Nový život - 1. kapitola - Nečakané zistenie
Ahojte! Tak, dnes išli ďalšie dve časti upírskych denníkov na markíze, ktoré som si musela kuknúť a tak som sa rozhodla, že by som dnes mohla pridať 1. kapitolu môjho príbehu s názvom Nový život. Kapitolka celkom o ničom, ale ešte sa to len rozbieha :) Nebudem to tu už obkecávať xD budem rada za hociaké komenty, či už kladné alebo záporné :) Prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám môj príbeh zapáči :)
1. kapitola - Nečakané zistenie
Zobudila som sa krátko pred svitaním. Poobzerala som sa okolo seba. Ležala som na vlhkej zemi, okolo mňa boli vysoké stromy a na zemi len vlhké lístie a mnoho inej neidentifikovateľnej zelene. Postavila som sa z tej vlhkej zeme a snažila som si spomenúť, čo sa stalo. Naposledy si pamätám, ako som išla so Stefanom v aute obrovskou rýchlosťou. Ale ako som sa dostala až sem? Cesta musela byť odtiaľto veľmi ďaleko, pretože nebolo nič počuť okrem zvierat, ktoré tu bývali. Rozhodla som sa ísť odtiaľto preč, dostať sa niekde, kde by mohli byť nejaký ľudia. Najhoršie bolo, že som vôbec nevedela, ktorým smerom sa vybrať. Nakoniec som sa vybrala jednou cestičkou, musela som predsa niekde začať. Po dlhšom čase chodenia po lese som si musela oddýchnuť a tak som si našla nejaký malý peň, na ktorý som si sadla. Netušila som koľko mohlo byť hodín, mobil ani hodinky som pri sebe nemala, ale zrejme už bolo ráno, pretože spoza oblakov začalo vykukovať slnko. Bola som rada, pretože konečne budem lepšie vidieť na cestu a okolie. Ale keď vyšlo úplne, začalo ma príliš páliť na koži, i keď bola jeseň. Nevedela som prísť na to, prečo ma to slnko tak páli a ešte prečo zrovna v tomto období. Už som nemohla sedieť len na pni a tak som sa vybrala ďalej, ale po nejakom čase ma slnko príliš pálilo a oslepovalo. Nikde ale stále nič. Žiadne zvuky áut, čo by znamenalo niekde na blízku cestu. Pomaly som už začínala byť aj smädná. Ale musela som pokračovať v ceste. Inak sa nedalo. Ako som tak išla, vyčerpaná, smädná a spálená slnkom,(samozrejme myslené len obrazne, ale vážne som sa tak cítila) uvidela som schody do podzemia a dole boli dvere. Išla som teda tam, čo iné mi už len ostávalo. Našťastie dvere boli otvorené. Vstúpila som dnu a hneď som sa cítila lepšie. Slnko tam neprenikalo, pretože tam neboli žiadne okná. V tieni mi bolo určite lepšie ako na tom páliacom slnku. Ale stále tu zostával smäd. Až teraz som si prezrela tmavú miestnosť s nádejou, že v nej nájdem niečo na pitie. I napriek tomu, že tam bola veľká tma, videla som takmer všetko. Miestnosť bola úplne prázdna. Ale bola tam chodba. Neovládla som pokušenie a išla som ďalej chodbou. Chodba ma doviedla do ďalšej miestnosti, tento krát nie prázdnej. Bol tam veľký kameň a na ňom položená fľaša. Pristúpila som bližšie dúfajúc, že v nej bude aspoň kvapka vody. Zobrala som fľašu a zvonku som si ju prezrela. Niečo v nej bolo, ale nevyzeralo to na vodu. Otvorila som ju, veď čo by sa asi tak len mohlo stať. Privoňala som si k vrchu fľaše. „To ale nádherne voní,“ skonštatovala som, „čo to asi môže byť?“ Trošku som si z tej fľaše odpila. Bolo to veľmi dobré a tak som to vypila všetko až do dna. Ale stále som bola smädná. Aspoň už nie až tak veľmi. Sadla som si na studenú podlahu a premýšľala som. Zrazu sa mi všetko začala vybavovať z včerajšej noci a aj niečo predtým. Bolo to divné, pretože pár udalostí sa vôbec nestalo, ale podľa mojich spomienok sa stali. Divné. Moje premýšľanie prerušila prudká bolesť v ústach, ktorá sa objavila z ničoho nič. Moja ruka hneď vyrazila k ústam a skúmala, čo mohlo asi zapríčiniť tú náhlu bolesť. Zrazu som vykríkla. Špičkou ruky som v ústach nahmatala niečo veľmi ostré. Dva zuby na každej strane, ktoré boli ostrejšie, zahnutejšie ako majú byť... nevedela som si priznať, čo to znamená. „Zo mňa sa stal upír? Ako?“ pýtala som sa sama seba, „To predsa nie je možné!“ Zrazu som si dala dokopy všetko, čo sa mi za uplynulých niekoľko hodín stalo. Páliace slnko, všetky tie spomienky, tá tekutina a teraz i zuby. A stále smäd. Neuveriteľný smäd. Náhle som vstala zo zeme a našla znova tú fľašu. Otvorila som ju a vyliala posledných pár kvapiek na ruku. Bola to krv! Ešte raz som sa zamyslela, čo sa včerajšiu noc stalo. Zabudla som na jeden vtedy nepodstatný detail. Stefan mi dal svoju krv a ja som potom musela zomrieť. Prehľadávala som si spomienky. Spomínam si, že som videla odchádzať Stefana v aute a ja som sa vybrala po dlhom uvažovaní do lesa. Tam som blúdila, predsa len bola tmavá noc a mesiac nesvietil. Snažila som sa nájsť cestu domov, ale nedarilo sa mi. Vtedy som oľutovala, že som nešla vedľa cesty po ktorej sme prišli. Ale teraz to bolo už jedno. Stratila som sa. Nakoniec som to vzdala. Nemalo zmysel blúdiť po lese, keď som nevedela ani kadiaľ idem a keď som nič nevidela vďaka tme. Tak som si sadla na zem a zrejme som zaspala. Zobudila som sa na ostrú bolesť na krku. A potom som zrejme upadla do bezvedomia. „Čo budem ale robiť?!“ premýšľala som nahlas. Nedarilo sa mi na nič prísť a tak som si proste sadla znovu na zem a pokúšala sa zaspať. Teraz som odtiaľto aj tak nemohla ísť preč, lebo by ma slnko spálilo. Ale nedarilo sa mi zaspať. Tak som premýšľala. Myslela som na všetkých, koho mám rada, na Bonnie, Caroline, Matta, Jennu, Jeremyho, na mojich adoptívnych rodičov a samozrejme na Stefana a Damona. Nevedomky som aj zaspala. Pokračovanie nabudúce...
A v ďalšej kapitole sa pozrieme do hlavy aj Damonovi, ale kedy tu bude 2. kapitola o tom rozhodnete vy a vaše komentíky :)
tvd
darina, 1. 4. 2012 21:23