46.Kapitola-Dilaudid
Prešla som k priestrannému oknu a doširoka som ho otvorila. Potrebovala som čerstvý vzduch. Vždy, keď mám preplnenú hlavu informáciami, alebo ma niečo trápi a neviem to vyriešiť, otvorím si okno a z hlboka sa nadýcham.
"Milujem čerstvý vzduch" Ozval sa odrazu Michaelov hlas, ktorý ma prebral z akéhosi tranzu. Pousmial sa a sadol si na okraj okna.
"Aj ja ho milujem. Pomáha mi .. uvoľnuje ma" Ešte raz som sa z plných pľúc nadýchla a oboma rukami som sa oprela o výčnelok, na ktorom mal Michael poukladané vankúše. Rada by som si k nemu prisadla, no strach z výšok som ešte stále neprekonala.
"Rád sa pozerám z okna a sledujem čo sa von deje. No kedže sme na 20. poschodí vidím len malé bodky" Milo sa zasmial a naklonil sa takmer polovicou jeho tela von z okna.
"Michael!!!" Vykríkla som celá bleda v tvári "Ne-nenahýňaj sa tak"
"Bojíš sa omňa?" Šibalsky sa zatváril no ja som sa ešte stále celá chvela.
"Ja sa.. bojím sa výšok" Cítila som ako sa moje líca zapírili a ruky pevne zvierali výčnelok na okne. "Keď som príliš vysoko a pozriem sa dole.. je to hrozný pocit"
Michael vystrel svoju ruku smerom kumne a čakal kým mu podám tú moju. Vedela som čo chce spraviť no ani som sa nepohla.
"Dôveruj mi"
"Nie..nie nie. Nikdy, príšerne sa bojím"
Ešte stále mi hľadel do očí, príjemne sa usmieval a ruku držal pred sebou. V jeho hlbokých čierných očiach som cítila bezpečie, lásku a dobrotu. Z jeho celého vyžarovala pozitívna energia. Vedela som, že sním som v bezpečí.
Moja ruka sa pohla smerom hore, a spočinula v Michaelovej. Nežne mi ju zovrel v dlani a pomaly ma k nemu pritiahol.
"Drž sa ma, a oči maj zatvorené"
Neviem popísať čo som cítila. Určite to nebol strach, skôr jemné šteklenie v žalúdku. No bol z toho, že som sa práve chystala prekonať moju fóbiu alebo z Michaelovej krehkosti a blízkosti?
Zacítila som jeho ruky, položené okolo môjho pásu ktoré ma zodvihli, a položili vedľa neho. Áno, sedela som v okne na 20. poschodí .. Bála som sa otvoriť oči.
No jeho ruky ma ešte stále pevne držali. Cítila som, že to nieje všetko a že ešte nenadišla chvíľa k tomu, aby som sa pozrela.
On sa nahýňa? To snáď nie..
"Michael, rozmysli si čo robíš.. ak ti tu odpadnem.."
Začula som zadržiavaný smiech pomedzi ktorý mi povedal aby som otvorila oči.
Najprv som si Michaelové ruky okolo seba pevnejšie obvinula a chytila sa jeho kolien. 3 krát som sa z hlboka nadýchla a otvorila oči.
Bola som tak vysoko ako ešte nikdy. Mala som pocit, že som celá vo vzduchu a jediné čo mi bráni od pádu je Michael. Chytila som ho ešte pevnejšie, aj keď som mala pocit, že to už viac nejde a z hlboka som sa nadýchla zimného vzduchu.
"Nemysli nato, že si vysoko a že môžeš spadnúť. Spadnúť môžeš totižto aj na rovnej zemi. Nechaj sa unášať príjemným vánkom, nechaj ho nech sa ti pohráva s vlasmi"
Chytil mi moje ruky a obe mi ich pred seba vystrel. Stále ma za nich držal, no držal ma tak krehko, že ma chvíľami premáhal pocit akoby primne ani nebol.
Privrela som oči a naozaj to bolo čarovné. Pripadala som si ako vo filme Titanic. Obaja sme mali pred sebou vystreté ruky, zadržiavala nás len parapetná doska na ktorej sme sedeli, a vietor sa nám predieral pomedzi vlasy..
Chcela som zastaviť čas. Bolo to neopísateľne krásne aj keď motýliky v mojom žalúdku si ešte stále nedali pauzu.
"Michael. Neviem ako sa ti to podarilo ale.. Nezhypnotizoval si ma náhodou?" Prihovorila som sa k nemu so smiechom, no oči som mala stále bezpečne zatvorené.
"To isté som sa pýtal aj ja keď som ťa spoznal" Zasmial sa "A myslím, že v tej hypnóze ostanem už navždy"
Spustila som naše ruky smerom dolu, a kedže som k nemu bola otočená chrbtom, oprela som sa ním o jeho teplú hruď. Nevidela som mu do tváre, ale vedela som, že sa usmieva.. tak ako aj ja.
"A vieš o tom, že zhypnotizovaní ľudia počúvajú tých ktorý ich uviedli do tranzu, na slovo?"
"Ak mi príkážeš skoč z okna tak skočím" Odvetil a roztomilo sa začal smiať. "Takže.. aká je tvoja žiadosť?"
"Skoč" Povedala som naschvál. Vedela som, že z tohto sa už nevykrúti .. no jeho fantázia presahovala moje medze. Z hlboka sa nadýchol, začal predstierať plač a do ucha mi pošepkal "Mal som ťa rád"
Pevne sa chytil výčlenku na okne, čupol si naň na kolená, a obrátil sa telom smerom do izby.
Pobavene som ho pozorovala. Viem, že to len predstieral, tak som sa nijako nesnažila zasahovať do jeho menšej scénky. Bol naozaj veľmi vynikajúci herec, len tažko som v sebe musela zadržiavať smiech.
"Budeš mi chýbať Jessica" Zavrel oči, zamával mi a celou silou sa odrazil od parapetnej dosky okna. Vyskočil, a dopadol hneď pod okno. S rozdielom, že neskočil von ale dnu do hotelovej izby.
Toto je Michael Jackson akého som nepoznávala (Pravdaže v dobrom slova zmysle). Z celého hrdla som sa začala smiať a Michael sa kumne pridal "Tak ako sa ti páčil môj zoskok?"
"Nič hrôzostrašnejšie a nebezpečnejšie som ešte nevidela..Mal by si zahodiť svoju kariéru speváka a ísť za kaskadéra"
"Povedal som predsa, že kôli tebe skočím aj z okna"
So smiechom som sa spustila na gauč pod oknom. Je neuveriteľné ako rýchlo som vďaka nemu zabudla na problémy. Pravdu povediac, už viem, že ma to nijako neovplivní. Michaela budem milovať nech sa stane čo sa stane.
Po chvíli neustupujúceho smiechu si kumne prisadol aj Michael. Chcel mi niečo povedať, no zarazil ho pohľad na hodinky.. "12 hodín"
Zatváril sa zmetene, akoby upadol do rozpakov a nevedel čo má robiť.
"Deje sa niečo?"
"Ani nie.. len. Mala by si o niečom vedieť. Chcem aby si to vedela, lebo to čo ti chcem povedať je súčasťou môjho života.. tak ako aj ty. Neviem ako to zoberieš"
S prázdnym pohľadom prešiel k jeho nočnému stolíku pri posteli. Vytiahol z neho neidentifikovateľnú krabičku a podišiel kumne.
"Pred pár rokmi sa stál určitý incident. Zanechalo to namne následky.." Do rúk mi podal miniaturnú fľaštičku na ktorej stál nápis -DILAUDID-. V zlome sekundy som rozpoznala, že sú to lieky. Ostala som v pomykove..
"Len som chcel aby si vedela.."
"Michael" Skočila som mu do reči "Viem ktorý incident myslíš. Videla som to v televízii a bolo mi hrozne. Neviem si ani predstaviť aké silné bolesti spôsobujú popáleniny ale.."
Podala som mu to späť do rúk a prerušila som náš očný kontakt. Zapozerala som sa na vlákienka kobercu, a pokračovala som.
"Študovala som na zdravotnej strednej škole.. môj cieľ je stať sa doktorkou. Aj moja teta je lekárka. Dosť dlhú dobu som študovala názvy liekov, ich účinky a podobné veci" Okom som myhla na Michaela no aj on hľadel do zeme. Keď som od neho zasa odtrhla svoj zrak, pokračovala som "Poznám liek Dilaudid.. je to niečo podobné demerolu a morfiu. Od tej nehody s požiarom prešlo už pár rokov nie?"
Michael si zťažka vydýchol a prikívol.
Veľmi tažko sa mi o tom rozprávalo. Ale ešte ťažšie som sa dostávala k tomu čo som mala v pláne povedať. No čo iné mi ostáva? Presne som vedela čo sa tu deje..
"Michael.. dúfam, že ma nepochopíš zle. Snaž sa chápať vážnosť situácie, prosím. Ak takéto lieky berieš viac ako rok.."
"Tuším čo mi chceš povedať" Opäť si kumne prisadol no tento raz si hlavu skryl do dlaní. Tak veľmi ma bolel tento phľad.
"Mal by si prestať. Sú to veľmi silné a návykové lieky. Pochop, chcem ti pomôcť"
V izbe zavládlo ničivé ticho. Tak ako z Michaela pred niekoľkými minútami vyžarovala pozitívna energia, teraz sa stal presný opak. Jeho smútok bol priam hmatateľný.
"Viem, mal som to prestať brať už dávno.." Ozval sa zrazu s roztraseným hlasom. "Ale bolesti mi v tom bránili.. Ja.. asi som ti o tom nemal hovoriť. Nechcem aby si ma ľutovala a.."
"Vážim si, že si mi o tom povedal. A viem aj, aké to musí byť pre teba ťažké.. nehovorím aby si lieky prestal brať úplne. No začni brať niečo slabšie a menej návykové"
Cítila som, že znervóznel ešte viac. Nechcela som sa vypytovať čo sa mu stalo. Túto tému som chcela uzavrieť čo najskôr lebo moje oči začali zaplavovať slzy. No vedela som aj to, že takto to ostať nemôže. Teta, skúsená lekárka, mi toho porozprávala o liekoch a ľudoch závyslích na nich už veľmi veľa. Nieje to veľmi príjemné.. Nehovorím, že Michael na liekoch závislí je, nie, takto to vôbec byť nemusí. No určite sa k tomu už schyľuje..
"Môj lekár mi povedal, že spánok je pre mňa veľmi dôležitý. No k spánku nedôjde.." Ukázal na krabičku liekov, ktorú ešte stále zvieral v rukách "Bez tohto."
"Beriš aj iné lieky?"
Hlavu si opäť položil do dlaní a prikívol. "Kôli vitilligu"
Určite mu nebolo príjemne hovoriť o tom. Tvár si neustále schovával v dlaniach, a nespojoval somnou žiadny očný konatak. Hambil sa?
No v mysli som mala neodbytný pocit, že keby som neštudovala za lekárku, tak by sa somnou o tomto ani nezhováral. Možno odomňa očakával pomoc..
Obe naše hlavy sa poločne zdvihli na zvuk otvorenia dverí.
"Prepáčte že ruším ale.." Zadychčaná Rose stála v predklone a držala sa za hrudník "Michael niekto z tvojho štábu mi povedal, že..že.. tvoje turné sa začína už zajtra?"
"Áno.."
"Doparoma plánovala som, že Nicka zoberiem niekde na obed. Zajtra sú totiž tri dni čo sme spolu. Ale keďže je tvoj tanečník tak.." Rose nahnevane búchla pesťou do dverí no vzápeti sa usmiala. "Tak ja už pôjdem, prepáčte za vyrušenie"
"Rose počkaj. Aréna, kde budeme vystupovať je vzdialená len niekoľko minút. Môžeš ísť s Jessicou, ak teda, bude chcieť."
S úsmevom (Aj keď v ňom bolo cítiť trocha neistoty) sa namňa pozrel a ja som nekontrolovateľne vyhŕkla "JASNÉ ŽE CHCEM!"
Rose sa kumne rozbehla a objala ma "Jessi Jessi, pamätáš? Ešte pred pol rokom sme o takomto niečom snívali.. To je neuveriteľné. Budeme v zákulisi?"
Michael prikívol a trocha sa začervenal.
"Wow, Budeme ako nejaký V.I.P hostia. To mi nikto neuverí!" Žmurkla na Michaela a dodala "Však sa ťa budem na koncerte môcť dotknúť keď budeš spotený?"
Čo najrýchlejšie som schytila vankúš ktorý mi ako prvy padol do ruky a pritlačila som si ho k hlave aby som nevybuchla smiechom. Nebrala som to tak, že ho Rose balí. Poznám ju už dosť dlho a viem, že je dosť uletená a povie všetko čo má na srdci. No Michael ju nepoznal tak ako ja, a ako som si všimla spoza vankúša, dosť ho to vyviedlo z mieri a líca mal červenejšie ako hocikedy predtým. Milujem keď je v rozpakoch..
Keď zo seba dostal len akýsi zvláštny pazvuk, zasmiala som sa na Rose "Nenahnevá sa Nick keď uvidí že chytáš mokrého Michaela?"
Začula som ako si Michael vydýchol čo vomne vyvolalo ešte väčšiu chuť rozosmiať sa. Rose len kývla rukou a šťastným krokom vyšla z izby. Medzi dverami na nás nezabudla žmurknúť a povedať nám ako nam to spolu svedčí.
Keď už bol vzduch čistý, pomedzi smiech som sa pokúsila Michaelovi vysvetliť Roseino správanie "Určite to nemyslela tak, ako to vyznelo. Ona je taka už od narodenia, povie všetko čo jej leží na.."
No zrak mi spočinul na Michaelovej ruke, v ktorej ešte stále držal krabičku s liekmi. Nechápavo sa namňa pozrel, no keď si všimol kam hľadím okamžite ju vrátil späť do nočného stolíka.
"Takže dnes si ich nezoberieš?" Nechápavo som pokrčila plecami. Bolo 12 hodín a ako som pochopila, presne o tomto čase ich má brať.
"Dnes nie.."
"Ale čo tvoje bolesti?" Opýtala som sa skleslo.
"Netráp sa tým. Je to môj problém"
Chcela som mu povedať, že to čo je jeho problém je aj môj, a že to tak nenechám. No pri tejto tému mu vždy zmysol úsmev z tvári a nahradil ho smútok.
Nenechám to tak, ale necham tomu čas. Aline a záhada s Michaelovím otcom je oproti tomuto nič. Spravila by som čokoľkev preto, aby sa prestal trápiť a aby prestal trpieť bolesťami. Tak veľmi si to prajem.
"Čo si objednáme na obed?" Prihovoril sa kumne, držiac v ruke telefón vysiaci na stene, čím ma prebudil z myšlienok.
Komentáre
Prehľad komentárov
toto ma naozaj dostalo dobre si to opisala paci sa mi styl tvojho pisania :D
:-)
(Katra, 2. 11. 2010 21:39)Prekrasne,romanticke,vtipne,smutne.taky by mal byt kazdy pribeh.:-)Gby
ulik15
(ulik15, 2. 11. 2010 18:47)jeeeee to je pekne ale tak smutne dalej ja som zvedava na to s otcom
:)))
(sofi8888, 2. 11. 2010 18:04)s tym oknom je to uplne ze bombove :D super :) tie lieky ot je smutnejsia zalezitost...ale v poho
wooow
(baja-987, 2. 11. 2010 15:59)peknééé s tými liekmi je to smutné ale s tým oknom to nemá chybu super
lieky
(adulienka303, 30. 12. 2010 18:47)