Život vie byť niekedy krutý (pokračovanie č.6)
6. 4. 2010
Dnes ma ako zvyčajne zobudilo volanie recepčného spoza dverí ktorý mi niesol raňajky. Dnes nemal asi najlepšiu náladu. Rýchlo som si prevzal jedlo, zjedol som ho a venoval sa inému. Sadol som si na zem a začal hrať, prehrávať si piesne ktoré som mal prezentovať na ulici a zarobiť si nimi niečo. Pri niektorých piesňach ma chytal smútok, lomcovali mnou slzy. Znovu prišla tá chvíľa prílišného precitlivenia. Neznášal som to pretože vtedy som bol ako baba ktorá za každú blbosť plače. Ale čo som s tým mohol robiť keď pocity mali aj dnes navrch. Tak som len hral a zaháňal divné pocity.
Znovu sa to s tebou deje, však?
Ako vidíš tak hej. Už som si myslel že to pominulo, že je všetko OK.
Ale nie je. Necítiš že ti niečo chýba?
Hej, cítim. Niekedy slabšie ale niekedy, ako napríklad dnes veľmi intenzívne. No akokoľvek hľadám, pátram, ponáram sa do seba, nenachádzam čo mi tak môže chýbať. Otec? Neviem, netuším. Akoby ma umŕtvili a keď som chcel aby mi pocit dali odpoveď, mlčali.
Nenašiel si v tých deckách zmysel? To by ta malo napĺňať.
Hej, ale nie je to úplný zmysel. Niečo ešte chýba.
Až keď to nájdeš zistíš čo to bolo.
A čo ak to bude trvať tak dlho že sa z toho zbláznim?
Musíš vydržať. Iné ti poradiť neviem. Vydrž Maťo. Viem že veta VŠETKO BUDE DOBRÉ je už otrepaná, ale aj tak ti ju hovorím. Všetko bude dobré.
Pre moju vnútornú rozštiepenosť som vynechal park. S gitarou na chrbte som bezcieľne blúdil po meste, pozeral si výklady, rozprával sa so svojím vnútorným hlasom. Dnešok bol už od rána veľmi čudný a mal som pocit že mi chce niečo povedať. Že za tých 24 hodín mám znovu zistiť niečo čo ma posunie vpred. Ani som nezbadal a zabil som celé dopoludnie. Naobedoval som sa v bistre kde bol väčší pokoj ako v hoteli kedy sa všetci zbiehali do jedálne. Sedel som tu, s notesom položeným vedľa polievky a dopisoval som ďalšiu báseň. Tak dlho som rozmýšľal a písal, až mi jedlo vychladlo, no ak som nechcel byť hladný, musel som aj studené zjesť.
V domove ešte obedovali, tak som sa pobral do predsiene. Bol tam Timmy. „Ahoj kamarát.“ Usmial som sa na neho. „Zahrám ti niečo?“ V jeho očiach som videl súhlas i vďaku. Položil som mu na kolená texty aby si vybral čo mu mám zahrať. Opatrne listoval, prezeral si očami písmená a riadky. Potom mi ukázal na stranu. „Super.“ Naladil som sa a začal hrať. Páčilo sa mu to pretože sa jemne usmieval a hypnoticky hľadel na moju tvár a aj prsty.
„Páčilo sa ti to?“ Nestihol odpovedať pretože prišiel vychovávateľ. Bol prekvapený že Timmy je so mnou, že je pri mne, že ma počúval. „Ako si ho dokázal udržať pri sebe? Si tu cudzí. Neverím že si na teba tak rýchlo zvykol. „Zapáčila sa mu moja hudba. Sedel pri mne ticho a počúval. Ani ja si to nemôžem vysvetliť. „Tvoja hudba je potom zázračná.“ Musel uznať vychovávateľ. „Asi hej, pretože lieči aj mna ale aj iných.“
Tak ako vždy som hral ale skončil som skôr pretože do domova prišli rodiny ktoré mali záujem si adoptovať deti ktoré sú tu dlhšie ako dva roky.
Tak som len sedel v predsieni, čítal, písal a skladal. Zrazu prišlo to dievča. Samantha. Bolo vidieť že sa nemá najlepšie, Tuším aj plakala pretože mala červené oči, ale možno sa mi to len zdalo. Keď ma zazrela iba odvrátila pohľad, išla ´ďalej až úplne dozadu, sadla si do rohu na sedačku, sedela tam so zavretými očami. Videl som jej do duše. Za inými prišli možno budúci rodičia, ale za ňou nik. Prečo? Je taká zlá? Videl som jej do hlavy a vedel si predstaviť ako sa cíti. Bolo mi jej ľúto. Odložil som papier aj pero a podišiel k nej.
„ Viem ako sa cítiš.“ Prihovoril som sa. Utrápene sa na mňa pozrela ale v jej pohľade bola aj pohŕdavosť. „čo ty o tom môžeš vedieť? Si šťastný, keď sem chodievaš. Máš rodičov keďže prekypuješ toľkým optimizmom.“ Neviem prečo jej a neviem ani prečo teraz som jej to povedal. Bola prvá.
„Otec nás opustil. Mama sa zmenila. Veľmi. Pila a fajčila a nedávala dobrý vzor pre moju malú sestru. Mňa bila za každé slovo ktoré bola pravda a ktoré bolo namierené proti nej. Nemal som to ľahké. Zasahovala do môjho životného priestoru a ničila ho.“ Pozerala na mna úplne inak ako na začiatku. „Takže dá sa povedať že život bez rodičov ktorý by ma ľúbili som nezažil. Teda, zažil, pokým otec neodišiel.“ „To mi je ľúto.“ Povedala mi všetko o jej otcovi, prosto všetko čo mala na srdci. Keď sa rozplakala, keď to všetko dala zo seba von, ba som ju jemne privinul a objal a ona plakala a plakal. „Kedy bude všetko dobré? Kedy?!“ pýtala sa medzi slzami ktoré zamáčali celú moju bundu. Ale bolo mi to úplne jedno. „každý deň môžeš veľa zmeniť. No musíš mať odvahu a silu prekonať niečo v sebe čo ti bráni sa pozviechať. „Ja to už nevydržím:“ Vtedy som nevedel že to znamená niečo čo zmení celý domov i mna.
Patrick sedel za stolom, v ušiach mal pustenú hudbu a písal. Bol na neho príjemný pohľad ako sa snaží a ide za svojím snom.
Aj ja som si veľakrát hovoril že vydám zbierku básni, budem slávny, možno veľa toho zmením vo svete. No akosi ma pohltili problémy a skladal som pre vlastné potešenie a odľahčenie duše.
Chcel som sa mu prihovoriť no bál som sa že ho vystraším a teraz mám možnosť sledovať ho a možno neskôr nájsť si k nemu cestu.
Samantha mi otvorila svoje vnútro čo na prekvapilo ale na druhej strane i potešilo. Mnohý by sa báli povedať čo cítia inému človeku, nie to ešte úplne cudziemu. Samantha bola smutná no dnes som sa presvedčil že jej môžem a dokážem pomôcť.
Znovu som počul Patricka ako rapuje na WC. Jeho texty boli úžasné a čoraz viac ma prekvapoval. Jeden z jeho textov sa týkal aj mňa a znovu prebudil vo mne spomienky na domov.
Útek
Žiješ, tak buď spokojný.
Neutekaj z miesta, domova kde si tak veľa zažil,
v ktorom si šťastie i pád mnohokrát prežil,
neutekaj aj keď sa zdá že šťastie ta opustilo a v niekom inom
svoje korene zapustilo.
Si hlúpy ak utekáš, všetko opustíš,
necháš,
si hlúpy a zaťatý keď si myslíš že tam vonku
sa tvoje srdce v tme nestratí.
Tak sa vráť, možno neskoro nie je,
šťastie stále do nás nádej seje,
odpusť, možno ti to život zachráni.
Ten chalan mal úžasný talent, taký ako ja pred pár rokmi. Ja som mal šťastie pretože som narazil na pár ľudí ktorý ma pozdvihli v mojej tvorbe vyššie, pripomenuli ma na vyšších miestach.
Ale on túto možnosť nemal. Skladal vlastne pre svoje potešenie, pre to aby sa mohol vyrozprávať aspoň papieru.
Takýchto ľudí je na svete málo ktorý svojou tvorbou, úprimnosťou dokážu zmeniť veľa. Nie celý svet ale aspoň niekoho kto im za to bude do smrti vďačný.
Keď som prišiel do hotela, rozmýšľal som o Patrickovi ako mu pomôcť. Mám sa mu prihovoriť a vzdať mu česť za jeho texty? Mal som chuť ísť teraz za ním a poprosiť ho či by mi nepomohol. Videlo sa mi zaujímavé spojiť to jeho umenie s mojím, jeho rap s mojou hudbou.
Bolo chladno no ja som išiel aj napriek tomu von. Chcel som zájsť ešte aj do domova ale povedal som si že ich už nebudem vyrušovať.
Tak ako vždy som sa bezcieľne a zamyslene túlal po meste, rozmýšľal ako sa majú u nás doma. Chýbam im? Zmenilo sa odvtedy ako som ušiel niečo? Počas prechádzky sa mi v hlave blysli myšlienky aj na otca, Kristy a tajomného dobrodinca. Nechcelo sa mi veriť že to všetko robí pre mňa len z čistej vďaky. Keď som prišiel pri domov, zastavil som sa a hľadel chvíľu do okien v ktorých bolo už pozhasínané a všetci sa oddávali lietaniu na nebi alebo plávaniu v hlbokom oceáne.
Tie decká mi dali veľa. Vytrhli ma z pochmúrnosti a nepriamo donútili, za čo im ďakujem, že som nemyslel na to zlé a oddával sa novému začiatku. Dali mi zmysle ktorý je väčší ako môj vnútorný boj, moje starosti.
Keď som vchádzal do parku, začul som za sebou hlasy. Neprekvapilo by ma to keby tam nebol jeden známy hlas. Patrickov. Zašiel som za roh, sadol si na lavičku a sledoval ich. Posadali si na kraj pódia ktoré bolo v strede parku.
„Dáš si?“ Ponúkal mu jeden z partie chalanov. „môže nás niekto vidieť?“ nervózne sa Patrick pomrvil a porozhliadol sa. Nezbadal ma pretože som bol ďaleko a už bola aj tma. „ale čo si dosratý?“ zarehotal sa ďalší. Patrick napokon chytil tú vec do ruky a zapálil to. Najprv som si myslel že je to obyčajná cigareta no ten zápach ma presvedčil o opaku. Bola to marihuana. Mal som chuť ísť za ním, vytrhnúť mu to a zaniesť do domova. No nemal som odvahu. Hnusili sa mi také skazené partie aj keď v jednej takej som sa ocitol. ALKOHOL, CIGARETY A AJ DROGY. Chalani v opojení urobili všetko. Síce som patril do takejto partie no bol som múdrejší ako onia nepúšťal som sa do takých hnusných vecí ktoré privádzali len do problémov z ktorých sa potom veľmi ťažko vyhrabávalo.
Znovu sa to s tebou deje, však?
Ako vidíš tak hej. Už som si myslel že to pominulo, že je všetko OK.
Ale nie je. Necítiš že ti niečo chýba?
Hej, cítim. Niekedy slabšie ale niekedy, ako napríklad dnes veľmi intenzívne. No akokoľvek hľadám, pátram, ponáram sa do seba, nenachádzam čo mi tak môže chýbať. Otec? Neviem, netuším. Akoby ma umŕtvili a keď som chcel aby mi pocit dali odpoveď, mlčali.
Nenašiel si v tých deckách zmysel? To by ta malo napĺňať.
Hej, ale nie je to úplný zmysel. Niečo ešte chýba.
Až keď to nájdeš zistíš čo to bolo.
A čo ak to bude trvať tak dlho že sa z toho zbláznim?
Musíš vydržať. Iné ti poradiť neviem. Vydrž Maťo. Viem že veta VŠETKO BUDE DOBRÉ je už otrepaná, ale aj tak ti ju hovorím. Všetko bude dobré.
Pre moju vnútornú rozštiepenosť som vynechal park. S gitarou na chrbte som bezcieľne blúdil po meste, pozeral si výklady, rozprával sa so svojím vnútorným hlasom. Dnešok bol už od rána veľmi čudný a mal som pocit že mi chce niečo povedať. Že za tých 24 hodín mám znovu zistiť niečo čo ma posunie vpred. Ani som nezbadal a zabil som celé dopoludnie. Naobedoval som sa v bistre kde bol väčší pokoj ako v hoteli kedy sa všetci zbiehali do jedálne. Sedel som tu, s notesom položeným vedľa polievky a dopisoval som ďalšiu báseň. Tak dlho som rozmýšľal a písal, až mi jedlo vychladlo, no ak som nechcel byť hladný, musel som aj studené zjesť.
V domove ešte obedovali, tak som sa pobral do predsiene. Bol tam Timmy. „Ahoj kamarát.“ Usmial som sa na neho. „Zahrám ti niečo?“ V jeho očiach som videl súhlas i vďaku. Položil som mu na kolená texty aby si vybral čo mu mám zahrať. Opatrne listoval, prezeral si očami písmená a riadky. Potom mi ukázal na stranu. „Super.“ Naladil som sa a začal hrať. Páčilo sa mu to pretože sa jemne usmieval a hypnoticky hľadel na moju tvár a aj prsty.
„Páčilo sa ti to?“ Nestihol odpovedať pretože prišiel vychovávateľ. Bol prekvapený že Timmy je so mnou, že je pri mne, že ma počúval. „Ako si ho dokázal udržať pri sebe? Si tu cudzí. Neverím že si na teba tak rýchlo zvykol. „Zapáčila sa mu moja hudba. Sedel pri mne ticho a počúval. Ani ja si to nemôžem vysvetliť. „Tvoja hudba je potom zázračná.“ Musel uznať vychovávateľ. „Asi hej, pretože lieči aj mna ale aj iných.“
Tak ako vždy som hral ale skončil som skôr pretože do domova prišli rodiny ktoré mali záujem si adoptovať deti ktoré sú tu dlhšie ako dva roky.
Tak som len sedel v predsieni, čítal, písal a skladal. Zrazu prišlo to dievča. Samantha. Bolo vidieť že sa nemá najlepšie, Tuším aj plakala pretože mala červené oči, ale možno sa mi to len zdalo. Keď ma zazrela iba odvrátila pohľad, išla ´ďalej až úplne dozadu, sadla si do rohu na sedačku, sedela tam so zavretými očami. Videl som jej do duše. Za inými prišli možno budúci rodičia, ale za ňou nik. Prečo? Je taká zlá? Videl som jej do hlavy a vedel si predstaviť ako sa cíti. Bolo mi jej ľúto. Odložil som papier aj pero a podišiel k nej.
„ Viem ako sa cítiš.“ Prihovoril som sa. Utrápene sa na mňa pozrela ale v jej pohľade bola aj pohŕdavosť. „čo ty o tom môžeš vedieť? Si šťastný, keď sem chodievaš. Máš rodičov keďže prekypuješ toľkým optimizmom.“ Neviem prečo jej a neviem ani prečo teraz som jej to povedal. Bola prvá.
„Otec nás opustil. Mama sa zmenila. Veľmi. Pila a fajčila a nedávala dobrý vzor pre moju malú sestru. Mňa bila za každé slovo ktoré bola pravda a ktoré bolo namierené proti nej. Nemal som to ľahké. Zasahovala do môjho životného priestoru a ničila ho.“ Pozerala na mna úplne inak ako na začiatku. „Takže dá sa povedať že život bez rodičov ktorý by ma ľúbili som nezažil. Teda, zažil, pokým otec neodišiel.“ „To mi je ľúto.“ Povedala mi všetko o jej otcovi, prosto všetko čo mala na srdci. Keď sa rozplakala, keď to všetko dala zo seba von, ba som ju jemne privinul a objal a ona plakala a plakal. „Kedy bude všetko dobré? Kedy?!“ pýtala sa medzi slzami ktoré zamáčali celú moju bundu. Ale bolo mi to úplne jedno. „každý deň môžeš veľa zmeniť. No musíš mať odvahu a silu prekonať niečo v sebe čo ti bráni sa pozviechať. „Ja to už nevydržím:“ Vtedy som nevedel že to znamená niečo čo zmení celý domov i mna.
Patrick sedel za stolom, v ušiach mal pustenú hudbu a písal. Bol na neho príjemný pohľad ako sa snaží a ide za svojím snom.
Aj ja som si veľakrát hovoril že vydám zbierku básni, budem slávny, možno veľa toho zmením vo svete. No akosi ma pohltili problémy a skladal som pre vlastné potešenie a odľahčenie duše.
Chcel som sa mu prihovoriť no bál som sa že ho vystraším a teraz mám možnosť sledovať ho a možno neskôr nájsť si k nemu cestu.
Samantha mi otvorila svoje vnútro čo na prekvapilo ale na druhej strane i potešilo. Mnohý by sa báli povedať čo cítia inému človeku, nie to ešte úplne cudziemu. Samantha bola smutná no dnes som sa presvedčil že jej môžem a dokážem pomôcť.
Znovu som počul Patricka ako rapuje na WC. Jeho texty boli úžasné a čoraz viac ma prekvapoval. Jeden z jeho textov sa týkal aj mňa a znovu prebudil vo mne spomienky na domov.
Útek
Žiješ, tak buď spokojný.
Neutekaj z miesta, domova kde si tak veľa zažil,
v ktorom si šťastie i pád mnohokrát prežil,
neutekaj aj keď sa zdá že šťastie ta opustilo a v niekom inom
svoje korene zapustilo.
Si hlúpy ak utekáš, všetko opustíš,
necháš,
si hlúpy a zaťatý keď si myslíš že tam vonku
sa tvoje srdce v tme nestratí.
Tak sa vráť, možno neskoro nie je,
šťastie stále do nás nádej seje,
odpusť, možno ti to život zachráni.
Ten chalan mal úžasný talent, taký ako ja pred pár rokmi. Ja som mal šťastie pretože som narazil na pár ľudí ktorý ma pozdvihli v mojej tvorbe vyššie, pripomenuli ma na vyšších miestach.
Ale on túto možnosť nemal. Skladal vlastne pre svoje potešenie, pre to aby sa mohol vyrozprávať aspoň papieru.
Takýchto ľudí je na svete málo ktorý svojou tvorbou, úprimnosťou dokážu zmeniť veľa. Nie celý svet ale aspoň niekoho kto im za to bude do smrti vďačný.
Keď som prišiel do hotela, rozmýšľal som o Patrickovi ako mu pomôcť. Mám sa mu prihovoriť a vzdať mu česť za jeho texty? Mal som chuť ísť teraz za ním a poprosiť ho či by mi nepomohol. Videlo sa mi zaujímavé spojiť to jeho umenie s mojím, jeho rap s mojou hudbou.
Bolo chladno no ja som išiel aj napriek tomu von. Chcel som zájsť ešte aj do domova ale povedal som si že ich už nebudem vyrušovať.
Tak ako vždy som sa bezcieľne a zamyslene túlal po meste, rozmýšľal ako sa majú u nás doma. Chýbam im? Zmenilo sa odvtedy ako som ušiel niečo? Počas prechádzky sa mi v hlave blysli myšlienky aj na otca, Kristy a tajomného dobrodinca. Nechcelo sa mi veriť že to všetko robí pre mňa len z čistej vďaky. Keď som prišiel pri domov, zastavil som sa a hľadel chvíľu do okien v ktorých bolo už pozhasínané a všetci sa oddávali lietaniu na nebi alebo plávaniu v hlbokom oceáne.
Tie decká mi dali veľa. Vytrhli ma z pochmúrnosti a nepriamo donútili, za čo im ďakujem, že som nemyslel na to zlé a oddával sa novému začiatku. Dali mi zmysle ktorý je väčší ako môj vnútorný boj, moje starosti.
Keď som vchádzal do parku, začul som za sebou hlasy. Neprekvapilo by ma to keby tam nebol jeden známy hlas. Patrickov. Zašiel som za roh, sadol si na lavičku a sledoval ich. Posadali si na kraj pódia ktoré bolo v strede parku.
„Dáš si?“ Ponúkal mu jeden z partie chalanov. „môže nás niekto vidieť?“ nervózne sa Patrick pomrvil a porozhliadol sa. Nezbadal ma pretože som bol ďaleko a už bola aj tma. „ale čo si dosratý?“ zarehotal sa ďalší. Patrick napokon chytil tú vec do ruky a zapálil to. Najprv som si myslel že je to obyčajná cigareta no ten zápach ma presvedčil o opaku. Bola to marihuana. Mal som chuť ísť za ním, vytrhnúť mu to a zaniesť do domova. No nemal som odvahu. Hnusili sa mi také skazené partie aj keď v jednej takej som sa ocitol. ALKOHOL, CIGARETY A AJ DROGY. Chalani v opojení urobili všetko. Síce som patril do takejto partie no bol som múdrejší ako onia nepúšťal som sa do takých hnusných vecí ktoré privádzali len do problémov z ktorých sa potom veľmi ťažko vyhrabávalo.
Komentáre
Prehľad komentárov
Prečítal som si celý príbeh. Komponujem, aranžujem a nahrávam - pre svoje potešenie a priateľov. Ak chceš, pošli nejakú nahrávku, možno nám s toho niečo vyjde: avldo.avldo@gmail.com
avldo
(avldo, 12. 5. 2010 15:30)