Choď na obsah
Choď na menu
Kapitola druhá
12. 5. 2010
MICHAEL
Po tomto rozhovore som si šiel ľahnúť.Sníval sa mi dosť divný sen...bola tam žena a s ňou ja a deti.Deti po tej neznámej skákali a hrali sa.
No zrazu sa všetky vrhli na mňa a ona ostala smutná.Začala som sa knej naťahovať a ona ku mne tiež.
,,CRRRRRRRRNN!!!!!!"z toho budíka ma asi porazí!Pokazí všetko napínavé...
,,Dobré ráno M..."šiel som si popriať dobré ráno,ako každý deň,ale niekto ma prerušil a dokončil to za mňa.
,,...Michael"Jenes stála oproti mne a milo sa usmievala.Nechápal som.
,,Tak ty ma ani neprivítaš?A to si hovoríš brat!"hrala s ana urazenú.Vyskočil som z postele a objal som ju najviac ako som len vedcel.
,,No,to je už lepšie"začala sa smiať a ja s ňou.
,,Ach,vieš ako veľmi mi chýbal tento smiech?"ešte raz som ju objal.
,,Aj mne."potom si asi uvedomila že ako to vyznelo.
,,Teda akože nie ten môj hej?Ten tvoj šialený smiech mi naozaj veľmi chýbal:o))Mám ťa rada Miki!!"
,,Ja teba viac Jen.Ale prečo si prišla?"spýtal som sa začudovane.
,,Mala som v meste koncert a chcela som ťa prekvapiť.Dúfam,že ti to nevadí."spýtavo na mňa hľadela.
,,Ale samozrejme,že nie!"ubezpečil som ju.No vtom som si spomenul...
,,Preboha!Okuliare!Jenet,musím ísť.Zdržíš sa tu ešte nejakú hodinku?"rýchlo som sa začal obliekať.Ani som nepočkal na odpoveď,a utekal som do auta.
Chvýľu nám trvalo pokým sme našli dom,v ktorom zjavne bývala.
Mal som také
zvláštne pocity.Akoby som šiel na rande!Taká zmes obáv,očakávania...veď idem iba pre okuliare!
Vystúpil som z auta a zazvonil som na zvonček pri dverách.
Bol to pekný domček.
Celý svetložltý,na parapetách okien boli poukladané kvetináče s fialkami a muškátmi rôznych farieb.
Za dverami som niekoho začul.Boli to dosť rýchle a ťarbavé kroky.Usúdil som tak podľa buchotu na dlážke.Po buchote nasledovalo veľké AU a tichšie stonanie.
,,Ahoj ujo!"otvoril mi malý chlapec..Bol strašne zlatý.
,,Och,prepáčte.To je môj syn."
,,To je v poriadku.Je veľmi...veľmi..."nevedel som sa vykoktať.Keď som ju zbadal,nevedel som,čo povedať.
,,Ste v poriadku?"
,,Áno,áno..Len som chcel povedať,že je veľmi zlatý."konečne som to zo seba dostal.
,,No,to vravia všetci-samozrejme,pokiaľ ho nezpoznajú lepšie.Však ty môj šibal?"usmiala sa Sarah.
,,Nech sa páči.Tu sú okuliare."podala mi ich.Šiel som si ich zobrať,no keď som sa dotkol jej ruky,ochromila mi všetky zmysli.Len som sa pozeral na jej ruku s otvorenými ústami ako idiot,a nechápal som,čo sa somnou deje.
Bola taká kraásna.
Dlhé čierne kučeravé vlasy mala vypnutédo drdola,ktorý jej odhaľoval krk.Oblečené mala síce iba obyčajné tepláky a tričko,no v tej chvýli som si ju nevedel predstaviť v ničom inom.
Jej oči ma však zaujali najviac.
Mala ich hlboké-dalo sa jej nazrieť až priamo do duše.
Belasá farba dúhovky to všetko perfektne dopĺňala.
,,Haló!?Nie že tu odpadneš ujo!"prebral ma hlas chlapca.
,,Nie,neboj sa.A ako sa vlastne voláš?"spýtal som sa ho.
,,Volám sa Samuel."
,,Takže Samko,pozývam ťa na veľkú zmrzlinu.Chcel by si?"Keď som videl ako s amu rozžiarili očká,rozlial sa vo mne pocit neskutočného šťastia.
,,Áno!Áno!"
,,Dobre,ale naprv sa musíš spýtať mamičky či ťa pustí."usmial som sa na Sarah.
,,Alebo chce ísť aj mamička?"tajne som dúfal,že povie áno.
,,Mami!Prosím poď aj ty!PROSIIIIIIM"Samuel začal Sarah ťahať za ruku.
,,A nebudem prekážať?"spýtavo sa na mňa pozrela a jemne sa usmiala.
Ten úsmev ma zasa dostal do pomykova.
Na lícach sa jej objavili jamky väčšie než mám ja a to je už čo povedať.
(niesom si istá či má Michael jamky na lícach)
,,To čo je za otázku?Jasné že nie!"usmial som sa od ucha k uchu.
,,Tak teda dobre,ale musím sa ísť hore prezliecť.Poďte zatiaľ ďalej."zaviedla ma do (pravdepodobne) obývačky.
Polku izby zaberala obrovská pohovka na ktorú som sa s radosťou posadil.Bola v stredovekom štýle a mne sa také veľmi páčia.Asi si všimla
moje obzeranie pohovky:
,,Rodinný klenot.Má vyše 124 rokov.Stále sa čudujem že ešte nenatrčila kopytá."prisadla si ku mne so smiechom
,,Nechcete niečo na pitie?"spýtala sa
,,Nie,ďakujem."zdvorilo som odmietol.
,,Nemáte začo.Tak ja sa teda pôjdem prezliecť"a odkráčala na poschodie.
Zostal som tam sám.Začal som premýšľať.Ako je možné,že je taká okúzlujúca?
Neprestajne sa mi myhotalo hlavou...
,,Môžeme?"Sarah aj so Samkom už čakali pri dverách.
Obaja boli športovo oblečený.Len ja som mal červenú košeľu -pod ňou biele tričko,mokasíny s typickými bielimi ponožkami a nohavice.
,,Samozrejme"vykročil som za nimi
,,Nech sa páči slečna."otvoril som dvere a mierne sa prikrčil.
,,Ó,ďakujem vám pane."naraz sme sa začali smiať.
,,Tu,o dva bloky ďalej predávajú zmrzlinu.Je tam pekný park s preliezkami.Mohli by sme sa tam trochu poprechádzať.Malý sa bude mať aspoň kde vyjašiť."
,,Budem veľmi rád."
Archív
Kalendár
<< |
október / 2022 |
>> |
...............
(Misi255, 25. 8. 2010 13:52)