The Curse 5.kapitola
Usmiala som sa na svojich poslucháčov, ktorí sedeli s otvorenými ústami a čakali, čo poviem ďalej. Zívla som si.
„Už je neskoro ľudia. Dopoviem to inokedy.“
Akoby sa prebrali z tranzu a začala sa vrava.
„To bolo úžasné! Tú bitku som si dokázala úplne predstaviť! Som unesená Alex!“ švitorila Viky.
„Moja Alex je úžasná!“ rozkrikovala sa Nela.
Leo sa len uznanlivo pousmial a pobral sa do svojej izby.
„Mohla si nám povedať, že vieš rozprávať príbehy,“ zavesil sa mi Dustin okolo krku.
„Prepáč,“ usmiala som sa na neho.
Nina a Robin preberali podrobnosti bitky a Edy s Tonnym skúšali nejaké bojové kreácie. Unavene som si vzdychla a postavila sa, že budem nasledovať Leov príklad, no Jamie ma zastavil.
„Prídeš nám popriať dobrú noc?“ nahodil prosebný výraz.
„Nie,“ usmiala som sa a Jamie posmutnel.
Tak som teda dokončila myšlienku.
„Prí-de-ME vám popriať dobrú noc. Čo vy na to?“ pozrela som na spolužiakov, ktorí ihneď nadšene prikývli a ja som sa na nich srdečne usmiala. Chodili sme z izby do izby a ukladali deti spať. Popriali sme im dobrú noc a ja som im ako zvyčajne dala pusu na čelo. Keď sme všetkých uložili, všetci sa zhŕkli okolo mňa.
„Tvoje príbehy sú naozaj úžasné. Ako to že sme o tom nevedeli?“ spýtal sa René trochu urazene.
„Prepáč, ale spomínaš si? Chcem pokoj,“ zasmiala som sa.
Všetci sme sa rozlúčili a každý sa pobral do svojej izby. Bola som veľmi šťastná. Konečne mám celú svoju rodinu pokope. V izbe som sa prezliekla do pyžama, odmaľovala sa, učesala si vlasy, umyla zuby a konečne ľahla do postele. Pozrela som sa na hodinky a zamrazilo ma. Už sú dve hodiny ráno. Keby o tomto vedeli sestry v kláštore.... Radšej som to nechala tak. Bola som veľmi unavená a tak som zaspala rýchlejšie ako som považovala za možné.
Ďalšie ráno začalo nezvyčajne. Denný stereotyp v SC sa zmenil, a to hlavne vďaka novej spoločnosti. Vôbec ma nezobudil budík, no ten zvuk bol rovnako otravný.
„Lex!“ začula som svoje meno a hneď som vedela kto ho kričí. Bola iba jediná osoba, čo ma volala Lex. Do izby vletel Jamie, samozrejme bez zaklopania.
„Noták! Vstávaj!“ potriasol mnou.
Myslela som, že ho uškrtím.
„Čo chceš?“ spýtala som sa trochu podráždene, keď už som bola ako tak hore. Nenávidím, keď ma niekto budí.
„Fakt sme tu,“ povedal a ja som na neho nechápavo zažmurkala. Príčinou tento raz však nebolo to, že som blondína ale to, že bolo skoré ráno.
„O čom to prosím ťa rozprávaš?“ spýtala som sa ho a on mi vliezol do postele a objal ma.
„Sníval sa mi sen. A vystrašil ma,“ povedal a ja som hneď oľutovala, že som na neho vyskočila.
„Aký sen?“
„Bol o tom, že to že sme tu bol iba sen. Že som sa ráno zobudil a bol som znova v kláštore. A keď som deckám rozprával o Nele, Leovi a ostatných, nikto z nich ich nepoznal.“
Oľutovala som to, že som ho ľutovala. Pre toto ma zobudil?
„Ale noták. Veď vieš, že je to blbosť. Takú bujnú fantáziu nemáš,“ zasmiala som sa a postrapatila som mu vlasy. Jamie sa zasmial spolu so mnou a vytiahol ma z postele.
„Tak? Čo budeme robiť dnes?“ spýtal sa a bolo vidno , že strach z nočnej mory vystriedalo vzrušenie.
„Necháš ma, kým sa dám do poriadku?“ spýtala som sa s úškrnom na tvári a Jamie sa začervenal.
„Prepáč, že som ťa zobudil. A nič v zlom, ale vážne vyzeráš ako strašidlo. Páči sa mi to,“ rýpol a ja som ho jemne udrela do ramena, aby s tým prestal. Neochotne som si vzala veci zo skrine a prešla do kúpeľne. Trvalo mi dobrú pol hodinu aby som sa dala do poriadku. Jamie sa dokonca prišiel presvedčiť, či som sa náhodou nespláchla alebo čo. Keď som bola hotová, zišli sme spoločne do jedálne, kde nás už ostatní čakali.
„Pozrime sa. Prišli naraz. Nespali ste náhodou spolu?“ zabŕdol Luk a ja som sa na neho usmiala.
„Ach, včerajšia noc bola tá najlepšia v mojom živote. Však Jamie?“ zazrela som naňho a žmurkla som.
Jamie sa len zachechtal a prikývol. Lukovi na chvíľu zišiel úsmev z tváre no vrátil sa tam, keď sme to s Jamiem už nevydržali a rozosmiali sme sa. Ostatní sa k nám po chvíli tiež pridali. Prisadli sme si k stolu a úpenlivo čakali na raňajky. Nikol bola hotová včas. Raňajky sa podávali vždy presne o ôsmej a ani teraz to nebola výnimka. Jamie sa na raňajky ihneď vrhol a my ostatní sme nasledovali jeho príklad. Stolovacie návyky tejto miestnosti boli fuč, a tak mi nič nebránilo v tom, aby som sa do sýtosti najedla. Pri stole bolo ticho, keďže decká mali veľa práce s jedením. Občas som mala nutkanie im pripomenúť aby dýchali, no akosi to zvládali robiť naraz aj bez mojich pripomienok. Dnes sa mali o decká starať chalani, zatiaľ čo my sme chceli ísť na vianočné nákupy. Potrebovala som pre decká darčeky rovnako, ako aj moje kamarátky a tak sme si to rozdelili. Dievčatá dnes, chalani zajtra. Nákupy sme si však užívali. Nemala som ani poňatia čo by som im mala kúpiť, no dúfala som, že na niečo prídem. Do mesta nás doviezla dlhá biela limuzína, bez ktorej sa Nela nepohne ani na krok.
„Hej ľudia! Pozrite!“ kričala na nás Viky, ktorá stále pred výkladom hudobného obchodu.
„Čo sa deje?“ pribehli sme k nej a pozerali na výklad.
Na prvej priečke v predávanosti platní bolo CD, na ktorom bola krásna blondína s dlhými, trochu zvlnenými vlasmi a krásnymi modrými očami, ktorá mala na sebe krásne čierne plesové šaty a v ruke držala mikrofón.
„Wow!“ ozvala sa Robin ako prvá, „tvoja mama je vážne nádherná.“
„Pridávam sa k tomuto názoru,“ povedala Cleo a aj ja som mohla iba súhlasiť.
Pozrela som na Viky, ktorá mala rovnako belasé oči a len asi o odtieň tmavšie vlasy, no tá podoba bola neuveriteľná.
„Mám to!“ vyhŕkla zrazu a rozbehla sa do obchodu.
Ostali sme obarene stáť pred výkladom s nechápavými pohľadmi v očiach a sledovali sme, ako predavačka lietala po obchode, aby jej vo všetkom vyhovela. Keď chcela Viky zaplatiť, predavačka len záporne pokrútila hlavou a zakývala jej na odchod. Viky len pokrčila plecami a s úsmevom na perách a kopou tašiek vyšla von.
„Noták baby! Pomôžte mi to dostať do auta,“ pozerala na nás a tak nám neostalo nič iné, len si tašky rozdeliť a odniesť jej ich. Boli však ukrutne ťažké, preto som bola rada, že sme sa ich konečne zbavili.
„Čo si to pre boha kúpila? Protitankovú výzbroj?“ hromžila Kelly keď konečne položila svoju tašku do kufra.
„Je to predsa darček,“ zamračila sa Viky.
Vedeli sme, že viac nám nepovie, a tak sme to ďalej nerozoberali. Znova sme sa vrátili k obchodom. Tento raz sme sa však rozpŕchli každá svojim smerom, a tak som sa pustila do prekutrávania mesta. Vedela som, že Vanesa miluje nové oblečenie. Prvý obchod s oblečením, ktorý som spoznala bol C&A, tak som vošla dnu.
„Pomôžem vám, slečna?“ ozvala sa ku mne milá pani a ja som sa na ňu automaticky usmiala.
„Vlastne áno. Potrebujem nejaké slávnostné šaty.“
Predavačka si ma obzrela a keď uvidela znak triedy na mojej sukni, strnula.
„Tadiaľto, slečna,“ povedala, keď sa spamätala a viedla ma k oddeleniu plesových šiat, ktoré by som si za normálnych okolností vôbec nemohla dovoliť. Nela mi však ochotne požičala jednu zo svojich kreditiek. Neviem síce kedy jej to vrátim, no sľúbila som si, že raz určite. Môj pohľad zrazu upútali krásne slaboružové šaty s kabelkou a topánkami v rovnakej farbe. Nechala som predavačku tak a šla som svojim vlastným smerom. Prezerala som si šaty, keď v tom za mnou dobehla predavačka, ktorá si konečne všimla, že už tam nie som.
„Prepáčte, slečna,“ odhodlala sa napokon, „obávam sa, že tieto vám budú trochu malé.“
Usmiala som sa na u, aby sa trochu uvoľnila.
„To je v poriadku. Hľadám šaty pre svoju priateľku a mám dojem, že toto je presne jej veľkosť.“
Predavačka sa na mňa trochu nervózne usmiala a nechala ma dôkladne si šaty prezrieť. Predstavovala som si, ako by s nich asi Vanesa vyzerala a pri tej predstave som sa usmiala. Jej krásne dlhé hnedé vlasy a oči boli pre tieto šaty vyslovene stvorené.
„Beriem ich,“ povedala som napokon a predavačka bez ďalších rečí šaty zabalila a pri pokladni mi podávala objemnú tašku.
„Budem platiť kartou,“ povedala som, no predavačka kartu odmietla.
„To je pozornosť podniku,“ povedala.
„Vážne? Tak teda ďakujem,“
Na môj vkus trochu drahá pozornosť podniku, no nehádala som sa a vychádzala som z obchodu. Takto to pokračovalo celý deň. Darček pre Lucy som vyberala v hračkárstve a vybrala som obrovského plyšového medvedíka, ktorý sedel a v labkách držal červené srdiečko s nápisom ´nezabudnem´. Bol to ohromný maco, siahal mi až po pás, no podarilo sa mi ho odvliecť až k autu. Pre darček chalanom som sa zastavila v športových potrebách. Rozhodla som si, že im kúpim to isté. A tak som kúpila dva páry najlepších kopačiek aké som našla, dva dresy s podpismi futbalistov a dne futbalové lopty. Keď som vychádzala z obchodu a rozmýšľala nad ďalšími darčekmi, zazvonil mi mobil. Vytiahla som ho z vrecka svojho kabátu a čítala som správu, ktorú mi Nela poslala.
´Som na rohu Šiestej a Wall street. Čakám vás.´
Vzdychla som si. Keď som so svojim nákupom dorazila na danú adresu, čakali ma tam už Nela, Viky a Robin. Hneď po mne dorazili Nina, Kelly a nakoniec Cleo.
„Tak? Načo sme tu?“ spýtala sa Cleo, no Nela sa len usmiala a ukázala za seba.
„Umieram od hladu,“ žmurkla na nás.
Obzrela som sa. Za našimi chrbtami svietil veľký nápis Viva Italiano a všetky sme len pretočili očami. Rezignovane sme vošli dnu a mohli oči nechať na luxuse, ktorý táto reštaurácia poskytovala. Reného mama sa v svojom obore proste vyzná. Obsluha nás nenechala dlho čakať a vďaka uniformám sme dostali prednosť pred ostatnými. Za jeden obed v tejto reštaurácii by poslanci nechali svoj mesačný plat, no my sme znova platiť nemuseli. Obed bol ohromnou pochúťkou, ale odráža sa to na cene. Napriek všetkému má reštaurácia ohromný obrat a len za tú chvíľku čo sme tam boli sme videli pár zaujímavých ľudí. Odísť sa nám nechcelo, no nie všetky mali darčeky pre každého. Aj mne chýbali darčeky pre Amandu a Kim. Hoci som už mala tušenie kam sa vyberiem. Moja prvá zastávka bola Zverimex. Vybrala som malé ryšavé mačiatko so zelenými očkami, ktoré si ma okamžite obľúbilo a padlo mi do oka. Predavač bol taký milý a k mačiatku mi podaroval aj klietku na prenášanie a tak boli moje vianočné nákupy zažehnané. Spokojná som sa vracala k limuzíne, kde už stáli Nina a Viky. Rozprávali sme sa o darčekoch a hrali sa s mačiatkom, kým dorazili aj ostatné. Ako posledná prišla Nela, ktorá mala ruky úplne plné tašiek. Rýchlo sme jej pomohli tašky uložiť a keďže v kufri auta už na darčeky nebolo miesta, vtlačili sme ich k nám. Na internát sme sa vracali s plnými rukami, čo ma veľmi potešilo.
„Som rada, že si ich sem priviedla Alex,“ povedala Nela keď sme už vchádzali cez hlavnú bránu.
„Aj ja som rada,“ pridala sa Robin a ja som sa na nich usmiala.
„Veď aj ja som rada, že oba moje svety sú na jednom mieste,“ povedala som napokon.
Otvorila som dvere internátu, keď v tom som sa ocitla na zemi.
„Lex!“ zvýskol Jamie, ktorý teraz ležal na mne a ja som obarene sedela na zemi. Jamie na mňa vybehol tak nečakane, až ma zhodil. Tá malá potvora.
„Jamie! Čo to preboha robíš?“ vyhŕkla som, keď som sa konečne spamätala.
„Prepáč,“ povedal zahanbene a zliezol zo mňa.
Pokrútila som nad ním hlavou a postavila som sa. Do dverí vbehli aj ostatné decká a privítali nás.
„Vitajte doma dievčatá,“ privítal nás Luk, „bolo tu bez vás smutno.“
Za Lukovým chrbtom stálo ďalších šesť usmievavých chlapčenských tvárí, pre ktoré by sa oplatilo zomrieť a vítali nás späť. Všetci sme sa zvítali a spoločne prešli do salónu, kde sme si všetko vyrozprávali.
„Nevieš si predstaviť Jamieho melanchóliu kým si tu nebola,“ zabŕdol Luk.
Konečne si našiel iný terč na svoje posmešky, za čo som bola vďačná bohom. Ale to, že to bol práve Jamie, ma nejakým zvláštnym spôsobom urážalo.
„Nechaj ma tak Luk. Veď som v podstate nič nespravil,“ obraňoval sa Jamie, ktorý sa snažil zakryť rozpaky hnevom.
Nikoho z nás však neoklamal, a tak Luk pokračoval v zabŕdaní.
„Veď to. Nerobil si nič, len sedel pri vchodových dverách a rozmýšľal nad nesmrteľnosťou chrústa,“ zasmial sa a my sme sa pridali
Jamie sa zamračil, ale nepovedal nič.
„Jamie, čo sa deje?“ spýtala som sa a prešla som k nemu.
„Nič,“ povedal a znova sa zapýril.
„Mňa neoklameš Jamie,“ povedala som trochu urazene.
Kto si myslí, že som? Veď ho poznám už aspoň päť rokov. Je mi ako brat! Mňa len tak ľahko nepresvedčí. Jamie sklonil hlavu a uhol mi pohľadom.
„Jamie?“ naklonila som hlavu aby som mu videla do očí, no on ju znova odvrátil.
Porazenecky som si vzdychla a chcela som sa postaviť, no zastavil ma.
„Už ma nikdy nenechávaj celý deň samého,“ povedal napokon.
Milo som sa na neho usmiala.
„Už nikdy,“ privolila som a sadla som si vedľa neho. Oprel sa mi o rameno a spokojne zavrel oči. Naša konverzácia o vyčíňaní deciek v intráku pokračovala až do večere. Všetci sme sa spokojne najedli a ja som dúfala, že ma nechajú ísť spať, no márne. Po večeri si všetci posadali na pohovku a čakali na mňa. Keď som ako posledná vyšla z jedálne a uvidela čo sa deje, nechápala som, teda nechcela som chápať. Jamie sa na mňa oslňujúco usmial.
„Čakáme na príbeh.“
Skoro som spadla na zadok, keď mi to Jamie oznámil.
„Aj vy?" zhrozila som sa pri pohľade na svojich spolužiakov, ktorí mi s úsmevmi na tvárach milo prikývli na súhlas. Vzdychla som si. To sa mi snáď iba sníva. Teraz sa zobudím a budem sa vo svojej posteli usmievať nad hlúpym snom, ktorý teraz mám. Silno som zavrela oči a... nič sa nezmenilo. Tak fajn. Nie je to sen, ale nočná mora. Rezignovane som prešla k nim a sadla som si na pohovku, ktorá ostala voľná. Všetci ma hneď obkľúčili a tým mi dali jasne najavo, že už niet cesty späť. Vzdychla som si a začala som.
„Takže..."
Elliot zodvihol Ruby a pri pohľade na znamenie na jej brušku mu po líci stieklo pár sĺz. Hneď ich však zotrel, keď zbadal ako sa na neho Ruby milo usmieva. Akoby jej to nevadilo. Akoby všetkému rozumela a prijala to.
„Keď ju za hrdinku považoval najvyšší starší, budú aj oni," povedal si odhodlane.
Zaprisahal sa, že neprestane, kým ich nepresvedčí o jeho pravde. Je to hrdinka a tak sa k nej budú aj správať. Elliot niesol malú Ruby na rukách a milo sa jej prihováral celou cestou až k dedine. Šiel pomaly a cesta im trvala skoro celú večnosť. Keď tam však dorazili, uvidel dedinu plnú očakávajúcich tvárí. Elliot len pokrútil hlavou a celá dedina sklonila hlavy. Žena najvyššieho staršieho sa silno rozplakala a ich syn ju utešoval. Elliot im začal rozprávať to, čo sa tam udialo.
„...takže Inu nás už nebude napádať," povedal s núteným úsmevom na tvári.
„To nemyslíš vážne," povedal jeden z dedinčanov neveriacim tónom a zazrel na Ruby.
„Ona má v sebe Inuho silu?" skonštatoval ďalší a všetci od nich o krok cúvli.
Elliot sa zarazil. Nikdy sa nad tým takto nezamýšľal. Držal v rukách malú Ruby a to mu bolo hlavné. Bola živá a zdravá.
„A to nie je to najhoršie," povedal mužský hlas spoza davu a všetci mu hneď utvorili cestu k Ruby. Bol to starý muž, mudrc dediny, ktorý vedel veci, o ktorých sa nikomu ani len nesnívalo.
„Čo ešte?" spýtal sa Elliot trochu zarazene, keď mudrc pohladkal Ruby po hlávke.
„Je nebezpečná," povedal a usmial sa na dievčatko.
Dedina sa zarazila a čakala na odpoveď rovnako, ako aj sám Elliot. Ako môže byť nebezpečná? Veď je ešte len malinká! Nedokáže sa sama o seba postarať. Veď práve preto je tu Elliot. Aby to urobil za ňu! Veď bez neho by neprežila! Mudrc znova pohladkal Ruby po vláskoch a ona sa zamračila. On od nej rýchlo odtiahol ruku, akoby ho pichla. Všetci sa zľakli a zhíkli. Mudrc si pošúchal ruku a usmial sa.
„Nie je človek," povedal nahlas.
Celá dedina akoby sa na kameň premenila. Nikto nechápal, čo to mudrc hovorí.
„Ako to, že nie je človek?!" vybuchol Elliot.
„Nie je ti to divné?" obrátil sa na neho mudrc, "že sa takémuto dievčatku podarilo udržať silu Inuho pod kontrolou v jeho najväčšej zlosti a pri tom sa to nepodarilo ani našim najlepším bojovníkom?" povedal a všetci sa zamysleli.
„Je výnimočná," povedal mudrc a všetci sa zľakli, keď k nej znova natiahol ruku. V tom sa zarazil a milo sa na dievčatko usmial.
„Môžem?" spýtal sa a dievčatko sa usmialo.
Mudrc ju znova pohladkal a usmial sa na nej.
„Cítim nevídanú zmes," povedal napokon.
Elliot na neho nechápavo pozeral rovnako ako celá dedina. Žena najvyššieho staršieho dokonca prestala plakať a teraz sa tiež sústredila na mudrca. Deti sa chceli dostať bližšie, no rodičia ich k nej nechceli pustiť zo strachu o ich životy.
„Keď vylúčim Inuho, je tu ešte dvojica nadprirodzených síl. Cítim....Vlkolaka a.....ešte niečo. Ach, áno. Upír," dokončil a pustil Ruby.
Elliot sa zamyslel.
„Aj Inu niečo také povedal," celá dedina na neho uprela svoj zrak. Elliot sa nepohodlne zavrtel a opakoval.
„Vraj má podobnú vôňu ako Inu, len divokejšiu, vlčiu," povedal a mudrc sa usmial.
„To bude vlkolačia časť."
„A vraj cítil ešte fialku a škoricu?" povedal Elliot nechápavo.
„To bude upíria časť. Upíry sú nadprirodzene krásne stvorenia, ktoré korisť lákajú úplne všetkým, dokonca aj pachom. Prilákala aj Inuho," uznanlivo sa pozrel na malé dievčatko v Elliotovom náručí. Elliot sa na ňu však pozrel a stále videl len to krásne dievčatko, ktoré vytiahol z rieky. Jeho pohľad na ňu sa nijako nezmenil.
„Naozaj nevídaná kombinácia," povedal mudrc a zamyslel sa, „nemajú byť upíry a vlkolaci pradávnymi nepriateľmi?"
„Nepriateľmi?" zopakoval Elliot.
„Vlkolaci ľudí chránia, upíry im ubližujú. Jeden kmeň ľudí nenapáda. Živia sa len zvieracou krvou a tak dokonca uzavreli dohodu. Vlkolaci im neublížia, kým oni neublížia ľuďom, no nepriateľmi aj tak ostali. Nikdy upírom neverili ani natoľko, aby si ich pustili na vlastné územie."
„Tak ako potom mohlo vzniknúť niečo také?" spýtal sa niekto z dedinčanov a mudrc sa usmial.
„To je, môj milý priateľ, jedna z vecí, na ktoré neviem odpoveď."
„Tak čo s ňou urobíme?" spýtal sa niekto ďalší a Elliotovi sa napli svaly.
„No..., Elliot sa jej očividne nevzdá, a tak by ste si ju nemali pohnevať," usmial sa mudrc na dedinčanov, na Elliota a potom aj na Ruby, ktorá sa usmiala na neho.
„Nevídané," povedal mudrc a pozrel na Elliota s otázkou v očiach.
Elliot bol pripravený odpovedať na všetky jeho otázky. Veď sa jej práve zastal pred celou dedinou. To bolo to najmenej, čo preňho mohol urobiť.
„Môžeme sa porozprávať chlapče?" spýtal sa a Elliot prikývol.
Mudrc ho odviedol od pozornosti dediny. Dedinčania sa rozpŕchli a okamžite začali opravovať škody na dedine, ktoré Inu narobil.
„Mám na teba pár otázok chlapče," povedal zaujato a Elliot prikývol.
„Staráš sa o ňu sám?" spýtal sa a Elliot len prikývol.
„Rozprávaš sa s ňou?" spýtal sa znovu a Elliot nechápajúc kam tým smeruje znova prikývol.
„Zdá sa mi to, alebo všetkému rozumie?" spýtal sa napokon.
Elliot konečne pochopil a usmial sa.
„Nezdá sa vám to," povedal, "aj ja mám ten pocit. Práve preto sa s ňou rozprávam. Mám pocit, že mi rozumie a že moje slová nevychádzajú nazmar," priznal sa Elliot.
„Rozumiem ti chlapče," povedal s úsmevom, „a odpovedala ti už na niečo?"
Elliot len pokrútil hlavou.
„No stále keď sa sťažujem len sa usmeje a je mi lepšie," zasmial sa a pozrel na Ruby.
„Musíš si pýtať povolenie, aby si sa jej mohol dotknúť tak ako ja?" spýtal sa zaujato a Elliot len pokrútil hlavou.
„Ona si musí pýtať povolenie, aby som ju vzal na ruky," zasmial sa, „chcem, aby sa naučila chodiť. Niekedy sa na mňa zato hnevá a trucuje, ale ináč je náš vzťah ideálny."
„Ako trucuje?"
„Napríklad nechce jesť," zasmial sa.
Ruby sa v jeho náručí zamračila a Elliot sa na nej zasmial.
„Niekedy ma to desí," priznal sa, „to, že všetko tak chápe. Ale pomáha mi."
Mudrc sa na neho usmial a pozrel sa na Ruby.
„Môžem?" spýtal sa Elliota a ukázal na Ruby.
„To sa spýtajte jej," zasmial sa a ukázal na Ruby.
Mudrc sa obrátil na Ruby, ktorá sa na neho nechápavo pozerala. Spýtal sa znova.
„Môžem si ťa pochovať?" spýtal sa milo.
Ruby chvíľu neodpovedala a vyzeralo to tak, že o tom premýšľala, no napokon prikývla. Elliot ju podal mudrcovi, ktorý sa okamžite ujal svojej úlohy a začal ju kolísať. Pozeral na ňu prenikavými očami a usmieval sa.
„Ako sa volá?" obrátil sa na Elliota, no skôr ako mu mohol odpovedať sa ozval tenučký dievčenský hlások.
„Ruby," povedala maličká v mudrcovej náruči.
Obidvaja ostali sedieť ako obarení a nechápali, čo práve počuli.
„Snívalo sa mi to?" povedal Elliot prekvapene.
„Jedine, že sa mi snívalo to isté," povedal mudrc a znova pozrel na Ruby.
„Ruby," zopakovala svojim hláskom a obaja znova vzdychli.
„Koľko má rokov?" spýtal sa mudrc obarene.
„Inu povedal, že ani rok," odpovedal rovnako obarene
Chvíľu tam len ticho sedeli a čumeli na Ruby. Ona sa nechápavo pozerala najprv na mudrca a potom na Elliota. Keď to párkrát zopakovala, prestalo ju to baviť a začala sa naťahovať k Elliotovi. Elliot si ju vzal, no stále nič nepovedal.
„Domov," povedala a Elliotovi spadla sánka.
„To je neuveriteľné," povedal mudrc a usmial sa na ňu.
Elliot len prikývol, no postavil sa.
„Môžem ísť s vami?" spýtal sa Elliota, no odpovedala Ruby.
„Áno," povedala jednoducho a Elliot si vzdychol.
„Nevie chodiť, no rozprávať vie slušne," povedal napokon a pokrútil nad ňou hlavou.
Ruby sa zamračila a panovačne si rozkázala.
„Dolu."
Elliot sa zarazil, no zložil ju na zem. Chvíľu hľadala rovnováhu, no potom sa postavila a urobila krok. Trochu sa zakývala a skoro spadla, no mudrc ju zachytil a narovnal. Ruby sa na neho usmiala a milým hláskom povedala:
„Ďakujem."
Potom znova urobila krok, no už sa nekývala. Urobila ďalší a ďalší, až kým nespadla. Prešla skoro po dedinu, čo bolo viac ako 200 metrov. Elliot ju znova vzal na ruky a usmial sa na ňu.
„Tak fajn. Ospravedlňujem sa. Vieš chodiť."
Zvyšok cesty sa Ruby viezla Elliotovi v náručí. Mudrc ich nasledoval až k ich chalúpke, no tam sa Elliot zarazil a zastonal. Namiesto chalúpky tam boli len ruiny. Polámané drevá všade okolo, vybité okná a žiadna strecha. Ruby pri pohľade na ich chalúpku zavzlykala, no nepreronila ani slzu. Elliot sa po chvíli vzchopil a podal Ruby mudrcovi. Prešiel sa po troskách ich chalúpky a obhliadal materiál.
„Niektoré veci by sa ešte dali použiť," skonštatoval.
„Ehm, Elliot?" povedal mudrc a Elliot sa pozrel ich smerom.
Ruby sa smiala a mudrc len ohromene pozeral pre seba. Elliot sledoval jeho pohľad a uvidel ako jedno obrovské drevo pláva vzduchom, krúti sa a prevracia, stúpa a klesá presne podľa pohybov Rubynej vystretej rúčky.
„Ruby!" vydýchol Elliot a Ruby sa zľakla.
Stiahla rúčku a odtrhla pohľad od dreva. Drevo s veľkým rachotom dopadlo na zem a Rubyn previnilý pohľad hovoril, že síce nevie čo urobila, ale je jej to ľúto.
„To bolo úžasné," povedal mudrc, keď znova našiel reč.
Ruby sa na neho zamračila.
„Elliot to nechce," povedala.
„Nie!" vyhŕkol Elliot, „nehovorím, že to nechcem. Len si ma dosť prekvapila," povedal zahanbene.
Ruby sa usmiala.
„Môžeš to urobiť ešte raz?" spýtal sa mudrc a Ruby prikývla.
Znova natiahla rúčku, no tentoraz sa do vzduchu nezdvihlo len jedno drevo, ale všetky polámané kláty z ich chalúpky. Elliot sa pomedzi nich poprechádzal a ukazoval na použiteľné kláty. Tie vzápätí spadli na zem, pričom sa všetci traja zasmiali. Elliot postupne vybral všetky materiály a ostatné, ktoré ostali vo vzduchu Ruby odhodila do lesa.
„Ruby! Toto sa nerobí. Budeme to musieť potom upratať."
Ruby však len pokrútila hlávkou a ukázala na okraj lesa. Keď sa tam Elliot pozrel, uvidel tam veľkú kopu naštiepeného dreva uloženého ako drevo na kúrenie.
„Ach, Ruby," zasmial sa Elliot keď videl, čo urobila.
„Nechápem to," povedal mudrc a Ruby sa na neho usmiala.
„Inu je silný. Neudržím ho. Musím využívať jeho silu, lebo ma zabije," povedala milým hláskom stále s úsmevom na perách.
Obaja stále nechápavo pozerali na Ruby a ona sa zháčila.
„Čo je?" spýtala sa.
„Nechápem to," povedal mudrc znova.
„Som ešte malá...," začala Ruby no mudrc ju prerušil.
„Nie toto. Nechápem, akoto, že dokážeš hovoriť."
“A chodiť," doplnil Elliot.
Ruby si len zívla a pokrčila plecami.
„Nie je to tak správne? Veď každý vie chodiť a rozprávať," povedala zmätene.
„Ale nie v tvojom veku," povedal Elliot a usmial sa na ňu.
Ruby si znova zívla a pokrčila plecami.
„Nemusím ani hovoriť ani chodiť ak to nechceš," povedala.
„Tak som to nemyslel," povedal a pokrútil hlavou, „len je to trochu divné."
Ruby si zložila hlávku na mudrcovo rameno a zavrela oči. Chvíľu sa len vrtela, no potom sa usadila a zaspala. Kým Ruby spala, mudrc a Elliot opravovali chalúpku.
Zívla som si.
„A už som ospalá aj ja," povedala som a všetci sa akoby prebrali.
„To nemyslíš vážne!" zafňukal Jamie.
„Úplne vážne."
„Na koľko častí to chceš rozkúskovať?" sťažovala sa Kim.
„Prepáč, ale neviem prečo odo mňa chcete príbeh večer a nie ráno. Som proste unavená. Nie som na baterky," posťažovala som sa.
Leo sa postavil a bez slova odišiel. Niečo sa deje. Neviem čo, ale niečo áno, no nemala som náladu ani energiu nad tým premýšľať. Aj ja som sa postavila a šla som do svojej izby. Nevšímala som si námietky svojich spolužiakov ani deciek z domova. Aj tak som už nič nevládala. Môj večerný rituál sa nekonal a do postele som sa zhodila hneď ako som prišla do svojej izby. Nemám síl už na nič. Neviem čo ma tak veľmi vyčerpáva, ale cítim sa ako zombie. Zhasla som svetlo a nechala sa unášať do ríše snov.