The Curse 3.kapitola
Nebudem vás naťahovať a hneď sem vložím ďalšiu kapitolu môjho príbehu. Dufam, že sa bude páčiť .
Predo mnou stála Ruby, dievča z môjho príbehu. Neškodne sa hrala s kvetmi na lúke, keď v tom sa k nej prihrnuli dedinčania. V rukách držali vidly a krompáče. Obkľúčili ju a nechceli nechať ujsť. Ruby sa postavila a ukázala v plnej kráse. Mohla mať už tak desať rokov, no aj na taký nízky vek bola ohromujúco krásna. Rubínové vlasy jej povievali vo vánku a miešali sa s čerešňovými lupeňmi a slnečným svetlom. Vtedy som zazrela ako otvorila svoje oči a doplnila tak svoju krásu. Zelená na nej krásne vynikla, no keď urobili dedinčania krok vpred, jej výraz sa zmenil. Zamračila sa a jej očami prebleskla červená. Vystrela ruku dlaňou dolu smerom k dedinčanom.
„Nechcem zomrieť,“ povedala hlasom, ktorý k nej vôbec nepatril.
Rukou preťala vzduch od prvého po posledného dedinčana a tí zrazu bolestne zvrieskli. Z ich hrudí sa začala valiť krv a oni prekvapene popadali na zem. Chcelo sa mi kričať, no nedokázala som sa pohnúť. Ruby tam len stála s posmešným výrazom na jej tvári postriekanej od krvi. Chcela som ísť k nim a nejako im pomôcť, no pohla sa aj Ruby. Zľakla som sa, že si ma všimne a tak som zostala stáť. Chcela som ju ukľudniť a zakývať jej aby videla, že jej nechcem ublížiť, no ona urobila to isté v tom istom momente ako ja. Myslela som si, že teraz sa už budem môcť priblížiť, no keď som pozrela na kopu ranených na zemi, spoznala som tvár. Jamie. Neznáme tváre sa zmenili na mojich spolužiakov a kamarátov a ja som zhrozene vykríkla. Jamie ku mne natiahol jednu zakrvavenú ruku.
„Prečo Lex? Prečo?“ vyžadoval.
Ale to som nebola ja. To Predsa Ruby. Pozrela som sa na ňu, aby mu to všetko vysvetlila. Nebola som to ja. Pri pohľade na ňu som sa však zarazila. Okolo seba mala strieborný rám, ktorý sa trblietal v žiari slnka. Približovala som sa rovnako ako Ruby a vystrela som ruku, aby som sa jej dotkla. Keď sa naše prsty stretli, pocítila som len chlad. Sklo. Zrýchlil sa mi dych. Zrkadlo? Ale...ako? Pozerala som na Ruby a jej zakrvavenú ruku, ktorá jej ovisla rovnako ako mne. Bála som sa tam pozrieť. Zaťala som zuby a vystrela som svoju ruku pred seba. Krv.
„Nie!“ vykríkla som aposadila som sa na posteli. Uvidela som svoju tmavú izbu aveľmi mi odľahlo. Iba sen. Rukami som si na posteli objala kolená a chrbtom som sa oprela studenú stenu. Po líci mi stekali slzy, ktoré som nedokázala zastaviť a z hrdla sa mi dral vzlyk. Prečo mi nedovolí zabudnúť na moju minulosť? Preplakala som celú noc, neodvážila som sa znova zaspať. Rozmýšľala som nad svojim snom, kým mi cez okno do izby nedopadli prvé slnečné lúče.
Začal sa môj ranný rituál, na ktorý som sa nemusela absolútne sústrediť. Narýchlo som sa osprchovala, umyla si zuby, učesala a obliekla si školskú uniformu. Bielo-modrá blúzka, modrá károvaná minisukňa, biele podkolienky s modrými letnými čižmami, modré rukavice a kravata bola bežná súčasť mňa. Na minisukni sa vynímalo veľkými písmenami SC, čo označovalo triedu. Poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla a uvidela tam peknú blondínu a dlhými neposlušnými vlasmi, zelenými očami a milými jamkami v lícach. Na malú chvíľku sa im zazdalo, akoby boli moje vlasy rubínové, no rýchlo som to vytlačila z mysle. Kruhy pod očami som si zatrela make-upom a ceruzkou som si zvýraznila oči. Do tašky som si hodila pár školských kníh a poznámkový blok a prehodila som si ju cez rameno. Pokojne som zišla z obrovského schodiska a šla som rovno do kuchyne. Viem, na jedenie máme predsa jedáleň, ale v tej obrovskej miestnosti sa cítim ako mravec a tak som jedla radšej v kuchyni. Ostatným to strašne prekáža, lebo vraj by ma radi videli aj inak ako zahrabanú v knihách a Luk povedal, že jediná časť dňa keď nečítam je vtedy, keď jem. Vošla som do kuchyne a tak ako zvyčajne som si sadla na prvú stoličku, ktorú som našla.
„Dobré ráno slečna,“ pozdravila ma Nikol s úsmevom.
Ako naša kuchárka pracuje už dlho aja si sňou výborne rozumiem, no odmieta mi tykať.
„Dobré ráno,“ odzdravila som, no zaškvŕkalo mi v žalúdku, „tak, čo dnes bude na raňajky?“ spýtala som sa trochu zahanbene. Nikol sa na mne zasmiala, no odpovedala skoro automaticky.
„Čo si len budete želať.“
„Tak mi sprav dve hrianky apohár pomarančového džúsu,“ usmiala som sa a Nikol sa okamžite pustila do práce. Ja som zatiaľ vytiahla svoj poznámkový blok a knihu, čo som mala práve rozčítanú. Z histórie máme napísať celoročnú prácu na tému, ktorá nás najviac zaujala. Ja som si vybrala Janu z Arku. Je to celkom zaujímavá postava a konečne sa nejakej bitky ujala žena. A keďže ja má rada napísanú celoročnú prácu za týždeň, pustila som sa do nekonečného množstva kníh a robila som si podrobné poznámky. Vraj bola blázon, lebo sa rozprávala s Bohom. Bláznovstvom by som to nenazvala, lebo to by bol blázon aj zakladateľ kresťanstva, samotný Ježiš. Lenže on je chlap, tak sa to tak neberie. To je ďalší z mnohých príkladov diskriminovania žien. No keby som toto povedala na verejnosti, asi by som skončila ako Jana u Arku, upálená na hranici za rúhanie. Odložila som knihu, keď predo mňa Nikol kládla raňajky. Aj keď som sirota, mám dobré spôsoby. Prvýkrát som si odhryzla a do kuchyne vošiel Luk. Vôbec si ma nevšimol a prešiel rovno k Nikol. Úprimne som dúfala, že to tak aj zostane.
„Nikol, vjedálni nám došiel Londýnsky čaj. Mohla by si ešte nejaký pripraviť?“
„Samozrejme,“ odvetila poslušne apustila sa hľadať jeden z milióna čajov v poličke. Keď sa Luk otočil na odchod všimol si ma a zasmial sa.
„Ahoj Alex, máš na ústach maslo,“ rýpol.
Rýchlo som prehltla apoutierala si ústa.
„Teraz už viem, prečo neraňajkuješ s nami,“ pokračoval stále s úsmevom na tvári.
„To si odhadol. Nie som hodná vašej kráľovskej spoločnosti,“ zasmiala som sa a Luk sa pridal.
Luk bol tretím najlepším žiakom na škole hneď po mne a Leovi. Bol vysoký, tmavovlasý s tmavými očami, v ktorých sa dalo roztopiť. Jedným slovom, bol sexy. Jeho dvojča Viky je štvrtá. Tiež je ohromujúco krásna ako aj všetci ostatní v SC a má anjelský hlas. Obaja zdedili talent po ich rodičoch. Otec je slávny hudobník a Luk po ňom zdedil nadanie na gitaru a bicie. Viky zasa spieva presne tak, ako svetoznáma spevácka hviezda, ktorá je zhodou okolností ich mama. Luk si ku mne prisadol.
„Počul som o tom, čo chceš urobiť pre tie deti,“ začal.
Nechápavo som sa na neho pozrela aon len pretočil očami.
„Myslel som to, že ich chceš na Vianoce priviesť tu.“
Konečne mi docvaklo a chytila som sa.
„Ach jasné. Bude stým nejaký problém?“
„Vlastne nie. Všetci sSC stým súhlasili. Teda ak ťa to tu na sviatky udrží,“ zasmial sa, „ja som sa chcel len spýtať, či by nemohli prísť už dnes.“
„Dnes? Prečo?“ splietala som zmätene.
„No,... sViky sme mysleli, že kúpiť im darčeky bude ľahšie keď ich trochu spoznáme,“ oznamoval mi s úsmevom. Tisli sa mi slzy do očí.
„Ach Luk. To by bolo úžasné,“ povedala som nadšene. Pravdupovediac som sa dosť bála reakcie SC na príchod mojich kamarátov z domova, no vzali to lepšie ako som dúfala.
„To som rád,“ usmial sa na mňa a postavil sa.
Nikol medzitým dokončila čaj a spolu s ňou odchádzal späť do jedálne. Uprostred kroku sa však zastavil a zaškeril sa na mňa.
„Dobrú chuť,“ povedal a odišiel.
S úsmevom som doraňajkovala a aj napriek Nikoliným námietkam som za sebou poumývala riad. spokojne som si vzala tašku a vyšla von z internátu.
Užívala som si krásny deň. Uvažovala som, že si zavolám taxík, no rozhodla som sa, že sa prejdem. Čerstvý vzduch mi predsa nezaškodí. Len čo som však prešla popri krásnej barokovej fontáne a cez nádhernú kvetinovú záhradu až k hlavnej bráne, svoje rozhodnutie som oľutovala.
„Nie je to Alex zSC?“ začula som dievčenský hlas a okamžite sa okolo mňa zhrnula kopa deciek.
„Máš krásne vlasy. Ako sa onich staráš?“
„Výborný vkus. Poradila by si mi čo na seba?“
„Je tvoja pleť taká jemná od narodenia, alebo sa o ňu nejako špeciálne staráš?“
„Chodíš niekde cvičiť? Mohli by sme ísť spolu.“
Hromada dievčat okolo mňa mi nedala dýchať. Mala som pocit, že si ma roztrhnú a vezmú domov ako suvenír. Naštvalo ma to.
„Tak to by stačilo,“ vyhŕkla som, keď mi došla trpezlivosť, „nemáte čo robiť? Mohli by ste ma nechať prejsť? To by mi rozhodne zlepšilo náladu.“
Dievčatá sa so zahanbeným výrazom rozostúpili a nechali ma prejsť.
„Mohli by ste sa ku mne začať konečne správať normálne? Veď sa od vás nijako nelíšim,“ povedala som, keď som už bola v dostatočnej vzdialenosti od hŕby deciek.
„Si predsa členkou SC. Si úžasná,“ oponovali mi a ja som sa len chytila za hlavu a vzdala som to. Nikdy som sa nehnala za popularitou a pozrite, čo sa tu teraz deje. Mám v živej pamäti deň svätého Valentína. Pre dav fanúšikov sa nedala otvoriť hlavná brána a tak sme dostali akési nútené voľno. Je pravda, že každý v SC má slávnych a bohatých rodičov. Teda okrem mňa a Tobyho. Ja som sirota a Tobyho mama je riaditeľka Rower Accademy. No v žiadnom prípade nie je v SC protekciou. Mama je na neho ešte tvrdšia ako na nás a tak je fakt dobrý. S Tobym si rozumiem asi najlepšie, ak teda nepočítam moju najlepšiu kamarátku Nelu. Jej otec je riaditeľom leteckej spoločnosti a tak využíva svoje výhody nato, aby sme lietali po svete a chodili na nákupy, kde ma oblieka ako nejakú prerastenú barbínu. Ak by ste videli môj šatník.... Nela na mne lipne ako kliešť a nechce pustiť. Niežeby som ju nemala rada, no prílišná pozornosť nie je pre mňa. Dav svojich obdivovateliek som nechala za sebou a vydala sa naprieč mestom. Nepríjemný pocit z uvítacieho výboru pred internátom zahnal jediný pohľad do Jamieho natešenej tváre.
„Alex! Prišla si!“ zvýskol arozbehol sa ku mne.
„Ahoj Jamie! Samozrejme, že som prišla. Rada ťa znova vidím,“ usmiala som sa na neho.
Jamie ma však chytil za ruku anechcel pustiť.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa zmätene, keď ma Jamie zaviedol do knižnice. Kim, Vanesa a Lucy už sedeli na zemi a čakali ma, zatiaľ čo Amanda s Charliem stáli pri poličkách s knihami, no už aj si šli sadnúť keď ma zbadali.
„Musíš nám dorozprávať ten príbeh,“ ozrejmila mi Kim a ja som si spomenula nato, že som ani poriadne nezačala a musela som skončiť. Usmiala som sa na nich.
„Nie tu ani teraz,“ povedala som, „na chvíľku ma ospravedlňte. Ani sa odtiaľto nepohnite.“
Rozbehla som sa do kuchyne nevšímajúc si nechápavé pohľady deciek v knižnici. Hľadala som Kvetinku...teda Máriu, a presne v kuchyni som ju našla.
„Sestra Kvetinka. Potrebujem vašu pomoc.“
Vyrozprávala som jej celý náš plán na Vianoce do najmenších podrobností avyzeralo to tak, že sa jej to páči.
„To je od SC milé. Nie každý by si vzal na starosti šesť detí. A keď tam budeš aj ty viem, že sa nič nestane,“ usmievala sa.
„Bude nás tam štrnásť sestra. Tých malých nezbedníkov zvládneme,“ upokojovala som ju.
„To rada počujem. No ešte stále nechápem, v čom potrebuješ moju pomoc,“ povedala a jej výraz spozornel.
„No, potrebovala by som presvedčiť matku predstavenú,“ zaškerila som sa a sestra sa pridala.
„Neviem či to bude v mojej moci Alex.“
Zasmiala som sa.
„Vás si aspoň vypočuje. Prosííííím,“ zatiahla som a použila som všetok svoj šarm.
Sestra si len vzdychla a pousmiala sa.
„Tak ja to teda skúsim.“
Od radosti som ju objala a pobozkala na líce. To je tá najlepšia mníška na svete.
„Ale nič nesľubujem,“ chcela ma schladiť, no nezabralo.
„Ja viem, viem.“
Sestre Kvetinke to trvalo nekonečne dlho. Keď už konečne prišla, jej výraz mi nedával veľkú nádej, no neklesala som na duchu.
„Tak ako?“ spýtala som sa nervózne. Bola som plná očakávania a ona ma takto napína.
Jej výraz sa však rozjasnil aobjavil sa úsmev.
„Je to vsuchu.“
Chcelo sa mi tancovať. Od toľkej radosti by som dnes hádam ani neprestala. Namiesto toho som sa zvrtla a rozbehla sa do knižnice.
„Lex. Povieš nám už konečne čo sa to tu deje?“ vyzvedal Charlie, keď som úplne bez seba vtrhla do knižnice. Len som sa na neho usmiala.
„Choďte si zbaliť veci decká. Vianoce sa oslavujú u nás.“
Najprv nikto nereagoval, akoby sa snažili vstrebať a pochopiť to, čo som práve povedala. Keď im to však došlo začali behať, kričať, skákať, výskať a objímať ma. S obojstrannou radosťou sme sa rozbehli do ich izby, kde si vytiahli kufre a začali behať po izbe a zháňať si potrebné veci. Vtedy som však dostala dobrý nápad.
„Dokončite si to tu. Ja si musím zavolať.“
Nikto sa mi nevenoval natoľko, aby sa zaujímali o to, čo budem robiť a tak mi to teraz vyhovovalo. Netrvalo dlho a vrátila som sa s úsmevom na tvári. Decká ešte stále neboli hotové a tak som im pomáhala dobaliť posledné maličkosti a zavrieť kufre. Keď sme už boli hotoví rozlúčili sme sa so sestrami v kláštore a spoločne sme otvorili vchodové dvere. Deťom sa rozjasnili očká a okamžite sa rozbehli k čiernej limuzíne, ktorá stála pred kláštorom. Zakývala som šoférovi, ktorý deťom otvoril dvere a odložil im veci do kufra auta. Pokrútila som nad deťmi hlavou a šla si sadnúť k nim. Kým sa šofér snažil všetko natlačiť dnu, decká mali veľa práce so skúšaním všetkých tlačítok v limuzíne. Zrazu si dopredu sadol šofér, ktorý sa k nám otočil s milým úsmevom na perách.
„Kam to bude?“
Ja som sa pozrela na decká anechala im tak slovo.
„Rower Accademy!“ povedali spoločne a všetci sme sa zasmiali.
Cesta nám zbehla príliš rýchlo nato, aby sme si to mohli do sýtosti užiť, no nikto sa nesťažoval. Keď som ako posledná vystupovala z auta videla som, ako sa deti rozbehli k fontáne a špliechali sa čistou vodou.
„Vďaka za odvoz,“ otočila som sa k šoférovi s úsmevom. Bolo mi dosť blbé, že nepoznám jeho meno, ale nechcela som, aby tu došlo k nejakému nedorozumeniu.
„Niet začo. Bolo mi cťou znova vás odviezť slečna,“ hovoril mi, keď vykladal kufre, „som rád, že ste si na mňa spomenuli.“
„Ešte si aj spomeniem,“ zasmiala som sa, „niekto ich bude musieť odviezť naspäť.“
„Budem len rád,“ povedal amilo sa na mňa usmial. Ten potom nasadol do auta a ja som mu zakývala na rozlúčku.
„Noták Alex! Pohni!“ súrila ma Kim aja som asúsmevom pohla knim. Prešla som pár schodov kvchodovým dverám achcela som otvoriť, no Jamie ma prerušil.
„Odkedy balíš šoférov limuzín?“
„Veľmi vtipné. Tak chcete dnu, alebo vás pošlem späť?“
„Nie, nie. Už som ticho,“ stiahol sa aja som sa na jeho obrannom postoji zasmiala. Otvorila som obrovské dvere asúsmevom som ich privítala.
„Vitajte na internáte Special Class vRower Accademy. Cíťte sa tu ako doma.“
„Woow,“ vyhŕkli užasnuto.
„Tak to už hej,“ prikývol Charlie.
„Paráda,“ pridala sa Amanda.
„To je teda niečo,“ skonštatovala Lucy.
„Úplná bomba,“ doplnil Jamie aja som sa na nich usmiala. Bola som rada, že sa im tu páči.
Vtedy sa z izieb prihrnuli moji spolužiaci, kamaráti, spolubývajúci aja neviem čo ešte. Všetci zišli dolu schodmi až do salónu a ja som sa na nich usmiala.
„Hovorila som, že som niečo počula,“ povedala Viky a usmiala sa na mňa.
„Áááá, moja Alex sa vrátila!“ vyhŕkla Nela a hodila sa mi okolo krku.
„Aj ja ťa rada vidím,“ objala som ju, no potom som sa odtiahla.
Pozrela som na decká ktoré sa akoby zľakli a usmiala som sa na nich.
„Predstavím vás. Pôjdem podľa poradia, tak dávajte aspoň na chvíľu pozor. Štrnásty je Tonny,“ zoznamovala som ich a ukazovala, ktorý z nich to je.
„Jeho otec je riaditeľom Harvardu, tak si ho vy mudrlanti nepohnevajte.“
Tonny sa na mojej poznámke uškrnul aja som mu to poctivo vrátila.
„Trinásty je Dustin, môj partner na chemické pokusy. Jeho otec vedie C &A takže nové oblečenie nie je problém,“ žmurkla som na Vanesu, „ďalšia je Nina. Jej mama vlastní najväčšiu realitnú kanceláriu sveta. Po nej nasleduje Robin. Jej otec vlastní celú obchodnú sieť Tesco. Edy je desiaty a jeho otec vlastní...vlastne celé toto mesto. Je to náš starosta.“
Vyplazila som na Edyho jazyk a on na mňa len nevinne žmurkol.
„Kelly je deviata. Jej otec je svetoznámy právnický mág. Vyčaruje vám podmienku aj z doživotia,“ zasmiala som sa.
„To si trochu prehnala,“ pridala sa ku mne Kelly apostupne aj ostatní.
„Toto je Cleo. Na škole je ôsma ajej otec vlastní všetky päťhviezdičkové hotely Hamilton po svete. A toto okolo môjho krku je Nela, moja najlepšia priateľka. Jej otec vlastní jednu z najúspešnejších leteckých spoločností sveta, takže o letenky sa starať nemusíme.“
„Toby je šiesty. Jeho mama vedie túto školu, takže trochu rešpektu poprosím. Viem si predstaviť koľko síl ťa muselo stáť aby si presvedčil mamu, aby tu decká mohli ostať,“ otočila som sa k Tobymu.
„To nestojí za reč. Chcel som ti urobiť radosť.“
„Podarilo sa,“ zasmiala som sa.
„Len pokračuj,“ povzbudzovala ma Nela.
„Tak fajn. René je piaty. Jeho mama vlastní sieť najúspešnejších reštaurácii na svete a musím povedať, že tam varia výborne. Viky a Luk sú dvojčatá. Ich mama je speváčka a otec úspešný hudobník. Oni po nich rozhodne zdedili talent.“
„Vďaka za uznanie,“ zasmiala sa Viky a ja som sa pridala.
„Ja som druhá. Predstavovať sa snáď nemusím. A toto je Leo. Je najlepší na škole a zároveň aj prefect. Dbá nato, aby sa dodržiavali pravidlá. Je niečo také ako vaša matka predstavená v kláštore,“ zasmiala som sa a decká sa tiež neubránili, „jeho otec je prezidentom filmovej spoločnosti v Hollywoode takže ak chcete byť slávni, viete kam máte volať. No a toto sú Jamie, Lucy, Kim, Amanda, Charie a Vanesa. Za nimi tak často utekám a teraz ich máme na krku,“ zasmiala som sa.
Všetci sa zvítali aocenila som, že moji spolužiaci netrvali na dodržiavaní etikety. Vydržali aj decké dotieravé otázky, čo som si veľmi cenila. Nela, Luk, Viky a ja sme ich vzali a ukázali im ich nové izby vybavené LCD televízormi s HD rozlíšením a najlepšou akustikou, čo chalani hneď ocenili. Dievčatá zaujala obrovská samostatná kúpeľňa a obrovské šatníky. Každý z nás im ukázal aj svoju izbu, ktorú mali vzorne upratanú vďaka našim milým chyžným, ktoré trpezlivo znášajú všetky naše kreačné výkony na stenách a podobne. Potom sme všetci zišli do jedálne na večeru keďže Jamie sa sťažoval na nedostatok jedla. Luk si ani dnes neodpustil pre neho a okolie vtipné poznámky na moju adresu.
„Čo sa stalo Alex? Pripravená na stret so spoločnosťou?“
„Nebude mi to trápne. Teraz už pri tomto stole nie som jediné nemehlo,“ otočila som sa na Jamieho a pri jeho nechápavom pohľade sme sa všetci rozosmiali. Večeru doniesla Nikol presne včas tak, ako zvyčajne. S deckami to bolo oveľa menej formálne ako zvyčajne a tak som si nepripadala až tak mimo. Smiali sme sa a bavili, keď si Jamie nahlas odgrgol, alebo keď Charliemu spadla vidlička a hľadal ju pod stolom. Ja som zasa rozliala malinovku a Dustinovi spadol chlieb do polievky a urobil tak obrovskú škvrnu na bielom obruse. Nikomu to však neprekážalo a to sa mi páčilo najviac. Po večeri hovorili decká vtipné príbehy z kláštora. Vo väčšine som figurovala ja a tak sa Luk výborne bavil. Toby sa smial tak veľmi, až spadol zo stoličky, čo samozrejme znásobilo náš smiech. Keď sme sa rozdýchali, presunuli sme sa do salónu a posadali sme si na pohovky. Náš veľký rozhovor sa rozdelil na menšie skupinky. Leo, René a Edy si výborne rozumeli s Vanesou, Charlie zaujal Luka s Viky, Kim bola stredobodom Tonnyho a Kellynej pozornosti a Lucy sa bavila s Robin a Ninou. Amanda sa zabávala s Dustinom a Cleo a mne ako vždy ostal Jamie, o ktorého som sa delila s Nelou a Tobym. Nedokázala som sa sústrediť na iný rozhovor ako ten, čo som viedla s našou malou skupinkou, no aj ten stál zato.
Autor: Vaša Alice