Život vie byť niekedy krutý (pokračovanie č.2)
6. 4. 2010
Včerajší deň bol krásny, ten mesiac, atmosféra. Hneď som prišiel na iné myšlienky.
Musel som ísť do hudobnín kde ma čakal prvý zákazník ktorému som predal struny a porozprával niečo o gitarách. Aj ja mám rád hudbu, hrávam na klavíri, teda doma som hrával a nerobila mi problém ani gitara. Či klasická alebo elektrická.
Bolo tam fajn, zahral som si aj na klavíri cez obednú prestávku. Majiteľ ktorý tu bol včera išiel niekde preč keďže tu mal mňa. Oddýchol som si tu, napísal nejakú tú báseň. Začal som si písať aj denník. Opisoval som v ňom čo so zažil čo sa mi páčilo.
Čo sa ti tu páči?
Všetko.
To je široký pojem. Buď prosím ťa konkrétny.
Sloboda, to sa mi páči. Je to tu úplne iné.
Nebojíš sa že ta tu nájdu?
Nie, som dosť ďaleko a nemajú žiadnu stopu.
Ale aj tak buď opatrný.
Neboj sa, sľubujem že nič nevyvediem. .
Ten sľúb som nedodržal a večer som podľahol tomu čomu sa hovorí utápanie pocitov na dne fľašky. Už aj doma na mna chodili podivné a zákerné chvíľky depresií ktoré ma prepadávali v nevhodných chvíľach, držali sa ma ako kliešť a preto som robil aj hlúposti. Tieto chvíľky ma priviedli k drogám a samovražedným myšlienkach. Myslel som že keď uniknem s centra bolestil čiže s domova, že to všetko prestane. No mýlil som sa.
Bol som neuveriteľne sám. Túžil som mať priateľa na každú chvíľku, na zábavu ale i na hlboké a úprimné rozhovory. No, nešlo to. Neviem čo mi to bránilo alebo Boh ma len skúša. Dosť kruté skúšky mi pripravuje.
Kúpil som si dve fľaše vodky, sadol som si do parku, opíjal sa, fajčil. Keď som postupne „vychľastal“ celú jednu fľašu, chcel som vstať no nohy ma neposlúchli a padol som na zem. „Do pi*e vstaň ty ko**t.“ Rozkázal som sám sebe. Zobral som ruksak, vstal a pomaly a tackavo mieril von s parku. Bola tma takže môj strhaný a opitý výraz nikto nevidel.
Ďalším zlým nápadom bolo ísť do baru. Otvoril som dvere a ovanul ma cigaretový dym. Sadol som si úplne na kraj.
„Čo si dáš cukríček?“ pristúpila ku mne zvodná brunetka ktorá vyzerala ako nejaká štetka. „Nič, nevidíš že mám už dosť?!“ Skríkol som na ňu a nekontroloval sa. „No dobre, ako chceš. Keby dačo, zakývaj.“
Toto si chcel?
Áno, toto som chcel. Je mi perfektne.
No, ale či to tak bude aj vtedy, keď sa budeš skláňať nad misou záchoda v hoteli.
To je už druhá vec, ale ráno si našťastie na nič nebudem pamätať.
Naozaj chceš toto. Znížiť sa až na samé dno?
Neviem už čo chcem, neviem.
„Doneste mi pohár!“ zakričal som na zvodnú servírku. Pomaly som si nalieval, „hádzal“ to do seba, znovu si nalial a tak to pokračovalo až som prestával vnímať. Nevedel som ako so volám a bol som akoby v extáze.
Ale bol to úžasný pocit slobody. Lietal som, v hlave som mal zázračné prázdno. Takto som sa doma opiť nikdy nemohol, ale tu bolo všetko iné.
Kto ta odnesie do hotela? Rozmýšľal si nad tým?
Kam padnem, tam prespím.
Jhaj Maťo. Ty si prípad. Ak to takto bude pokračovať...
…tak si skazím život, viem, to mi hovoril každý ale ja ich môžem mať v pi*i.
Hádam len zmúdrieš, len aby nebolo neskoro.
Vyšiel som von pričom som sa musel pridržiavať stolov aby som nespadol, inak by som už nevstal.
Ovial ma čerstvý vzduch. Pomaly, s poslednou fľašou vodky a aj to skoro prázdnou som sa doteperil na lavičku. Sedel som tam so zatvorenými očami. Krútil sa so mnou celý svet ale bolo mi super, zatiaľ.
Pozrel som sa na hodinky. Bola polnoc. O hodinu sa hotel zatváral. Nedokázal som však ani vstať, takže cesta späť do hotela bola vylúčená. Vstal som, prešiel pár krokov ale neudržal som sa dlhšie na nohách, padol a ležal na zemi. Keby neprišla, našli by ma policajti a bolo by po slobode.
„Maťo, preboha, čo je to s tebou?“ podrgala ma. „Nechaj ma tak.“ Zamrmlal som a odohnal toho neznámeho človeka ktorého hlas sa mi zdal akýsi povedomí. Keď ma dvíhala, otvoril som oči a zbadal Kristy. „Čo ti tu chceš Kristy?“ „Nevracal si sa do hotela tak som išla za tebou. Čo si to so sebou urobil?“ vstal som, oprel sa o ňu a s pomocou som išiel prázdnou ulicou.
Prišli sme tesne pred zatváraním hotela, nebadane sme sa dostali dnu.
Neudržal som hlavu, preto mi vracaní mi ju Kristy musela držať. Chúďa, nezávidím jej. Skoro aj ona sa povracala.
Uložila ma do postele a zostal so mnou do rána.
Zostala s tebou, to už niečo znamená Maťo.
Hm, čo?
Ty si sa včera ale zoťal.
Včera, čo bolo včera?
Asi je to márne. Včera ta zasa pochytila depresívna nálada, opil si sa a Kristy ta musela niesť domov.
Preboha! Bolo to také hrozné?
Horšie ako si myslíš.
Čo sa ešte stalo? Vyspal som sa s ňou?
Ale nie ty nemravník. Musela ti držať hlavu nad záchodom aby si sa neutopil vo vlastných zvratkoch.
Bože, ja som tomu ale dal.
To hej. Asi vieš čo máš ísť urobiť, však?
Hej, ospravedlniť.
No ešte že tak. Našťastie ti ten chľast nevymyl mozog.
Pozrel som sa do zrkadla na svoju tvár. Takto vyzerá človek po riadnej opici? Nemusel som sa pýtať prečo som to urobil. Znovu ma to pochytilo. Keby som to aspoň dokázal odvrátiť, zastaviť. Ale nie. To som tomu zase dal.
Opatrne som zaklopal na jej dvere. Nikto sa neozýval, tak som vyšiel von a am som ju zbadal. Sedela za stolom a spala. Bola so mnou celú noc hore, tak sa jej ani nečudujem.
Sadol som si pri ňu a dlho sa na ňu díval. Bola veľmi pekná, ako výzorovo tak aj duševne. Svedčilo o tom už len to že ma nenechala včera na ulici ležať, pomohla mi do hotela a bola pri mne celú noc.
Pomaly sa prebúdzala. „Ahoj Kristy, teda, dobré ráno.“ „Čo ty tu robíš Maťo. Už si vytriezvel?“ Usmiala sa a a pretrela oči. „hej, už hej. Chcem sa ti poďakovať že si ma tam včera nechala a postaral sa o mna. „No, bola to fuška a šok keď som ta videla ako opitý na mol ležíš na ulici. Myslela som si…“ „…že som slušný chalan, viem, to si myslia všetci, nie si jediná. Vyzerám tak nenápadne no vo mne sa ukrýva viac ako len citlivá duša.“ „O tom som sa presvedčila. Dúfam že to už neurobíš.“ „To neviem. Keď to na mňa príde, nedokážem to kontrolovať. „čo keď na teba príde Maťo?“
Budeš jej teraz klamať?
Asi hej, pre vlastnú ochranu asi hej.
Si jej zaviazaný, nemyslíš žeby si jej to mal povedať?
Nie, ešte jej…
…neveríš? Prečo? Už sa konečne nauč dôverovať…
…neznámym ľudom? Nie. Ešte nie.
Za to že ta mama sklamala, niekedy si jej veril no ona zničila tvoj osobný priestor a podupala ti vnútro, za to nemusíš odsudzovať ľudí, nemyslíš?
Nechaj to tak, márne sa snažíš.
Si tvrdohlavý.
Nie si prvý ani posledný čo mi to povedal.
„Keď príde na mňa chuť piť, nedokážem to kontrolovať a mením sa na niekoho úplne iného. „Rodičia o tom vedia?“ „myslíš že keby vedeli pustili by ma sem samého?“ To bola odpoveď na jej otázku.
Sedeli sme tam až do obeda, bavili sa ale snažil som sa zahovárať keď prišla téma na môj domov, rodičov alebo niečo o čom som chcel pomlčať. Zatiaľ.
Poobede som išiel pracovať. Zobral som tam aj Kristy. Majiteľovi to nevadilo. „Vieš na niečom hrať?“ „Ani nie. Rodičia ma nútili spievať ale veľmi am to nebavilo. Ty aj skladáš piesne alebo len básne?“ „Aj piesne. Keď som bol doma, strašne ma to bavilo, ale teraz, je to iné.“ „v čom Maťo?“ „Už som dlho neskladal ale na klavíri hrávam stále, teda keď som tu ani nie. Ale, pamätám si jednu pieseň ktorú som zložil.“
Povedz jej že si to zložil po tom ako si sa chcel zabiť.
Si sa zbláznil? Toto tajomstvo je u mna v bezpečí a nerád by som ju tým zaťažoval.
Možno ju nezaťažíš, možno ta pochopí.
Asi nie. Nikdy to necítila a nestojím o tom aby ma ľutovala.
Ale tým, že jej tu skladbu zahráš to chceš. Neklam sám seba. Chceš aby ta ľutovali a pomohli ti. To že si tu, to že píšeš také básne aké píšeš, to že sa meníš, to je signál o POMOC.
Sadol som si za klavír a zahral prvý akord. Rozpamätal som si text. Na to sa prosto nedalo zabudnúť. Nedalo sa zabudnúť ako chcel skočiť a navždy to ukončiť.
Keď tam tak stojím a rozmýšľam, nad vlastným životom,
som sám ,tak sám.
Keď sa len tak pokúšam, dostať sa z toho tak hrám len hrám.
A tak zranený, životom, sa túlavam a hľadám niečo vzácne
čo nezhasne, niečo ako pieseň ktorá znie tak prekrásne.
Keď tak stojím a rozmýšľam nad tým čo bolo,
tu hru hrám a hrám.
Keď sa bolesť nezmyje, a šťastie pominie,
Tak vzdám sa vzdám.
„Je to len kúsok, viac si nepamätám, prepáč.“ „Bolo to super Maťo.
A teraz sa spýta prečo si to zložil.
Dúfam že nie.
Aj ja by som sa spýtal na jej mieste. Zaujímalo by ma, prečo taká smutná samovražedná myšlienka.
Ale to si ty, ona nie je taká istá.
Myslíš?
„Prečo si tú pesničku zložil?“ „neviem, napadlo ma to, tak som to dal na papier. „Len tak? Bez dôvodu?“ „Áno, len tak.“ Vstal som a išiel do skladu no jej otázku som ešte začul. „Deje sa niečo Maťo?“ „Nie.“ „Klameš.“ Prišla za mnou do skladu, sadla si a hľadela na mňa a ja som sa bál že jediným pohľadom zistí že som ušiel, že som psychicky narušený chalan ktorý sa asi tucet krát pokúšal zabiť. Bál som sa jednoducho že tento môj život ktorý si začínam robiť, táto sloboda v ktorej sa nemusím nikomu zdôverovať, že sa to všetko zrúti a ja sa budem musieť vrátiť do pekla zvaného DOMOV. To nechcem! Ale čo mám robiť? Pomohla mi a verí mi. Trávi so mnou všetok svoj čas. Prečo?!
Spýtaj sa jej to, je to jednoduché.
Nie je, to veru nie.
Čoho sa bojíš, možno ti bude ľahšie. Všetko bude ľahšie.
Iba Boh vie urobiť prevrat. Ja nie, zatiaľ nie.
Nesnažíš sa Maťo. Nesnažil si sa ani doma a preto si tam kde si. Nevieš čo chceš a preto sa bojíš. Bojíš sa že si do tohto všetkého vhupol nepremyslene čo je aj pravda. Vráť sa domov, všetko bude inak.
„Nebude, už nič nebude inak!!!“ Neuvedomil som si že som vykríkol a to nie je v sebe ale aj v tom sklade. Kristy bola vystrašená. „Čo sa deje?“ „Nič!“ Osopil som sa na ňu, išiel dozadu, zamkol sa v malej miestnosti a plakal. Asi by bolo lepšie keby ma ten muž nezastavil a ja odišiel tam hore do neba pod škrípajúcimi brzdami vlaku.
Kristy už odišla keď som vyšiel. Nezanechala ani odkaz, nič. Zamkol som sa a zamieril do baru kde som si kúpil fľašu vodky a zopakovalo sa to čo včera, len s tým rozdielom že mi nepomohla Kristy. Nepomohol mi nik. Spal som v parku na lavičky. Pršalo no ja som už nič nevnímal iba vlastné myšlienky v ktorý som kričal o pomoc, hádzal sa po vlak ktorý však iba cez mňa prešiel akoby som bol duch.
Musel som ísť do hudobnín kde ma čakal prvý zákazník ktorému som predal struny a porozprával niečo o gitarách. Aj ja mám rád hudbu, hrávam na klavíri, teda doma som hrával a nerobila mi problém ani gitara. Či klasická alebo elektrická.
Bolo tam fajn, zahral som si aj na klavíri cez obednú prestávku. Majiteľ ktorý tu bol včera išiel niekde preč keďže tu mal mňa. Oddýchol som si tu, napísal nejakú tú báseň. Začal som si písať aj denník. Opisoval som v ňom čo so zažil čo sa mi páčilo.
Čo sa ti tu páči?
Všetko.
To je široký pojem. Buď prosím ťa konkrétny.
Sloboda, to sa mi páči. Je to tu úplne iné.
Nebojíš sa že ta tu nájdu?
Nie, som dosť ďaleko a nemajú žiadnu stopu.
Ale aj tak buď opatrný.
Neboj sa, sľubujem že nič nevyvediem. .
Ten sľúb som nedodržal a večer som podľahol tomu čomu sa hovorí utápanie pocitov na dne fľašky. Už aj doma na mna chodili podivné a zákerné chvíľky depresií ktoré ma prepadávali v nevhodných chvíľach, držali sa ma ako kliešť a preto som robil aj hlúposti. Tieto chvíľky ma priviedli k drogám a samovražedným myšlienkach. Myslel som že keď uniknem s centra bolestil čiže s domova, že to všetko prestane. No mýlil som sa.
Bol som neuveriteľne sám. Túžil som mať priateľa na každú chvíľku, na zábavu ale i na hlboké a úprimné rozhovory. No, nešlo to. Neviem čo mi to bránilo alebo Boh ma len skúša. Dosť kruté skúšky mi pripravuje.
Kúpil som si dve fľaše vodky, sadol som si do parku, opíjal sa, fajčil. Keď som postupne „vychľastal“ celú jednu fľašu, chcel som vstať no nohy ma neposlúchli a padol som na zem. „Do pi*e vstaň ty ko**t.“ Rozkázal som sám sebe. Zobral som ruksak, vstal a pomaly a tackavo mieril von s parku. Bola tma takže môj strhaný a opitý výraz nikto nevidel.
Ďalším zlým nápadom bolo ísť do baru. Otvoril som dvere a ovanul ma cigaretový dym. Sadol som si úplne na kraj.
„Čo si dáš cukríček?“ pristúpila ku mne zvodná brunetka ktorá vyzerala ako nejaká štetka. „Nič, nevidíš že mám už dosť?!“ Skríkol som na ňu a nekontroloval sa. „No dobre, ako chceš. Keby dačo, zakývaj.“
Toto si chcel?
Áno, toto som chcel. Je mi perfektne.
No, ale či to tak bude aj vtedy, keď sa budeš skláňať nad misou záchoda v hoteli.
To je už druhá vec, ale ráno si našťastie na nič nebudem pamätať.
Naozaj chceš toto. Znížiť sa až na samé dno?
Neviem už čo chcem, neviem.
„Doneste mi pohár!“ zakričal som na zvodnú servírku. Pomaly som si nalieval, „hádzal“ to do seba, znovu si nalial a tak to pokračovalo až som prestával vnímať. Nevedel som ako so volám a bol som akoby v extáze.
Ale bol to úžasný pocit slobody. Lietal som, v hlave som mal zázračné prázdno. Takto som sa doma opiť nikdy nemohol, ale tu bolo všetko iné.
Kto ta odnesie do hotela? Rozmýšľal si nad tým?
Kam padnem, tam prespím.
Jhaj Maťo. Ty si prípad. Ak to takto bude pokračovať...
…tak si skazím život, viem, to mi hovoril každý ale ja ich môžem mať v pi*i.
Hádam len zmúdrieš, len aby nebolo neskoro.
Vyšiel som von pričom som sa musel pridržiavať stolov aby som nespadol, inak by som už nevstal.
Ovial ma čerstvý vzduch. Pomaly, s poslednou fľašou vodky a aj to skoro prázdnou som sa doteperil na lavičku. Sedel som tam so zatvorenými očami. Krútil sa so mnou celý svet ale bolo mi super, zatiaľ.
Pozrel som sa na hodinky. Bola polnoc. O hodinu sa hotel zatváral. Nedokázal som však ani vstať, takže cesta späť do hotela bola vylúčená. Vstal som, prešiel pár krokov ale neudržal som sa dlhšie na nohách, padol a ležal na zemi. Keby neprišla, našli by ma policajti a bolo by po slobode.
„Maťo, preboha, čo je to s tebou?“ podrgala ma. „Nechaj ma tak.“ Zamrmlal som a odohnal toho neznámeho človeka ktorého hlas sa mi zdal akýsi povedomí. Keď ma dvíhala, otvoril som oči a zbadal Kristy. „Čo ti tu chceš Kristy?“ „Nevracal si sa do hotela tak som išla za tebou. Čo si to so sebou urobil?“ vstal som, oprel sa o ňu a s pomocou som išiel prázdnou ulicou.
Prišli sme tesne pred zatváraním hotela, nebadane sme sa dostali dnu.
Neudržal som hlavu, preto mi vracaní mi ju Kristy musela držať. Chúďa, nezávidím jej. Skoro aj ona sa povracala.
Uložila ma do postele a zostal so mnou do rána.
Zostala s tebou, to už niečo znamená Maťo.
Hm, čo?
Ty si sa včera ale zoťal.
Včera, čo bolo včera?
Asi je to márne. Včera ta zasa pochytila depresívna nálada, opil si sa a Kristy ta musela niesť domov.
Preboha! Bolo to také hrozné?
Horšie ako si myslíš.
Čo sa ešte stalo? Vyspal som sa s ňou?
Ale nie ty nemravník. Musela ti držať hlavu nad záchodom aby si sa neutopil vo vlastných zvratkoch.
Bože, ja som tomu ale dal.
To hej. Asi vieš čo máš ísť urobiť, však?
Hej, ospravedlniť.
No ešte že tak. Našťastie ti ten chľast nevymyl mozog.
Pozrel som sa do zrkadla na svoju tvár. Takto vyzerá človek po riadnej opici? Nemusel som sa pýtať prečo som to urobil. Znovu ma to pochytilo. Keby som to aspoň dokázal odvrátiť, zastaviť. Ale nie. To som tomu zase dal.
Opatrne som zaklopal na jej dvere. Nikto sa neozýval, tak som vyšiel von a am som ju zbadal. Sedela za stolom a spala. Bola so mnou celú noc hore, tak sa jej ani nečudujem.
Sadol som si pri ňu a dlho sa na ňu díval. Bola veľmi pekná, ako výzorovo tak aj duševne. Svedčilo o tom už len to že ma nenechala včera na ulici ležať, pomohla mi do hotela a bola pri mne celú noc.
Pomaly sa prebúdzala. „Ahoj Kristy, teda, dobré ráno.“ „Čo ty tu robíš Maťo. Už si vytriezvel?“ Usmiala sa a a pretrela oči. „hej, už hej. Chcem sa ti poďakovať že si ma tam včera nechala a postaral sa o mna. „No, bola to fuška a šok keď som ta videla ako opitý na mol ležíš na ulici. Myslela som si…“ „…že som slušný chalan, viem, to si myslia všetci, nie si jediná. Vyzerám tak nenápadne no vo mne sa ukrýva viac ako len citlivá duša.“ „O tom som sa presvedčila. Dúfam že to už neurobíš.“ „To neviem. Keď to na mňa príde, nedokážem to kontrolovať. „čo keď na teba príde Maťo?“
Budeš jej teraz klamať?
Asi hej, pre vlastnú ochranu asi hej.
Si jej zaviazaný, nemyslíš žeby si jej to mal povedať?
Nie, ešte jej…
…neveríš? Prečo? Už sa konečne nauč dôverovať…
…neznámym ľudom? Nie. Ešte nie.
Za to že ta mama sklamala, niekedy si jej veril no ona zničila tvoj osobný priestor a podupala ti vnútro, za to nemusíš odsudzovať ľudí, nemyslíš?
Nechaj to tak, márne sa snažíš.
Si tvrdohlavý.
Nie si prvý ani posledný čo mi to povedal.
„Keď príde na mňa chuť piť, nedokážem to kontrolovať a mením sa na niekoho úplne iného. „Rodičia o tom vedia?“ „myslíš že keby vedeli pustili by ma sem samého?“ To bola odpoveď na jej otázku.
Sedeli sme tam až do obeda, bavili sa ale snažil som sa zahovárať keď prišla téma na môj domov, rodičov alebo niečo o čom som chcel pomlčať. Zatiaľ.
Poobede som išiel pracovať. Zobral som tam aj Kristy. Majiteľovi to nevadilo. „Vieš na niečom hrať?“ „Ani nie. Rodičia ma nútili spievať ale veľmi am to nebavilo. Ty aj skladáš piesne alebo len básne?“ „Aj piesne. Keď som bol doma, strašne ma to bavilo, ale teraz, je to iné.“ „v čom Maťo?“ „Už som dlho neskladal ale na klavíri hrávam stále, teda keď som tu ani nie. Ale, pamätám si jednu pieseň ktorú som zložil.“
Povedz jej že si to zložil po tom ako si sa chcel zabiť.
Si sa zbláznil? Toto tajomstvo je u mna v bezpečí a nerád by som ju tým zaťažoval.
Možno ju nezaťažíš, možno ta pochopí.
Asi nie. Nikdy to necítila a nestojím o tom aby ma ľutovala.
Ale tým, že jej tu skladbu zahráš to chceš. Neklam sám seba. Chceš aby ta ľutovali a pomohli ti. To že si tu, to že píšeš také básne aké píšeš, to že sa meníš, to je signál o POMOC.
Sadol som si za klavír a zahral prvý akord. Rozpamätal som si text. Na to sa prosto nedalo zabudnúť. Nedalo sa zabudnúť ako chcel skočiť a navždy to ukončiť.
Keď tam tak stojím a rozmýšľam, nad vlastným životom,
som sám ,tak sám.
Keď sa len tak pokúšam, dostať sa z toho tak hrám len hrám.
A tak zranený, životom, sa túlavam a hľadám niečo vzácne
čo nezhasne, niečo ako pieseň ktorá znie tak prekrásne.
Keď tak stojím a rozmýšľam nad tým čo bolo,
tu hru hrám a hrám.
Keď sa bolesť nezmyje, a šťastie pominie,
Tak vzdám sa vzdám.
„Je to len kúsok, viac si nepamätám, prepáč.“ „Bolo to super Maťo.
A teraz sa spýta prečo si to zložil.
Dúfam že nie.
Aj ja by som sa spýtal na jej mieste. Zaujímalo by ma, prečo taká smutná samovražedná myšlienka.
Ale to si ty, ona nie je taká istá.
Myslíš?
„Prečo si tú pesničku zložil?“ „neviem, napadlo ma to, tak som to dal na papier. „Len tak? Bez dôvodu?“ „Áno, len tak.“ Vstal som a išiel do skladu no jej otázku som ešte začul. „Deje sa niečo Maťo?“ „Nie.“ „Klameš.“ Prišla za mnou do skladu, sadla si a hľadela na mňa a ja som sa bál že jediným pohľadom zistí že som ušiel, že som psychicky narušený chalan ktorý sa asi tucet krát pokúšal zabiť. Bál som sa jednoducho že tento môj život ktorý si začínam robiť, táto sloboda v ktorej sa nemusím nikomu zdôverovať, že sa to všetko zrúti a ja sa budem musieť vrátiť do pekla zvaného DOMOV. To nechcem! Ale čo mám robiť? Pomohla mi a verí mi. Trávi so mnou všetok svoj čas. Prečo?!
Spýtaj sa jej to, je to jednoduché.
Nie je, to veru nie.
Čoho sa bojíš, možno ti bude ľahšie. Všetko bude ľahšie.
Iba Boh vie urobiť prevrat. Ja nie, zatiaľ nie.
Nesnažíš sa Maťo. Nesnažil si sa ani doma a preto si tam kde si. Nevieš čo chceš a preto sa bojíš. Bojíš sa že si do tohto všetkého vhupol nepremyslene čo je aj pravda. Vráť sa domov, všetko bude inak.
„Nebude, už nič nebude inak!!!“ Neuvedomil som si že som vykríkol a to nie je v sebe ale aj v tom sklade. Kristy bola vystrašená. „Čo sa deje?“ „Nič!“ Osopil som sa na ňu, išiel dozadu, zamkol sa v malej miestnosti a plakal. Asi by bolo lepšie keby ma ten muž nezastavil a ja odišiel tam hore do neba pod škrípajúcimi brzdami vlaku.
Kristy už odišla keď som vyšiel. Nezanechala ani odkaz, nič. Zamkol som sa a zamieril do baru kde som si kúpil fľašu vodky a zopakovalo sa to čo včera, len s tým rozdielom že mi nepomohla Kristy. Nepomohol mi nik. Spal som v parku na lavičky. Pršalo no ja som už nič nevnímal iba vlastné myšlienky v ktorý som kričal o pomoc, hádzal sa po vlak ktorý však iba cez mňa prešiel akoby som bol duch.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.