The Curse 2.kapitola
A je tu rovno aj ďalšie pokračovanie (aby ste nepovedali, že sa doam flákam, keď suž som chorá). Mám toho viac. takže o to, že sa mi nebude chcieť písať sa nejakú tú dobu nebudete musieť starať.
„Alex! Alex!“
„Áno?“ spýtala som sa malého chlapca, ktorý za mnou pribehol celý zadýchaný.
„Alex prosím! Poď nám povedať jeden z tvojich príbehov!“ dobiedzal.
„Odložila som knihu späť do police v knižnici a čupla som si k nemu.
„Nie je už náhodou čas ísť spať?“ spýtala som sa a jeho výraz zosmutnel.
„Lex veľmi ťa prosím.“
„Rada by som Jamie, ale budeme mať problémy,“ postrapatila som mu vlasy a zasmiala som sa na jeho otrávenom výraze.
„Nerob to! Už nie som malý!“
„Jasné, že nie,“ zasmiala som sa a vrátila som sa ku knihám na polici. Z ničoho nič ma schmatol za rukáv a začal prosíkať. Nenávidím to, lebo mu nikdy nedokážem odolať . Samozrejme to dokonale fungovalo aj tento raz a ja som sa zrazu ocitla v miestnosti plnej deciek, ktoré čakali už len nato, kedy začnem rozprávať. Hľadela som na Jamieho, Amandu, Lucy, Kim, Vanesu a Charlieho a zasmiala som sa na ich nedočkavosti. Zhlboka som sa nadýchla a začala som.
„Veríte na upírov a vlkolakov? Démonov a anjelov?“
Decká len pokrútili hlavami a Jamie sa z celého hrdla rozosmial.
„Ale prosím ťa. Každý vie, že neexistujú,“ povedal.
„Vážne?“ spýtala som sa a všetci sa zarazili.
„Ako to myslíš?“ spýtala sa Vanesa zvedavo a podporila ma tak v rozprávaní.
„Poviem vám príbeh z čias, kedy ešte ľudia verili a mýtické bytosti, lebo existujú,“ odmlčala som sa a všetci stíchli. Začala som rozprávať:
Bolo chladné ráno, no chlapec menom Elliot už pracoval na poli. Rodičov mu zabil zlý démon, ktorý napádal ich dedinu. Vracal sa každých sedem rokov, aby si vzal jedno sedemročné dieťa ako obeť, ktorú mu dedina mala dávať zato, že ich nechá nažive. Vyhlasoval sa za boha. Keď démon prišiel, Elliot mal presne sedem rokov a preto si ho démon vybral. Elliotovi rodičia to však nechceli pripustiť a tak si namiesto jedného chlapca vzal dvoch dospelých. Teraz mal Elliot štrnásť a démon sa mal čoskoro vrátiť. To bolo to, čoho sa najviac obával. Démona volali Inu, ako pes, lebo tak vyzeral. Ako obrovský pes s deviatimi chvostmi a neobmedzenou silou. Elliota striaslo už len pri spomienke na jeho obrovské zuby. Obrovské ostré zubiská, ktoré s ľahkosťou rozdrvia aj storočný dub. A tie oči... Elliot nato okamžite prestal myslieť a vrátil sa k svojej práci na poli, keď v tom niečo začul. Znelo to ako plač. Elliot nasledoval nárek, ktorý ho zaviedol k neďalekej rieke. Rýchlo sa rozhliadal a načúval detskému plaču. Chvíľu šiel proti prúdu rieky, keď v tom zazrel malý košík. Bol zachytený o konár spadnutého stromu. Elliot nezaváhal ani na chvíľočku a vliezol do rieky s ľadovou vodou. Priplával ku košíku a rýchlym pohybom ho vytrhol spomedzi konárov. Naspäť sa vracal popri spadnutom strome, aby ho nestrhol prúd. Keď sa konečne vyštveral na breh, roztriasol sa od zimy. Nazrel do košíka a zarazene pozeral dnu. Nemohol uveriť tomu, čo tam videl. Pretrel si oči aby si bol istý, že sa mu nesníva, no keď sa znova pozrel do košíka, nič sa nezmenilo. Ešte stále sa na neho pozeral pár prenikavo zelených očičiek a stále sa k nemu načahovali malé bacuľaté rúčky malého dievčatka. Jej jemné vlásky mali rubínový nádych a z jeho úst vyšlo jediné.
„Ruby.“
Dievčatko v košíku sa rozosmialo a Elliot ju vzal na ruky.
„Páči sa ti to? Ruby?“ spýtal sa jej s úsmevom a dievčatko sa šťastne zahniezdilo v jeho náručí.
Elliotovi ani len nenapadlo dať ju niekomu inému. Chcel sa o ňu starať sám. Od prvej chvíle si ho omotala okolo prsta. Okamžite zabudol na svoje povinnosti na poli aj na svoje obavy z démona. Napĺňala ho akýmsi teplom. Vzal ju do svojej skromnej drevenej chalúpky kde ju vykúpal, zababušil do teplých kožušín a nakŕmil ju. Pri nej zabudol na svoju samotu. Konečne sa mohol znova tešiť zo života a to všetko vďaka nej.
„Alex!“ začula som a prestala som rozprávať.
„Tak a teraz nasledujú tie problémy, o ktorých som ti hovorila,“ pozrela som na Jamieho, ktorý sa začervenal.
„Alex! Tak kde si?“ kričala jedna zo sestričiek v domove a ja som sa zhlboka nadýchla.
„Tu som sestra!“ ohlásila som sa a o malú chvíľu vošla do dverí žena v čiernom habite.
„Alex. Znova im rozprávaš svoje príbehy?“ spýtala sa s úsmevom a mne sa uľavilo, že je to len sestra Kvetinka. Ups, vlastne sestra Mária. Je to jedna z tých sestier, ktoré chcete za svoju mamu.
„Už končím,“ usmiala som sa na sestru.
„Tak fajn decká,“ obrátila som sa k nim, „všetci do postele.“
Všetci si poslušne ľahli do svojich postelí a prikryli sa perinami. Každému z nich som vtisla bozk na čelo a odišla som z izby spolu so sestrou.
„Prepáčte, že vám robím také starosti,“ ospravedlňovala som sa sestre, no ona sa na mňa usmiala.
„Ty nám nerobíš starosti Alex. Práve naopak. Je lepšie ak počúvajú tvoje príbehy, akoby mali fičať na drogách,“ zasmiala sa.
Nechápavo som sa na ňu pozrela, no jej slovník som nekomentovala. Je to moderná sestrička.
„Skoro som zabudla. Volal Leonard. Chcel vedieť, či si ešte tu,“ povedala s potmehúdskym úsmevom na perách z čoho som mala dojem, že si veci zle vysvetľuje. Vzdychla som si.
„A čo ste mu povedali?“
„Že ešte budeš niekde tu,“ zasmiala sa, „chcel aby som ti povedala, že nemáš ísť v noci sama. Vraj po teba pošle auto.“
Prevrátila som očami. Ten Leo. Prehnane sa o mňa bojí. Budem mu musieť dohovoriť.
„Šofér už na teba čaká,“ oznámila mi a ja som sa na ňu vďačne usmiala.
Vybehla som si pre školskú tašku do knižnice odkiaľ ma vytiahol Jamie a rozlúčila som sa so sestrou. Vonku ma už čakala čierna limuzína so šoférom, ktorý mi okamžite otvoril dvere. Znova som si vzdychla. Prečo mi to robí? Nemohol poslať taxík? Prečo stále pošle limuzínu? Rezignovane som si sadala do auta, keď v tom som zbadala, ako sa v kláštore rozsvietilo svetlo v jedinom okne. Pozrela som tam a zbadala som Jamieho, ktorý mi divo kýval na rozlúčku. Zasmiala som sa, no odkývala som mu. Nastúpila som už s lepšou náladou a šofér za mnou chvatne zavrel dvere. Rýchlo obehol dlhú limuzínu a posadil sa za volant. Čítala som si časopis, ktorý bol položený na sedadle a čakala som, že sa pohneme, no nič sa nedialo. Odtrhla som pohľad od časopisu a pozrela na šoféra. Ten si ma premeriaval v spätnom zrkadle, no keď si uvedomil že sa na neho pozerám, pohľad ihneď odvrátil.
„Nejaký problém?“ spýtala som sa.
„N-Nie, len...“ vyjachtal
„Len?“
„Prepáčte mi moju opovážlivosť, ale ste prekrásna,“ povedal a nervózne naštartoval.
„Ďakujem,“ povedala som polichotene.
Pohli sme sa od kláštora a on sa znova ozval.
„Tak? Kam to bude?“
„Rower Accademy,“ odpovedala som automaticky a šofér nadvihol jedno obočie.
„Čo je?“ vyzvedala som.
„Pekná a múdra. To je mi kombinácia.“
Zasmiala som sa.
„Skladať komplimenty je tiež vašou pracovnou náplňou?“
Teraz sa zasmial on.
„Nie slečna. Ale často si neudržím jazyk za zubami.“
Odložila som časopis. Akosi ma prestal zaujímať a začala som sa rozprávať so šoférom. Cesta nám zbehla pomerne rýchlo a keď sme sa konečne dostali k Rower Accademy, nechcelo sa mi vystúpiť. Šofér mi však otvoril dvere a ja som si neochotne vzala svoju tašku a a vystúpila som.
„Ďakujem,“ uzavrela som našu debatu.
Vo dverách internátu ma už čakal Leo s rukami prekríženými na prsiach a čakal na môj príchod.
„Pekná, múdra a zadaná,“ zašomral si šofér popod nos a ja som sa zachichotala.
„On nie je môj priateľ,“ opravila som jeho chybu, ktorú prijal s úsmevom.
„Tak to mám ešte stále šancu. Nech sa páči. Dám vám svoju vizitku. Ak by ste sa potrebovali niekde dostať, som vám k dispozícii.“
Znova som poďakovala a vizitku som si vzala. Človek nikdy nevie. Sadol si za volant a pomaly odchádzal preč, zatiaľ čo ja som smerovala k internátu. Leo stál vo dverách a opieral sa o zárubňu. Nevšímala som si ho a prešla som popri ňom dnu. Vedela som že čoskoro začne a tak som si užívala moje posledné tiché minúty tohto večera. Obdivovala som krásu nášho salóna, keďže internát SC vyzeral viac ako palác než internát. Vstupná hala vyzerala ako obrovská botanická záhrada a salón bol obrovská miestnosť v strede budovy. Uprostred bola menšia fontána a za ňou mohutné schodisko, ktoré budovu rozdeľovalo na dievčenské a chlapčenské krídlo. Vzhľadom nato, že v tejto budove bývajú len štrnásti ľudia sa mi to zdalo trochu prehnané, ale prosím. Ak to tak vedenie školy chce... SC, čo je skratka od Special Class, je výnimočná. Je tu len sedem najlepších chlapcov a dievčat zo školy. Nejakým zázrakom som najlepším dievčaťom, čo sa týka známok, samozrejme. V porušovaní pravidiel som tiež najlepšia a v tomto ohľade mám obrovský náskok. No jediný človek na škole, ktorý ma kedy porazil v čomkoľvek je Leo. Práve preto je prefect a práve preto teraz dostanem ďalšiu kázeň.
„Kde si bola?“ spýtal sa prísne.
„Ty vieš kde som bola. Poslal si po mňa auto. Mimochodom, nabudúce nech má to auto menej ako desať metrov,“ rýpla som.
„Vieš, že je už po večierke?“
„A ty vieš, že sú prázdniny?“
„SC musí pravidlá dodržiavať aj cez prázdniny. Alebo ti mám znova prečítať školský poriadok?“
„Nie vďaka. Čítal si ho už toľkokrát, že ho začínam poznať naspamäť.“
Leo si len vzdychol, no nič mi nepovedal. Svoj prísny tón nechal odplávať a po chvíli ticha prehovoril.
„Nechápem, prečo tam chodíš,“ priznal.
„Je mi tam dobre,“ pokrčila som plecami a zvalila som sa na pohovku v salóne.
„Povieš mi, prosím ťa, čo ti tu chýba?“ vyzvedal.
„Ja neviem,“ skonštatovala som, „možno je to preto, že ani ja nemám rodinu.“
„MY sme tvoja rodina,“ povedal Leo vážne a vyzeral tak o desať rokov starší. Cítila som sa ako neposlušné dieťa, ktoré niečo vyviedlo a dospelý mu vysvetľuje, že urobil chybu.
„Vieš ako som to myslela. A máš pravdu. Ja som svoju rodinu našla tu. Možno im chcem dať ten istý pocit.“
Leo sa nad tým zamyslel a s úsmevom prikývol.
„Mohol by som si zvyknúť, že všetko čo chceš je pomáhať druhým.“
Usmiala som sa naňho. Má o mne príliš vysokú mienku.
„Dostal som nápad,“ povedal odrazu a ja som len nechápavo zaklipkala očami.
„Čo by si povedala nato. Keby decká z domova oslávili Vianoce tu?“
Zarazila som sa.
„Tu? Myslíš ako tu v intráku?“
„Jasné,“ prikývol.
„To by bolo úžasné!“ jasala som, „fakt môžu?“
„Som predsa prefect. Dovoľujem to.“
Od radosti som nahlas zvýskla a objala Lea.
„Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!“ radovala som sa a celá natešená som cestu do kuchyne pretancovala. Spravila som si obložený chlieb a zatiaľ čo som večerala, spievala som si. Keď som znova šla cez salón do svojej izby, Leo tam už nebol. Celá bez seba som sa okúpala, vyčistila si zuby a v bielom tričku na ramienka a otrhaných teplákoch som si ľahla na posteľ. Premýšľala som, čo všetko budeme musieť pripraviť a myslela som na reakciu detí, keď im to budem hovoriť. Nevedela som sa dočkať zajtrajška. Zaspávala som s myšlienkou na deti a ich šťastné výrazy.
Autor: Vaša Alice