Najstaršou historickou architektonickou pamiatkou, ktorá je ozdobou mesta Levice, je kamenný hrad z konca 13. storočia. Prvá písomná správa o jeho existencii pochádza z roku 1318. Na jeho výstavbu bolo vybrané strategicky dobre chránené miesto na konci výbežku Štiavnického pohoria, odkiaľ bol výborný výhľad na široké okolie a močaristý terén sťažoval prístup k nemu.
Prvým známym majiteľom Levického hradu bol Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti sa hrad stal kráľovským majetkom. Kráľ Karol Róbert daroval hrad a panstvo svojej manželke Alžbete. Pod silnejúci hrad sa začali sťahovať obyvatelia z okolitých dedín a tak v 14. storočí vznikla obec Nové alebo Veľké Levice, ktoré patrili k Levickému hradu. Jeho rastúci význam dokazuje aj to, že kráľ Ľudovít I. Veľký sem zvolával tzv. palatínske schôdze na riešenie rôznych problémov. V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad s hradným panstvom Ladislavovi zo Šaroviec, ktorého syn Peter už používal meno Lévai Levický. Hrad patril ich rodu poldruha storočia. Posledný z nich, Ján, zomrel bez potomkov a tým sa hrad stal znovu kráľovským majetkom. Z roku 1434 pochádza správa o požiari, pri ktorom boli zničené archívne materiály a výsadné listiny zemanov.
aktualizované 5.5.2005 -ab-
V 16.storočí sa Levický hrad stal dejiskom častých bojov proti Turkom. V roku 1543 sa hrad stal jednou z 15 protitureckých pevností. V roku 1560 sa majiteľom hradu stal Štefan Dobó, ktorý rozšíril hradný areál o opevnený renesančný kaštieľ. Po smrti jeho syna Františka, sa stal vlastníkom Sigfrid Kolonich (manžel dcéry Františka Dobóa), ktorý veľkú časť svojho majetku venoval na opravu hradu a na financovanie hradnej posádky. Zadĺžil sa natoľko, že po jeho smrti ho nemal kto pochovať a tak prebrať na seba jeho dlžoby. Jeho telo bolo na príkaz kráľa Ferdinanda III. tajne uložené do krypty levického kostola Sv. Michala.
Z dôvodu silnejúceho tureckého nebezpečenstva bol hrad v roku 1635 obnovený podľa talianskeho fortifikačného systému, priekopy boli naplnené vodou, vybudovali sa delové bašty a padací most. V 2. polovici 17.storočia turecké boje zosilneli a útoky Turkov neobišli ani Levický hrad a okolité obce.V roku 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits vydal Turkom hrad bez boja. Kapitánom hradu sa stal Čatra Patra Ali paša. Predstavu o vzhľade hradu v tomto období nám priblíži popis tureckého cestovateľa Evliya Čelebiho: "Levický hrad je stavba, ktorú treba vidieť. Vnútro hradu je malé. Kamenná stavba štvorcového tvaru má po obvode šesť malých vežičiek. Vo vnútri je kapitánov dom, zbrojnica a sýpky. Má malú bránku obrátenú na východ. Priekopa vnútorného hradu je po okraje naplnená vodou z Hrona a bahnistá". Turci pobudli na hrade len necelý rok. Mesto dobili cisárske vojská, Turci kapitulovali a opustili mesto aj hrad. Túto stratu však prijali ťažko a preto vypravili armádu na dobitie pevnosti. V ťažkých bojoch, kedy padol aj kapitán uhorských oddielov Štefan Koháry, boli Turci porazení.
Poslednou významnou kapitolou v histórii pevnosti boli roky stavovského povstania Františka II. Rákócziho proti Habsburgovcom. V roku 1703 pod vedením veliteľa Ladislava Ocskayho kurucké oddiely obsadili Levický hrad, ktorý považoval Rákóczi za dôležité strategické miesto. V roku 1708 obsadil hrad Ján Bottyán, ktorý ho dal v roku 1709 zbúrať. Pevnosť bola podpálená, pracháreň vyhodili do povetria, priekopy a hradnú studňu zasypali a tým hrad stratil význam vojenskej pevnosti. Nikdy viac ho potom neobnovili. Zachovalá časť hradného areálu, Dobóovský kaštieľ a kapitánska budova slúžili naďalej neskorším majiteľom. V rokoch 1688-1867 ich vlastnili Eszterházyovci, od nich kúpili majetok viedenskí bankári, bratia Schoellerovci. Ich rodine patril Levický hrad a hradné panstvo až do konca II. svetovej vojny.