Ren kráčala po ulici, vracala sa z koncertu Bon Jovi. Trochu sa to pretiahlo lebo po koncerte na ktorom bola s partiou kamarátov si ešte zbehli do ich obľúbeného baru v centre Göteborgu. Bolo už skoro ráno, pomaly sa začalo rozvidnievať. Ľudia už vychádzali z domov a ponáhľali sa do práce, cesty sa pomaly začali zapĺňať autami a na zastávkach postávalo čoraz viac ľudí. Ren si v duchu premietala zážitky z koncertu a ako tak kráčala pocítila náhle nevoľnosť. Nohy jej úplne oťaželi a zviezla sa na zem. Netušila ako dlho tam ležala ale keď sa prebrala, skláňali sa nad ňou ľudia.
„Ste v poriadku slečna?“ opýtala sa jedna postaršia pani.
„Ja ... neviem, asi áno. Čo sa stalo?“ nechápala zmätená Ren.
„Asi vám prišlo zle a odpadli ste“ povedal akýsi pán a pomohol jej vstať.
„Ďakujem, ďalej to už zvládnem aj sama“.
Pohla sa pomaly smerom k jej bytu. V duchu si nadávala že nešla taxíkom. Ako tak kráčala ulicami všetko sa jej zdalo nejaké čudné. Autá čo jazdili po cestách boli ako z bazárov a ľudia vyzerali podobne. Čudné široké saká s vypchávkami, mrkváče s pásom až nad pupok. Nemala ale náladu rozoberať to, chcela sa dostať čo najskôr domov. Keď prechádzala cez cestu všimla si veľký bilboard. Ešte včera to tu nebolo, preblyslo jej mysľou. Na bilboarde boli vyfotení piati vlasatí chlapi s obrovskými účesmi a s úsmevmi od ucha k uchu a pod nimi bol veľký nápis: EUROPE a potom menšími písmenkami dátum a miesto konania koncertu. Ren bolo čudné prečo tam vylepili takúto starú fotku. Europe bola vo Švédsku stále kapelou číslo jedna, hoci jej sláva z osemdesiatych rokov už dávno pominula, Švédi ich stále zbožňovali a kdekoľvek sa konal ich koncert bolo vypredané. Vedela to lebo tu žila už nejaký čas a všetci jej známi chodili na ich koncerty vždy keď prišli hrať do Göteborgu. Dokonca aj jej najlepšia kamarátka Tina bola do nich zbláznená, stále jej ospevovala nejakého gitaristu. Ren Europe veľmi nezaujímala. Jej naj kapelou bola už od teenagerských čias Bon Jovi.
Prešla popri bilboarde ale v tom ju niečo zarazilo. Vrátila sa o krok späť a zadívala sa na menšie písmená pod názvom kapely. Stálo tam: Göteborg, Sonnenhalle 14.7. 1988. Neveriacky krútila nad tým hlavou. Niekomu asi pekne šibe, pomyslela si. V tej chvíli sa pri bilboarde pristavili dve mladé dievčatá. Začali sa rozprávať o tom ako pôjdu na koncert, čo si oblečú a iné podobné veci. Ren na nich nechápavo pozerala. Týmto dvom tiež šibe alebo čo? A čo to majú na sebe?
„Vy idete na ten koncert?“ opýtala sa pochybovačne.
„Jasné, ty tiež?“ znela odpoveď aj otázka.
„To bude nejaký retro spomienkový alebo čo?“ pýtala sa ďalej
Tie dve sa na seba pozreli pohľadom akože tá nie je normálna.
„Nie, bude to normálny koncert“ povedala jedna z nich a obe sa otočili že odchádzajú.
„Ale veď to už dávno bolo, je to dvadsať rokov dozadu“
„Poď, nebav sa s ňou, vidíš že nie je normálna“ povedala jedna tej druhej a snažila sa ju odtiahnuť preč.
Keď Ren videla že odchádzajú rozbehla sa za nimi.
„Aký je dnes dátum?“
„10. Júla“
„A rok?“
„1988“
Ren sa bez slova otočila. Dnes všetkým šibe, myslela si. Ale začal v nej vŕtať červík pochybností. Všetko bolo čudné. Autá čo chodili po ulici, ľudia chodili čudne doobliekaní a ten bilboard. Čo ak sa stalo niečo divné...
Už len dve ulice a som doma, pomyslela si. Vyspím sa všetko bude zase tak ako má byť. Prešla cez Bjornsonovu ulicu a v nemom úžase zastala. Dom v ktorom bývala tam nebol. Namiesto neho tam stálo niekoľko malých ošarpaných starých domov, ktoré vyzerali že sa o chvíľu rozpadnú. Obzrela sa späť aby zistila či sa nepomýlila. Ale nie, Bjornsonova ulica a potom jej dom. Toto nie je pravda, čo sa to dnes deje? Ren bolo zrazu do plaču. Neďaleko stál novinový stánok. Podišla k nemu.
„Prosím vás aký je dnes deň?“ opýtala sa predavačky.
„10. Júla“ znela odpoveď.
„A rok?“
„Predsa 1988, máte to aj v novinách“
Ren si kúpila jedny noviny. Hneď na prvej strane bol veľkými písmenami pod názvom vytlačený dátum. Tak je to pravda, povedala si sama pre seba. Ako je toto možné, nechápala. Ako je možné že som sa ocitla v dobe o dvadsať rokov neskôr? A čo budem teraz robiť?
Ren sa celý deň zúfalá motala po meste. Večer jej už bolo úplne jasné že jej podozrenie bolo pravdivé. Nič nebolo také ako včera. Budovy v meste, ľudia, miesta ktoré dobre poznala ....
Podvečer keď už bola unavená vošla do baru kde sa stretávala s priateľmi. Aspoň že ten tu stále bol. Sadla si k prázdnemu stolu a vložila si ruky do dlaní. Mala čo robiť aby sa nerozplakala. Objednala si fľašu červeného vína a len tam sedela a pila. Bar sa pomaly začínal plniť. O hodinu už bol taký plný že nebolo kde si sadnúť. A ona sedela sama pri prázdnom stole. Zrazu pri nej zastala nejaká skupinka ľudí.
„Môžeme si prisadnúť, sedíš tu sama a už nikde nie je voľné“ oslovil ju jeden z nich.
Iba prikývla a chalani si sadli. Začali sa rozprávať o tom ako zajtra pôjdu do Štokholmu a ako je tam super.
„Načo idete do Štokholmu?“ opýtala sa Ren ktorej už víno mierne stúplo do hlavy.
„Len tak, poflákať sa“ odpovedal chalan „inak ja som Jens a toto je Sven. A ten je Rolf“ predstavil jej seba aj kamarátov.
„Ja som Ren“ povedala a podala mu ruku „môžem ísť do Štokholmu s vami?“
Chalani sa na seba pozreli a potom všetci prikývli.
„Prečo nie? A načo tam chceš ísť?“
„Už ma tu nič nedrží, všetko čo som tu mala a poznala je preč“ povedala Ren
Chalani len chápavo prikývli.
V bare sedeli všetci až skoro do záverečnej. Potom sa pobrali na ubytovňu kde boli chalani ubytovaní. Boli to študenti ktorý takto cestovali cez prázdniny po krajine.
Ráno vyrazili do Štokholmu. Išli vlakom, cestou sa zastavili ešte v Malmo a Katrinaholme takže cesta im trvala dva dni. Ale Ren si nesťažovala. Bola rada že nie je sama v tomto čudnom svete, tejto čudnej dobe. Ja mám vlastne v tomto čase len 13 rokov, premýšľala, a žijem komunistickej krajine, no des.
Keď konečne dorazili do Štokholmu, zložili sa zase v nejakej študentskej ubytovni. Ren so sebou nemala žiadnu batožinu, len kabelku čo mala so sebou v tú osudnú noc keď sa to stalo. Ešte že mala v peňaženke nejaké peniaze.
Štokholm bol naozaj pekný. Ren sa rozhodla že tu zostane. Nemala kam ísť a zdalo sa jej že najlepšie urobí keď sa prestane ľutovať a začne brať svoju situáciu tak ako je. Nájdem si nejakú prácu, rozhodla sa. A hneď na druhý deň vyrazila do centra. Prešla niekoľko barov a reštaurácií. Všade dostala zamietavú odpoveď. Sezóna bola v plnom prúde a všade mali kopu brigádnikov, nepotrebovali ďalšieho zamestnanca. Znechutená z neúspechu prišla k Hard rock café. Vošla dnu sadla si za stôl. O chvíľu k nej pribehla čašníčka.
„Čo si dáte?“
„Minerálku“ odpovedala Ren.
Keď odišla, rozhliadla sa po kaviarni. Bolo tam takmer plno a to dievča tam lietalo celkom samé. Vstala a prišla k baru.
„Nepotrebujete náhodou posilu?“ opýtala sa.
„Mám tomu rozumieť tak že si hľadáš prácu?“ opýtalo sa dievča.
„Presne tak“
„Počkaj, spýtam sa šéfky, ale podľa mňa tu potrebujeme niekoho ako soľ“.
O chvíľu prišla k baru žena v strednom veku. Netrvalo ani 5 minút a Ren bola zamestnaná.
„Začať môžeš hneď“ povedala jej šéfka a strčila jej do rúk zásteru.
Na ubytovňu sa vrátila Ren niekedy nadránom. Úplne zničená. A o tretej zase do práce. Ale čo už, inú možnosť nemala. Ako čas plynul postupne si zvykla a neskôr jej už vôbec nerobilo problém byť celú noc na nohách a chodiť spávať nad ránom. Dokonca si našla maličký útulný byt na predmestí a niekoľko nových priateľov. Keď si občas spomenula na svoj predošlý život vo svojom čase bolo jej hrozne smutno. Nechápala prečo sa toto stalo ani aký to malo význam a prečo práve ona. Ale vedela že jej neostáva nič iné, len brať to tak ako to prišlo a snažiť sa prežiť. Verila že raz sa určite vráti späť do svojho času. Musí byť len trpezlivá a čakať ....
Ren stála za barom a pozorovala hostí. Mala sekundu času, kým zase nepríde niekto nový. Dnes bol neskutočný zhon. Od chvíle ako otvorili mali plno ani na chvíľu sa s Anikou nezastavili. Dokonca sem tam im musela vypomôcť aj šéfka.
Bolo už deväť hodín večer a bola hrozne unavená. Zrazu sa do kaviarne dovalila partia nových hostí. Boli to vlasatí chalani. A hrozne hluční. Posadali si za stôl a aj naďalej sa hlasno smiali a rozprávali. Všetky hlavy sa otočili k ich stolu a všetky oči v miestnosti ich pozorovali.
„Ty si na rade“ povedala Ren Anike.
„Ja... ja nemôžem“ povedala Anika ako paralyzovaná a hľadela na nich s vypleštenými očami „veď to sú Europe, Joey Tempest“
„Čože? Tak to mám ísť akože ja?“ opýtala sa znechutene Ren. Europe ani Joey Tempest ju nezaujímali. Už jej išlo na nervy že celé Švédsko bolo na nohách len čo sa spomenulo to meno. Mali dva alebo tri trápne hity a všetci sa z nich išli zblázniť.
Ren len prevrátila očami a vyrazila k ich stolu.
„Čo si dáte?“ opýtala sa
„No konečne“ ozvalo sa z hlúčika. Ren zaťala zuby. Tak toto máš u mňa dievča, pomyslela si. Tvárila sa že poznámku nepočula.
„Tak čo vám prinesiem?“
„Mne pivo, ale riadne vychladené, minule bolo hnusne teplé“ povedal jeden z nich.
„Ja si dám tiež pivo“ ozval sa ďalší.
„Tak aj ja. A on tiež. Takže 4 pivá a ty?“
Ten najvlasatejší z nich sa na Ren pozrel a zaškeril sa.
„Niečo mi ponúkni, ale niečo fakt dobré“ povedal s provokatívnym úsmevom na tvári.
Toto snáď nie je pravda, pomyslela si.
„Daj si pivo“ odpovedala mu.
„Keby som chcel pivo, tak to poviem hneď.“
„A čo minerálku“
„Nie, nebudem tu sedieť pri vode!“
„Vieš čo, ja nemám čas tu s tebou konverzovať. Idem zobrať to pivo a ty si zatiaľ premysli čo chceš“ povedala a odišla. Pri stole bolo zrazu ticho. Chalani sa snažili zdržať sa smiechu a vlasatý provokatér nenachádzal slová. Bol to Joey Tempest. Všetky dievčatá mu ležali pri nohách a urobili čo mu na očiach videli. Ešte nezažil že by sa nejaká správala takto. Neskutočne sa to dotklo jeho ega. Rozhodol sa že to tak nemôže nechať. Ešte bude ľutovať že ho tak zosmiešnila pred chalanmi.
Ren o chvíľu prišla s pivom. Pred každého postavila fľašu aj pohár, a potom sa pozrela na Joeyho.
„Už si si vybral?“
„Ty si tá najhoršia čašníčka akú som kedy stretol. Nevieš nič poriadne ponúknuť a si drzá. Zavolaj mi niekoho kto je tu za to zodpovedný“.
„Čože? Jediný kto tu je drzý a arogantný si ty. Nemysli si že spadnem na zadok len preto že si rocková hviezda“
„Fajn, chcem hovoriť s tvojím šéfom a hneď“ povedal už zvýšeným hlasom Joey. Toto už bol vrchol!
Ren sa otočila a odkráčala nahnevane k baru.
„To čo ti tam rozprával?“ vyzvedala Anika od vzrušenia celá bez seba.
„Nič je to namyslený hlupák. Vraj mám zavolať šéfku, lebo som drzá“ zasmiala sa nervózne Ren.
„Fakt?“ zahľadela sa na ňu neveriaco Anika.
V tom už sa medzi ne zamiešala šéfka.
„Čo tu takto postávate? Na štvorke majú prázdne poháre. Do práce, rýchlo!“ súrila ich.
„Rocková hviezda z osmičky chce s vami hovoriť“ povedala Ren keď už odchádzala k stolu číslo 4.
Šéfke padli oči na ôsmy stôl. Keď zistila kto tam sedí, jej sebavedomé správanie sa úplne zmenilo. Zrazu bola presne ako Anika, rozklepaná a vystresovaná.
„Počkaj“ zakričala na Ren „čo chcú?“
„Sťažovať sa“ odpovedala s úsmevom, keď videla ako sa šéfka zrazu zmenila.
Potom už len z druhého konca kaviarne, popri obsluhovaní hostí, videla ako k nim prišla, chvíľu sa rozprávali a potom sa vrátila za bar. Keď tam došla aj Ren hneď na ňu spustila.
„Bože prečo si drzá na hostí. A ešte takýchto. Joey trval na tom že ťa mám vyhodiť.“
Ren tušila že jej to tak ľahko neprejde. Vedela že musí rátať aj s touto možnosťou ale v kútiku duše dúfala že sa to nestane.
„A vyhodíte ma?“ opýtala sa
„Nie, povedala som že ťa nechcem vyhodiť a tak sme sa dohodli že mu postačí keď sa mu ospravedlníš“
„To neurobím!“ vykríkla Ren „je to arogantný chlap, nič som mu neurobila, za čo sa mu mám ospravedlniť?“
„To je jedno, je to hviezda. Nepotrebujem negatívnu reklamu. Ak to neurobíš tak ťa budem musieť vyhodiť“.
Ren si vzdychla. Ak príde o prácu bude znova na ulici, a to neprichádza do úvahy. A keď sa mu ospravedlní už ho určite nikdy neuvidí a bude mať pokoj.
„No dobre“
Pobrala sa teda k stolu pri ktorom sedeli Europe. Šéfka šla s ňou. Asi chcela dohliadnuť na celú situáciu, poprípade ju zachrániť, keď videla že Ren je riadne nabrúsená.
Zastala tesne pred Joeym.
„Ospravedlňujem sa“ povedala pozrela sa mu priamo do očí. Potom sa otočila a odkráčala preč. Šéfka tam zostala prekvapene stáť.
„Dúfam že je to už v poriadku a ste v našej kaviarni so všetkým spokojní“ povedala keď sa spamätala. A zmizla presne tak rýchlo ako Ren.
To už sa chalani nezdržali smiechu. Len Joey tam sedel ako obarený. To dievča ho malo úplne na háku. Však počkaj, pomyslel si. A v hlave mu skrsol plán.
Chvíľu tam ešte posedeli, vypili pár pív a keď odchádzali, Joey nezamieril k dverám s ostatnými chalanmi ale prišiel k baru.
Ren práve tlačila účet. Keď zdvihla hlavu do pokladne stál pred ňou.
„Čo je?“ opýtala sa nezdvorilo.
„Nič. Vlastne som sa chcel spýtať či by si nešla zajtra na rande?“ povedal a sebavedome sa uškrnul.
Ren sa na neho pozrela a tiež sa usmiala.
„Ani náhodou“ povedala a prešla okolo neho s účtenkou niekam dozadu kaviarne.
Joey len nahnevane prižmúril oči a zaťal päste. Toto jej nekompromisné odmietnutie ho ešte viac nakoplo.
Už mal pripravené ďalšie zaručené argumenty ktorými sa ju chystal presvedčiť. V tej chvíli sa pri nej zastavila Anika.
„Ty nie si normálna“ povedala jej „veď ťa volá na rande! Joey Tempest!“
„Veď tak choď s ním ty“ odsekla jej a potom sa vrátila k Joeymu „Anika s tebou pôjde, keď tak veľmi túžiš s niekým randiť“ usmiala sa provokačne a strčila ju rovno pred neho. Tá bola z toho že je pri ňom tak blízko úplne hotová, nezmohla sa ani na slovo.
„No ja už pôjdem, možno nabudúce“ povedal Joey rýchlo a odišiel z kaviarne....
Na ďalší deň išla Ren do kaviarne až na piatu. Na včerajší zážitok už skoro zabudla, vlastne ani nemala chuť naň spomínať. Ale Anika, tá celý čas o ničom inom ani nerozprávala. Očividne sa z toho nevedela spamätať.
Dnešný deň nebol taký perný ako včerajší. Kaviareň bola plná len spolovice a okolo desiatej už bolo takmer prázdno.
„Tak počkajte kým tamtí odídu a zavrite, ja idem domov“ oznámila im šéfka.
„Choď aj ty, ja to tu už dokončím“ povedala Ren Anike.
„Si si istá?“
„Jasné, choď“
„Tak dobre, ahoj zajtra“ rozlúčila sa Anika a odišla.
Ren začala práve rátať tržbu keď do kaviarne niekto prišiel. Bola zaujatá rátaním peňazí tak ani nezdvihla hlavu aby sa pozrela kto to je.
„Tack“ pozdravil ju niekto. Konečne sa pozrela pred seba. Bol to Joey Tempest! Riadne prekvapenie, myslela si že tam po včerajšku už nikdy nepríde.
„Čo tu robíš?“ opýtala sa prekvapene Ren.
„Prišiel som na pivo“ odpovedal drzo.
„Tak to máš smolu, o chvíľu zatváram“
„Na dverách máte napísané že je otvorené do 23.00“ nedal sa odbiť
„To je pravda ale keďže tu už nie sú žiadni ľudia, tak zatváram skôr“.
Joey sa škodoradostne usmial.
„Dám si jedno pivo“ povedal a hodil na ňu provokatívny pohľad. Ren nahnevane zobrala pohár a postavila ho pred neho na bar a naliala mu pivo.
„Odkiaľ si? Máš zvláštny prízvuk“ opýtal sa.
„To je predsa jedno“ odvrkla mu.
„Len som sa pýtal. A čo bude s tým naším rande?“
„Ty si nedáš pokoj?“ zasmiala sa Ren
„Nie. Tak pôjdeš?“
„Ani keby si bol posledný chlap na planéte“ znela odpoveď.
„Nemusíš tu hrať formu že si taká neprístupná. Všetky ženy by so mnou chceli ísť na rande. A nemyslím že ty si iná“ povedal arogantne.
„Ty ale máš sebavedomie! Vieš Joey Tempest, mňa vôbec netrápi že si slávny. Kvôli tomu s tebou na rande nepôjdem. Si arogantný a prehnane sebavedomý. Uznávam že asi máš byť na čo, ale pochybujem že si nájdeš niekedy s takýmto správaním dievča čo ťa bude mať rado pre teba samého a nie pre tvoju slávu. A ešte aj spôsob akým pozývaš na rande je otrasný. Keď prídeš pekne oblečený a voňavý poprípade budeš mať v ruke kvety a budeš sa správať ako normálny človek, potom s tebou pôjdem.“
Joey sa usmial s tým svojím typickým úsmevom ktorým privádzal do šialenstva všetky dievčatá a ženy.
Chcel niečo povedať ale pri bare sa objavil hosť z posledného stola a chcel zaplatiť. Potom všetci odišli a Ren tam zostala s Joeym sama.
„Zatváram, tak to dopi“ povedala mu.
„Už ani nemám chuť“. Vstal, položil jej na barový pult peniaze a vyšiel von. Ren si vydýchla. Dúfam že už nepríde, pomyslela si. Zrátala tržbu, upratala posledné poháre a vyšla von. Zamkla bar a vybrala sa smerom na zastávku autobusu. Bola už tma a zástavka bola prázdna. Zrazu sa pri nej na ceste zastavilo auto. Otvorilo sa okienko a vnútri sedel Joey. Ja sa ho asi nezbavím, preblesklo jej hlavou.
„Nastúp, odveziem ťa domov“
„Nejdem domov a daj mi pokoj“ odpovedala mu
„Tak ťa odveziem tam kam ideš“ nedal sa odbiť Joey.
„Prečo? Myslím prečo za mnou chodíš a nedáš mi pokoj? Prečo práve ja?“
„To práve neviem“ zasmial sa „a preto sa to pokúšam zistiť. Tak nastúp“
„Pôjdem radšej autobusom“ znela odpoveď
„Aha. A kedy ti pôjde?“
„Za chvíľu“
„Tak o tom dosť pochybujem. Pred chvíľou odišiel posledný“
Do kelu, pomyslela si Ren. Presne na ten čakala. Ak už išiel zostáva jej už len taxík alebo ....
„Dobre, tak idem“ povedala nakoniec a nastúpila do auta.
Celou cestou boli ticho. Ren sa nemala chuť s ním baviť ani počúvať jeho dôležité reči, takže ocenila že aj on mlčal.
„Tak kam to bude?“ opýtal sa len na začiatku a potom už bez slova išli. Ren sa dala odviezť do baru neďaleko bytu v ktorom bývala. Stretávali sa tam skoro každý večer s jej novými priateľmi.
„Tak ďakujem“ povedala keď zastali pred barom, a vystúpila. Myslela si že Joey odíde ale mýlila sa. Vystúpil tiež.
„Čo je?“
„Nič, dostal som chuť na jedno pivo“
„Pivo si mal pred chvíľou“
„Nemal, ako si si iste všimla ani som sa ho nedotkol. Prešla ma chuť, po tých tvojich rečiach“.
„Mojich?“ zavrčala Ren ale to už boli vnútri v bare. Ľudia začali rýchlo registrovať kto tam prišiel, všetci sa otáčali za nimi a šepkali si.
Ren si sadla k prvému voľnému stolu. Joey si sadol k nej.
„Nemôžeš ísť na to pivo k baru alebo niekam inam?“ opýtala sa nevrelo.
„Nie, je tam plno. A všetci na mňa zízajú, bude lepšie keď tu zostanem s tebou. Aspoň sa na mňa hneď nevrhnú všetky prítomné faninky“.
Ren prevrátila oči. Išiel jej pekne na nervy. Bolo to decko čo okúsilo aká je sláva. A očividne mu to liezlo na mozog. O chvíľu si k nim našťastie prisadol jeden jej známy.
„Ahoj, dnes si tu nejako skoro“ pozdravil ju.
„Ahoj, máš pravdu, dnes som skončila skôr v robote“.
„To je fajn, nejdeš s nami na jazero Edssjon? Je to neďaleko Väsby. Niektorí tam už sú“
„Jasné že idem, zajtra mám voľno, takže môžem dospávať celý deň“ prikývla Ren. A potom sa otočila k Joeymu.
„Tak sa maj, ja idem“ povedala a vstala. Ale on vstal tiež.
„Čo je zas? Dúfam že nechceš ísť tiež?“ opýtala sa nahnevane.
„Pravdaže chcem. Nemáte nič proti, že?“ opýtal sa chalana čo stál pri ich stole.
„Nie, nemáme. Poď, bude super“ odpovedal chalan. Joey sa zase provokačne usmial na Ren a odkráčal za ním.
Tá si len vzdychla a išla tiež.
Keď dorazili k jazeru, bola tam už kopa ľudí. Ren veľa z nich ani nepoznala. Niektorí sa čvachtali vo vode, iní vysedávali na brehu alebo na móle a bavili sa. Horel tam veľký táborák a pri ňom sedelo pár chalanov s gitarami. Na zemi sa váľali prázdne plechovky od piva, ale aj plné kartóny ešte plných pív. Ren zbadala niekoľko priateľov a hneď sa za nimi rozbehla. Na Joeyho sa nalepili dievčatá a ona sa už o neho nezaujímala.
Joeymu sa tu páčilo. Keď bol malý chodili sem s rodičmi a súrodencami na výlety. Akoby úplne zabudol že je známa hvieza. Zrazu bol len obyčajný chalan, čo sa baví s partiou svojich rovesníkov. Celkom sa uvoľnil a užíval si večer, popíjal pivo a rozprával sa s dievčatami. Bol to skvelý pocit. Už dávno nezažil takúto voľnosť a slobodu. Vždy mal naplánované kam pôjde a čo bude robiť, vždy s ním chodil niekto kto ho strážil a keď chcel oslavovať, musel ísť na nejakú párty alebo pili s chalanmi v nejakom bare. Niečo takéto zažil naposledy keď bol na strednej škole.
Aj Ren si všimla že je nejaký iný. Náhodou po ňom mrkla očkom keď sa zastavila pre ďalšie pivo. Bavil sa a smial. Nikde zrazu nevidela ten povýšenecký pohľad a provokačný úsmev. Bol taký roztomilý nemohla z neho odtrhnúť oči.
„Kde si s tým pivom?“ ozvalo sa z móla.
„Už idem!“ zakričala a vrátila sa k svojej skupinke s plnou náručou pív.
Ani sa nenazdala a bolo ráno. Všetci sa postupne povytrácali, zostalo tam len pár jej priateľov a Joey v hlúčiku dievčat.
„Už pomaly pôjdem“ povedala Ren.
„Aj ja, už je najvyšší čas zaľahnúť do postele“ zažartoval niekto.
„Zveziem ťa domov?“
„Budem ti vďačná“ odpovedala Ren
„A čo on?“ povedal Jens a ukázal smerom k Joeymu.
„Nič, čo ja s ním mám?“ opýtala sa Ren znechutene.
„Ok, tak teda poďme“. Prešli popri skupinke Joeyho a dievčat a odišli. Ten bol taký zabratý do rozhovoru s nim že si to ani nevšimol.
Ren sa dostala do postele okolo siedmej ráno. Bola taká unavená, že zaspala hneď ako sa jej hlava dotkla vankúša....
Keď prišla nasledujúci deň do práce, Anika tam už bola.
„Tak ako si to tu predvčerom zvládla?“ opýtala sa
„V pohode“ povedala Ren a rozmýšľala či má Anike povedať o tom že v ten večer prišiel Joey. A že bola v jeho blízkosti v podstate celú noc.
„Hádaj kto zase prišiel?“ rozhodla sa nakoniec všetko povedať.
„Kto?“ opýtala sa Anika bez záujmu. Ale potom ako by jej došlo, zdvihla hlavu od pohárov ktoré vyberala z myčky „hádam len nie Joey?“
„Presne tak“ usmiala sa Ren keď videla prekvapenie v jej tvári.
„To mi musíš porozprávať, rýchlo“ súrila ju Anika.
Tak jej Ren porozprávala ako Joey prišiel a všetko čo sa v tú noc stalo. Anika na ňu len neveriacky pozerala.
„To ty si s ním bola celú noc?“
„Nebola som s ním. Bola som s priateľmi. On bol kúsok ďalej a bolo na ňom nalepených kopa dievčat“
„To je jedno. Mohla si sa na neho celý čas pozerať“ nedala sa presvedčiť Anika.
„Tak to určite, už len to by mi chýbalo“. Ale potom im do rozhovoru skočila šéfka.
„Čo tu klábosíte, do práce!“ A tak sa baby pobrali každá po svojej robote. Deň prebehol rýchlo, stále mali plno. Až večer okolo jedenástej sa ľudia pomaly začali vytrácať. Baby unavene upratali bar, pomohla im aj šéfka a pred dvanástou konečne zamkli bar a vyšli na ulicu. Tam zastali že sa rozlúčia. Ren sa otočila k šéfke ale tá len bezprízorne pozerala na niečo pred sebou. Pozrela sa tým smerom a nemohla uveriť tomu čo vidí. Bol tam Joey. opretý o auto, oblečené mal sako a nohavice a biele tričko. V ruke držal kyticu ruží.
„No zbohom“ vypadlo z nej.
Joey sa pohol smerom k nej.
„Ahoj. Pozývam ťa na romantickú večeru“ povedal a strčil jej do ruky kvety.
„Nikam nejdem“
„Nedávno si mi povedala že keď budem slušne oblečený a prídem s kvetmi že pôjdeš. Takže dúfam že slovo dodržíš“
Ren už na to nemala čo povedať. Žiadny argument ani výhovorka by tu nezavážili. Hlavne keď tam stáli šéfka a Anika a obe čakali že okamžite nastúpi do jeho auta a pôjde s ním. Tak si len vzdychla.
„Ok“ povedala odovzdane a nastúpila.
Joey ju odviezol niekam do centra. Zaparkovali na parkovisku priamo pred vchodom do nejakej reštaurácie. Keď vošli dnu čašník im ukázal ich stôl. Bol úplne separovaný od ostatných. Ren to chápala, bol slávny asi sa nechcel veľmi ukazovať pred verejnosťou. Alebo žeby s ňou chcel byť sám? Túto myšlienku rýchlo zahnala.
Objednali si a potom nastalo ticho.
„Prečo toto všetko robíš? Je dosť iných dievčat ktoré by to ocenili viac ako ja“ opýtala sa po chvíli.
„A ty to neoceňuješ?“
„Ale áno, je to fain“ usmiala sa. Celou cestou sem rozmýšľala o čo mu vlastne ide, nebola k nemu ani milá ani sa netvárila že ho zbožňuje a určite nebola ani jeho typ. Teda typ aké sa točili okolo muzikantov. Ale neprišla na nič, len že by sa mala mať napozore. Určite mal niečo za lubom.
„To som rád“
„Tak prečo?“ opýtala sa zase.
„Neviem, asi sa mi páčiš, alebo niečo na tebe. Neviem čo to je a preto sa to snažím zistiť“.
„No super. Tak to som zvedavá čo zistíš“ zasmiala sa Ren.
„Ja tiež“
Večera prebehla v pohode, Ren sa úplne odviazala a dobre si s Joeym pokecali. Aj keď sa jej stále zdalo že je rozmaznaný a namyslený chalan čo zrazu dostal všetko, slávu aj peniaze a nevie čo so sebou, ale zistila že vo vnútri je to milý a srdečný človek. Čo povedal malo hlavu aj pätu.
Po večeri ju odviezol domov. Zastali pred domom. Joey sa na ňu pozrel a usmial sa. Potom sa naklonil k nej a chcel ju pobozkať. Ren sa odtiahla.
„Bolo to fajn Joey ale bozkávať sa s tebou nebudem“ povedala.
„Chcel som ti len dať pusu na dobrú noc“.
Ren len prevrátila oči. No jasné, pomyslela si.
„Tak teda dobrú noc“ povedala a vystúpila z auta.
Nasledujúci deň sa Joey neukázal. Všetky tri ho akosi podvedome čakali, šéfka Anika a koniec koncov aj Ren.
Ale neprišiel. A neprišiel ani na ďalší a ani na ten ďalší. Ren bolo jasné že nedostal čo chcel a tak to vzdal. Ale bolo to aj dobre. Nemala chuť nadväzovať žiadne vzťahy v tejto divnej dobe, chcela sa vrátiť a stále dúfala že sa to čoskoro stane. Čo by potom robila keby sa zamilovala a zrazu sa znova ocitla v reálnom čase? Snažila sa myslieť na to, že z ničoho nič, z nejakého nejasného dôvodu je v roku 1988, čo najmenej.
Asi týždeň od večere s Joeym mala Ren voľno. Rozhodla sa že večer skočí do baru trochu sa zabaviť a stretnúť s priateľmi.
Bol to karaoke bar a vždy bol do prasknutia plný. Ren sem chodievala veľmi rada, lebo tu vždy vládla dobrá nálada a super zábava. Aj v tento večer tomu bolo tak. Zišli sa mimoriadne zdatní speváci a nikto nemal zábrany vyspievať sa do sýta. Ren už tiež mala nejaké to vystúpenie za sebou a samozrejme niekoľko ginov v sebe. Ani si nevšimla keď do baru vošli ďalší hostia. Až keď sa na nich začala sústrediť pozornosť všetkých prítomných zaregistrovala kto to vlastne prišiel. Boli to chalani z Europe. Potriasali si ruky s ľuďmi a podpisovali čo prišlo. Aj keď v miestnosti nebolo jediného voľného miesta, zrazu sa uvoľnilo niekoľko stolov. Chalani si sadli k prvému a objednali si pitie. Ren sa rozhodla že tam nepôjde. A načo aj. Ale mýlila sa keď si myslela že sa s Joeym nestretne. Zas až taký veľký bar to nebol.
„Ahoj“ ozvalo sa pri nej, práve vo chvíli keď sa snažila si usporiadať myšlienky a prísť na spôsob ako sa vyhnúť stretnutiu s Joeym.
„Ahoj“ otočila sa k nemu a usmiala sa „kde sa tu berieš?“
Zasmial sa.
„Prišli sme sa trochu zabaviť. A viem že sem chodíš tak sme prišli sem“ odpovedal priamo.
Ren tá priamosť prekvapila. Nesnažil sa vymýšľať si hlúposti, a to sa jej páčilo.
„Aha, takže si prišiel kvôli mne?“
„Áno“ znela odpoveď.
Teda, pomyslela si podozrievavo. To jej k nemu vôbec nepasovalo. V tom sa ale ozval niekto z pódia. Vyzýval Joeyho a chalanov aby prišli niečo zaspievať.
Joey sa netváril príliš nadšene ale išiel. Zaspieval jednu pesničku od UFO a vrátil sa k Ren, ktorá sedela za barom. Všimla si závistlivé pohľady dievčat a žien čo boli okolo, keď si k nej sadal.
„Aký som bol?“ opýtal sa.
Ren sa na neho zahľadela.
„To ti mám akože skladať poklony za to že si tu zaspieval jednu pesničku? Dnes tu už spievalo asi 50 ľudí a každý z nich bol minimálne tak dobrý ako ty“ povedala so smiechom.
„Nie len som chcel vedieť či sa ti to páčilo. Vlastne chcem vedieť čo si myslíš o Europe. O našej hudbe“
„Neviem, až tak veľmi Europe nepočúvam. Poznám tie tri notoricky známe piesne a to je všetko. Ale mám kamošku čo je z vás úplne hotová. Teda z nejakého Noruma. Ktorý to je?“ Ren sa začala naťahovať aby ponad ľudí videla k stolu pri ktorom sedel zvyšok kapely.
„Obávam sa že ho tam nenájdeš“ ozval sa Joey s povzdychom. Už to bolo niekoľko rokov a ešte stále sa úplne nevyrovnal s tým že jeho najlepší priateľ opustil skupinu.
„Prečo?“ otočila sa k nemu Ren so záujmom.
„Už s nami nehrá. Odišiel pred dvoma rokmi. Namiesto neho je s nami Kee Marcello“ povedal a ukázal na Keea.
„Aha“ povedala Ren a pozrela sa na neho. Vyzeral smutný. „Chýba ti v kapele?“ opýtala sa
„Áno, je to môj najlepší kamarát, alebo teda bol. Začínali sme spolu keď sme mali 15 rokov. Stále mám pocit že bez neho to už nie je to čo bývalo“ povedal smutne.
„Neboj sa, raz sa vráti“ snažila sa ho potešiť.
Usmial sa. „Myslíš?“
Ren sa k nemu sprisahanecky naklonila.
„Nemyslím, viem to. Ako že zem je guľatá. Ver mi“
Joey to bral ale ako žart. Keby len vedel, všetko čo vedela ona...
„Ako si tým môžeš byť taká istá?“ opýtal sa aby udržal konverzáciu, lebo mal pocit že sa zase schyľuje k trápnemu tichu.
„Lebo som. Viem kopu veci o ktorých ty netušíš“ zasmiala sa Ren. Tento rozhovor ju začal veľmi baviť.
„Čo napríklad?“
„Napríklad, že takto o rok padne vo východnej Európe komunistický režim. A to bude začiatok novej spojenej Európy s jednou menou ako napr. v spojených štátoch“ povedala a čakala na reakciu.
Joey na ňu hľadel ako výr. Potom sa ale spamätal.
„Ty máš riadne bujnú fantáziu“.
Ren sa rozosmiala.
„Myslíš?“
Rozhodla sa že na prvý krát ho už ohúrila dostatočne a je čas s tým prestať.
„Poďme si radšej zatancovať“ navrhla mu, aby ho vytrhla z myšlienok, ktorých mal zrazu plnú hlavu. Musela sa nad tým pousmiať. Určite rozmýšľal či náhodou nie je zrelá na psychiatriu.
„Dobre“ súhlasil trochu váhavo. Ren to náramne bavilo. Mohla by som mu ešte niečo povedať, pomyslela si so smiechom.
Predrali si cestu pomedzi ľudí do stredu parketu. Hrala nejaká pomalá pieseň a tak si ju Joey pritiahol k sebe a začali tancovať. Ren musela uznať že mu to šlo celkom dobre. Ba priam výborne. Vôbec nerozprávali len tancovali. Nemala chuť vykrikovať si niečo do ucha a kaziť tak pôžitok z tejto chvíle. Bol to veľmi príjemné tancovať sním až na to, že sa k nej tisol stále viac a viac. Predpísaný tanečný odstup ktorý bol medzi nimi keď začali, sa stále zmenšoval a ku koncu pesničky už nebol žiadny. Pritiahol si ju úplne k sebe a sklonil k nej hlavu. Ren tušila že sa ju bude snažiť pobozkať. Zlomok sekundy rozmýšľala či ho má nechať alebo to radšej skončiť. Ale bolo to lákavé skúsiť ako sa bozkáva najväčšia rocková hviezda vo švédsku Joey Tempest. Kedy ešte bude takáto príležitosť, pomyslela si a rozhodla sa že ho nechá nech ju pobozká.
Zdvihla k nemu hlavu a pozrela sa na neho. Okamžite využil príležitosť a pritisol svoje pery na jej. Ale netrvalo to dlho. Ren sa so smiechom odtiahla.
„Toto mal byť bozk?“ opýtala sa. Joeyho tento výsmech zasiahol ako blesk. Okamžite ju pustil a nahnevane sa na ňu pozrel.
„Ty si to najprotivnejšie dievča aké som kedy stretol“ povedal a nechal ju tam stáť uprostred tancujúcich ľudí. Ren zachytila pár škodoradostných pohľadov. Len mykla plecom a išla za ním.
„To bude asi tým že ja už nie som dievča ale zrelá žena“ zasmiala sa keď si k nemu sadla „a netráp sa že sa nevieš bozkávať, veľa chlapov v tvojom veku to nevie“.
Joey sa nezmohol chvíľu na slovo. Čo si to dovoľuje. On už mal toľko žien že by to ani nezrátala.
„Myslím že mám oveľa viac skúseností v tejto oblasti ako ty, „zrelá žena“
„Verím tomu že si pretiahol veľa dievčat, ale to ešte neznamená že si v tomto smere odborník. Máš sa ešte čo učiť“
„Koľko ty máš vlastne rokov?“ opýtal sa Joey.
„28“
„Ty si odo mňa o tri roky staršia?“ opýtal sa prekvapene.
„Áno, to som“ zasmiala sa Ren „aspoň vidíš že viem o čom hovorím. No myslím že ja už pôjdem, na dnes som mala zážitkov až-až“.
„Ešte nechoď, ešte nie je tak neskoro“ prehováral ju. Ale Ren vstala a obliekla si bundu. Joey sa postavil tiež.
„Bolo to príjemné pokecať si s tebou. Aj tancovať“ dodala a usmiala sa „tak sa maj“. Po týchto slovách sa k nemu naklonila, trochu sa nadvihla na špičky aby ich tváre boli v rovnakej výške a pobozkala ho. Najprv len opatrne ale postupne sa ich bozk prehlboval až prerástol do vzrušujúceho bozku plného vášne. Joey si ju pritlačil tesne k sebe a takto sa tam bozkávali niekoľko minút. Ren sa zrazu odtiahla. Usmiala sa na neho.
„Takto vyzerá poriadny bozk. Maj sa Joey Tempest“ povedala a vybehla von. Joey tam chvíľu stál a spamätával sa. Potom sa rozbehol za ňou. Ale vonku už nikto nebol. Videl len svetlá vzďaľujúceho sa taxíka ....
Od tohto večera Joey chodil do Hard rock café takmer každý deň. Práve skončila švédska časť turné Out of this world a tak mal kopu času. Hoci si s ním Ren nechcela nič začínať, jeho spoločnosť ju tešila. Vždy prišiel pred záverečnou, dal si jedno pivo a počkal kým skončí. Potom spolu išli niekam do iného baru alebo len tak sedeli v aute pred domom kde bývala a rozprávali sa. Keď mala voľno, Joey ju vždy niekam zobral. Do mesta, na obed alebo len tak niekam von.
Jedného dňa keď zase takto sedeli v aute pred domom Joey Ren niečo navrhol.
„Budúci týždeň máme koncert v Upsalle. Čo keby si išla so mnou?“ opýtal sa.
„Do Upsally? Čo ja viem. Na čo tam pôjdem?“ váhala Ren.
„Tak pozrieš si koncert a potom zbehneme na afterparty. Tam bude určite zábava. A na druhý deň sa vrátime do Štokholmu“
„No dobre, porozmýšľam o tom“ sľúbila Ren.
V sobotu ráno sa zobudila na búchanie na dvere. Najprv si myslela že to susedia niečo robia, ale keď sa trochu prebrala došlo jej že to asi nebudú susedia. Pohľad na hodinky ju v tom usvedčil. Veď dnes mala ísť s Joeym do tej Upsally. A očividne zaspala. Vybehla z postele rovno k dverám. Otvorila ich a našla tam Joeyho.
„Ty ešte spíš?“ opýtal sa nahnevane.
„Hej, bože je tam toho tak som zaspala. Nedramatizuj to, prosím ťa. Za chvíľu som hotová“
„Švihni prosím ťa, chalani sedia dole v autobuse“
„Ok, švihám“
O pár minút už sedeli v autobuse. Ren sa rýchlo umyla a obliekla, veci už mala zbalené od večera.
Cesta prebiehala v pohode. Aj keď si chalani z Joeyho trochu uťahovali, ale Ren sa rozhodla že si to nebude všímať. Boli ako deti a hrozne ich bavilo zabávať sa na Joeyho účet. A on a snažil hrať frajera ako vtedy keď sa spoznali v rock café.
Do Upsally dorazili až popoludní o tretej. Najprv sa ubytovali v hoteli. Už tam na chalanov čakalo plno dievčat. Rozdali pár autogramov a pretlačili sa davom do vnútra.
„Fúha“ povedala Ren viac menej pre seba „tak to som netušila že to bude takto“
„Netušila si, že sme takí slávni?“ opýtal sa hrdo Ian.
„Tak to som tak trochu tušila ale že to bude až takéto ....teda že vás budú čakať už v hoteli.“
Rýchlo vybavili recepciu a vyviezli sa výťahom na poschodie hotela kde sa nachádzali ich izby.
Prechádzali popri dverách po chodbe. Joey zrazu zastal.
„Tu je moja“ povedal.
„Ok, tak ja si idem nájsť svoju. Daj mi kľúč“ ozvala sa Ren.
Joey sa zatváril trochu previnilo.
„Ty nemáš izbu“ povedal opatrne.
Ren sa na neho nechápavo pozrela a potom jej to pomaly začalo dochádzať.
„Chceš povedať že ja nemám vlastnú izbu a tým pádom budem spať v tvojej?“
„Tak nejako“
„Odchádzam“ povedala, otočila sa a zamierila k výťahom.
„Nie počkaj!“ zakričal za ňou Joey a rozbehol sa k nej. Chalani so záujmom sledovali čo sa bude diať.
„Ja som len chcel byť s tebou. Sľubujem že sa ťa ani nedotknem, budem spať na gauči. A budeme sa len rozprávať. teda ak sa nám po tej párty ešte bude chcieť. Ale ak chceš tak dostaneš vlastnú izbu“
V tej chvíli sa ozvalo akési pokašliavanie. Bol to ich manažér Thomas Erdtman. Bolo jasné že mu dáva najavo že to nemá v pláne platiť ďalšiu izbu, kvôli nejakej ženskej. Thomas bol obchodík. Nebol ochotný vydať peniaze za nič čo by mu neprinieslo zisk alebo nejaký úžitok. Ale Ren si to skoro ani nevšimla.
„Dobre, ale jediné náznaky niečoho a odchádzam, je to jasné?“
„Jasné“ usmial sa Joey šťastne. Podržal jej otvorené dvere aby mohla vojsť dnu. Keď sa za nimi zavreli, prísne sa na neho pozrela.
„Takéto niečo bolo naposledy“
„Ok“ usmial sa. Ren si hodila tašku k posteli.
„A teraz čo?“
„No teraz skočíme na zvukovú skúšku a potom niečo zjeme a potom odohráme koncert a potom afterparty ....“
„Ok, ok to stačí, je mi to jasné“
Koncert bol skvelý, Ren bola prekvapená ako sa jej to páčilo. Na party to už bolo horšie. Bola tam kopa ľudí, predovšetkým dievčat a všetky sa natlačili k chalanom a nik iný kto sa k nim chcel dostať nemal šancu. Ren sa to vôbec nepáčilo. Prišla k baru vypýtala si gin s tonikom a potom si sadla a pozorovala tú hrču ľudí čo sa zoskupili okolo Europe. Keď sa ani po pol hodine situácia nezmenila rozhodla sa že pôjde na izbu. Párty sa konala v hoteli kde boli ubytovaní, takže to mala len na skok. Keď už bola v izbe, prezliekla si pyžamo a zapla televízor. Asi po hodine sa do izby dovalil Joey.
„Ty kde si zmizla?“ opýtal sa v dobrej nálade
„Nebavilo ma tam sedieť a nalievať sa drinkami tak som si šla ľahnúť. Máš s tým nejaký problém?“
„Nemám, ale myslel som že sa zabavíme“
„To som si myslela aj ja, ale hrozne ma to tam nebavilo. Takže ak si ma prišiel prehovárať aby som sa tam vrátila, tak je to zbytočné“ oznámila mu Ren.
„Tak to ja sa tam už tiež nevrátim“ povedal Joey a sadol si k nej na gauč.
„Prečo? Kvôli mne tu nemusíš sedieť“
„Viem že nemusím, ale ja chcem“ odpovedal. Ren sa zasmiala.
„Tak fajn“
Celý večer sa rozprávali. Joey rozprával o skupine, o ich cestách o hudbe a Ren mu porozprávala niečo o sebe. Nie všetko, to nebolo možné. Neveril by jej to, a čo je horšie možno by si myslel že jej načisto šibe. A tak si to nechávala všetko pre seba.
„No dobre ja už si idem ľahnúť“ povedala zrazu. Bolo už dosť neskoro. Alebo vlastne skoro ráno.
Podala Joeymu vankúš a deku a odišla do spálne. Joey si ustlal na gauči. Ale vôbec nemohol zaspať. Len sa prehadzoval.
„Spíš?“ opýtal sa
Ren samozrejme nespala.
„Áno spím“
„Ja nemôžem zaspať“
Ren si vzdychla.
„A ja mám teraz čo robiť?“ ozvala sa nervózne.
„Môžem ísť k tebe?“
„V žiadnom prípade“
„Sľubujem že sa ťa ani nedotknem, budem ležať úplne na krajíčku, naozaj ...“
„Joey!!!“
„Ok, už som ticho“
To dúfam, pomyslela si. Ale to sa mýlila.
„Ešte sa chcem spýtať, ako sa ti páčil koncert?“
Bože, mňa z neho asi porazí, prebehlo jej mysľou.
„Joey môžeme to odložiť na zajtra?“
„Ok, len som chcel vedieť“.
Nastalo ticho. Ren sa potešila že konečne bude môcť zaspať.
„A čo Open your heart? Spieval som ju pre teba“ ozvalo sa práve vtedy keď už upadala do spánku.
To už bolo na ňu priveľa.
„Dobre, dohodneme sa. Ak ti dovolím spať pri mne, budeš už konečne ticho?“
„Budem“ povedal natešene Joey, spokojný že dosiahol svoje, pribehol k nej a ľahol si.
„A zostaň na svojej polovici“ pripomenula mu Ren.
Joey na to neodpovedal, len ticho ležal.
No konečne, pomyslela si. Keďže bola hrozne unavená, okamžite ako nastalo ticho, zaspala.
Ráno sa zobudila s pocitom, že sa už dlho tak dobre nevyspala ako v túto noc. Otvorila oči a pohľad jej padol rovno na spiaceho Joeyho. Spokojne si odfukoval. Ren sa v momente v mysli premietla včerajšia noc a spôsob akým sa dostal k nej do postele. V tom si uvedomila ešte niečo. Nadvihla hlavu a pozrela sa smerom k nemu. Joey ju držal za ruku. Pomaly sa snažila si ju vytiahnuť z jeho ale v tom sa zobudil.
„Dobré ráno“ usmial sa rozospato.
„Dobré ráno“ odpovedala. Keď nemachroval bol celkom roztomilý.
„Vidíš aký som bol poslušný, ani som sa ťa nedotkol“ povedal
„Ahaa, a toto je čo?“ ukázala na ich ešte spojené ruky.
„Ups, tak o tom ani neviem“ zasmial sa „prepáč“.
„Nevadí. Kedy dnes odchádzame?“
„Keď sa všetci zobudia a dajú dokopy po včerajšku“
„Aha tak to bude predpokladám najskôr popoludní. Čo budeme zatiaľ robiť?“
„No ja by som o niečom aj vedel ale s tým asi nebudeš súhlasiť“ navrhol Joey s potmehúdskym úsmevom.
„Tak ak je to to čo si myslím, tak to máš pravdu, nebudem“
„Myslel som si. ale mohlo by to byť celkom príjemné, nie?“
„Nie“ povedala a vstala z postele.
Chalanom to nakoniec až tak dlho netrvalo a okolo obeda vyrazili späť do Štokholmu.
Ren a Joey sa stretávali každý deň a každú voľnú chvíľu trávili spolu. Ale ich vzťah bol stále len v rovine priateľstva. Joey bol z toho už zúfalý. Snažil sa ju zbaliť všetkými možnými spôsobmi a prostriedkami ale nič mu nevychádzalo. Často sa jej pýtal prečo ho nechce, ale Ren len mykla plecami a povedala že to nie je v ňom, nech sa netrápi.
„Ako sa nemám trápiť. Som z teba úplne hotový a ty nič“ hovorieval.
„Joey, si hrozne roztomilý keď sa nehráš na majstra sveta. To nie je v tom že by som ťa nemala rada. Je niečo iné, prečo nemôžem“
„Je to preto že som mladší. Myslíš si že som ešte decko, ale nie som. Ak chceš dokážem ti že sa viem správať ako dospelý a zodpovedný ....“
„Nie, to nie je v tom a zmeňme tému ....“
Takto končili všetky ich rozhovory na túto tému. A čas bežal a stále sa nič nedialo. Ren bola stále v roku 1988.
Pomaly prišli Vianoce. Všade vládla sviatočná nálada, len Ren bola smutná. Nevedela si predstaviť ako ich strávi sama bez rodiny. Asi táto situácia sa vyriešila nakoniec sama od seba. Keď zase jedného chladného večera na ňu čakal Joey v kaviarni, len tak akoby náhodou sa jej spýtal či by s ním nechcela stráviť Vianoce.
„A to akože len my dvaja?“ opýtala sa.
„Nie, bude tam pravdaže aj moja rodina, rodičia, sestra, brat... budeme u nás doma“
„Ty ma chceš zobrať k vám domov?“ nechcelo sa Ren veriť.
„Áno“ znela odpoveď.
„A čo im povieš? Že čo sme my dvaja?“
„No už som mame povedal že spolu chodíme. Ja viem že to tak nie je, ale ona by to nechápala, tak som jej to povedal. Neboj sa, oni sú fajn budú sa ti páčiť“
„Tak dobre, pôjdem rada“ povedala nakoniec Ren. Veď to bolo vždy lepšie ako stráviť sviatky sama v tom malom byte.
„Môžem sa niečo spýtať? Prečo ty nejdeš na sviatky domov? vravela si že máš rodinu, sestru a tak ...“ vyzvedal Joey.
„To je trochu komplikované. Vravela som ti že som vlastne z východnej Európy. Nedá sa tam ísť len tak, keď si človek zmyslí. Vládne tam komunizmus, veď vieš“ snažila sa nájsť nejakú výhovorku Ren. Úplnú pravdu mu povedať nemohla. A toto vlastne na túto dobu bola pravda. A Joeymu to ako vysvetlenie stačilo.
Vianoce strávila teda s Joeym u jeho rodičov. Boli veľmi milý aj keď sa veľa vypytovali. Chceli od nej vedieť odkiaľ je a čo robí a vlastne všetko, čo bolo ale asi úplne normálne. Keďže si mysleli že spolu chodia, bývali spoločne v Joeyho izbe, ale Ren to už nevadilo, premiéru v jednej izbe a posteli už mali za sebou. Ani sa nenazdala a Vianoce skončili a ona sa zase vrátila do svojho bytu. Ale po týchto pár dňoch strávených v Joeyho blízkosti jej bolo jasné že to čo si naplánujeme, nie vždy dopadne tak ako čakáme. Zrazu mala pocit že jej hrozne chýba a že s ním chce byť stále. Presne toto nechcela aby sa stalo ale stalo sa. A tak sa rozhodla že si túto lásku naplno užije kým sa dá. Možno Joey stretne o pár týždňov nejaké iné dievča čo sa mu zapáči. Ale do vtedy .... bude patriť iba jej.
Ale nič také sa nestalo, Joey nestretol žiadne iné dievča. Ba zdalo sa že je do Ren zamilovaný stále viac a viac. Dni plynuli ako voda a jej sa zdalo že nikdy v živote nebola šťastnejšia. Keď si odmyslela to že Joey má na každom kroku desiatky faniniek a tú obrovskú publicitu, tak bolo všetko ideálne. Občas ju síce ešte prekvapil nejakým nápadom na úrovni pubertálneho teenagera, ale nebrala to až tak tragicky. Bol ešte taký mladučký.
Niekedy v marci roku 1989 padlo rozhodnutie že sa vysťahujú zo Švédska. Ren bola z toho dosť nešťastná.
„To ako budeme fungovať? Ty niekde na nejakom ostrove v Karibiku a ja vo Švédsku?“ opýtala sa ho keď jej túto novinu oznámil.
„Ty akože nechceš ísť so mnou?“ opýtal sa prekvapene.
„Nemôžem ísť s tebou, ja neviem ako si to predstavuješ?“ bola jej prvá reakcia. Ale keď sa tak nad tým zamyslela, tak jej došlo že ju tu nič nedrží. Nemá tu rodinu ani nikoho a nič.
A tak mu na druhý deň keď boli spolu povedala že s ním teda pôjde.
„Ale ja nič nemám, je ti to jasné. Dúfam že sa tam bude dať nájsť nejaká práca“ obávala sa.
„To si nie som celkom istý. Načo ti bude práca? Budeme cestovať po svete, na tom ostrove budeme len z času na čas. Neboj sa ja sa o teba postarám“ povedal a pobozkal ju.
No to som teda dopadla, pomyslela si, budem závislá od rockovej hviezdy a ešte aj mladšej odo mňa.
Nakoniec to všetko vôbec nebolo také strašné ako si zo začiatku myslela. Ostrov v Karibiku bol prekrásny, bývali tam všetci v jednom dome aj s chalanmi a v podstate to bola veľká sranda. Občas vyrazili niekam do sveta, predovšetkým do L.A alebo do New Yorku. A práve v LA sa Ren po prvý krát stretla s toľko Tinou ospevovaným Johnom Norumom. Bol to naozaj pekný chlap, trochu čudácky ale vyžarovalo z neho niečo zvláštne, čo ľudí priťahovalo, ani to nevedela opísať. Nejaký čas s ním strávili v LA, Joey aj chalani mu pomáhali s nahrávaním jeho albumu. Aj keď nie všetci. Kee sa tomu vyhol a letel radšej do Švédska navštíviť svoju rodinu. Bolo všeobecne známe že Kee a John Norum sa nemusia. A ideálne to nebolo ani medzi Joeym a Keeom. Vládla medzi nimi rivalita, Kee sa snažil tiež prispieť nejakou tou pesničkou k repertoáru skupiny ale jeho návrhy ani nápady nikdy neprešli. Občas sa pohádali tak hrozne že sa aj niekoľko dní spolu nerozprávali. Stretávali sa na chodbách jedného domu ale ani sa na seba nepozreli. Ren to nechápala. Keeho mala celkom rada, bol vtipný a vedel zaujímavo rozprávať. vždy ho rada počúvala. Ian jej raz povedal, že keď to Joey vidí ako sa spolu bavia, nemôže Keeho ešte viac vystáť a ona tým ešte viac prilieva olej do ohňa. Že s tým má prestať. Toto ju už naozaj nahnevalo.
„Hnevá ťa keď sa bavím s Keeom?“ prišla za ním.
„Prosím?“ nechápal Joey.
„No či ti to vadí? Ian mi to práve povedal. Inak správaš sa k nemu hrozne. Prečo?“ pýtala sa.
„Jasné že mi to vadí, ale nie kvôli Keeovi. Vadilo by mi to keby to bol akýkoľvek iný muž. A správam sa k nemu tak ako si zaslúži. Je drzý do všetkého strká nos a stále sa snaží meniť všetko čo napíšem“
„Hmmm, a prečo ti to vadí že chce trochu prispieť aj svojou tvorbou? Veď je raz členom kapely“ chcela vedieť.
Joey sa zamyslel ale žiadnu rozumnú odpoveď nenašiel. Ren k nemu prišla a objala ho.
„Buď k nemu milší, prosím“ šepla mu do ucha, keď sa k nemu pritúlila.
„No dobre, skúsim to“ sľúbil jej.
A takto bežal čas na ostrove. Trávili ho kúpaním sa v mori, polihávaním na pláži výletmi po ostrove. Ich dom stál v časti ktorá nebola veľmi obývaná, a tak si tam mohli robiť čo chceli. Ren a Joey mali jedno obľúbené miesto na pláži kam často chodievali. Nikto iný tam nikdy nechodil. Bola to nádherná pláž. A najkrajšia bola keď zapadalo slnko. Nespočetne veľa krát tam tak sedeli a sledovali ako zapadá za obzor. A potom sa krásne milovali a do domu sa vracali až nad ránom.
Potom prišiel čas na nahrávanie ďalšieho albumu. Presťahovali sa dočasne z ostrova do LA. Po skončení nahrávania sa ešte vrátili na chvíľu na ostrov a nasledovalo ďalšie svetové turné.
Ren si každým dňom uvedomovala aká je vlastne šťastná. A bolo jej jasné že nechce aby sa toto niekedy skončilo. Chcela byť s Joeym navždy. Každý deň sa zobúdzala s obavou či práve tento nebude ten posledný čo s ním strávi.
Ale nič také sa nestalo. Boli spolu už dva roky. Dni išli stále ďalej a nakoniec začala mať pocit že možno sa to ani nestane. Že tu zostane navždy. Keď si len skúsila predstaviť že by sa ocitla znova s Gothenburgu vo svojej dobe, vo svojom starom živote... Zlomilo by jej to srdce. A Joeymu tiež. Občas sa pokúsila mu to nejako naznačiť, ale vždy keď s tým začala, nebral to vážne, myslel si že žartuje. A tak to nechala tak.
Jedného dňa, bolo to krátko pred odchodom z ostrova na turné, sedela na terase pred domom a rozmýšľala ako jej bude za týmto všetkým smutno keď odchádzajú na takú dlhú dobu. Všetci sa už od rána správali nejako divne, ale pripisovala to cestovnej horúčke. Ale teraz to bolo ešte čudnejšie. Všetci si zrazu posadali na terasu a Joey si sadol k nej na hojdačku. Chytil ju za ruku a pozrel sa jej do očí.
„Chcem sa ťa niečo spýtať?“
„A čo také?“ usmiala sa Ren.
V tom si pre ňu kľakol na koleno ako rytier.
„Vezmeš si ma?“ opýtal sa a otvoril dlaň v ktorej mal prsteň.
Ren práve sŕkala slamkou nejaký Micov drink a keď to počula až jej zabehlo. Tak sa rozkašľala že Joey si chvíľu myslel že jej bude musieť dať prvú pomoc. Keď jej to prešlo, nastalo úplné ticho. Všetci čakali čo povie.
„Áno“ povedala na koniec. Nastala všeobecná veselosť, výkriky radosti a gratulácie. Joey si ju pritiahol k sebe a pobozkal ju.
„Som najšťastnejší chlap na svete“ povedal.
„A ja som najšťastnejšia žena pod slnkom“ zasmiala sa Ren. Toto vôbec nečakala. Bolo to také úžasné. Zostanú spolu navždy, budú mať deti ..... skrátka krásny život.
O dva dni odišli z ostrova. Ren bolo hrozne smutno, mala divný pocit že sa tam už nikdy nevrátia. Ale potom sa pozrela na prsteň na svojej ruke a hneď tieto myšlienky zahnala.
Za pár mesiacov prešli celý svet, Ameriku, Áziu aj Európu. Po dlhom čase sa vrátili znova do Švédska. Prvý koncert sa konal v Malmo a ďalší v Gothenburgu. Keď prišli do Gothemburgu, Ren zase prepadol ten čudný pocit. Naposledy tu bola pred tromi rokmi. Vtedy keď sa to stalo. Nechcela sa tu zdržiavať dlhšie ako bolo potrebné tak dúfala že na druhý deň po koncerte hneď opustia mesto.
Večer po koncerte sa konala párty. Aj keď si Ren hovorila že sa tam dlho nezdrží, no nakoniec sa dobre zabavili a na izbu sa vrátili až neskoro po polnoci.
Vo výťahu ju Joey objal a začali sa vášnivo bozkávať. Bozkávajúc prešli aj cez chodbu k svojej izbe, a keď sa za nimi zavreli dvere, klesli na posteľ a milovali sa.
„Milujem ťa“ šepla mu keď potom ležali v posteli tesne k sebe pritisnutí.
„A ja ťa milujem“ odpovedal „sľúb mi, že ma nikdy neopustíš“ dožadoval sa Joey.
„Nikdy ťa neopustím“ sľúbila mu Ren a ešte viac sa k nemu primkla. Potom obaja zaspali.
Ráno sa Ren zobudila prvá. Cez okno už presvitali slnečné lúče. Pozrela na hodinky. Bolo len šesť. A jej sa už nechcelo spať. Opatrne, aby nezobudila Joeyho, vstala a išla do kúpeľne. Stiahla si z prsta prsteň a položila ho na okraj umývadla. Umyla sa a potom vyšla z izby. Ani vlastne nevedela kam ide, ale niečo ju ťahalo von. Bola zvedavá ako to tam vyzerá po takom čase, či už aspoň začali stavať dom, v ktorom bývala keď žila vo svojom reálnom čase. Prebehla dve ulice a potom park a nakoniec sa ocitla len dva bloky od miesta kde bol jej dom.
Ako tak kráčala po ulici zrazu pocítila únavu a potom starú známu malátnosť. Zahmlilo sa jej pred očami a potom sa všetko ponorilo do tmy.
+++++++++
Keď sa prebrala mala pocit ako keby to všetko už raz zažila. Skláňali sa nad ňou ľudia a pýtali sa čo sa stalo.
A Ren sa nechcelo veriť tomu že sa to stalo. Rýchlo sa pozviechala a obzerala okolo seba. A všetko čo videla ju utvrdilo v tom, že je to pravda. Zase bola späť vo svojom čase. V roku 2005.
„Je vám už lepšie?“ opýtala sa nejaká pani
„Áno, čo sa stalo?“
„Videla som vás ako idete po ulici a zrazu ste odpadli“ povedala pani
„Ako dlho som bola ...“
„V bezvedomí? Asi 5 minút. Už sme aj volali sanitku“
Ren sa pomaly postavila na nohy. Nepotrebovala sanitku. Chcela byť sama. Chcela ujsť niekam preč a plakať a plakať. Do očí jej vošli slzy. Rozbehla sa cez cestu a bežala až kým nezastavila pred vchodom do domu v ktorom bývala. Bol tam. Na svojom mieste ako vždy. Vošla dnu, v kabelke čo mala so sebou našla kľúče, otvorila dvere, a keď bola vnútri hodila sa na posteľ a rozplakala sa. A plakala dlho predlho. Osud ju najprv vohnal do náručia Joeyho a potom ju z neho vytrhol a ona nevedela ani prečo. Nechápala prečo a to stalo a ani ako je také niečo možné. Bola ako vygumovaná, jediné čo cítila bola tá hrozná bolesť z toho že všetko krásne čo mali s Joeym je preč.
Po zvyšok dňa nevyšla z postele. Postupne ju všetci začali zháňať, kolegovia z práce, priatelia, Tina. Ale ona nedvíhala telefóny a neozývala sa nikomu. Nechcela nikoho vidieť.
A takto to trvalo niekoľko dní. Trávila ich sama vo svojom byte a umárala sa žiaľom. Niekedy sa jej zdalo že nemôže dýchať tak to bolelo. Až potom jedného dňa prišla Tina a presvedčila ju aby aspoň na chvíľu vyšla von medzi ľudí. Tina netušila čo sa stalo ale vedela že to musí byť niečo veľké.
„Povieš mi konečne čo sa stalo?“ vyzvedala, ale nič sa nedozvedela. Ren mlčala ako hrob. Vždy si všetko hovorili a teraz jej nič nechcela povedať.
„Je v tom nejaký chlap?“
„Áno“
To bola jediná odpoveď čo z nej dostala.
Trvalo ešte niekoľko dní kým sa Ren odvážila vrátiť späť do života. Všetci v práci sa jej zdali taký čudní, bolo to predsa už tak dávno čo ich videla naposledy. Pred tromi rokmi.
Hneď prvý deň v práci za ňou Tina dobehla.
„Počúvaj zajtra tu majú koncert Europe. Nešla by si? Mám dva lístky a možno by bolo pre teba fajn, trochu sa odreagovať“.
Po týchto slovách Ren takmer prestala dýchať.
„Europe tu majú koncert?“ opýtala sa ako bez duše.
„Áno a keď pôjdeš so mnou, konečne ti ukážem Noruma“ vytešovala sa Tina.
„Noruma....“ povedala si Ren sama pre seba. Keby len vedela že ho už dávno pozná.
„Tak ideš či nie?“
„Dobre“ súhlasila Ren po krátkom zaváhaní. Nevedela ako to zvládne. Už si stihla pozrieť nejaké videá na nete a vedela ako teraz všetci vyzerajú, ako zostarli. Ale vidieť ich naživo bolo niečo iné. Mala z toho strach. Ale vedela že tomu musí čeliť. Už to bolo všetko inak. Pre Joeyho prešlo veľa času do vtedy čo boli spolu v tej hotelovej izbe kam sa viac už nevrátila. Ktovie čo si myslel. Že ho opustila? Že sa jej niečo stalo a zmizla bez stopy? Teraz už mal iný život. Bol ženatý so ženou s ktorou boli spolu roky.
To čo sa stalo sa nikdy nemalo stať. Každý z nich bol z inej doby a ich osudy sa spojili len nakrátko. A tak to malo aj zostať.
Nasledujúci deň večer Ren stála s Tinou pred bránami štadiónu, kde sa konal koncert Europe. Boli tam už davy ľudí a čakali kým ich vpustia dnu. Keď sa konečne otvorili Tina bežala rovno pod pódium a bola rozhodnutá sa odtiaľ do koncertu ani nepohnúť. Ren už od rána počúvala ódy na Noruma a vedela že niekoľko si ich ešte vypočuje. Po dvoch predkapelách konečne prišli Europe. Keď vyšiel na pódium Joey podlomili sa jej kolená. Stále bol taký úžasný. Vek mu v žiadnom prípade neubral na šarme a stále sa vedel tak krásne usmievať. Akurát ju zarazilo, že už nedokázal zaspievať svoje piesne tak ako kedysi. Kde sa stratil jeho krásny hlas, rozmýšľala smutne.
Až na toto sa jej zdal koncert super. Akoby sa nič nezmenilo. Stále to bol ten istý Joey. Ale chýbali jej jeho krásne vlasy. A na miesto Keeho tam stál s gitarou John Norum. V tom si spomenula na ich dávnu debatu v tom malom karaoke bare v Štokholme. Ako hovorila Joeymu že sa John určite vráti. Dúfala že si na ňu aspoň spomenul, keď sa to stalo.
Po koncerte chcela Tina samozrejme počkať a stretnúť sa s Norumom.
„Ty choď ja nejdem“ povedala Ren.
„Prečo? Poď aspoň ho uvidíš zblízka. Je úžasný“
„Nejdem počkám ťa tu“
„To v žiadnom prípade, ideš so mnou“ povedala rázne Tina a odtiahla ju k zadnému východu. Ren bola hrozne nervózna celý čas, čo tam čakali. Asi po dvoch hodinách začali chalani z Europe postupne vychádzať von. Najprv vyšiel Ian, potom Mic a John Levén. Potom asi desať minút po nich vyšiel Joey a John Norum.
„Poď, ideme za ním!“ zdrapila ju Tina zase za rukáv a ťahala k hlúčiku čo sa zoskupil okolo Noruma. Keď sa k nemu konečne pretlačili, Tina ho pozdravila, dala mu podpísať booklet z cdčka a Ren ich odfotila. Potom sa tam natlačila nejaká baba.
„To je Franceska“ povedala Tina Ren „je to hrozna trúba. Stále sa Johnovi vtiera“
John v tej chvíli zaregistroval aj Ren. Zdala sa mu nejaká povedomá ale nemohol si spomenúť prečo. Stále mu to vŕtalo v hlave.
„John kam teraz idete? Pôjdete do toho baru čo minule keď ste tu boli?“ vyzvedala Franceska.
„Asi áno“ odpovedal jej John a bolo na ňom vidieť že nie je veľmi nadšený že ju zase bude mať celý večer na očiach .
„Poďte aj vy baby“ navrhol im, lebo si pomyslel že keď už má stráviť zvyšok večera s faninkami, tak nech sú aspoň normálne.
„To vážne, to je super, jasné že ideme“ bola Tina celá bez seba.
„Ty choď, ale ja nejdem“ oznámila jej Ren.
„Prečo, poď prosím, bude to super“
John s pobavení sledoval ich naťahovanie.
„Bože, vy ste ale že totálne kravy“ ozvala sa pohŕdavo Franceska.
Obe na ňu vrhli nahnevaný pohľad.
„Ty si krava!“ skríkli na ňu zborovo. To už sa John nezdržal a rozosmial sa. Už dávno nezažil takúto „fun stuff“.
„Tak idete, či nie?“ opýtal sa nakoniec pobavene.
„Jasné“
„Ja idem domov ale ty choď a uži si to“
A tak sa Tina pobrala s Johnom do baru kde spolu boli až do rána.
Hneď potom sa zastavila u Ren aby jej vyrozprávala všetky zážitky. Ren bola rada že je taká šťastná.
„A počúvaj, John nás pozval na koncert do Štokholmu. Mám Vip vstupenky, aj so vstupom do zákulisia. Čo ty nato?“ opýtala sa nadšene.
„To je super“
„Dúfam že pôjdeš?“
„Nie, nepôjdem“ povedala smutne.
To už Tinu nahnevalo.
„A prečo prosím ťa? Chcem od teba tak veľa? Len aby si išla so mnou na ten koncert! Vysvetli mi prečo nemôžeš ísť?“
„Vieš to je na dlho a aj tak by si mi to neverila“
„No skús“ vyzvala ju Tina.
„Nemôžem ísť s tebou, lebo by som sa musela stretnúť s Joeym. A to nemôžem“
„A to už prečo?“ nechápala Tina.
„Lebo ho milujem“ vypadlo z Ren nečakane.
Tina na ňu chvíľu hľadela ako výr.
„Čože? Nikdy si mi nepovedala.... myslela som že miluješ Jona BonJoviho“
Ren sa uľavilo keď jej došlo ako to Tina pochopila.
„Veď ale to práveže musíš ísť, stretneš sa s ním a porozprávaš, ako ja s Johnom“
„Ale ja sa s ním nechcem stretnúť. Teda chcem ale nemôžem“
Tina len nechápavo pokrútila hlavou.
„Proste pozajtra vyrážame do Štokholmu a nevykrútiš sa z toho“ povedala nekompromisne a odišla.
Ren len zúfalo pozerala na dvere a rozmýšľala ako toto všetko skončí ....
Aj keď sa snažila jej to počas nasledujúceho dňa ešte vyhovoriť, Tina sa nedala presvedčiť. A tak na ďalší deň nastúpili do lietadla a odviezli sa do Štoholmu. Koncert sa konal v časti Hovet. Keď dorazili k hale, nečakali pri hlavnom vchode kým sa otvoria brány, ale vošli dnu zadným vchodom. Tina ukázala securiťákom ich vip vstupenky a hneď ich pustili ďalej. Ako kráčali po chodbách stretávali rôznych technikov Europe.
Nakoniec sa pred nimi objavil John Norum.
„No konečne baby, už som si myslel že ani neprídete“ povedal s úsmevom. Určite si spomenul na scénku s predvčerajšieho včera.
„Poďte zoberiem vás za ostatnými“
Tina veselo vykročila za ním, ale Ren premkol strach. Čo ak ju spozná? Čo bude potom? Alebo ju vôbec nespozná. Ktovie či si na ňu ešte niekedy spomenie. Takto rozmýšľala celý čas čo ich John viedol. Z myšlienok ju vytrhol až Joeyho hlas. Medzitým došli do šatne Europe. Chalani boli roztrúsení po celej miestnosti, každý v inom rožku. Joey stál v strede s fľašou minerálky a niečo hovoril Ianovi a smial sa.
Ren úplne zamrzla.
„Tak tu ich máme“ zvolal John keď vošli do šatne. Všetci sa obzreli na nich. Joey len mávol rukou na pozdrav a pokračoval vo svojej doterajšej činnosti a to rozhovorom s Ianom a pitím minerálky. Ale po dvoch sekundách sa otočil a pozrel sa na nich. Výraz čo mal v tvári sa nedá ani opísať. Ren by najradšej ušla preč. A zrazu všetci zbystrili pozornosť. Joey prišiel pomaly k nej nespúšťajúc z nej oči. Zastal tesne pred ňou. Nastalo ticho.
Ren si povedala že sa musí vzchopiť.
„Ahoj Joey“ hlesla. Ale on nič len sa pozeral s neuveriteľným prekvapením v tvári.
„Ahoj“ povedal aj on. John Norum nechápal čo sa tam deje a tak isto ani Tina. Zvyšok chalanov to chápalo až pridobre. To dievča čo tam stálo sa neuveriteľne podobalo na Joeyho starú lásku spred 17 rokov.
„Ty... ty si“ začal Joey „ako sa voláš?“ dokončil konečne. Bol úplne vykoľajený. Ren mlčala, rýchlo sa snažila si dať dokopy myšlienky.
„To je Ren“ ozvala sa Tina ktorá sa rozhodla že to vezme do svojich rúk. Joeymu sa zatajil dych.
„Ty sa tak naozaj voláš?“ opýtal sa neveriacky. Prikývla.
„To nie je možné“ ozval sa do toho John Levén „ty sa totálne podobáš na ženu ktorú Joey pred pár rokmi miloval a ešte sa tak aj voláš!“
Ren sa totálne uľavilo. Tak oni si myslia že som niekto kto sa na mňa podobá. Bolo jej to aj trochu smiešne.
Teraz už aj Johnovi Norumovi docvaklo. Preto sa mu zdalo že je mu taká povedomá. Joey stál stále pred ňou. Ian do neho drgol.
„Nečum na ňu tak, lebo sa ťa bude báť“ snažil sa byť vtipný a zachrániť situáciu. Nikto z nich neveril že by to mohla byť ona, veď to aj bolo viac ako nereálne. A predsa sa to stalo.
Joey sa trošku opamätal a odstúpil od nej.
„Ja radšej pôjdem von“ povedala Ren a opustila miestnosť. Musela sa nadýchať čerstvého vzduchu aby to stretnutie nejako rozchodila. Vlastne to nebolo až také hrozné. Dopadlo to lepšie ako dúfala. Keď sa jej to všetko začínalo rozležiavať v hlave, zrazu sa pri nej vonku objavil Joey.
„Môžem?“ opýtal sa
„Jasné“
Joey si sadol k nej na múrik za halou. Začali sa rozprávať, vypytoval sa jej na všetko možné. Vždy keď dostal odpoveď, len sa zamračil a skúmavo na ňu zadíval.
„Žiješ v Gothenburgu? A ako dlho?“
„Už roky“
„A predtým ako si sem prišla?“
„Predtým som bola chvíľu v Londýne“
„Aha“ povedal „nie si náhodou z východnej Európy, zo Slovenska?“
„Náhodou som“
Nastalo ticho. V tom sa pri východe objavil Mic.
„Kde si? Už musíme ísť“
„Jasné už idem“ povedal Micovi „budeš tu keď to skončí, však?“
„Budem“
Ren celý čas sledovala koncert ako spoza hmly. Bolo to také zvláštne. Po koncerte za ňou Joey zase prišiel.
„Kde ste ubytované?“ opýtal sa
„V hoteli v centre“ odpovedala
„Môžem ťa tam odprevadiť?“
„Dobre“ súhlasila Ren. Vedela že pešo je to pol hodina cesty. Aj keď v reálnom živote tu bola len raz na jeden či dva dni, v tom druhom tu mesiace žila.
Tina s Johnom a zvyškom kapely sa išli niekam zabaviť a Ren a Joey kráčali nočným mestom k hotelu. Ren sa cítila úplne uvoľnene. Bolo pre ňu úplne prirodzené kráčať popri ňom a rozprávať sa sním. Bolo to ako predtým. Až na to že ju nedržal za ruku ani neobjímal. Pred hotelom zastali.
„Som tu“ povedala
Iba prikývol a zahľadel sa jej do očí. Potom sa k nej naklonil a opatrne si pritisol svoje pery na jej. Postupne sa ten bozk stupňoval a po chvíli sa už vášnivo bozkávali. Ako kedysi prvý krát v 88smom v tom karaoke bare.
„Ty nie si ....viem že si to ty, však? Viem to, aj vtedy prvý krát v tom bare si ma takto pobozkala“
„Ja už musím ísť“ povedala rýchlo
„Nie, počkaj.... ako je to možné, chcem to vedieť!“ zvolal za ňou Joey
Ale ona len pokrútila hlavou a pokračovala ďalej ku vchodu do hotela. Rozbehol sa za ňou, chytil ju za ruku.
Keď sa Ren pozrela do jeho tváre, mala pocit že sa Joey každú chvíľu rozplače.
„Povedz mi to, lebo ja to nechápem. Ako je to možné že si stále taká istá aj po toľkých rokoch. Ja som to bral vážne a keď si zmizla myslel som že sa zbláznim, plakal som ...... musíš mi to povedať. Dlhuješ mi to ....“ povedal celý bez seba.
Mal pravdu, zaslúžil si vedieť ako to vlastne bolo a prečo od neho odišla.
„Dobre, poďme dnu, dáme si kávu a ja ti všetko vyrozprávam“ súhlasila Ren.
A potom mu vyrozprávala celý príbeh. Joey si to vypočul a aj keď sa to zdalo také neuveriteľné, nezostávalo mu nič iné len tomu veriť. Vedela mnoho detailov z ich života a to ho utvrdzovalo v tom že hovorí pravdu.
„A teraz čo?“ opýtal sa zlomene.
„Nič, každý sa budeme žiť svoj život. Osud nám nedoprial aby sme boli spolu, aj keď sa naše životy na nejaký čas spojili. Vždy sa budeme len míňať ....“ povedala Ren smutne.
„Nie, nemôže to takto skončiť. Miloval som ťa a stále milujem ....!“
„Joey, máš svoj život, manželku ....“
„Lisa ... stretol som ju v Londýne pár týždňov potom čo si zmizla, pomohla mi dostať sa z toho...“
„To som rada, že si našiel niekoho ......“ zmĺkla a potom pokračovala „ koho si mohol milovať a kto miloval teba. Si s ňou šťastný?“
„Som s ňou spokojný. S tebou som bol šťastný. Len s tebou môžem byť...“
Ren pokrútila hlavou.
„To nejde“
„Prečo? Nechceš ma lebo som už starý?“
„Nie to nie, pre mňa si stále môj Joey. Ale máš Lisu. Nemôžeš ju opustiť. Zlomíš jej srdce...“
„Keď to neurobím, zlomím svoje a aj tvoje“
Ren došli argumenty.
„Dobre, tak sa dohodnime. Stretneme sa o dva mesiace na našom ostrove v Karibiku. To je dosť času aby si si to rozmyslel tak alebo tak. Nebudem sa hnevať ak tam neprídeš ....“
„Prídem“ povedal rýchlo.
„Presne o dva mesiace večer o ôsmej na našej pláži“
„Dohodnuté“
„ Ok, tak ja už pôjdem“. Ren vstala. Joey k nej pristúpil a objal ju. Stisol ju tak silno až skoro nemohla dýchať. Po čase ju pustil a ona bez slova odišla z kaviarne. Zostal tam stáť, uprostred prázdnej miestnosti, keďže už bolo neskoro a oni dvaja boli poslednými hosťami. Pri dverách nervózne postával čašník. Bolo mu jasné že ja čas ísť. Netešil sa na to, čo musel urobiť ale vedel že ak to neurobí už nikdy nebude šťastný so ženou ktorú miluje skoro celý svoj život .....
Nasledujúce dva mesiace sa dni vliekli hrozne pomaly. Ren chcela veriť že tam Joey príde, ale keď sa tak nad tým zamyslela, bolo to nepravdepodobné. Aj keď vedela že kedysi ju miloval, teraz po takom dlhom čase, to už určite bolo inak. v tom chvíľkovom ošiali sa rozhodol že opustí svoju ženu ale určite keď sa mu to rozležalo v hlave zmenil názor. Bola z toho večného rozmýšľania o tom na prášky. A ešte k tomu aj Tina jej neustále štebotala o Norumovi a o každom zážitku s ním, ktoré jej vyrozprávala do detailov.
John a Tina sa začali stretávať, boli spolu takmer každý deň. John sa vracal po každom koncerte do Gothenburgu aby s ňou mohol byť. Zdalo sa že je to vážne. S Tininej strany určite, ale každou ďalšou Johnovou návštevou mala pocit že aj z jeho.
Johna radšej na Joeyho nikdy nepýtala, bála sa odpovede a on nikdy o tom nerozprával. A Tina, tá sa stále vypytovala čo sa to vlastne deje a Ren jej sľúbila že keď to všetko skončí všetko jej povie.
Nastal deň kedy mala odletieť na ostrov.
„Fakt tam ideš? A načo?“
„Poviem ti to keď sa vrátim“ povedala Ren.
„No dobre, som zvedavá...“
Na Turks a Cacois sa ubytovala v jednom z mnohých hotelov ktoré tam bolo neúrekom. Hrozne sa to tam od čias kedy tu bola s chalanmi zmenilo. Teraz už z toho bolo hotové letovisko, rušné a plné ľudí, už to nebol ten tichý ostrov s domorodcami, niekoľkými hotelmi a jedným letiskom.
Večer sa vybrala na ich starú pláž. Hrozne dúfala že bude stále taká istá, že tam nepostavili nejaký hotel alebo domy. Ale keď tam prišla, zovrelo jej srdce. Pláž bola ako z jej spomienok, zaliata zapadajúcim slnkom a úplne prázdna. Sadla si do piesku. Bolo len sedem. Rozhodla sa že nebude myslieť na to či Joey príde alebo nie. Bude myslieť na všetky tie krásne večery a noci, ktoré tu vtedy strávili. Ako tam tak snívala a spomínala ani si nevšimla ako rýchlo prešla hodina. Zrazu bolo osem a Joeyho nikde. Rozhodla sa že ešte počká. A čakala ďalšiu hodinu. O deviatej jej už bolo jasné že Joey nepríde. Po lícach jej začali stekať slzy. Bol čas, definitívne sa s ním rozlúčiť a žiť ďalej. Vstala, oprášila si sukňu od piesku. Otočila sa a .... zrazu stál pred ňou. Pristúpil k nej a prechádzal palcom po jej lícach. Ani si neuvedomovala že to jej vlastne utiera slzy. Potom ju objal.
„Prišiel si?“ opýtala sa
„Áno láska, dohodli sme sa predsa“
„Je všetko .... „
„Áno, všetko je tak ako má byť. Konečne sme spolu a splníme si všetky naše sny, ktoré sme si vysnívali“ povedal a zahľadel sa jej do očí. Vyčítala z nich lásku ktorú nezničili ani roky odlúčenia. Zrazu vytiahol z vrecka prsteň a navliekol jej ho na prst tak ako kedysi na tomto ostrove. Ren sa naň pozrela a nemohla uveriť vlastným očiam.
„Veď to je môj prsteň!“ vykríkla predvapením.
„Áno, keď si vtedy zmizla, našiel som ho na umývadle v tej hotelovej izbe. Odložil som ho. Vedel som že raz ti ho budem môcť znova vrátiť“
Ren sa na neho pozrela a objala ho.
„Milujem ťa“
„Aj ja ťa milujem a vždy budem“ povedal a ona zrazu vedela že od teraz už bude v živote iba šťastná ....
EPILÓG
Ren a Joey sa o pár mesiacov vzali. Joey odišiel z Londýna a usadili sa v Štokholme. Tina sa nasťahovala k Johnovi Norumovi. Spoločne vychovávajú Johnovho syna Jakea a spolu s Ren a Joeym trávia dovolenky striedavo na Turks a Cacois v Karibiku a na Slovensku ...