DZT 4.kapitola Tábor
4.kapitola
Tábor
Silviu ráno prebudili slnečné lúče, zdalo sa, že tento nedeľný deň bude nádherný.
Zbehla do kuchyne na raňajky ak si pohne ešte stihne omšu o deviatej, a potom bude mať celý deň len pre seba. V kuchyni bola jej mama, z okna na ňu dopadalo slnko a osvetľovalo jej tvár. Bola krásna aj keď trochu staršia. Jej mama mala hnedé vlasy a na nich natáčky. –Dobré ráno. Čo za škatule sú pred dverami?-
- Debny musím zistiť čo v nich je, no najskôr idem do kostola.- rýchlo zhltla raňajky, navliekla si rifle a upaľovala do kostola . Z kostola sa ponáhľala ešte viac ako tam .Roman s Karolom tam neboli, asi ešte spali. Cestou si plánovala ako príde domov a začne rozbaľovať škatule. Keď prišla domov jej plány sa zrútili. V obývačke sedel spolužiak, ktorého mala doučovať matiku. Pretože prepadol. Bolo dosť ťažké učiť ho keď jej myšlienky niekam utiekali. Po dvoch hodinách to vzdala a poslala ho domov. No Silvia zasa nemohla uskutočniť svoje plány. Bolo už skoro dvanásť, a tak musela ísť pomôcť mame variť obed. Okolo druhej mala chvíľu voľna. Zbehla ku dverám a chcela odniesť škatule do izby. Zaprela sa a ledva ich nadvihla. Pomalým nemotorným krokom sa vyšplhala do izby. Tu ich s fučaním položila. Tých 32 schodov dá človeku zabrať pomyslela si. Dychtivo rozbalila jednu z nich , boli v nej reproduktory. –To má byť čo?- spýtala sa sama seba. V ďalšej škatuli našla mikrofón, návod na použitie. V poslednej bolo niečo dosť podobné počítaču len s viacerými tlačidlami a páčkami. –čo to je – ozvalo sa za ňou bola to jej kamoška Baša
- Aj ja by som rada vedela- na stroji bol prilepený papierik s nápisom skús to zapojiť.
Silvia chytila kábel a vložila ho do zástrčky. Na koncovke od reproduktorov bol prilepený lístok a na ňom číslo 1 to isté číslo bolo aj vzadu na jednej dierke. pripojila Stlačila tlačidlo play. V tom sa ozvalo. –Ahoj to ti trvalo. Silviou a Bašou až tak trhlo, No potom si Silvia uvedomila že niečo také bolo aj na základni a pochopila že je to vysielačka.- Pod play je páčka keď ju stlačíš smerom dole môžeš hovoriť a keď naspäť prepneš zase na odposluch. Silvia prepla páčku. -Kto do frasa si?- spýtala sa
- Ja? Zamestnanec letiska Poprad mám ťa s tým naučiť zaobchádzať. Myslel som si že to poskladáš skôr. Vraveli že si zvedavá. Ja musím uvoľniť stanicu o tom čo tá vecička ešte dokáže ti povie ktokoľvek z leteckej. –
- Fajn .......ozaj frekvencia leteckej je u nás taká istá ako u vás.-
- Hm mm. Myslím že hej.-
- Vďaka a dopočutia.-
- Ahoj-
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
- Čo tu robíš. Nemala si ísť k babičke do Trenčína?-
- Mala ale babka ochorela, tak idem až o týždeň-
- Aha a....-
- Žiadne a... som na rade ja. Kto to bol?-
- Neviem niekto s letiska.-
- Z letiska čo vy traja s tým dnes máte?-
- Ale nič. Prečo si prišla?-
- Chcela som sa ťa spýtať či nejdeš na huby.-
- Dobre ale len na chvíľu.-
Pomalým krokom kráčali po lesnom chodníčku. Tu i tam zapraskala vetvička, inak bola v lese tíš. Chodník sa zvažoval do kopčeka a končil sa pod nádhernou starobylou jedľou. Vonku bola horúčava, zem bola vyprahnutá človek nenarazil ani na obyčajnú plávku nieto ešte na dubáka. V Silvii a Baši toto počasie vyvolávalo smútok, nevôľu no asi boli jediný ktorý v tento nádherný deň smútili. Bol prvý prázdninový deň a spoza kríkov bolo počuť smiech zabávajúcich sa chlapcov. Silvia tuho rozmýšľala, na tom čo počula jej niečo nesedelo. Nech ho obracala s ktorejkoľvek strany, nevedela na to prísť. Možno pozná niečí hlas a ten ju ruší. –nie v tom to nebude- vravela sama pre seba. -Čo v čom nie je.- ozvala sa Baša
- Nezdá sa mi ten smiech.-
- Prečo smeješ sa aj ty...teda...občas.-
- Nie je to nejako blízko?-
- Nie najmenej dvadsať metrov všade sú tu kríky-
- Kríky. Ja sprostá. Sú tu kríky to mi na tom nesedelo.-
- Čo je na kríkoch také zvláštne?-
- Keď sa to tak vezme vlastne nič. No poď so mnou ukážem ti niečo o čom vedia zatiaľ len štyria ľudia. Ty budeš piata. –
- To je mi pocta.- ironicky sa zasmiala Baša. Silvia bežala popri kríkoch a na rohu zastala. –Ta dá- zvolala
- Kríky a to má byť čo? – Zo smiechom povedala Baša a zdvihla obočie.
- Pozri sa lepšie.- Baša sa prizrela
- Nič-
- Pri zemi ešte stále nič –
- Aha, máš na mysli túto úzku dieru?- ukázala na otvor
- Hej predstav si, prelez ňou –
- To fakt ty si strieľaš-
- Makaj-
- Dobre, dobre ale..- začala Baša no Silvia na ňu veľavravne pozrela.
- Vav kde to som?-
- V dvadsať metrov hrubých kríkoch-
- Úžasné a vy tu čo robíte – udivene sa spýtala na Romana a Karola, ktorý pribehli od potoka.-
- My sa hráme nevidíš ? Ó čau Silvia- pozdravil Karol
- Hello Tuším toto miesto používate dosť často.-
- No mi sme vlastne na teba čakali.-
- Fakt? A to už prečo? Ha?-
- Nevolali?- zúfalo pozrel na Silviu
- Ešte nie-
- Tak zavolaj ty.-
- Nemám tu mobil, ale keby dačo prezvoním a stretneme sa tu.-
- No dobre.- povedal Karol
- Už musíme bežať. Ahoj. –
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Silvia otvorila dvere svojej izby, jediného miesta v dome ktoré patrilo len jej. Maličká izbietka s písacím stolom a závesom za ktorým sa skrývala posteľ, bola jej kráľovstvom. Z izby viedli dvere do ešte menšej kutice v ktorej mala Silvia všetko čo potrebovala. Počítač, rádio, televízor a dnes tam pribudla aj vysielačka.
Silvia naladila 116,8 a začala hlásiť.
- Silvia volá Poprad.-
- Tu Poprad základňa odkiaľ vieš frekvenciu?- Ozval sa Ivanov hlas
- Niekedy stačí zapamätať si to čo som sa pýtala včera.-
- A....A......mys....Mart....-
-..au... ilvia....ak.. a.. ma..-
- Hej mám nejaký zlý príjem.-
- A... mas...ra...ovú...frek...nciu...
- 116,8-
- Na....ad....i..st..šest.....cel...štyr..- Silvia opatrne pokrútila gombíkom.
- Už počuješ lepšie?-
- Hej, prečo to nešlo?-
- No oficiálna stanica našej základne je 116,4-117,0. Podľa miesta vysielania.-
- Načo mi to vlastne bude.-
- Čo na čo ti bude?-
- No táto vysielačka-
- Tou ťa budeme informovať, kedy sa najskôr stretneme. Napríklad kedy vám vyhovuje aby som po vás prišiel.-
- Aj hneď- Zasmiala sa Silvia
- Ale čo poviete na tábor malých záchranárov platený z nášho vrecka?-
- Tábory neznášam.-
- Počkaj ubytovania na základniach iných tímov.-
- Viem, viem. Kopa detí a biedna strava.-
- Nie tri deti a riadna strava.-
- Čo? Len mi traja? To potom nebude tábor.-
- Hmm. To nie, to bude krycí manéver.- zdržiaval smiech Martin. Silvia bola tip ktorý neznáša klamstvá. A tak nečakal, že bude súhlasiť. No už o malú chvíľu po druhý raz zistil, že od Silvie a vlastne od všetkých troch môže čakať čokoľvek.
- Kedy a kde.- ozvala sa Silvia
- O týždeň a tu, no... možno po vás prídem.-
- Fajn a........prečo vlastne o tomto rozhovore nesmie nik vedieť? Ani Roman s Karolom?-
- Ešte neprešli skúškou, myslím tých dvoch . Neviem čo od nich môžeme čakať.-
- Ja som skúškou prešla?-
- No hej. Ukázala si čo v tebe je. A že od teba máme čakať presný opak toho čo čakáme.-
- A to ste zistili s jedného stretnutia?-
- Aj tak sa to dá povedať. Apropo tá súťaž sa bude konať počas tých dvoch týždňov. Prvý týždeň budete každý deň na inej základni. Ten druhý týždeň je rezerva ak by sa stalo niečo neočakávané. A potom bude hlasovanie každý tým má jeden hlas a budú tam aj špecialisti ktorý budú tiež hlasovať. My s vami nepôjdeme, lebo budem skúšať iný tým.-
- Mám ešte jednu otázku, ako sa tam dostaneme?-
- Jáj... sprevádzať vás bude Dušan. A nezabudni nikomu nič nehovor....Teda okrem Karola s Romanom, tým povedz čo sa chystá, nech nie sú prekvapený. No nehovor im, že ešte neukázali čo v nich je. Mohli by vyviesť nejakú sprostosť.-
- Dobre nikomu nič nepoviem. A tí dvaja nie sú hlúpy.