Na požiarnej stanici vládol pokoj. Už niekoľko hodín nemali hlásený žiadny požiar. Chlapi len tak posedávali a hrali karty, iní oddychovali alebo pozerali televízor. John sa už tešil na zajtrajší deň. Mal mať konečne po troch dňoch služby voľno. Chcel ísť na ryby k Svenssonovmu jazeru. Už roky sa tam stretávala celá ich partia v drevenej chate pri jazere, po večeroch hrávali pri ohni na gitare a cez deň sa kúpali v jazere.
Z myšlienok Johna prebrala siréna. Všetci chlapi vyskočili na nohy a začali sa bleskovo obliekať do protipožiarnych oblekov a postupne sa spustili po tyči dole k autám. Bol to zrejme veľký požiar, lebo vyrážali až na troch požiarnych autách. Cestou sa dozvedeli od veliteľa zásahu že horí na internáte ekonomickej univerzity. Nachádzal sa v širšom centre Štokholmu. Bola pomerne teplá letná noc, oheň sa šíril rýchlo. O pár minút už boli na mieste. Plamene šľahali z okien šiesteho a siedmeho poschodia. Vonku už v panike pobiehali študenti, ktosi sa ich snažil organizovať pri východe z budovy.
„Koľko ľudí odhadujete že je ešte dnu?“ opýtal sa dotyčného veliteľ.
„Netuším ale určite ešte nie sú všetci vonku. Tí čo bývajú na ôsmom sa nemajú ako dostať von, lebo núdzové východy sú už všetky zablokované a hlavné schodište je tiež v plameňoch“.
„Sakra!“ zahrešil veliteľ. Chlapi medzi tým rýchlo vyskákali z áut, vytiahli striekačky a začali hasiť.
„John poď sem!“ zakričal na neho veliteľ „zober si niekoľko chlapov a choďte dnu. Sú tam ešte ľudia, hlavne na ôsmom“.
„Jasné, idem“ povedal a už ho nebolo.
O chvíľu už boli v budove. Prízemie a prvé poschodie bolo celkom ok. Ale všetky zvyšné až po šieste kde bol požiar už boli plné dymu a viditeľnosť bola veľmi nízka. Zdalo sa že tam nik nie je. Prešli celé poschodie izbu za izbou. Všetko bolo prázdne. Na treťom sa zmätene motali dvaja chalani ale tých rýchlo nasmerovali von. Prišli až k šiestemu poschodiu.
„Tak chlapi, toto bude zlé“ povedal John „musíme to prejsť čo najrýchlejšie, aj keď sa obávam že ak tam niekto zostal, už ho nezachránime. Dôležité je dostať sa cez tieto dve poschodia na ôsme. Sú tam ešte ľudia. Tak poďme“. Všetci si nasadili masky a vyrazili. Museli postupovať rýchlo, pretože hoci mali protivznetové obleky, bolo tam veľmi teplo, zovšadiaľ šľahali plamene. Šieste bolo prázdne ale na siedmom hneď v prvej izbe ležalo na zemi mladé dievča. John sa k nej sklonil. Ešte žila.
„Chalani, je tu dievča!“ zakričal na kolegov. Vzal ju na ruky a vyniesol von z izby. Dole už nemohol tak vybehol na ôsme.
Tina stála pri okne vo svojej izbe. Hľadela von a pozerala na tú paniku čo sa diala vonku. Strašne si želala byť tiež tam dole a sledovať to všetko čo sa tu dialo z diaľky. Aj keď dole bola panika, tu vládlo zdesenie a strach.
Bolo tu okrem nej ešte niekoľko spolubývajúcich z poschodia. Všetci tu v strachu čakali kým ich príde niekto zachrániť.
Zrazu začula z chodby čudné zvuky. Čo ak tam niekto je, napadlo ju. Vyšla von na chodbu. Nikde nikoho, len všade plno dymu. Nebolo vidno takmer na krok.
„Je tu niekto?“ zakričala. Ticho. Už sa chcela vrátiť, keď v tom zase niečo začula. Teraz si už bola istá že tam niekto je. Prešla chodbou a nazrela do každej izby. Asi v strede chodby našla v kúpeľni učupené dievča. Bola to Inga Lingstremová. Očividne bola v šoku a celá sa triasla. Tina ju chcela odviesť do ich izby ale Inga sa nechcela ani pohnúť. Začala ju prehovárať ale nič nepomáhalo. Musím zavolať niekoho kto mi s ňou pomôže, pomyslela si. Vybehla na chodbu a bežala smerom k izbe. Ako bežala popri schodišti zrazu sa z dymu vynorila nejaká postava. Bol to požiarnik a niesol na rukách nejaké telo.
„Prosím vás, potrebujem pomoc“ zakričala na neho. Prikývol a odniesol dievča čo mal na rukách na druhý koniec chodby k oknu. Potom si zložil masku a pribehol k Tine.
„Tam v izbe je ešte jedno dievča, ale nemôžem ju dostať von. Asi je v šoku“ porozprávala mu rýchlo.
„Dobre zaveď ma tam“ povedal a spoločne bežali do izby Ingy Lingstremovej. Stále bola v kúpeľni a celá sa triasla od strachu.
„Slečna“ prihovoril sa jej požiarnik „musíte odtiaľto odísť, lebo za chvíľu to tu celé zhorí“. Ale Inga nič, stále len plakala, vôbec sa s ňou nedalo rozprávať.
„No nič, takto to nepôjde, nemáme toľko času aby sme ju prehovárali“ povedal a v tom momente ju mocnými rukami zdvihol, prehodil si ju cez plece a vyniesol na chodbu k oknu. Na poschodí už boli aj ostatní požiarnici a pomáhali všetkým ktorých tu oheň uväznil, dostať sa dole. K oknu bola pristavená plošina žeriava a postupne na ňu nastupovali. Problém bol len v tom že sa na ňu zmestili maximálne štyria ľudia. Takže ostatní zatiaľ museli čakať.
„Tu si?“ opýtal sa ho jeden z kolegov „bál som sa že sa motáš ešte niekde dole“.
„Vzadu bolo ešte toto dievča“ povedal John „nebolo by rýchlejšie keby skákali do plachty?“
„Veď hej, len zranených a tých čo nie sú schopní skákať pošleme dole na plošine. Ostatní skočia, nemáme čas, oheň tu bude čo nevidieť“.
Tina sa rýchlo vrátila do prázdnej izby aby si zobrala to najdôležitejšie a to bol usb kľúč na ktorom mala celú diplomovku. Trápila sa s ňou už mesiace, a nemienila ju tu nechať. Ale ako naschvál nikde ho nemohla nájsť. Nemohla sa sústrediť ani na rozmýšľanie kde ho asi tak založila.
Medzi tým sa zranených podaril úspešne dopraviť na zem. Potom požiarnici dole rozprestreli obrovskú plachtu a prvý odvážlivci začali skákať. Nebolo to jednoduché, bola to riadna výška. Požiarnici mali plné ruky práce s prehováraním predovšetkým dievčat aby skočili, že je to bezpečné. A celkom sa im darilo, hlavne Johnovi ktorý sa pri tom snažil použiť všetok svoj osobný šarm. Zrazu boli všetci dole a zostali tam len oni.
„Dobre, sú to všetci?“ opýtal sa pre istotu Sven.
„Myslím že áno ale pre istotu to ešte prebehnem“ povedal John
„OK, ale švihni si“
„Jasné“
John sa rozbehol na druhý koniec chodby. Oheň už bol na poschodí, takže musel konať rýchlo. Prebehol všetky izby a našťastie boli prázdne. Až v poslednej našiel dievča. To isté čo ho zavolalo pomôcť spolubývajúcej.
„Čo tu ešte robíš?“ opýtal sa nahnevane „všetci sú už dole!“
„Ja tu hľadám kľúč“ povedala mu zmätene.
„Tak s tým je koniec, ideme!“ zavelil
„Ale ja ho musím nájsť. Mám tam niekoľkomesačnú prácu“ nedala sa Tina.
„Na čom ti záleží viac? Na niekoľkomesačnej práci alebo na vlastnom živote?“ opýtal sa jej požiarnik.
„Na živote. Ale aj na tej práci“
Mňa z nej asi porazí, pomyslel si John.
„Nemám na toto čas ani náladu. Oheň je už na poschodí. Ideme!“
Nečakal kým sa Tina rozhýbe, chytil ju za ruku a ťahal von z izby. Keď vyšli na chodbu bola plná dymu a vzadu bolo vidno ako sa plamene šíria po poschodí. Bolo tam hrozne horúce. Tine až teraz docvaklo aké to je všetko nebezpečné. Až sa hanbila za svoje správanie v izbe. Požiarnik ju ťahal k oknu.
„Skoč!“ rozkázal. Tine sa zdalo že zle počuje.
„Čože?“
„Rýchlo skoč do tej plachty!“ zopakoval nervózne požiarnik.
„Nikdy!“ vypadlo z nej
John zagúľal očami. Toto mi ešte chýbalo, pomyslel si.
„Okamžite! Oheň je už za nami!“ zakričal na ňu.
Tina cúvla o krok dozadu, pokrútila hlavou a rozplakala sa. Zmocnil sa jej hrozný strach. Z ohňa, aj z toho šialeného skoku z ôsmeho poschodia. Keď to John videl, povzdychol si. Najprv sa hrá na hrdinku a potom sa rozplače, pomyslel si.
„Poď“ povedal miernejšie „skočíme spolu, budem ťa držať“
„Naozaj?“ opýtala sa Tina medzi vzlykmi.
„Naozaj, tak poď“. John ju priviedol k oknu a preliezol von na okennú rímsu. Potom jej podal ruku a pomohol jej urobiť to isté.
„Nepozeraj sa dole“ povedal jej a pevne ju objal. Tina zrazu prestala mať strach. V jeho mocnom náručí sa cítila bezpečne. Plne mu dôverovala.
„Pripravená?“ opýtal sa a pozrel jej priamo do očí. Boli také pekné, modré. Prikývla. A potom sa jej zahmlilo pred očami. Nemohla vnímať nič iné len jeho bezpečné náručie. O pár sekúnd pocítila tvrdý dopad. Boli dole. Objatie povolilo a zrazu ju ktosi niekam odvádzal. Preč od jej záchrancu. Keď sa konečne spamätala, zistila že sa nachádza pri zdravotníkoch v ich pohotovostnom vozidle. Keď zistili že je v poriadku, zabalili ju do deky a posadili von k ostatným. Tina nemohla prestať myslieť na požiarnika čo ju zachránil. Na jeho objatie a modré oči. Namiesto toho aby myslela na to čo teraz bude, kde budú spať túto noc a kopu iných dôležitejších vecí. Zrazu ju z myšlienok prebral nejaký známy hlas.
„Tak ako? Už je lepšie?“
Zdvihla hlavu a zbadala svojho požiarnika. Nemal už na hlave prilbu. Bol prekrásny. Dlhé tmavé vlasy mu siahali až po plecia. Tvár mal trochu tmavú a špinavú od sadzí a dymu.
„Áno“ zmohla sa na krátku odpoveď.
„To som rád“ usmial sa „ospravedlňujem sa ak som bol príliš tvrdý tam hore“ povedal a naznačil hlavou pohyb k tlejúcej budove.
„To je v poriadku“ povedala Tina „inak by ste ma asi odtiaľ nedostali“.
„Ja som John“ usmial sa zase a podával jej ruku „tykaj mi prosím ťa, necítim sa ešte taký starý....“
„Dobre. Ja som Tina“
„Veľmi ma tešilo Tina. Musím už ísť“ povedal a zmizol v dave.
Tina tam chvíľu sedela bez pohnutia. Nemohla sa spamätať z toho čo sa pred chvíľou stalo. Myslela si že sa rozplače, tak jej to prišlo ľúto že odišiel. Tak náhle ako k nej prišiel. Ale potom sa spamätala. Rozmýšľaj radšej nad tým čo budeš robiť teraz, kam pôjdeš. Nenapadalo jej nič lepšie ako jedna známa, ktorá bývala na inom internáte, kúsok odtiaľto. Tak vstala, zhodila zo seba deku a začala sa predierať pomedzi pobehujúcich ľudí, prečo z tohto chaosu. O chvíľku aj oľutovala že si tú deku nezobrala. Bolo jej chladno. Keď už bola dosť ďaleko, otočila sa ešte raz aby sa pozrela na budovu v ktorej bývala. Plamene už boli uhasené, posledné tri poschodia boli úplne zhorené. Až ju zamrazilo pri pomyslení, že by ju John odtiaľ nevytiahol. Ale zakázala si na neho myslieť. Veď načo to bolo dobré. Už ho určite nikdy neuvidí. Tak sa otočila a pokračovala v ceste. Hoci boli ulice osvetlené mala pocit že je všetko také ponuré a tmavé.
„Je to uhasené?“ opýtal sa veliteľ zásahu
„Áno, ale bude dobré ak tu ešte niekto zostane, keby niečo“ povedal mu John
„Dobre zariadim to. Ty už choď domov aj tak máš zajtra voľno“
„Dík, tak zase v pondelok“
„OK, bež už“
Na mieste zostalo len jedno hasičské auto, ostatné odišli. John si sadol k oknu a začal rozmýšľať nad zajtrajším dňom. Zrazu zbadal na chodníku Tinu, dievča čo pred chvíľou vytiahol z horiaceho domu. Kráčala pomaly uprostred prázdnej ulice. Zdalo sa akoby vôbec nevedela kam ide alebo kam má ísť.
„Počkaj, zastav!“ povedal John kolegovi. Keď auto zastalo John vyskočil na chodník.
Tina stále rozmýšľala ani si neuvedomovala autá čo okolo nej po ceste prechádzali. Zrazu jedno zastalo. Len čo si stačila uvedomiť že je to hasičské auto, vyskočil z neho na chodník John. Zostala prekvapene stáť.
„Kam ideš? Vezmeme ťa tam“ opýtal sa jej
„Ja .... idem ... k jednej známej býva tu neďaleko. To prejdem aj pešo“ vypadlo z nej.
„Aha“ usmial sa John „ale ja ťa aj tak nenechám ísť nocou samú. Poď nasadni“ povedal a zase ju začal za ruku ťahať do auta.
„Tak kam to bude?“ opýtal sa ďalší požiarnik čo sedel za volantom.
„No ja neviem presne“ povedala Tina a v tom jej docvaklo, že tam vlastne nikdy nebola pešo, vždy sa odviezla metrom „je to tri zástavky metra. Po červenej“.
„Áha“ povedal šofér a zasmial sa „nie som o nič múdrejší ako pred chvíľou“.
„No ja som vravela že pôjdem radšej pešo“ povedala Tina zahanbene a už sa chystala že otvorí dvere a vystúpi.
Ale John ju zadržal.
„A pešo tam trafíš?“ opýtal sa
„No ... asi nie“ uvedomila si Tina. Ale aspoň nebudem nikomu na posmech, pomyslela si.
„Tak ako sa tam potom dostaneš?“
„Neviem“ vzdychla si zúfalo. John sa musel chtiac či nechtiac usmiať. Bola taká krásna, s hlavou sklonenou k zemi. Očividne jej toto celé bolo nepríjemnejšie ako to že vlastne nemala kam ísť.
„Dobre, tak pôjdeš s nami a niečo už vymyslíme“ povedal John, auto naštartovalo a pohlo sa smerom k požiarnej stanici.
Cesta netrvala dlho. Ale jej sa to zdalo ako večnosť. Vypočula si pár požiarnických vtipov a zrazu zastali pred budovou požiarnej stanice. John ju vzal hore, posadil ju tam na stoličku.
„Počkaj ma tu chvíľu, prezlečiem sa“ prikázal jej tým istým tónom ako pred chvíľou v horiacej budove.
Po niekoľkých minútach prišiel oblečený v modrých jeansoch a bielej košeli. Bol čistý a voňavý, bolo jasné že sa aj sprchoval.
„Tak môžeme ísť“ zahlásil
„A kam?“ opýtala sa prekvapene Tina.
„No predsa ku mne. Prespíš u mňa a ráno uvidíme. Možno si spomenieš kde býva tvoja známa alebo ťa zaveziem do školy“
„Ale ja nechcem ísť k tebe“ povedala Tina so strachom.
„Nechceš? Dobre tak môžeš zostať v noci aj tu s chalanmi“ ukončil rozhodne debatu John
Tinu pri tejto predstave chytala panika.
„Nie, radšej pôjdem s tebou“
„Tak teda poďme.“
Zišli dole na parkovisko, nasadli do Johnovho auta a vyrazili k Johnovi.
John býval v malom byte na predmestí Štokholu v Upplands Väsby. Bol celkom útulný. Len čo v stúpili dnu, John nestrácal čas, ukázal jej kde je kúpeľňa a priniesol jej do obývačky deku.
„Keby si niečo potrebovala tak príď, ale len v prípade že to bude fakt dôležité. Ja idem spať, som unavený“ povedal a zatvoril dvere na svojej izbe. Tina si sadla na gauč. Teda galantný veľmi nebol, ale vlastne mu mohla byť vďačná že ju nechal prespať u seba, ktovie kde by skončila. Poobzerala sa po byte. Očividne tu býval sám. Takže nemá žiadnu priateľku, pomyslela si natešene. Ale potom túto myšlienku zahnala. Bolo jej jasné z jeho správania že ho veľmi neočarila. Zrazu si uvedomila že je hrozne smädná. Vošla do kuchyne, našla čistý pohár a napustila si vodu z kohútika. V tom sa ozvali do ticha nejaké zvuky. Tina sa zľakla a pohár sa jej vyšmykol z ruky a spadol na zem. Rozbil sa na tisíce malých čriepkov. Zrazu sa pred ňou zjavil John.
„Prepáč, ja to upracem“ povedala vyľakane a začala zbierať črepy. Snažila sa to robiť rýchlo a v tom náhlení jej jedna črepina pichla do ruky. Kvapky krvi sfarbili bielu dlážku v kuchyni.
„Ukáž“ povedal John s pokojom Angličana. Povyberal jej úlomky skla z dlane a dôkladne si ranu obzrel. „
Nie je to také hlboké. Zalepím ti to“ povedal a začal sa hrabať v spodnej zásuvke. Chvíľu našiel nejakú náplasť a prelepil jej ňou ranu.
„Prepáč, nechcela som rozbiť ten pohár“ ospravedlňovala sa Tina.
„To nič“ usmial sa. Bola naozaj krásna. Pozerala sa na neho s tými veľkými modrými vyplašenými očami. Zrazu pocítil hroznú túžbu pobozkať ju. Využil chvíľu prekvapenia a nežne pritisol svoje pery na jej. Zo začiatku to bolo trochu rozpačité ale po chvíľke sa uvoľnila a odpovedala na jeho bozky tak isto vášnivo ako on. Po chvíli sa odtiahol a usmial sa na ňu.
„Tak dobrú noc. Nechaj to tak, upracem to zajtra“ povedal a odišiel. Tina zostala v kuchyni stáť. Nemohla sa spamätať z toho úžasného bozku. Oči jej padli na črepy na zemi. Bezmocne nadvihla plecia prekročila ich a ľahla si v obývačke na gauč. Ešte dlho nemohla zaspať a v duchu si stále predstavovala každučký moment od začiatku ich dnešného stretnutia až po chvíľu keď ju pobozkal. Potom konečne zaspala.
Ráno ju zobudil buchot v kuchyni. Vstala a išla sa pozrieť. John upratoval črepiny čo zostali na zemi po včerajšku.
„Ahoj“ pozdravila ho.
„Ahoj“ usmial sa na ňu „ako si sa vyspala?“
„Dobre. Ale nemohla som zaspať“
„To sa stáva po takých zážitkoch ako si prežila včera“ povedal John „už vieš kam dnes pôjdeš?“
„Pôjdem do školy“ rozhodla sa Tina „určite sa tam dozviem čo bude ďalej a kde vôbec budeme bývať“.
„Super, tak za chvíľu môžeme vyraziť“
„Jasné“
Za niekoľko minút už sedeli v aute. John ju vyložil pri škole a odišiel.
Tina sa v škole dozvedela všetko čo potrebovala. Ubytovali ich do náhradných priestorov priamo v budove univerzity. Jedno krídlo sa nepoužívalo a teraz tam dočasne zriadili izby a ubytovanie pre študentov z vyhoreného internátu.
„Ahoj Tina“ pozdravil ju spolužiak Lars „kde si bola v noci? Všetci sme ťa hľadali a teba nikde“
„To je dlhy príbeh“ nechcelo sa Tine vysvetľovať.
„Už si sa tu ubytovala?“ pýtal sa ďalej Lars
„Hej, bývam s Anikou“ odpovedala
„Počúvaj, chcel som sa ťa spýtať. Jeden môj kamoš ma pozýva na víkend na chatu. Nešla by si so mnou?“
„Na akú chatu?“
„Pri Svenssonovom jazere, vraj je tam krásne. Stretávajú sa tam celá partia. Ale nemusíš sa báť, všetko super ľudia“ snažil sa ju presvedčiť Lars.
Tina nemala žiadne plány na víkend a nevedela si predstaviť čo bude robiť v tomto provizórnom prostredí.
„Dobre, pôjdem. Kedy vyrážame?“
„Dnes o štvrtej po teba prídem“
„OK, teším sa“
Keď Lars odišiel Tina si uvedomila že si vlastne ani nemá čo pobaliť. Vbehla do izby k Anike.
„Nejdeme nakupovať? Potrebujem si kúpiť niečo na seba. Nič som si nestihla včera zobrať so sebou“. V tom sa zarazila. Veď si nezobrala ani doklady ani peňaženku, nič!
„Nemám doklady ani peňaženku“ povedala zhrozene Tina.
Anika sa usmiala.
„Noooo, ako sa to vezme.... ja som ti vzala kabelku, keď som si balila svoje veci“.
„Bože, ty si úžasná!“ potešila sa a objala ju. „tak ideme?“
„Dobre, môžeme, aj tak je to tu otrasné, nebudem tu dlhšie ako je potrebné“ súhlasila Anika.
Tina si v meste nakúpila nové jeansy aj tričká a ešte kopu iných potrebných vecí.
A celý čas pri tom myslela na svojho krásneho záchrancu. A ten bozk. Asi ho už nikdy neuvidí jedine že by sa zase ocitla v nejakej horiacej budove....
Lars po ňu prišiel presne o štvrtej. Vonku ich už čakal kamarát s frajerkou. Cesta trvala asi tri hodiny. Okolo siedmej zastali v lese na malej čistinke. Stálo tam už niekoľko áut. Pobrali si veci a prešli kúsok pešo cez les. Zrazu sa ocitli rovno pri jazere. Bol to nádherný pohľad. Slnko zapadalo za lesom na opačnej strane jazera a odrážalo sa na hladine. Celé okolie bolo ožiarené príjemným oranžovým svetlom. Na pravo na brehu jazera stála drevená chata. Pred ňou horel oheň a kolo neho sedeli mladí ľudia.
„Ahojte“ zakričal na nich Larsov kamarát Jens.
Všetci sa otočili a zakričali im na pozdrav a zamávali. Potom nastalo zvítanie všetkých s všetkými. Tina si podávala ruky a zoznamovala sa s novými ľuďmi. Bolo toho priveľa, nepamätala si ani jedno z mien ľudí čo sa jej predstavili. Zrazu sa ocitla pred vysokým mužom.
„My sa už poznáme že?“ počula známy hlas. Zdvihla hlavu aby sa presvedčila že sa jej to nesníva. Bol to jej záchranca, bol to John.
„Áno“ hlesla. Ich pohľady sa spojili. Tina sa nevedela od neho odtrhnúť. V tom sa pri nich objavil Lars.
„Poď zoznám sa ešte s Jensovým bratom“ povedal a odtiahol ju preč. Po zoznámení im niekto ukázal kde budú spať. Bola voľná už len jedna posledná izba. Tak sa všetci napratali tam.
„Keď sa vybalíte príďte von za nami. Opekáme si klobásy na večeru“ povedala nejaká baba a odišla.
O chvíľu už Tina sedela vedľa Larsa vonku pri ohni s ražňom v ruke.
Keď sa najedli, niekoľko chalanov vytiahlo gitary a začali hrať a spievať. Medzi nimi bol aj John. Tina na neho pozerala ako zhypnotizovaná. Bol krásny. A úžasne hral na gitare. A dokonca vedel aj spievať.
Celý večer od neho neodtrhla oči. Občas sa aj on pozrel na ňu a vtedy sa im na dlhú dobu oči stretli. Tina väčšinou jeho prenikavý pohľad nevydržala a odvrátila sa.
Celý večer bol veľmi príjemný. Tina ani nečakala že to bude také super. Naozaj sa dobre bavila, našla spoločnú reč s viacerými babami aj chalanmi. Sedeli vonku až do rána. Noci tu boli takmer ako dni, svetlé a krátke. Keď už začínalo svitať, skupinka sa pomaly začala zberať do postelí. Tina išla spať už dávno predtým. Bola unavená, predošlú noc toho tiež veľa nenaspala. Takže sa zobudila okolo deviatej ráno. Takmer všetci ešte spali. Až na dve baby ktoré sedeli vonku na rannom slniečku a pili kávu. Tina sa k nim pripojila a spoločne strávili celé dopoludnie.
Len čo sa John zobudil jeho prvé myšlienky viedli k Tine. Absolútne nečakal že ju ešte uvidí, nie ešte že tak skoro. Ale bol rád že tu bola. Hrozne sa mu páčila. Zaumienil si že dnes s ňou strávi toľko času koľko sa len bude dať aby ju bližšie spoznal.
Takmer všetci už boli hore, až na pár výnimiek, čo to včera prehnali s alkoholom. Niektorí sa už kúpali v jazere, iní sa išli túlať po lese a baby chystali obed. John sa obzeral po okolí a hľadal Tinu. Po chvíli ju konečne zbadal. Sedela sama na brehu jazera. Prišiel k nej a sadol si.
„Ahoj“
„Ahoj“ usmiala sa „vyspatý do ružova?“
John sa zasmial.
„Takmer. Páči sa ti tu?“
„Áno, je tu krásne“ odpovedala Tina
„Ten chalan s ktorým si prišla, to je tvoj priateľ?“ opýtal sa zvedavo
„Nie, je to kamarát. A spolužiak. Býval v tom istom internáte ako ja len na treťom poschodí“
„Aha. To je fajn“ povedal John
„Fajn?“ pozrela sa na neho nechápavo Tina
„Myslím to, že je to len kamarát“ žmurkol na ňu šibalsky. Tina chvíľu nevedela čo si má o tom myslieť. Celý večer sa k nej správal akoby ju nepoznal a teraz jej rozpráva takéto veci.
„Nepôjdeme sa prejsť?“ opýtal sa nečakane. Tina sa na sekundu zamyslela, či to je dobrý nápad, ale nakoniec si povedala prečo nie.
„Dobre“
Ale v tom k nim pribehli nejaké dievčatá.
„John, kde si? Celý čas ťa hľadáme. Včera si sľúbil že nám zahráš na gitare King of dreams od Deep Purple“
„Fakt som to sľúbil?“ zasmial sa John.
„Pravdaže“ zapišťala jedna z nich a už ho aj ťahali preč. John len ospravedlňujúco nadvihol plecia a odišiel s nimi. Tina zostala sama. V duchu sa smiala nad tým čo sa práve stalo. John bol na roztrhanie. Ale niet sa čo čudovať, bol to krásny muž, veľký a silný s krásnymi dlhými vlasmi. A ešte k tomu vedel hrať na gitare a spievať. Kto by tomuto odolal?
Deň ubehol veľmi rýchlo. Celý čas sa John zdržiaval v jej blízkosti a Tina zakaždým keď sa na neho pozrela, videla že aj on sa na ňu pozerá. Vždy šibalsky žmurkol a usmial sa.
Večer zase sedeli pri ohni ako ten predošlý. Tento krát sa ale postupne začali vytrácať ľudia do postelí oveľa skôr, pretože boli nevyspatí po včerajšku. Nakoniec nebola ani polnoc a pri ohni zostalo pár skalných. Gitary zamĺkli a ozýval sa len tichý rozhovor ktorý sa niesol ponad tmavé jazero.
„Som nejaký unavený asi už pôjdem spať“ oznámil Tine Lars „ty ešte nejdeš?“
„Nie, ja som sa vyspala celkom dobre na rozdiel od teba“ usmiala sa na neho.
„OK, tak ja teda idem. Dobrú noc“ povedal a odišiel. John to hneď využil a prisadol si k nej.
„Konečne. Už som myslel že ani neodíde. On nie je úplne len kamarát, však?“
„Pre mňa áno, čo si myslí on je jeho vec“ odpovedala Tina. Vedela že sa Larsovi páči už od prvej chvíle čo sa stretli.
„Je z teba úplne hotový“ skonštatoval John „nejdeme na tú sľúbenú prechádzku?“
„Teraz? Veď je tma?“
„Áno teraz. A nie je až taká tma, svieti mesiac“ povedal John a vstal. Chytil Tinu za ruku a do tej druhej si zobral gitaru.
Ruka v ruke prešli na druhú stranu jazera. Tam si sadli na starý kmeň stromu.
„Povedz mi niečo o sebe“ vyzval ju John.
„A čo by si chcel vedieť?“ opýtala sa Tina. Vôbec sa jej nechcelo rozprávať o sebe. Radšej sa chcela dozvedieť všetko o ňom.
„Všetko“ povedal s úsmevom.
„Radšej mi niečo zahraj“ požiadala ho.
„OK ale potom mi o sebe niečo porozprávaš“
„Tak dobre“
John začal hrať a spievať. Bola to krásna pieseň.
„Čo je to za pieseň?“ opýtala sa Tina keď dospieval.
„To je moja pieseň, zložil som ju sám“ odpovedal.
„Naozaj? Nepomýlil si si povolanie?“ zažartovala „Je naozaj nádherná. Prečo si sa stal požiarnikom?“
„To je dlhá story „
„Veď máme kopu času“ usmiala sa Tina.
„No dobre. Keď som bol malý mal som hrozne rád oheň. Fascinoval ma. Vždy keď som mal príležitosť niečo zapáliť, tak som to zapálil. Boli to len maličkosti čo sa dali ľahko uhasiť. Raz som sa ale rozhodol, že by som mohol zapáliť niečo veľké čo by dlho a pekne horelo. Nenapadlo ma nič iné ako les. Vzal som otcovi z garáže benzín a išiel som do lesa. Rozlial som ho a zapálil. Najprv horeli len suché konáre na zemi ale potom sa chytili aj kríky a stromy. Zrazu mi došlo že to nie je až taká sranda ako som si myslel. Bežal som domov pre pomoc. Našťastie sa les podarilo uhasiť. Celý čas som stál na kraji toho lesa a pozeral sa na požiarnikov ako hasia. Vtedy som si povedal že keď vyrastiem tiež budem ako oni. To je môj príbeh“ ukončil John .
„Teda.... nikdy by som nepovedala že podpaľačstvo v detstve môže viesť k výberu povolania úplne opačného významu“ zasmiala sa Tina.
„Je to smiešne?“ opýtal sa John
„Prepáč ..... ale je to hrozne smiešne“ nemohla sa zdržať smiechu „keď si ťa predstavím ako podpaľuješ ten les.... Inak čo na to rodičia? Predpokladám že ťa nejako potrestali.“
„Hej, dostal som riadu bitku od otca a mesiac domáce vezenie“. Tina sa zase rozosmiala. John sa na ňu pozeral a nemohol sa vynadívať aká bola pekná keď sa smiala. Zase pocítil to zvláštne neovládateľné nutkanie pobozkať ju. Bez toho aby čo len sekundu zaváhal sa k nej naklonil a pritlačil svoje pery na tie krásne rozosmiate ústa. Smiech zamĺkol bolo počuť už len zvuky vášnivých bozkov a šumenie stromov z lesa. Potom sa od nej odtiahol.
„Teraz mi ty povedz niečo o sebe. Odkiaľ si? máš zvláštny prízvuk“ povedal akoby sa nič pred chvíľou nestalo.
„Som zo Slovenska. Chodím tu do školy. Na jeden rok.“
„Erazmus?“ opýtal sa John
„Áno“
„Na jeden rok? To znamená, že za chvíľu končíš?“
„Presne“
John si vzdychol. Nevedel či má význam začínať si niečo s dievčaťom, ktoré za chvíľu aj tak zmizne z jeho života.
Tine stačil jediný pohľad aby vedela čo si myslí. Trochu ju to rozosmutnilo ale v podstate to bolo pochopiteľné.
„Vrátime sa späť?“ opýtala sa
„Poďme“
Mlčky sa zdvihli a kráčali popri jazere späť k chate. Bola to krásna noc, bolo príjemne teplo, svietil mesiac a odrážal sa na hladine. A obloha bola plná hviezd.
„Cítiš to?“ opýtala sa Tina a zastala.
„Čo?“ nechápal John.
„Tú vôňu. Vo vzduchu. Neviem čo to je ale hrozne mi to pripomína niečo z detstva. Vieš čo som zistila? Že jar a jeseň vonia. Presne takto to cítiť vo vzduchu. Keď som bola malá a ráno som išla do školy, vždy keď som cítila vo vzduchu že ide jar. Alebo jeseň.“
John sa na ňu prekvapene pozeral. Bola úžasná. Úplne iná ako ostatné dievčatá s ktorými sa doteraz stretol.
A zas tu bol ten pocit. Bez toho aby niečo riešil ju objal a začal bozkávať. A už sa mu nechcelo prestať. Vášeň ho úplne pohltila. A zdalo sa že aj Tinu. Pomaly obaja klesli do trávy. John jej gombík po gombíku rozopínal košeľu zatiaľ čo jeho pery putovali od krku stále nižšie a nižšie. Jeho ruky ju hladkali po tele a občas neposlušne zablúdili do nohavíc. Opatrne jej rozopol gombík aj zips na jeansoch a stiahol jej ich dole. Tina urobila to isté s jeho nohavicami. A potom sa milovali. Bolo to krásne ho cítiť v sebe, ako ju hladí a bozkáva. V tej chvíli vôbec nebolo podstatné že ju pichá tráva ani že je tam možno kopa všelijakých chrobáčikov. Podstatné bolo že bola s ním, že ju krásne a vášnivo miloval....
„Si v poriadku?“ opýtal sa John. Stále ležali v tráve na brehu jazera. Tina sa pomaly začala vracať do reality.
„Áno som“ šepla. John prešiel prstom po krivke jej boku od bruška až po stehno.
„Mala by si sa obliecť lebo prechladneš“ povedal.
Tina prikývla. Začala sa obliekať ale z milovania bola ešte úplne mimo. Ruky sa jej triasli keď si naťahovala nohavice. Keď to John videl, len sa usmial a pomohol jej obliecť sa. Zapol jej zips aj gombík na nich a pozapínal jej aj všetky gombíky na košeli.
„Hotovo“ zhodnotil svoju dobre vykonanú prácu.
„Ďakujem“ povedala trochu zahanbene Tina.
„Tak poď, vrátime sa“
Kráčali pomaly nocou po brehu jazera a Tina rozmýšľala nad tým čo bude teraz. Ako sa John bude správať pred ostatnými. Bude si ju ešte všímať? Alebo už dostal čo chcel a ani sa na ňu nepozrie.
John zase uvažoval čo má robiť. Chcel by ju viac spoznať, ale za pár týždňov sa vráti domov a potom čo?
Prišli k chate. Vonku už nikto nebol.
„Zdá a že to už všetci zabalili. Tak poďme spať aj my“ skonštatoval John.
Tina prikývla. Vošli spolu do chaty. Tinina izba bola na chodbe prvá. Zastala pri dverách.
„Tak dobrú noc“ šepla potichu. John si ju premeral od hlavy až po päty.
„Chceš spať sama?“ opýtal sa „myslel som že pôjdeš so mnou“
„S tebou? Myslíš do tvojej izby? Ale veď sú tam tvoji kamaráti ....“
„No a čo. Tíško a zahrabeme pod prikrývku a budeme spať, len spať nič iné“ zasmial sa John. Bez toho aby stihla čokoľvek povedať, chytil ju za ruku a odtiahol do svojej izby. Boli tam štyri postele a na troch z nich niekto spal. John si vyzliekol jeansy a vhupol do postele.
„Poď“ zavelil a podržal jej prikrývku. Tina sa k nemu pritúlila, John ju zakryl a o chvíľku už zaspali ako bábätká.
Keď ráno Tina otvorila oči, izba bola prázdna. Vlastne nie celkom. Vedľa nej ležal John.
„Dobré ráno“ povedal keď videl že už je hore.
„Dobré ráno“ usmiala sa ne neho „kde sú všetci?“
„Už vstali, je pol jedenástej, všetci sa už balia“ povedal John.
„To vážne, prečo si ma nezobudil?“ vyľakala sa Tina.
„Lebo som sa chcel na teba pozerať ako spíš“ usmial sa.
„A tvoji kamaráti? Nečudovali sa prečo som tu?“ opýtala sa
„Ani nie. Tí sú zvyknutý na iné veci ako toto“ zasmial sa.
„Aha. A na aké?“
„No tak to ti radšej nebudem ani rozprávať“
„Ok, asi to bude lepšie“ skonštatovala Tina a sadla si na posteli. „Nejdeme už hore?“
„Poďme“ povedal John.
Keď vyšli z izby, všetky oči sa upreli na nich.
„Prajem všetkým dobré ráno“ povedal John rozhodne a riadne nahlas. Bolo očividné že sa nemieni skrývať ani hanbiť za to že strávil s Tinou noc. Ale jej to bolo dosť trápne keď videla ako všetci, hlavne baby, na ňu pozerajú a šepkajú si.
„Nič si z toho nerob“ šepol jej John „aj tak za chvíľu odchádzame“. Tine vyschlo v krku. Veď to, za chvíľu aj tak odídu. Zrazu úplne stratila náladu. Všetko to čaro z včerajších zážitkov a dnešného rána vyprchalo.
Vyšla von a zamierila rovno k jazeru. Sadla si na koniec móla. Bola hrozne sklamaná. Ale čo iné mohla čakať. Hádam si si nemyslela že s tebou zostane navždy, vravela si sama pre seba. V tom si k nej prisadol Lars.
„Ahoj“ pozdravil ju
„Ahoj“
Nastalo ticho. Lars už vedel čo sa stalo. Tina mala pocit že nikto tu už o ničom inom ani nehovoril.
„Kedy odchádzame?“ opýtala sa sa. Chcela čo najrýchlejšie odísť.
„Môžeme aj hneď“
„Dobre tak poďme“. Obaja vstali. „Idem si po veci do chaty“
„My už máme veci v aute. Počkáme ťa tam“
„OK“
Tina sa nadýchla, zaťala päste a vbehla do jamy levovej. Prebehla cez hlavnú miestnosť, cez chodbu rovno do izby. Nahádzala veci do ruksaku , ešte posledný krát sa obzrela po izbe či má všetko a zase chcela vybehnúť von. Ale narazila do niečoho veľkého. Bol to John. Posunul ju naspäť do izby a zatvoril dvere.
„Ale ale ... tak ty mi chceš ujsť?“ opýtal sa káravo.
„No ja ... je mi to tu hrozne nepríjemné. Veď vieš prečo, všetci sa na mňa tak čudne pozerajú a sám si povedal že už aj tak odchádzame ....“ povedala.
„To som povedal, ale myslel som to tak že ťa ich pohľady nemusia trápiť lebo o chvíľu každý pôjde domov a budú riešiť svoje problémy nie nás“ usmial sa „nemyslela si si dúfam že to čo sa medzi nami stalo bola záležitosť na jednu noc“.
„Práveže myslela“.
John pokrútil hlavou ako nad dieťaťom čo práve niečo vyparatilo.
„To hádam nie? Ja som ťa chcel v stredu pozvať na naše prvé ozajstné rande. Skôr sa mi to nepodarí lebo zajtra idem do práce a najbližšie voľno mám až v stredu. Tak čo? Prijímaš pozvanie?“
Tina nemohla uveriť vlastným ušiam. On ju fakt chce.
„Áno“.
John sa radostne zasmial. „Tak teda v stredu. Kam mám po teba prísť?“
„Bývame na ekonomickej univerzite. Spravili nám tam také provizórne izby“
„Dobre tak sa teším. Odprevadím ťa k autu“ povedal a chytil ju za ruku a vzal jej ruksak. Prešli spolu popred zraky všetkých prítomných. Pri aute ju objal a dlho a vášnivo pobozkal až sa jej roztriasli kolená.
„Tak v stredu o tretej si po teba prídem“
Tina prikývla a nasadla do auta. Zamával jej a pozeral sa za nimi až kým auto úplne nezmizlo za zákrutou v lese.
EPILÓG
Tina a John sa streli v stredu na ich prvom skutočnom rande. Potom sa stretávali zakaždým keď John nebol v službe. Tina sa rozhodla pokračovať v štúdiu na univerzite v Štokholme aj ďalší rok. Na letnú dovolenku Tina zobrala Johna na Slovensko, kde sa mu mimochodom veľmi páčilo....
A ak nepomreli sú spolu do dnes .
Komentáre
Prehľad komentárov
no ozaj, pri všetkej skormnosti, ale hodime, a ja sama som prekvapena ako velmi
foto
(Tina, 4. 5. 2010 16:52)