Záhadné mestečko - 6. kapitola - Krutá realita
Dobré ránko! xD Ja viem, čo tu straším tak skoro? Nuž, nudím sa xD A keď nejdem dnes do školy, môžem vylepšovať túto stránku :)
No, ale teraz už k dnešnému príspevku :) Po dlhej dobe je tu nová kapitola ZM :) Kým som ju napísala to dosť trvalo, ale nejako ma opustila múza a nevedela som, ako by som v tomto príbehu mala pokračovať. Potom som sa k tomu ale nakoniec dokopala a i keď s kapitolou nie som moc spokojná, dúfam, že nie je až taká strašná, ako sa mi zdá :)
Čo sa týka ďalšej kapitoly, fakt netuším kedy tu bude. Budem sa ju snažiť napísať, ale ktovie koľko mi to bude trvať.
Prajem príjemné čítanie!
6. kapitola - Krutá realita
Zobudila som sa úplne dezorientovaná. Automaticky som sa okolo seba poobzerala. Nachádzala som sa vo svojej izbe, ale ako? Veď som bola v penzióne, či nie? Nechápala som to.
Chvíľu som nad tým premýšľala, až som prišla na úžasné riešenie, všetko to musel byť len sen! Dosť biedny a strašidelný sen. Ale moja hlava dokáže vymyslieť aj nemožné.
Ťarbavo som sa vymotala z postele, ale keď som sa pozrela na hodiny na nočnom stolíku, prebrala som sa akoby ma niekto kopol elektrinou. Bolo už 8:37 a škola už dávno začala!
Spanikárila som a začala som utekať po izbe, umyla som si zuby a popritom som sa obliekala. Dosť blbé, ale chcem to stihnúť aspoň na druhú hodinu.
Približne za desať minút som už bola ako-tak hotová i keď som musela vyzerať strašne, ale radšej som sa do zrkadla ani nepozrela. Teraz mi to môže byť aj tak jedno.
Vzala som si tašku, ktorú som si prehodila cez rameno a ešte raz som sa letmo pozrela na hodinky. 8:49. Keď si švihnem, možno to ešte stihnem.
Obrátila som sa k dverám a môj pohľad zavadil o kalendár prilepený na nich. Zarazila som sa a pristúpila som k dverám. Kalendár bol trochu ošúchaný a zelenkastej farby, ale to ma nezaujímalo. Zaujal ma však mesiac. Júl?!
„Ja krava!“ zanadávala som a rukou som sa pľasla po čele. To vážne chcem ísť v júli do školy?! Som ja vôbec kompletná?!
Obrátila som sa na päte a namosúrene som podišla k posteli. Moje kroky sa ozývali v celom dome akoby tadiaľ prešlo stádo slonov.
Hodila som sa do postele a dnes ma z nej už určite nikto nevytiahne... A kto sa o to pokúsi, bude na mieste mŕtvi. Myslené doslova.
***
Z postele som vyliezla až o pol tretej a to len kvôli prázdnemu žalúdku. Dokázala som ho ignorovať už vyše troch hodín, nejakú tú pochvalu si zaslúžim. Ale žalúdok to nevzdal a i keď mi bolo ešte trocha zle(ktovie od čoho), musím si dať aspoň niečo malé. Napríklad takú tyčinku KitKat. Tú som už tak dávno nemala... A potom zaľahnem späť do postele. Kiežby to ale šlo, že? Práce mám vyše hlavy. A to mám prázdniny... Fakticky úžasné prázdniny...
Keďže som ale ležala oblečená, teraz som vyzerala ako keby ma práve vyžula krava z pysku. No čo? Aj tak s tým nič neurobím...
V hroznom stave som vyšla na chodbu, z chodby do predsiene, z predsiene do kuchyne. Toľko zbytočných krokov, ale už som našťastie v kuchyni.
A tam som si uvedomila jedno. Veď ani neviem, kde sú sladkosti. Jennu som nikde nepočula, takže bola zrejme v práci. Elena a Jeremy netuším, možno vo svojich izbách, ale ich sa pýtať určite nič nebudem.
A tak som začala postupne otvárať každú skrinku v kuchyni. Našla som pravdepodobne všetko okrem tých zasraných sladkostí. Dokonca v jednej zo skriniek som našla i starú, ošúchanú, hnedú varešku, ktorá sa v 21. storočí používa len zriedkakedy. Ale i tá vareška vo mne dokázala prebudiť spomienky.
„Mamííí, plosím, niééééé!“ kričala som ako zmyslov zbavená utekajúc pred mamičkou, ktorá držala nejakú palicu v ruke a bola rozhodnutá ma ňou vyplieskať po zadku. Túto palicu som veľmi dobre poznala, známa starodávna vareška, ktorou som už veľakrát dostala po zadku. Vždy za neposlušnosť a tvrdohlavosť.
Utekala som, utekala a pripadala som si ako ten myšiak Jerry z mojej obľúbenej animovanej rozprávky Tom a Jerry. A mama bola kocúrom Tomom. Ak by som v skutočnosti bola Jerrym a mamička Tomom, prekabátila by som ju a ušla by som. Lenže toto nebola rozprávka, ale skutočnosť.
Schovala som sa pod schody a čakala som, čo sa bude diať ďalej. Rýchlo som dýchala a to ma nakoniec i prezradilo. Mamička ma našla a bola som v pasci. Ešte by ma mohol zachrániť môj veľký huňatý kamarát Dag, keby nehajal vo svojej psej búdke.
Mamička chvíľu otáľala, ale nakoniec ma vareškou po zadku nevyplieskala. Bola som zmätená. Ešte nikdy mi neodpustila trest za moju opakovanú neposlušnosť.
„Už budeš poslušná?“ spýtala sa a uprene mi hľadela do očí. Prikývla som a čoskoro som sa ocitla v jej hrejivom objatí. Trochu som sa v ňom strácala, ale neprekážalo mi to.
„Prepáč,“ zamumlala som jej do hrudi. Mamička ma začala hladkať po chrbátiku, čo bolo neskutočne príjemné.
Na tieto chvíle nikdy nezabudnem. Kiežby som vedela vrátiť čas a vymeniť svoju neposlušnosť za poslušnosť. Ale to nejde.
Povzdychla som si a natoľko som sa ponorila do spomienok, že som si až teraz uvedomila, že sa na všetkých bezdôvodne hnevám. Hnevám sa na celý svet kvôli tomu, čo sa stalo mojej mame a sestre. Viem, že za to nemôže nikto, jednoducho to bol ich osud, ale ja na takéto hovadiny neverím. Bola to skutočne len nehoda? Boli len na nesprávnom mieste v nesprávny čas?
Kašlem na KitKatku. Teraz už aj tak nemám náladu na jedlo. Akurát, čo by som ho vyvracala. Ale z čoho mi môže byť zle?
Asi si pôjdem znovu ľahnúť do postele. Veď čo by som už len tu mohla robiť? V takomto zapadákove? Najlepšie bude, keď zostanem trčať v izbe a vyleziem z nej len v krajnom prípade. A ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. Ale keď tie prázdniny sú také dlhé! Ešte minulý rok by som vraždila za mesiac prázdnin navyše, ale vtedy bola iná situácia. Mama a sestra žili. Kelly sa nepresťahovala do Kanady. Môj frajer Troy sa so mnou nerozišiel. Každý deň som mala fúru vecí na pláne a nikdy som sa nenudila.
A teraz, čo mám teraz? Stratila som sestru a mamu. S Kelly sa rozprávam sotva raz do mesiaca. O Troyovi som nepočula odkedy sa so mnou rozišiel. A celé dni sa nudím jak kôň. A ešte k tomu mám celé prázdniny stráviť s teoreticky cudzími ľuďmi na cudzom mieste. Čo som komu urobila?!
***
Jenna sa vrátila domov krátko po ôsmej. Iba nakukla do mojej izby, spýtala sa ma na pár otázočiek ohľadom dnešného dňa, ale keď jej došlo, že mi moc nie je do reči a i tak mám robotu, nechala ma na pokoji so slovami, že bude v obývačke aj s Elenou.
A čo sa ohľadom Eleny týka, klopala mi na dvere najmenej päťkrát. Nechápem aký to malo význam, keďže som ju zakaždým rázne odbila, že na ňu nemám náladu. Našťastie potom už dala pokoj a tak som mohla ďalej, tentoraz už nerušene pokračovať vo svojej doterajšej práci – upratovaniu. Konečne som si vybalila všetky veci, vyčistila som Kittine misky, ustlala som si posteľ a nakoniec som urobila kompletnú očistu ako sebe, tak i Kitty.
A keďže upratané mám, Kitty a ja sme čisté, takže, čo mám dopekla robiť?! Kukla by som si televízor, lenže ten je dole a tam je Jenna s Elenou...
Nie, musím si nájsť inú zábavu. Hmm... hmm... hmm... hmm... hmm... hmm... kniha? Ale z kníh tu mám len Súmrak... Prečo som si ja krava nechala všetky knihy doma?! Mohla som vedieť, že ich tu budem potrebovať. Úžasné...
Unudene som sa rozvalila na posteľ a zatvorila som oči. Chvíľu som iba spomínala na staré dobré časy, keď som bola ešte malé nevinné dievčatko...
***
Buch, buch, buch... tĺklo moje srdce. Alebo to bolo podupkávanie nohou? Či dážď?
Rozlepila som obe viečka a dezorientovane som sa posadila na posteli. Chvíľu som len zarazene pozerala do blba, až kým sa spoza dverí neozval známy hlas.
„Bea? Si tam?“ Troy? Čo by tu ten robil?
A potom som sa už konečne spamätala. Tento hlas nepatril Troyovi, ale Jeremymu. Nikdy som si nevšimla, že by mali podobné hlasy, ale veru tak. Keby som nevedela, že Troy je v Kalifornii, myslela by som si, že je presne za dverami. Nikdy by som to nahlas nepriznala, ale stále som ho milovala a odkedy sa so mnou rozišiel, chýba mi.
„Bea?“ V Jeremyho hlase bolo badať paniku. A tak som radšej prestala premýšľať o Troyovi. Čo bolo, bolo. Minulosť nezmením, musím žiť prítomnosťou. Tohto sa musím držať.
„Mhm,“ zamumlala som.
„Môžem vojsť?“ spýtal sa. Čo asi tak môže chcieť? No, ak odpoviem, že nie, nikdy sa to nedozviem. A to by bola škoda. Vyzerá to totiž tak, že Jeremy je celkom normálny. Ani nie zamilovaný a jednoducho, je v pohode.
„Jasné,“ odvetila som a prehrabla som si vlasy, aby nevyzerali až tak hrozne. I keď ja sama o sebe vyzerám hrozne.
Jeremy opatrne nakukol dovnútra a pre istotu sa opýtal: „Neruším?“
Zdalo sa mi, že dúfa, že poviem áno a on bude môcť odísť, ale poznám ho len krátko a tak si nie som istá. Poslať ho preč sa mi ale zdalo tvrdé a tak som len odvetila: „Nie, i tak sa nudím.“
Bez slova vstúpil dovnútra a dvere za sebou bezpečne zatvoril. Tak toto musí byť veľmi dôležité, keď je taký opatrný.
„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa znepokojene. Mala som zlé tušenie.
„Nie, len som sa s tebou chcel porozprávať,“ povedal nesmelo a prisadol si ku mne.
„O čom?“ zaujímalo ma. Jer sklonil hlavu a sledoval zem, zatiaľ čo ja som ho uprene sledovala a vyčkávala na odpoveď.
„No, Elena mi povedala, čo sa...ehm...stalo. Veď vieš, v penzióne Salvatoreovcov,“ vysvetlil koktavo a konečne sa na mňa pozrel. Chvíľu mi skúmal tvár, ale ťažko povedať čo v nej videl. Ja sama som nedokázala posúdiť, ako sa tvárim.
„Ehm, Bea? Si v pohode?“ spýtal sa. Asi som sa fakt musela tváriť prekvapene a nechápavo. A aj som sa tak cítila. O čom to tu, dopekla, točí?!
„Hej, len nechápem, čo sa stalo v penzióne podľa Eleny?“
„Veď vieš... tá záležitosť s Damonom a s...,“ na chvíľu sa odmlčal a šeptom dodal, „ upírmi.“
Pokračovanie nabudúce...
A ešte nakoniec tu mám malú anketku. Kto tento príbeh číta, prosila by som ho o hlásnutie v tejto ankete :)