Stála som v strede malej predsiene. Rýchlo som sa okolo seba rozhliadla. Vchodové dvere, botník, vešiak, zrkadlo, ďalšie dvoje dvere, schody a fotky na stene nad schodmi. To bolo všetko. Tváre na fotkách sa mi zdali známe, no okamžite ma od nich odpútal veselý detský smiech. Otočila som sa a vošla som do vedľajšej izby.
Hneď som si všimla chlapčeka v modrej pyžame usadeného na sedačke, ktorý sa smial a snažil sa malými bacuľatými ručičkami chytiť farebný dym, ktorý vyčarovával muž pred ním. Mňa si ani jeden z nich nevšimol.
Podišla som bližšie. Stále si ma nevšimli. Ani keď som si potichu odkašľala. Obišla som muža a postavila som sa mu do zorného pola. Ani tak si ma nevšimol. No mňa šokovalo poznanie...
„James?!“ vydýchla som prekvapene.
Muž stále nereagoval, akoby som tam nebola. No tie jeho orieškové oči za guľatými okuliarmi a večne strapaté uhľové vlasy som si proste nemohla pomýliť. Naisto to bol James Potter. Len vyzeral trochu starší. Vyčaroval ďalší farebný mráčik a chlapček sa zasmial. Určite to bol jeho syn. Nevidela som ešte dieťa, ktoré by sa na svojho otca podobalo viac. Len oči mal iné. Oči mal ako...
„James, daj už Harryho spať!“ ozval sa za mnou známy hlas.
Otočila som sa k svojej najlepšej kamarátke. Rovnako ako James ma nevnímala. Aspoň som si overila, že chlapčekove oči sú rovnaké ako jej. Konečne mi cvakla primitívna skutočnosť.
Lilly a James majú syna! uvedomila som si. Žijú v jednom dome, sú manželia a majú syna! Takmer som sa zasmiala. Jasné chodia spolu, no nikto nepočítal s tým, že im to vydrží dlhšie ako do leta. Nikto! Vrátane Lilly.
James zobral Harryho zo sedačky a podal jej ho. Odhodil prútik na sedačku, natiahol sa a poriadne zívol. Hodil na sedačku a prehrabol si prstami vlasy. Tento zlozvyk ho asi nikdy neopustí, pomyslela som si. „Láska, keď Harry zaspí, príď za mnou dole,“ zakričal smerom k schodom škádlivo.
Počula som, ako si Lilly odfrkla.
Zrazu sa ozvalo hlasné buchnutie a vstupné dvere sa prudko otvorili. James vyletel zo sedačky a vrhol sa do predsiene.
„Lilly, vezmi Harryho a choď! To je on! Choď! Bež! Ja ho zdržím!“ kričal James.
Medzi dverami stála tmavá, hrozivá postava. Hneď som vedela, kto to je. Automaticky som stiahla do vrecka pre prútik, ale nemala som ho. Pozrela som na Jamesa. Tiež bol neozbrojený. Vedela som, kde je jeho prútik. Vedľa v izbe na sedačke. Môj Bože, stihla som ešte zabedákať.
Voldemort sa hrozivo zasmial a vyslal proti Jamesovi zelený paprsok. Môj priateľ nemal šancu. V sekunde padol mŕtvy na zem. Voldemort vykročil na schody. Vybehla som za ním. Akosi som cez neho prebehla. Šokovane som zastala, ale nerozmýšľala som na tým, čo sa deje. Znova som sa rozbehla nahor. Prebehla som najbližšími zatvorenými dverami. Za nimi bola zapretá stolička a škatule. Aj nimi som prešla.
Lilly stála pri detskej postieľke a pevne zvierala Harryho. Ani Lilly nemala prútik. Dvere za mnou sa rozleteli. Do izby vošiel Voldemort. Lilly okamžite položila Harryho do postieľky a postavila sa pred neho.
„Nie Harryho, nie Harryho, prosím nie Harryho!“ prosila úpenlivo.
„Odstúp, ty hlúpe dievča... odstúp nabok, hneď!“ prikázal Temný pán.
„Nie Harryho, prosím, nie, vezmite si mňa, zabite namiesto neho mňa...“ snažila sa chrániť svojho syna.
„Toto je posledné moje varovanie!“
„Nie Harryho!“ nevzdávala sa Lilly. „Prosím... zmilujte sa... Nie Harryho! Nie Harryho! Prosím... Urobím čokoľvek...“
„Odstúp. Odstúp, dievča!“
Voldemorta to už prestalo baviť. Izbu osvietilo zelené svetlo a Lilly padla na zem rovnako, ako James.
„Nie!“ vykríkla som.
Zobudil ma vlastný výkrik. Prudko som sa posadila na posteli. Rýchlo som dýchala a po tvári mi tiekli slzy.
Dvere mojej izby sa rozleteli a izbu osvietilo ostré svetlo. No to už som sa túlila v mužskej náruči.
„Pššt, len sa ti snívalo,“ tíšil ma známi hlas.
Môj plač sa zmenil v usedavý.
„Charlie!“ ozval sa mojou izbou mamin hlas.
„Je v poriadku,“ počula som Maxa. „Asi mala zlý sen.“
Mama si vydýchla. Pomaly som sa upokojovala a začala som si uvedomovať svet okolo seba. Konečne mi došlo, kto si ma k sebe tisne a utešujúco ma kolíše. Sirius. No bola som tak vydesená zo sna, že som ho nechala. Dokonca som sa k nemu ešte o trochu viac pritúlila.
„Prinesiem jej čaj,“ povedala mama. „Chlapci, môžete ísť spať. Ja sa o ňu postarám.“
Cítila som, ako Sirius prikývol, ale nepustil ma. Ešte som nechcela, aby ma pustil. Ešte som sa nespamätala. Možno neskôr. Po chvíli som počula, ako mama a Max odišli a zatvorili dvere. Potom som pomaly pod vplyvom jeho dokonalej vône znova zaspala.
Ráno ma zobudilo zamraučanie. Prekvapene som zažmurkala, až potom som otvorila oči. Po hrudi mi liezlo čierne maličké mača s modrou mašľou okolo krku. Zrazu sa mu pomotali labky a ľahlo si na mňa. Pousmiala som sa. Žeby vianočný darček? napadlo mi. Mačiatko široko zívlo.
Zrazu sa mi pred očami prehral hrozný sen. Urputnou silou vôle som ho zatlačila dozadu a rovnako aj príšernú bolesť hlavy, ktorú som od prebudenia cítila. Nechcela som na ten sen myslieť. Bol to len sen. Nič to neznamenalo. Len ma príšerne vydesil. Veľmi vydesil.
Potom som si spomenula na teplo Siriovho náručia a zacnelo sa mi za ním. Aj toto som čo najrýchlejšie potlačila. Nebudem predsa sama seba lynčovať.
„Kto mi ťa daroval, kocúrik?“ spýtala som sa mačiatka na svojej hrudi, aby som odplašila nechcené myšlienky a poškrabkala som ho medzi ušami.
Rozviazala som mu mašľu a prezrela som si ju. Nebolo na nej venovanie. Opatrne som zložila mača vedľa seba. Posadila som sa a pozrela som na kôpku darčekov pri posteli. Dúfala som, že niekde medzi nimi nájdem aj venovanie k mačiatku.
Zobrala som vrchný plochý darček a rozbalila som ho. Kniha od Rema. Musela som sa usmiať. Pri nej bol priložený list, v ktorom so mnou súcitil s nastanou situáciu typu Sirius u mňa doma.
Ďalší darček bol od Nelly. Podvihla som obočie. V škatuli bola zabalená jedna topánka. Pri nej veselý list, v ktorom mi písala, že sa chce čo najskôr stretnúť. Našťastie, hneď v ďalšom balíčku bola zabalená druhá topánka do páru od Melanie. Pekné topánky. Museli byť drahé. Tiež mi písala, že sa teší, keď sa stretneme.
Od Lilly ma čakala úžasná kabelka a nová muklovská kniha. Zase budem mať pár dní, čo čítať.
James mi daroval súpravu na metly a Max krásny kompas na rúčku. Najskôr sa tiež dohodli tak, ako baby.
Naspodku kopy ležal dlhý úzky balík. Nová metla od mami a ocka môj úsmev len utvrdila.
No nikde som nenašla venovanie k mačiatku. Nech som išla akoukoľvek vylučovacou metódou nikto mi nenapadol. Upratala som baliaci papier a poskladala som darčeky na stôl. Mačiatko sa zatiaľ naťahovalo na mojej posteli a slastne zamraučalo. Obliekla som sa a sadla som si k nemu. Poškrabkala som ho po brušku.
„Ty mi asi nepovieš, kto mi ťa dal, čo?“ spýtala som sa ho. Mača na mňa uprelo svoje modré okále. Mača s modrými očami? Zvláštne, uvedomila som si. „Budeš potrebovať meno, krásavec.“ Zamyslela som sa. Zadívala som sa na mača. „Čo povieš na Onyx?“ napadlo mi. „Farbu máš podobnú.“
Mačiatko zamraučalo, čo som ja považovala za súhlas. Zobrala som ho na ruky a chvíľku som sa s ním maznala. Veľmi mi zdvihlo pochmúrnu náladu posledných dní. Vďačný darček, pomyslela som si. Zdvihla som sa aj s mačiatkom z postele a vybrala som sa dole na raňajky.
Mama a ocko sedeli na opačných koncoch stola a čítali noviny. Obaja naraz vzhliadli.
„Mami, nevieš, kto mi dal mačiatko?“ spýtala som sa. Ukázala som jej čierneho kocúrika.
Mama zvraštila obočie. „Neviem, zlatko. Od nás si dostala metlu.“
Usmiala som sa. „Viem a ďakujem.“
„Pekný kocúr,“ usmial sa ocko. „Tinky, daj mu niečo jesť. Zdá sa, že je hladný,“ prikázal ocko škriatkovi.
Pozrela som na Onyxa. Naťahoval hlavičku k jedlu na stole. Tinky k mojím nohám postavila misku a ja som svojho kocúrika postavila k nej. Nesmelo k nej podišiel a opatrne ochutnal. Potom sa s chuťou pustil do obsahu misky. Sadla som si za stôl a nabrala som si z ovocného šalátu. Zjedla som dve lyžičky a potom som misku odsunula bokom, a pretrela som si spánky.
„Si v poriadku?“ overovala si okamžite mama.
Prikývla som. „Len ma šialene bolí hlava.“
Mama sa postavila, na pár sekúnd zmizla a vrátila sa s fľaštičkou elixíru. Podala mi ju.
„Vypi to!“ prikázala.
Neochotne som vytiahla zátku. Pokrčila som nosom a vypila som obsah z flakónu. O pár sekúnd bolesť hlavy ustúpila. Znova som si pritiahla misku s raňajkami.
Do jedálne vtrhol naštvaný Max s náručím rozbalených balíčkov.
„Brankárske rukavice, brankárske rukavice, brankárske rukavice, brankárske rukavice, brankárske rukavice a pozor... brankárske rukavice!“ postupne treskol šiestimi balíčkami na stôl. „Ešte aj od vás dvoch!“ vytkol mne a Siriovi, ktorý prišiel za ním.
So Siriom sme na seba s úsmevom pozreli a mrkli sme na seba. Ešte chvíľu sme si pozerali do očí, kým som si uvedomila, čo robím. Rýchlo som sa odvrátila k svojej miske.
„Ty si sa sťažoval, že tie čo máš sú k ničomu,“ vyrypla som do Maxa. „Vidíš, ako ťa máme radi? Každý si zapamätal, čo chceš na Vianoce a dal ti to.“ Max podráždene zavrčal. „Skutočný darček odo mňa máš na posteli,“ povedala som mu.
„A od nás na vonku,“ ubezpečila ho mama.
Maxovi zasvietili oči a otočil sa na odchod. „Koho je tá kefa na topánky?“ spýtal sa ešte vo dverách.
„No dovoľ!“ zavolala som za ním. „To je môj Onyx!“
Všimla som si, ako Siriovou tvárou prebehol rýchli úsmev. No bol tak rýchly, že som pochybovala, že na nej bol naozaj. Sadol si k stolu a nabral si raňajky.
Celý ďalší týždeň prebehol v najlepšom poriadku. Max so Siriom behali po vonku, a tak som väčšinu týždňa mala dom pre seba, pretože rodičia boli v práci. Malého Onyxa som si zamilovala. Bol vážne milý. Stále som však nezistila, kto mi ho dal.
Pomaly ma začínalo nudiť byť len doma. Napísala som babám listy, že sa potrebujem urgentne stretnúť. Všetky tri obratom súhlasili a napísali mi, že sa stretneme v piatok večer.
V piatok podvečer som sa postavila pred zrkadlo a začala som sa upravovať. Po hodine som bola so sebou absolútne spokojná. Bola som si istá, že vyzerám úžasne. Nemala som totiž v pláne len sa stretnúť s babami. Potajomky som plánovala aj pomstu Siriovi. A preto som potrebovala vyzerať čo najneodolateľnejšie. Vyšlo mi to. To som zistila hneď, ako som sa objavila v obývačke, kde sedel ocko a chalani. Siriovi takmer vypadli oči a Max začal brontovieť.
„Ocko, idem s babami von,“ oznámila som mu. „Môžem?“ spýtala som sa dodatočne, aby som nebola neslušná.
Ocko si ma prezrel. „Kedy prídeš?“
„Neviem, ale dám pozor, aby som vás nezobudila,“ nahodila som psí pohľad.
Ocko si povzdychol. „Môžeš. Dobre sa bav,“ zaželal mi.
S potešeným výkrikom som mu skočila okolo krku.
„A kam sa chystáte sestrička?“ spýtal sa Max.
„Do toho teba nič, braček,“ odpovedala som mu s úsmevom a vybehla som z domu.
Bola som proti kamarátkam vo výhode, pretože náš obľúbený klub, bol len pár minút od nášho domu.
Melanie už čakala opretá o zábradlie pri ceste. Na ňu sa dalo vždy spoľahnúť, že príde načas. Zato Lilly a Nella už boli iná káva, hlavne Nella. Nepamätám si, že by niekedy niečo stihla. Pokiaľ to nebol metlobalový zápas, samozrejme.
„Ahoj! Tak ako prežívaš prázdniny?“ spýtala sa ma s úsmevom Mel, keď som k nej pricupkala.
„Ahoj! Ešte obaja žijú, ak sa pýtaš na toto,“ vrátila som jej žiarivý úsmev.
Usmievať sa! To bolo heslo môjho večera.
„Čaute!“ vypískla cez ulicu Lills. Pribehla k nám a obe nás vyobjímala. „Tak čo, má Black ešte všetky končatiny?“ spýtala sa pre istotu.
„Všetkých päť,“ prikývla som naoko vážne.
Lilly a Melanie sa neubránili smiechu.
„James ma poveril prehováraním ťa. Že vraj sú Blackové listy nadmieru depresívne,“ informovala ma Lilly.
„No, u neho to sú listy a u mňa nálada,“ pokrčila som kútikom pier. „Kto je na tom lepšie?“
„Obaja ste tvrdohlaví blbci,“ ukončila debatu Lills.
Len som mávla rukou. „Ako sa má Remus?“ spýtala som sa Mel.
„Neviem,“ odpovedala smutnejšie ako ja predtým. „Jeho listy sú ako korešpondencia tajného agenta. Akosi sa mi nedarí čítať medzi riadkami.“
„To je proste Remus,“ prikývla som.
„Čo je s Remom?“ ozvala sa za nami Nella tak nahlas, až sme všetky nadskočili.
„Nič, píše listy v hádankách,“ oznámila som jej. „Mimochodom, ahoj, tiež ťa rada vidím,“ uškrnula som sa.
„Tak teda nazdar,“ vrátila mi úškrn.
„Potom ti to poviem,“ odpovedala jej Mel a objala ju.
„Takže môžeme ísť?“ spýtala som sa otrávene.
„Poďme,“ prikývla Nella. „Mám taký blbý pocit, že sa dnes pokúsi opiť,“ šepla za mojím chrbtom Melanie a Lilly.
„A keby aj?“ nadhodila som.
„Len nepočítaj, že ťa odvediem domov,“ odbila ma Lilly.
„Vďaka za priateľskú pomoc,“ odvrkla som s úškrnom.
„Vynechaj tú iróniu. Kto váš dve zachraňuje vždy, keď ste po vyhratom zápase namol?“ vrátila mi Lilly.
„No Potter a Black určite nie, pretože tí sa väčšinou plazia po schodoch po štyroch a Remus ich len povzbudzuje,“ nadhodila Nella so zasneným pohľadom.
„Tak ideme dnu alebo tu budeme rozoberať všetky ožran párty v klubovni?“ spýtala som sa.
Nella sa žiarivo usmiala a vyrazila ku dverám klubu.
Keď sme vošli pár chlapčenských hláv sa za nami otočilo. Usmiali sme sa na seba. Štyri pekné smejúce sa baby spolu, sen každého chalana. Stačí si vybrať. Našli sme si prázdny box. S prvou várkou pitia sa dostavil aj prvé témy babských rozhovorov.
„Hej, Charlie, tamten chalan ťa už dobrú hodinu pozoruje,“ oznámila mi Nella nadšene už mierne podgurážená vodkou v džúse.
Neotočila som sa, aby som tomu akože ctiteľovi neukázala, že o ňom viem. Namiesto toho som kývla na Lilly, ktorá mala tým smerom lepší výhľad.
„Hmm, vyzerá fajn, ale je blondiak,“ informovala ma.
„No a?“ podvihla som obočie.
„Na istého tmavého krásavca nemá,“ spresnila Melanie.
„Ten istý tmavý krásavec sa ťahá s blonďavou Naverovou,“ podotkla som.
„Blond ako blond,“ pochopila Nella po svojom. „Hlavne, že sa tromfnú.“
Lilly pretočila očami. „Rokfort teš sa, bude vojna!“
„Ale tentokrát tvrdšia, ako tá na začiatku roka,“ dodala Mel.
„Tá na začiatku roka skončila skôr, než stihla poriadne začať,“ opravila ju Nella.
„Dámy, ja viem, že je vám to jedno, ale ja vás počujem,“ upozornila som ich.
„Máš pravdu...“ Nella sa zasekla uprostred vety a zamerala pohľad smerom k východu. Nenápadne drgla Lilly do boku. Teda myslela si, že je nenápadná. „...je nám to jedno,“ dokončila pomaly začatú vetu.
Lilly drgla zase do Melanie. Ich „nenápadnosť“ ma priam zarážala. Narovnala som sa na sedačke a chcela som sa otočiť.
„Neotáčaj sa!“ zastavila ma Nella až príliš oduševnilo.
Podvihla som jedno obočie a otočila som sa. Videla som ako k baru mieria dvaja chalani. Netreba hádať kto! Max a Sirius! Max si všimol, že na nich pozerám a nadšene na mňa mrkol.
„My o vlku...“ nadhodila Lilly.
„Čia je to robota?!“ spýtala som sa podráždene. Všetky tri sa zatvárili nevinne. „Tak vážne! Kto povedal Maxovi, kam ideme?!“ zavrčala som a pozrela som na Nellu.
„Na mňa nepozeraj,“ bránila sa. „Nepýtal sa ani som mu to nepovedala.“
Lilly a Mel pritakali.
Zobrala som svoj pohár a do dna som ho vypila.
„K terajšej situácii tam mám málo vodky,“ skonštatovala som sucho.
„Neblbni,“ napomenula ma Lilly. „No tak ste v jednom bare, a čo má byť? Ako sa mu budeš o týždeň vyhýbať v škole, keď spíte na jednom intráku?“
„Tak ako sa mu vyhýbam teraz, keď bývame v jednom dome,“ odvrkla som.
Chalani si sadli k baru tak, aby na nás mali čo najlepší výhľad a hlavne tak, aby som ja mala čo najlepší výhľad na Siria. Snažila som sa tam nepozerať, ale nešlo to. Po chvíli ma prichytil, ako na neho pozerám. Zdvihol pohár a naznačil prípitok. Poslala som mu krivý úsmev, vlastne úškrn a odvrátila som sa.
Dlho som sa nevydržala pozerať bokom, pretože sa k nim nahrnula skupinka báb. Max sa rozumne držal ďalej, pretože na neho videla Nella. No Sirius sa neobťažoval vyberať si. Bral, čo mu prišlo pod ruku. Ako vždy.
Asi po pol hodine nabrala jedna z tých husičiek dosť odvahy, a začala sa po ňom plaziť. Dlhonohá blondína, prototyp husi. To už som mala v krvi tri deci vodky a tá mi spolu s hnevom milo zatemnila úsudok. Ako to bolo? Keď môže on, môžem aj ja? Nastala vhodná chvíľa.
„Ktorý to bol, čo sa na mňa pozeral?“ spýtala som sa báb.
Všetky tri zaváhali. Lilly dokonca vrhla rýchli pohľad k Siriovi. Asi ju jeho správanie tak, ako mňa posunulo k činu, pretože práve ona mi odpovedala.
„Blondiak vpravo za tebou. V modrom tričku,“ povedala ešte trochu neochotne.
Usmiala som sa. „Vďaka, Lills.“
Otočila som sa smerom, ktorým Lilly kývla a zbadala som pekného blondiaka v modrom tričku. Fakt pekného. No vlastne možno... Nie, napomenula som sa. Žiadny nebude dosť pekný, ak ho budeš porovnávať so Siriom. Na neho proste nikto nemá. To by som rovno mohla vyvesiť bielu vlajku a ísť sa pridať k tej blondíne.
Všimol si, že sa na neho pozerám a usmial sa na mňa. Vrátila som mu úsmev. Postavila som sa a vybrala som sa jeho smerom. Ignorovala som upozornenia, ktoré za mnou vrčali baby.
Prišla som k nemu. Sedel s nejakými kamošmi, ktorý ma nezaujímali. Usmiala som sa na neho.
„Kamošky mi povedali, že ma pozoruješ,“ mrkla som na neho. „Som Charlie,“ predstavila som sa.
„Ja... Jacob,“ zakoktal sa.
Akože nenápadne potriasol hlavou, aby sa spamätal. To bolo dnes nenápadných ľudí! Celkom som si vedela predstaviť, čo sa mu honí hlavou.
„Ale všetci ma volajú Jake,“ dodal s úsmevom. „Nechceš si prisadnúť? Teda, ak to nebude vadiť tvojím kamarátkam.“
Usmiala som sa. „Ak to nebude vadiť tvojim kamošom, tak prečo nie,“ nadhodila som a prezrela som si päticu chalanov. Kam sa hrabali na našich štyroch Záškodníkov. „Ale nešiel by si radšej k baru,“ navrhla som.
Jeho kamaráti na mňa trochu smutne pozreli. Hodil na nich ospravedlňujúci pohľad a odišiel so mnou k baru. Cestou som si všimla, ako sa Sirius odtrhol od svojej blondíny a nenávistne si Jakea prezrel. Musela som sa usmiať.
„Čo ti môžem objednať?“ spýtal sa ma.
„Dnes pijem vodku s džúsom,“ odpovedala som.
„Tak dvakrát,“ kývol barmanovi. „Charlie nie je práve dievčenské meno,“ nadhodil.
Usmiala som sa. „Volám sa Charlotta, ale neznášam, keď mi tak hovoria. Volajú ma tak len v škole.“
„Ešte som ťa tu nevidel.“
„Nechodím sem často, cez školský rok vôbec,“ odpovedala som.
„Asi nechodíš do školy do Londýna,“ usmial sa na mňa.
„Nie, mám školu až v Škódsku. Ale bývam kúsok odtiaľto.“
„Aj ja,“ mrkol na mňa. „Hmm, vyzerá to, že nie som jediný nápadník, ktorého dnes máš,“ podotkol.
Podvihla som obočie. „Čo?“
„Jeden chalan za tebou na teba v kuse čumí a na mňa dosť škaredo zazerá,“ odpovedal mi.
Trochu som sa pootočila aj keď mi bolo jasné, že hovorí o Siriovi. Keby mala tá jeho blondína aspoň trochu rozum, utiekla by pred jeho nenávistným pohľadom. Začal sa blížiť k nebezpečnej hranici. No mne to bolo jedno.
„Som skôr na blondiakov,“ povedala som Jakeovi, keď som sa otočila späť. Milosrdné klamstvo je povolené nie? A jemu to môže byť jedno.
Začala hrať celkom pomalá pesnička a ja som sa to rozhodla využiť.
„Nechceš si zatancovať?“ kývla som k parketu.
Jake sa zarazil. „No... ja to nejako výnimočne neviem,“ priznal.
„Ale prosím ťa, nechcem od teba waltz,“ usmiala som sa a mrkla som.
Zabralo to. Chytil ma za ruku a odviedol ma na parket. Kútikom oka som videla, ako mu jeho kamoši ukazujú zdvihnuté palce. Mala som chuť pretočiť očami, ale prekonala som sa.
Jake zastavil na parkete a akosi zabudol, ako ďalej. V duchu som sa uškrnula. Omotala som mu ruky okolo krku a trochu som sa k nemu prisunula. Pochopil, čo sa od neho čaká a objal ma okolo pása.
„Vidíš, že ti to ide,“ povedala som mu, keď sa začal hýbať do rytmu piesne.
„To bude partnerkou,“ usmial sa a pritiahol si ma bližšie.
Dovolila som mu, aby nechal svoje ruky skĺznuť trochu nižšie z môjho chrbtu. Veď práve to bolo účelom akcie „Naštvi Siria Blacka“.
Pesnička hrala ďalej a medzera medzi mnou a Jakeom sa pomaly ale isto zmenšovala. Po druhom refréne už akosi chýbala. A ja som nejakým zázrakom dokázala vytlačiť Siria z hlavy. No pán dokonalý muž sa prihlásil o miesto v mojich myšlienkach osobne.
Kapela dohrávala už posledné takty piesne, keď niekto zaklopal Jakeovi na rameno. Jake sa odo mňa odtiahol a otočil sa. Ani som si nestihla všimnúť ako a už sedel napoly omráčený na zemi. Sirius so spokojným úsmevom odchádzal od nás.
Tak toto si prehnal, pomyslela som si. Zohla som sa k Jakevi a pomohla som mu postaviť sa. Pod okom sa mu už začala tvoriť modrina.
„To čo bolo?“ spýtal sa ma.
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa. „To bol môj bývalý,“ vysvetlila som mu. „Idem mu to vyjasniť,“ oznámila som Jakeovi a vybrala som sa za Siriom.
Po ňom sa už opäť plazila jeho blondína.
„Ehm-Ehm,“ odkašľala som si, aby som na seba upútala pozornosť, ktorú som už aj tak mala. „Ty s tou svätožiarou na hlave, mohla by si uhnúť?“ povedala som blondíne. „Mám s ním nevybavené účty.“
„Charlie!“ upozornila ma Max.
„Ty mlč, než ma tiež naštveš!“ odbila som ho. „Tak dovolíš?“ obrátila som sa k blondíne.
Konečne sa od neho odtiahla. Sirius sa ešte stále uškŕňal. Mala som chuť na neho kričať, povedať mu všetky nadávky, ktoré poznám. Vysvetliť mu aký je idiot, ako mi má dať pokoj. Spravila som však niečo úplne iné.
Zobrala som Siriov pohár s whisky a celý jantárový obsah pohára som mu vyliala do tváre. Potom som sa otočila a vybrala som sa k stolu, kde sedeli baby. Nemali slov. Ja som si len zobrala svoju bundu a odišla som z baru.
„Charlie!“ ozvalo sa za mnou, keď som kráčala ulicou domov.
Ignorovala som ho.
„Tak, Charlie, stoj!“ volal za mnou.
No to určite, pomyslela som si.
Dobehol ma. Chytil ma za ruku a otočil ma k sebe.
„Daj mi pokoj, Black!“ vytrhla som sa mu.
„Nedám!“ oznámil mi.
„Čože? Čo si o sebe, sakra, myslíš? Čakáš, že zapískaš a ja ti padnem k nohám a nikoho iného si nebudem všímať? Spamätaj sa, Black! Mám rovnaké právo byť s inými, ako ty keď si po sebe nechávaš liezť tie blondíny! Nemáš ma podpísanú ani nič podobné, uvedom si to a daj mi pokoj! Skončili sme!“
Otočila som sa a odišla som. Zostal zarazene stáť a nechal ma ísť.
Zabuchla som za sebou dvere svojej izby. Pod ruku mi došla váza, v ktorej som v lete mávala kvety. Hodila som ju do steny. Z postele sa ozvalo zlostné zasyčanie a vybehol odtiaľ naježený Onyx. Chytila som ho a zobrala som si ho späť na posteľ. Neskôr ma hnev prešiel, ale z izby som nevyšla ani keď za mnou o pol hodiny prišli baby.
Zase som strávila týždeň vo svojej izbe. Najprv som nechcela vyjsť ani na jedlo, ale mama sa nado mnou nezľutovala. Zakázala Tinky nosiť mi jedlo. Dovolila len, aby priniesla Onyxovi. Prvý deň som sa nevzdala a nevyšla som. Ale na druhý deň som to nevydržala a vyšla som z izby na obed. Po obede som sa znova zatvorila do izby.
Tento raz som už stanovisko nezmenila, ako na začiatku prázdnin. Zostala som v izbe až do odchodu do školy. Len som niekedy odpovedala na listy babám a Removi. Jamesove som rovno vyhadzovala, pretože ma v nich presviedčal, aby som Siriovi odpustila. Remus s tým prestal hneď, ako som mu v liste vynadala. Lilly, Nella a Melanie sa neopovážili spomenúť vo svojich listoch meno Sirius Black.
medailelonfinancia@hotmail.com
(maria, 14. 4. 2021 3:30)