blond farby. Dlhonohé, s bielou farbou pokožky. Na sebe mala obtiahnuté tmavomodré rifle, modré tričko s nápisom C´est la vie! Postavu mala ako z Hollywoodu, ale jej plaché oči nepokojne šibali po autobuse, hľadajúc voľné miesto. Jej tvárou sa prehnal červenkastý odtieň, zrejme sa čudovala prečo na ňu tak hľadím. Pomaly sa prebíjala autobusom sa sadla si na jediné voľné miesto- to bolo jedno miestne sedadlo pri mne a mojom kamarátovi. Zamračila sa, keď nás oslovila. „Môžem?“. Môj kamarát, radšej ho budem oslovovať Braňo sa uškrnul a odvetil : „Samozrejme.“ Keď si sadala žmurkol na ňu a usmial sa. Ona sa nahla a povedala : „Stojí tento autobus pri Hotelovej akadémii?“. „Áno, nastupuješ do prváku?“ ozval sa Braňo. „Áno a kde chodíš do školy ty a tvoj..ehm kamarát?“ „Na gympel. Jazykový.“ Odvetil Braňo aj za mňa. Zaťal som zuby a päste som mal skryté vo vreckách bundy, tak som ich drvil až mi obeleli hánky. Viem to, takto reagujem, keď som naštvaný. Ale prečo ma vytáča Braňovo flirtovanie s tou kráskou? Azda budem oberať Braňa o ďalšie dievča na jeho zozname? Nie, nemám záujem. No tak, Adam! Čo to s tebou je?, pýtal som sa sám seba v mysli, asi mi chýba nikotín. Vrčal som v mysli. Hneď čo prídem do školy zapálim si.
.„Aha, aj ja som ta chcela ísť, ale moja mama chcela aby som chodila na Hotelovku...“ „Aha...a nešla by si dnes von?“ spýtal sa Braňo. Nozdry sa mi roztiahli, musel som sa ovládať, aby som ho neroztrhol. Prečo cítim žiarlivosť? Nelogický cit, ktorý nikdy neprejavujem? „Akože na rande?“ „Uhm. Poznám tu jedno pekné miesto...“začal Braňo, ale ja som ho prerušil. „Máš úlohu na Nemčinu?“ Spýtal som sa ho. Braňo sa na mňa podráždene pozrel. Kráska mykla plecami a odvetila: „Som zadaná, možno inokedy. Ďakujem za návrh.“. Zošit mi vypadol z ruky na špinavú dlážku, chcel som ho zdvihnúť, ale jej ruky ho schmatli a podali mi ho. Mala príjemnú, teplú ruku. Pri mojom chladnom dotyku sa trochu stiahla. „Nech sa páči!“ Povedala mi podávajúdz zošit. Pozrel som sa jej do očí. Také krásne hnedé, orieškovo- tmavé. Bolo v nich niečo tajomné, arogantné. Odvážne. Akoby bola odhodlaná zmeniť svet. Aká smiešna predstava! Nadýchol som sa, prekonával som túžbu pobozkať ju. Zaťal som zuby silnejšie. „Ďakujem.“ Odvetil som. Ani som sa neobťažoval znovu pozrieť do očí. Pach autobusu ma vracal do reality. Autobusový hlas oznámil zastávku: Spojená škola, a zobrala mi Krásku z dohľadu.