Život vie byť niekedy krutý (pokračovanie č.1)
Kam pôjdeš?
Zatiaľ neviem, ale niečo musím vymyslieť.
To musíš inak ťa nájdu a neverím že tvoja mama ťa objíme, vyplače sa a bude ťa prosiť o odpustenie.
To ani ja. Je to veľmi smiešna myšlienka.
Tak, kam pôjdeš?
Asi stále rovno kam ma nohy zavedú.
Choď tam.
Kam? Nechápem.
Ty veľmi dobre vieš ktoré miesto ti prirástlo k srdcu, nerob sa hlúpym. Viem že na to nespomínaš dobre, ale, predsa sa toho miesta nevieš vzdať.
Sedel som tam a díval sa na oblohu. To miesto bol park kde som chodieval vždy keď som sa potreboval vyplakať. Práve toto miesto by mohlo rozprávať to čo som si myslel, čo som tu hovoril, práve toto miesto počulo moje prosby k Bohu i čítalo srdcervúce básne.
Teraz som tam sedel, slobodný no ustráchaný z toho čo bude. No zatiaľ som si nepripúšťal že sa to pokazilo a toto je môj prvý a asi aj posledný pokus o útek. Ľahol som si do trávy a myslel na ocka. Keď s nami ešte býval, život bol oveľa krajší, oveľa častejšie som prežíval šťastie a ľahkosť. No ocko zrazu odišiel. To za mamu! Riadila jeho život a už nebola tá ktorú si zobral a ktorú poznal predtým.
Začneš nový život keď sa ti podarí ujsť a navždy sa zbaviť tých spomienok a rán na duši?
Tie rany zostanú navždy. Možno sa zacelia, ale jazvy nezmiznú.
Aké poetické. Vidno že si rodený básnik. Odpustíš niekedy mame?
Asi to nedokážem. Neviem to teraz povedať. Musela by sa veľmi zmeniť aby získala aspoň trochu svetla v mojom srdci a v očiach. Len ľutujem moju sestričku ktorej mama asi nebude veľkým vzorom. Len sa modlím aby nebola ako ona.
Takže predsa je tu už niekto pre koho by sa oplatilo zostať.
Musím priznať že hej.
Tak sa vráť.
Ešte nie.
Prespal som na železničnej stanici. Zobudil ma vrátnik. „Synak, vstávaj, ujde ti vlak.“ Otvoril som oči. „Kedy ide?“ Spýtal som sa rozospato. „O päť minút s Los Angeles do San Francisca.“
Nahmatal som v bunde peňaženku a vykročil som vpred. Začul som vlak a v tej chvíli sa mi vybavila chvíľa keď som sa chcel zabiť.
Rýchlo som si kúpil lístok a v poslednej chvíli som nastúpil na vlak. Sedel som sám v kupé. Keď prišiel revízor, podal som mu lístok.
Smeruješ za slobodou Maťo, si si toho vedomí? Tam kam pôjdeš ta už mama nedostane, budeš sám ako prst, bez blízkych, pomoci.
Trocha neskoro na odhováranie, nemyslíš?
Ja neodhováram. Ja ti len hovorím čo ťa čaká.
Viem že ma čaká niečo nové čo bude zmiešané aj so zlom a s dobrom. Som na to pripravený.
Len či dostatočne.
To sa uvidí.
Keďže som bol nevyspatý, rýchlo som zaspal. Snívalo sa mi o tej chvíli ako som chcel skočiť pod vlak, ako ma ten muž zachránil, ako ma mama zmlátila. Vybavovala sa mi otcova tvár. Prechádzali sme sa po meste, smiali sa. Keď som sa prebudil, zistil som že som späť v realite a to šťastie bolo len v mojej hlave.
Chytil som do ruky notes a začal pásať báseň. Išlo to zo mna ako voda, myšlienky sa chytali a akoby samy vkladali do veršov. Asi som si neuvedomil že báseň presahuje šesť strán. Položil som pero a v tej chvíli akoby som sa prebudil s tranzu. Intenzívne som začal vnímať všetko.
Vydýchol som si a zahľadel sa na domy ktoré vlak míňal, na oblaky a zatiahnutú oblohu. „Toto nie je dobré znamenie.“ Pomyslel som si.
Vlak zastavil v San Franciscu. Vystúpil som aj s taškami a stál som na nástupišti akoby som čakal že ma niekto príde privítať, objať. No márne. Nikoho som tu nepoznal a nikto tu nepoznal mna.
Si v neznámom prostredí, v neznámom meste ktoré je ešte aj také veľké. Stále neľutuješ že si ušiel?
Nie, ešte nie. Nejako už bude, či zle alebo dobre.
Stále máš chuť sa zabiť Maťo?
Už ma to prešlo. Teraz myslím na iné veci.
Na aké?
Čo bude.
Prenajal som si izbu. „Sám či s niekým?“ Spýtala sa ma recepčná s úsmevom. „Sám.“ Odvetil som a netrpezlivo čakal kedy mi dá do ruky kľúčiky. Trielil som hore do izby. Bolo tam pekne, útulne. Vybalil som si veci a začal plánovať. Musím si zohnať viac peňazí aby som tu mohol začať nový život. Ale kde ich zohnať? Ku krádeži sa neznížim, to nie. Poopytujem sa ľudí tu v hoteli alebo recepčnej. Vyzerala na celkom inteligentnú ženu ktorá vie toho viac ako na prvý pohľad sa zdá.
Na večeru som nebol v hoteli ale išiel som sa trochu prejsť čo mi len prospelo. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Hneď ráno musím začať vyzvedať ako tu legálne zarobiť peniaze.
Do hotela som sa vrátil až okolo desiatej. Chvalabohu, do jednej bol hotel otvorený čo bolo moje šťastie.
Nedá sa ti spať?
Nie, myslím čo bude zajtra.
Na čo konkrétne? Na to či nájdeš prácu? Hlavne by si mal začať tým, že si na svoju stranu získaš ľudí. Potrebuješ pomoc, to mi dáš za pravdu.
Hej, ale tých ľudí si musím získať viac-menej klamstvom ktoré si ešte potrebujem premyslieť.
Tak sa snaž. Ale verím, že tebe presvedčivosť a klamstvo ide dobre.
Máš pravdu. Ide a to je moja jediná výhoda.
Sedel som ešte hodinu na parapete a díval som sa na ľudí ktorý mi môžu pomôcť. Potom som sa sťažka dovalil do postele a zaspal tvrdým, bezsenným spánkom. Vytrhlo ma z neho klopanie na dvere. „Kto je?“ Rozospato som zakričal. „hotelová služba, chceme vám len povedať že je čas raňajok.“ „Ďakujem, hneď som tam.“ Ak vám mám pravdu povedať, nechcelo sa mi stávať,ale s prázdnym žalúdkom rozmýšľať a vykonávať niektoré činnosti nie je výhra, je to skôr na príťaž.
Nabral som si jedlo a sadol si za prázdny stôl.
Máš šancu, zoznám sa z niekým.
Nebudem sa vnucovať. Ono si ma to nájde samé.
Keď budeš mať takúto logiku, tak sa nikam nedostaneš.
Ale čoby. Nechám tomu čas. Čoho sa tu mám báť? Mami?
Máš pravdu, ale čo vieš či sa niečo nezomelie.
Malo by sa niečo?
Ja len tak, pre istotu. Čím skôr tým lepšie.
Nechám tomu voľný priebeh. Veď osud sa nedá ovplyvniť.
Nečakal som že to príde tak skoro a náhodne. Prisadlo si pri mna dievča, asi o rok mladšie ako ja, mohlo mať tak 15, možno 16, nevedel som to odhadnúť. „Môžem?“ Ukázala na stoličku predo mnou. Odmietnuť by bolo vrcholne neslušné a vlastne ani nemala na výber. Všade sedeli samí starý ľudia, klebetnice alebo divne vyzerajúce indivídua. Aj ja som vyzeral sám čudne, no asi menej ako tí okolo mna.
„Ja som Kristy a bývam na 45.“ Predstavila sa. „Ja som Maťo a bývam na 40.“ „Sám?“ „Hej.“ „Prečo?“ „samému mi je lepšie. „A rodičia?“ „Nie si trochu zvedavá Kristy?“ Obaja sme sa zasmiali.
Tak, a teraz si musíš vymyslieť nejaké klamstvo ktoré ti zhltne.
Ja viem, veď rozmýšľam
Tak rozmýšľaj dobre, pretože keď sa prezradíš vieš kam poputuješ.
Späť do pekla. .
Presne tak. A tam sa nechceš vrátiť. O tom svedčí už ten fkat, že si ušiel.
To je logické.
Necítiš vzrušenie? Toto všetko je jedno veľké dobrodružstvo.
Len aby to neprerástlo do takých rozmerov že to budem musieť opustiť a putovať ďalej ako cirkusant.
Po raňajkách som sa išiel s Kristy prejsť. „Tak už mi povieš prečo si tu?“ Dožadovala sa odpovede ktorú nedostala pri raňajkách. „Rodičia sem prídu o pár dní, tak ma sem poslali aby som to tu obhliadol.“ Uverila mi. „ a ty, čo tu robíš?“ Prišla som sem za sestrou ktoré za chvíľu končí vysokú. Rodičia chceli aby som spoznala aj iné mestá ako len L.A.“ „Ty si s Los Angeles?!“ Začudoval som sa. Nechápavo sa na mna zahľadela. „Je na tom niečo čudné.“ „Nie, lenže aj ja tam bývam.“ Usmial som. „To je super.“
Do obeda sme sa prechádzali a navzájom sa spoznávali. Ja som musel zo seba chrliť plno klamstiev zatiaľ čo ona hovorila pravdu. No čo by robila keby sa dozvedela že som ušiel z domu až sem, že som chcel spáchať samovraždu a stále mám k tomu veľmi blízko? Odišla by, opustila ma a zavolala policajtov ktorý by ma zbalili a odniesli ma k mame ktoré by ma zmlátila až do bezvedomia, až nie až k smrti.
Na obed sme sa rozdelil a každý išiel do izieb si zjesť obed.
Zatiaľ ti to ide. Možno ju získaš na svoju stranu.
Hovoríš akoby som chystal armádu.
No, viem, ale inak to povedať nedokážem. To dievča ti uverilo. No ako dlho jej dokážeš klamať? Možno sa stane niečo čo ta donúti jej povedať skutočnosť.
Čo by sa malo stať?
Ja neviem, v živote je všeličo možné.
Zasa si tajomný. Povedz mi už konečne čo toto má všetko znamenať? Ovládaš ma? Moje myšlienky a rozhodnutia?
Nepredbiehal udalosti Maťo.
Po obede som sa vybral splniť veľmi dôležitú úlohu. Nájsť si nejakú prácu aby som nebol nasucho. Veľmi tu nebolo z čoho vyberať, ale predsa sa mi to podarilo. Nebola to nejaká svetoborná práca, ale hlavne že poskytla aké-také peniaze.
Vstúpil som dnu do predajni hudobnín. Za pultom sedel starší pán a čítal noviny. Keď začul bucnutie dverí a moje kroky, zložil noviny a zadíval sa na mňa. „čo si želáš chlapče. „Vraj zháňate výpomoc.“ Ukázal som na sklenené dvere na ktorých bol nalepený oznam. „áno.“ Rozpamätal sa muž.
Oboznámil ma s povinnosťami ktoré neboli až také náročné. Mal som iba sedieť za pultom, predávať a aspoň dva krát za týždeň očistiť nástroje.
Tak, prvý krok si urobil. Peniaze máš teraz zaobstarané, aj keď to nie je bohvie čo.
Ale hlavne že sú, to je dôležité- na moje prežitie to vystačí a ak nie, nájdem si ešte nejakú brigádu.
Myslíš že to zvládneš?
Keď som bol doma, neveril som si ale teraz sa to zmenilo.
Čo sa zmenilo?
Som tu, začínam nový život a rozhodol som sa že sa zmením.
Tak, veľa šťastia. Dúfam že sa nepopáliš.
Prečo stále myslíš len ta to najhoršie?!
Ja len tak, aby si si nemyslel že život je taký ružový ako sa ti teraz zdá.
To ja viem, ale teraz nemám dôvod na pesimizmus.
Bodaj by ti tento optimizmus vydržal až dokonca
A nemal by?
Chceš sa zmeniť, ale rátaj s tým, že sa zmení aj okolie.
To ja viem.
Večer bol idylický. Sedel som vonku na terase hotela, na stole som mal rozložený notes a papiere, vo vrecku cigarety čo asi kazilo túto slušnú atmosféru čistoty. Čo už. Tu ma nikto nemohol hrešiť a vyhrážať sa mi že to nažaluje mame, toho som sa báť nemusel a za fajčenie nezatýkajú, našťastie.
Ako som tak sedel a dofajčieval cigaretu, zozadu sa ku mne niekto priblížil. „Ahoj.“ Kristy si sadla vedľa mna. Na sebe mala len pyžamu a aby jej nebola zima, aj kabát. „zaháňaš žiaľ nikotínom?“ Pokynula na krabičku ktorá bola už takmer prázdna. „Tak nejako.“ Unavene som sa usmial. „Čo je dôvodom tvojho smútku?“ „To si nechám radšej pre seba.“ Kristy chvíľu mlčala, potom sa usmiala. „poď som mnou, zavediem ta na miesto ktoré je pre tvoju básnickú a citlivú dušu ako stvorené.“ „Na aké?“ „nechaj sa prekvapiť. Veď nie nadarmo sa hovorí že v prekvapení spočíva istá sila.
Páčiš sa jej.
Ako vieš?
Keby nie, netrávila by s tebou toľko času a určite by teraz s tebou nekráčala na to tajné miesto tvorené pre tvoju citlivú a básnickú dúšu.
Možno sa len nudí.
Nemyslím.
Ako môže za taký krátky čas pocítiť lásku ku mne? Veď ma ani nepozná.
A ako sa môžu dvaja zamilovať na prvý pohľad?
To miesto bolo krásne, priam nádherné. Bola to lúka a v strede nej boli drevené lavičky. „Tu chodievam keď potrebujem byť sama.“ „je to neuveriteľné.“ Vyjachtal som a nemohol sa vynadívať na hviezdnu oblohu a žiarivý mesiac. „Ja viem, má to určité čaro ktoré ta dostane.“
Spolu sme sa dívali na mesiac.
Aký je na vás romantický pohľad.
Ale, nevymýšľaj si, možno sa to len tak zdá ale nič medzi nami nie je a nič ani nebude.
Ako vieš? Si jasnovidec? Ak hej, si prvý na svete ktorý má tu schopnosť.
Nie, cítim to.
Vieš že niekedy pocity klamú?
Viem.
Uvidíš, že to prerastie až do lásky.
Nemyslím.
Stále sa chceš zabiť Maťo?
V tejto chvíli nie a prečo mi dávaš stále tú istú otázku. Teraz na to nie je vhodná chvíľa.