Krutá láska

Moja stará mama si chudera nevedela so mnou rady. Bolo so mnou naozaj ťažko. Ráno som sa zobúdzala ešte za tmy, kričala som, robila nezbedu do neskorého večera, kým som neklesla od únavy. Ak som stíchla, celá vila bola ako na tŕňoch, lebo to znamenalo, že som sa alebo porezala a schovala sa niekam, aby som sa potichu trápila a zastavila si tečúcu krv, alebo že som odniekiaľ spadla a teraz sa trápim, aby som nekričala od bolesti, alebo že stváram nejaké huncúctvo – pílim nohy na stoličkách alebo farbím prikrývky na diváne.

(Reşat Nuri Güntekin, Krutá láska, strana 20)

Na školu si zvykám každý deň viac a viac. Pustá trieda je teraz čistejšia, útulnejšia, dokonca sa mi ju podarilo trochu aj vyzdobiť.

Deti, ktoré sa mi v prvých dňoch videli také divné a cudzie, sú mi teraz blízke a milé. Či som si ja zvykla na ne, alebo ony sa začali zlepšovať vďaka mojej neúnavnej práci – neviem. Myslím, že je pravdou aj jedno, aj druhé.

(Reşat Nuri Güntekin, Krutá láska, strana 200)

Už som na poslednej strane svojej žiackej písanky, ktorá je zapísaná písmenami drobnými ako mravčie nôžky. Aká smutná zhoda! Spolu s koncom môjho príbehu končí sa aj moja písanka. Nemôžem už zača písať nový denník, do ktorého by som zapisovala nové spomienky. A napokon, čo by som ešte mala povedať?... Okrem toho zajtra sa stanem ženou iného, a potom už nebudem mať ani právo, ani odvahu na niečo také. Čo bude mať spoločné mladá žena, ktorá sa zobudí v spálni iného muža, so Sýkorkou, ktorej život bol len krátkou piesňou s niekoľkými kvapkami sĺz.

Sýkorka zomiera dnes a navždy medzi jesenným lístím, ktoré padá na stránky denníka rozmazané od sĺz.

(Reşat Nuri Güntekin, Krutá láska, strana 390)

Jedného rána sa Kjamran zobudil na údery kamienkov na obločnice. Vedel, že takto ho môže zobúdzať len Feride. Sýkorka ho znova pozýva na raňajky pod veľký orech. Okrem mlieka, ktoré už príjemne voňalo od hrušiek, ako to sľúbila ešte v prvé dni, upiekla malé dedinské koláče a pripravila džem z ružových lupienkov.

Feride natierala koláče džemom  a podávala ich Kjamranovi.

- Toto všetko som pripravila ja. Neviem, ako sa koláče volajú, ale džem sa volá gülbešeker.

Keď bola s prácou hotová, znova pritiahla malý kuchynský stolček a sadla si naň oproti Kjamranovi, celkom blízko k jeho nohám.

- Kjamran, povedz, páči sa ti gülbešeker?  

- Páči sa mi, - odpovedal s úsmevom.

- Máš rád gülbešeker?

- Áno.

- Opakuj to ešte raz.

- Mám.

- Nie tak, Kjamran. Povedz: „Mám rád Gülbešeker!“

Kjamran nechápal zmysel toho detského priania, preto opakoval so smiechom:

- Mám rád gülbešeker.

(Reşat Nuri Güntekin, Krutá láska, strana 408)