Zasnívaná
1.kapitola
Možno je to naozaj hlúpe, ale verím v posmrtný život. Verím v niečo temné, v niečo nadpozemské. Aj keď je to smiešne. Verím v existenciu niečoho medzi nebom a zemou. Možno som hlúpa, ale mám len 15rokov. Nie som nič výnimočné. Len obyčajné dievča. Idem na Hotelovú akadémiu. Bojím sa. Len ťažko si zvykám na nové prostredie. Zle sa aklimatizujem, tak to povedala mama, keď som v škôlke rozbila okno a chcela som sa vrátiť domov, k nej. Ale odvtedy prešlo veľa rokov. Možno sa ľudia menia, možno nie. Ale jedno je isté- ako keby som mohla ujsť, ako keby som vedela rozmýšľať nad zmyslom môjho života. Ako keby som sa vedela brániť, sama, opustená. Keby to bolo také ľahké, ušla by som hocikde, len nie naspäť do Nitry. Už nikdy by som nevidela tie ulice, domy, budovy...svoj domov. Svoje srdce. Svoje mesto. Ale ja viem, že to nie je možné. Nemôžem len tak nechať školu, priateľov a proste všetko. Nie je to možné. Som hanblivá. Som obyčajný človek. Ale ja nemôžem snívať, teraz nie. Práve teraz keď stojím na nevľúdnej zastávke, práve keď čakám na autobus. Viem, že by som mala vytiahnuť čipovú kartu, pripraviť si mobil a prestať si namýšľať niečo mi život pripravil túto tvrdú skúšku. A zrazu sa ticho vynorí zo zákruty môj autobus. Dvadsať dvojka. Akoby na čarovné heslo, ľudia vyberú peňaženky, kartičky alebo drobné centy. Nedbalo sa dotknem bieleho kruhu so zelenou dlaňou a dvere autobusu sa s hlasným puknutím otvoria. Neváham, spravím krok,očipnem kartu a môj najhorší deň sa môže začať!