Synagoga
Synagoga je slovo původem z řečtiny a slouží k označení židovské modlitebny.
Zde se uskutečňují nejen náboženská, ale i společenská setkání.
Synagogy bývají tvořeny celým komplexem staveb a patří do nich i byt rabína a správce.
V synagoze může probíhat také náboženské studium, ke kterému patří studovna. Bohoslužby se konají v hlavním sále synagogy.
První synagogy vznikaly již v babylonské době a byly centrem tehdejšího života.
Synagoga
z řeckého συναγωγη, synagógé, „shromáždění“;
hebrejsky בית כנסת, bejt kneset, „dům shromáždění“
nebo בית תפילה, bejt tfila, „dům modlitby“
je židovská modlitebna,
sloužící kromě místa pro bohoslužebná setkání i jako místo setkání společenských nebo náboženského studia.
V jidiš se synagoga nazývá שול „šul“ (škola), v ladino „esnoga“.
Laicky môžeme povedať, že to čo je pre kresťanov kostol, pre moslimov mešita, to je pre Židov synagóga. Ale poďme pekne od začiatku. Pre židovský dom modlitby, kde sa prioritne združujú židovskí veriaci pre vykonávanie bohoslužieb sa používa pojem synagóga. Samotný názov synagóga pochádza z gréckeho slova „synagein“, ktoré v preklade znamená združovať sa – označuje miesto zhromaždenia. Stretneme sa aj s názorom, kde slovo „synagóga“ ako zhromaždenie odvodené od gréckeho prekladu je doplnené hebrejským výrazom „beit knesset“, ktorý znamená „dom zhromaždenia“. Tu však narážame na isté odlišnosti od chrámov iných vierovyznaní, napríklad kresťanského kostola, ktorý je využívaný prioritne na účely sakrálne, a teda na slávenie bohoslužieb. Synagóga nie je teda typickým sakrálnym objektom, čo vyplýva už z jej samotnej definície v predošlom tvrdení. Funkcia synagógy v tomto ponímaní okrem prioritného zmyslu využívania ako chrámu modlitby sa ďalej odráža v multifunkčnosti – má tri hlavné funkcie využitia. Môžeme ich odvodiť z troch synoným v hebrejskom jazyku pre synagógu, a to ako bet ha-tefilla – dom modlitby, bet ha-kneset – dom zhromaždenia, bet ha-midrash – dom štúdia.
Synagógy ako také nemajú jednotnú architektúru, ktorá by bola striktne aplikovaná pri výstavbe každého objektu. Spoločným prvkom je zväčša uplatnený maurský štýl (štýl príbuzný orientálnej architektúre, ale zároveň preberal niektoré prvky z európskej architektúry) alebo základné usporiadanie interiéru
Svoju architektúru a typické prvky má aj interiér synagógy. Štandardne pozostáva zo svätostánku (aron ha-kodeš), kde sú uložené zvitky Tóry. Býva orientovaný vždy smerom na Jeruzalem. Schránka symbolizuje prenosnú Archu zmluvy. Zvitky Tóry vo svätyni zakrýva opona (parochet). V mnohých synagógach sa nad archou nachádza večné svetlo (ner tamid). Ide o plameň (alebo žiarovku) a je symbolom „západnej lampy“, ktorá neustále svietila v svätom chráme v Jeruzaleme. Tradične v strede chrámu je umiestnená a obrátená smerom k prednej časti miestnosti bima, z ktorej sa číta Tóra. Segregácia mužov a žien, ktorá sa v ortodoxných synagógach striktne dodržiavala, ustúpila po rozkole židovských náboženských obci v 19. storočí.
MINULOSŤ A SÚČASNOSŤ SYNAGÓG NA SLOVENSKU
Súčasný stav židovských sakrálnych objektov, synagóg, poznačila hlavne druhá polovica 20. storočia. Zmena prístupu k synagógam ako významným hmotným kultúrnym pamiatkam nastala po roku 1989 a následne vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Až začiatok aktuálneho 21. storočia vniesol zlom a sme svedkami znovuzrodenia mnohých synagóg a často i ich záchrany pred úplným zánikom.
Demokratické zriadenie v obnovenej povojnovej ČSR po roku 1948 vystriedal komunistický režim. V období nasledujúcich rokov väčšina nehnuteľností prešla do rúk štátu vrátene synagóg. Nový vlastník, štát, však nevyvíjal záujem o ich zveľadenie či ich rekonštrukciu. Väčšina synagóg tak naďalej degradovala pôsobením vonkajších vplyvov prostredia. K devastácii prispelo aj ich nevhodné využívanie, často ako skladov rôzneho materiálu, obchodných prevádzok a pod. Koniec 60. rokov, nastupujúce 70. roky a s nimi spojené nové plány rozvoja miest viedli k zániku viacerých synagóg (takmer 40%).
