromu a o krok ustúpil.
„Takže sa konečne vzdávaš?“ povedal Inu hrdo, kým sa snažil prelomiť bariéru.
„Nie. Zničím ťa!“ povedal a natiahol obe ruky. Jednu k Ruby a druhú namieril na Inuho.
„Sily bohov spojte sa...“ začal odriekavať a Inu znova zaútočil.
„Nedovolím ti to urobiť!“ reval Inu a ďalej vrážal do bariéry.
„Premôžte zlo...“ nenechal sa rušiť „a udržte ho uzamknuté v nekonečnom kolobehu života!“
Z rúk najvyššieho staršieho vyšlo biele svetlo. Z Inuho sa začali uvoľňovať malé čiastočky a boli vsiaknuté do jeho ruky, no z druhej sa čiastočky prenášali na Ruby a vchádzali do jej tela. Inu bolestne reval a zvíjal sa. Elliot ho ešte nikdy nevidel takého slabého. Inu pomaly mizol, až napokon po ňom neostalo ani zrnko prachu. Elliot nechápal čo sa to deje, kým sa to neskončilo. Na mieste kde stál Inu ostala iba spúšť. Ruby spokojne ležala na kmeni zvaleného stromu a tvárila sa, akoby sa nič nestalo. Najvyšší starší k nej pomaly podišiel, pričom sa mu podlamovali kolená.
„Hrdinka,“ povedal jej smerom.
Padol na kolená, a potom na zem, kde poslednýkrát vydýchol.
„Najvyšší starší!“ vykríkol Elliot a pribehol k nemu.
Bolo však neskoro. Posledné slová najvyššieho staršieho patrili malému dievčatku na strome. Elliot prešiel k Ruby, ktorá sa nepokojne vrtela a vzal ju na ruky. Prezeral si ju, no nič sa na nej nezmenilo. Keď jej však vytiahol košieľku, uvidel znamenie. Kruh, ktorý viac pripomínal slnko, v ktorom bola hlava psa. Inu. Elliot pochopil. On ho do nej uzamkol. Elliot zavzlykal. Dedinčania ju teraz budú nenávidieť. Budú ju chcieť zabiť. Najvyšší starší ju ale nazval hrdinkou. Mohli by to tak brať aj oni?