DZT 2.kapitola DZT
2.kapitola
Dzt
O tretej ráno Silvia, Roman aj Karol s nevoľou vstali. Všetko okolo spalo, len oni chodili po izbách a balili si veci. Keď Silvia zišla po schodoch do kuchyne, našla tam termosku s čajom a desiatu. Martin ich vypýtal na celý deň. Kým si Silvia zbalila veci, Martin jej už trúbil pred domom. Zobudila mamu a povedala jej, že už odchádza. Mama sa posadila, pobozkala ju a na čelo jej dala krížik.
Silvia bývala z nich troch najďalej preto ju Martin vyzdvihol ako prvú. V aute bola ešte jedna žena, mladá, dobre vyzerajúca. Asi spala lebo keď Silvia zatvorila dvere ani sa nepohla. Roman býval kúsok ďalej asi päťdesiat metrov. Keď mu zastavili pred domom, rozospatý vyšiel von no len čo si sadol zaspal. O chvíľu nastúpil aj Karol a začal chrápať. Martin sa obzrel, keď zistil, že Silvia nespí povedal jej aby spala aj ona.
- To nejde- povedala – neznášam cestovanie -
Martin sa uškrnul ani on necestoval najradšej, a pritom si to vyžadovala jeho práca.
-To je Amanda – ukázal na spiacu blondínu - moja kolegyňa...Pilotka – usmial sa a šoféroval ďalej.
- Včera ste mali ťažký zásah? – opýtala sa Silvia
- Ani nie. Bojíš sa výšok?-
- Nie prečo? –
- Len tak a oni dvaja ?-
- Roman hej a Karol neviem no asi nie-
- Povedz mi niečo o sebe-
- Mám trinásť rokov, šiestich súrodencov no vlastne akoby som bola jedináčik.....-
- Ako to myslíš.-
- Nepatrím práve k najobľúbenejším súrodencom, som ako to oni hovoria príliš kockatá, nudná.
-Čo máš rada?-
- Dobrých ľudí, halušky a kriminálky.-
- No v tých kriminálkach dobrých ľudí moc nie je. – Silvia sa zasmiala
- Ste milenci?- ukázala na Amandu , až po tom si uvedomila aká je drzá a nachytro dodala –Prepáčte.- Martin sa však neurazil
-Ako si na to prišla? Ty zvedavec- zasmial sa.
-Nie je to ťažké, tak isto hľadia Roman s Karolom na priateľky.-
-A čo ty, máš priateľa?-
- Ja? Kdeže na to som ešte malá.-
- Ale nevrav, nebodaj si mladšia ako oni dvaja – pritom ukázal na oboch chlapcov. Jedného mala po jednom boku chrápal , a druhý si cmúľal prst. Obaja boli o ňu opretý hlavami.
- Nie celkom len o niekoľko mesiacov –
- A čo oni dvaja? Čo mi o nich povieš? –
- Obaja majú trinásť Roman má dvoch súrodencov Martina a Ivetku. Martin je najstarší. Karol má jedného mladšieho brata, už ste ho videli predvčerom.
Otec im zomrel pred dvomi rokmi. Karola to položilo. Nevedel sa s tým zmieriť. Vtedy som ho spoznala lepšie. Chodili sme spolu do triedy, no o spolužiakov som sa nezaujímala. Bavila som sa len s Romanom, toho som poznala od škôlky a boli sme dobrý priatelia. S Karolom ma zoznámil vlastne Roman, keď sa dozvedel, čo sa mu stalo a videl aký je zničený, jednoducho ho zobral k nám. Odvtedy sme najlepší priatelia. Do našej partie patrí aj jedno dievča, no s tým to nie je také dôverné . Využíva nás ako skrýšu, rodičia ju dosť často bijú.-
- Takže Roman je tvoj priateľ, vieš ako to myslím . -
- Je môj priateľ, no nechodím s ním, ak ste to tak mysleli. -
- Myslel, ale ak sa máte tak radi, prečo spolu nechodíte? -
- Nemôžte ma nechať na pokoji, nemám chuť rozoberať svoj ľúbostný život-
- OK. Len sa nehnevaj, som hrozne zvedavý.-
- Mne to nevadí, všetci traja sme len priatelia nič viac a nič menej. Aspoň dúfam.
V tom sa žena vedľa Martina prebrala .-Ako ďaleko sme ešte odtiaľ?- spýtala sa rozospato. Mala príjemný hlas.
-Už 170 km –
-Čo?- zhrozene vykríkla žena –to do šiestej nestihneme
- Nestresuj do šiestej to dajako stihneme.-
- Možno prísť tam, no isto nie aj naspäť.- povedala nahnevane
- Čo si robil, stratil si sa a či čo??-
- Nie nestratil.-
-A čo ...........- nedokončila vetu lebo sa pred ňou zjavila letisková hala –prečo ideme na letisko ty si niečo zabudol???- to už Silvia nevydržala a rozchichotala sa. Amanda sa prudko otočila a prekvapene na ňu hľadela.
- No super. Ty si ich už vyzdvihol? Asi som prespala polovicu cesty-
- Ahoj ty si iste Silvia –
- Teší ma –odpovedala Silvia
- Zobudíme ich ?-opýtal sa Martin
- Radšej nie – zahundral Amanda a otočila sa k Silvií – na pripni im to – podala jej visačky s ich menami. Na papier napísala krasopisným písmom Choďte do letiskovej haly a ohláste sa na pasovej kontrole!!!! To prilepila medzi sedadlá. A spolu s Martinom a Silviou odišla .Cestou podala Silvii visačku s jej menom. Keď zbadala Silviin začudovaný pohľad dodala – To len pre istotu, keby si sa stratila –
Martin a Amanda zaviedli Silviu do útulnej miestnosti, kde sedeli traja muži a pozerali telku všetci boli oblečený v červenom. Keď vošli len zdvihli pohľady a kývli im, podľa všetkého mali nočnú. V miestnosti bol pohodlný gauč, dve fotelky a stôl cez dvere na opačnej strane izby bolo vidieť umývadlo plné neumytého riadu. Silvia sa pozrela von oknom cez otvorené dvere hangára. Uvidela tam helikoptéru nádhernú červenú helikoptéru. V očiach sa jej zaiskrilo. Amanda si to všimla.
-Chceš ísť k nej?- Silvia len prikývla. Mala jeden veľký sen. Túžila letieť na takomto stroji. No ona ešte neletela ani lietadlom. Keď spolu s Amandou vychádzali z miestnosti, vrazili do nejakej ženy. Tá Amandu pozdravila a vybrala sa s ňou. Silviu si vôbec nevšimla. Amanda si sadla na schodík pred dverami a pozrela na ženu. Podľa Silviinho úsudku mohla mať okolo tridsať rokov tak ako Amanda. V tom Amandou trhlo a skríkla –Kde je ?-
- Kto?- zasmiala sa Lucia
- To dievča.-
- Myslíš tamto?- ukázala na dievča prstami prechádzajúce po helikoptére.
- Silvia, prepáč zabudla som na teba.- zakričala na ňu Amanda
- To nič.- Zasmiala sa Silvia a podišla k nej.
- Toto je Lucia, naša lekárka. Lucia toto je Silvia. –
- Teší ma.- odvetila Lucia
- Potešenie je na mojej strane. – odpovedala Silvia
- Á tu ste –objavil sa za nimi chlap -všade vás hľadám tu máte tých dvoch spachtošov.- dodal a postrčil pred seba oboch chlapcov.
- No a toto....- začala Amanda –......je Karol s Romanom. Či naopak?-
- Nie správne a vy ste?-
- Toto je Amanda pilotka a Lucia doktorka. –zakročila Silvia. Chlapci sa rozpačito poobzerali .Silviu si totiž nevšimli.
No keď sme tu už všetci spolu, poďme dnu povieme vám načo ste vlastne tu.
Po tom čo sa vrátili do izby bolo v nej už dosť rušno. Amanda Silvii Romanovi a Karolovi predstavila všetkých prítomných. Peter to bol sanitár mal blond vlasy a okrúhlu tvár. Boris bol lekár, mohol mať okolo 40 rokov. Ten kto sa im však najviac páčil bol Ivan. Muž s očami modrými ako nebo úsmevom malého dieťaťa ktoré práve niečo vyviedlo mal čierne vlasy a na nich červený melír. Bol pilotom. Všetci mali dobrú náladu, zjavne boli dobrá partia.
V tom však Amanda zatlieskala. Všetci stíchli, Silvia čakala dlhý príhovor no Amanda prešla hneď k veci. –Chceli by sme sa vás opýtať, či by ste chceli byť taký ako mi . Lietať vo výškach ako vtáci a občas niekomu pomôcť.-
Karol Silvia a Roman vytreštili oči
– To sa predsa nedá –skríkol Roman
–Sme len deti.- Dodal Karol
–Všetko sa dá, je vyhlásený konkurz na jeden záchranársky tím. Určené skupiny mali vybrať tri deti vo veku od 10 do 15 rokov . No a mi sme si vybrali vás takto na poslednú chvíľu ,nevedeli sme že je to povinné pre nás, no nie pre vás, vy sa pokojne môžete rozhodnúť že do toho nepôjdete. Ale ešte pred tým ako nám poviete vaše rozhodnutie by sme vás zobrali na okružný let ak súhlasíte.- Karol Roman a Silvia na seba začudovane ba aj trocha znepokojene pozreli. Čakali čo povie ten druhý, lebo sa báli že s tým čo povedia nebude niekto súhlasiť. Po dlhej chvíli ticha, keď si už Amanda myslela že odmietnu sa ozval Roman – Ja som za , ale varujem vás mám strach z výšok.-
-To mi vieme.- povedal Martin a žmurkol na Silviu. Karol si to všimol a hneď pochopil, že Silvia toho o nich dosť povedala.
-A kedy pôjdeme?- spýtala sa trochu zamyslene Silvia
-No..... až po obede teda ak tu niečo nájdeme nemá kto nakúpiť. Treba však vyriešiť ešte jednu otázku a tou je kto bude pilot kto lekár a kto sanitár. –
-Pilot bude Silvia.- povedali obaja chlapci.
-OK. Nám je to úplne jedno. A kto s vás dvoch bude lekár a kto jeho pomocník?-
-To je už tvrdší oriešok.-
-Kto má z vás dvoch lepšie známky? Koniec koncov je to jedno čo sa týka záchranárstva budete sa učiť všetci traja akým spôsobom to nechám na vás, ale lekár by mal byť ten čo má lepšie známky.-
-Tak to budem asi ja- zasmial sa Roman
-Dobre ja pôjdem teraz so Silviou tam oproti – ukázala na helikoptéru – a vy dvaja si tu pokecajte s doktormi .
Amanda Silviu posadila na miesto spolujazdca a dovolila sa pýtať na čo chce. Silvia dlho nečakala a pustila sa do vypytovania . Keď Amanda videla veselé ohníčky v jej ešte detských očiach, z radosťou jej odpovedala, ba jej aj dovolila niečo vyskúšať.
Silvia bola šťastná ako blcha, plnil sa jej sen, bude letieť aj keď to isto nevyhrajú ale ona bude letieť. Amanda si pri pohľade na ňu pomyslela, že možno oni sú tí pravý, boli slušný, milý, odvážny. O necelú polhodinu Silvia presne vedela, čo kde je a čo na čo slúži.
Ani Roman s Karolom sa však nenudili. Po tom čo im Martin s Luciou ukázali výbavu záchranára začali rozprávať príbehy o ľuďoch a nešťastiach ktoré sa im stali. Počúvali ako vo vytržení a ani si nevšimli že vošla Silvia s Amandou a prisadli si. Aj Silvii sa príbehy páčili no nebola nimi až taká zaujatá, preto si všimla muža ktorí vošiel ,bol to ten čo doviedol Romana s Karolom. Keď Boris skončil svoj príbeh, muž zakašľal. -no myslím že by sme sa mohli najesť- Vtedy si Karol uvedomil aký je hladný. Od večera nič nejedol.
-No a toto je náš super údržbár so zlatými ručičkami Dušan.-
-Ale no tak nelichoťte mi.- usmial sa na deti Dušan
- Na obed nemáme žiadnu slávu len instantnú polievku z bufetu.-
- No tak to mi máme niečo lepšie. -zasmiala sa Silvia a začala s batoha vyťahovať oštiepok, šunku ,bochník chleba, fľašu mlieka med a korbáčiky.- záchranári na ňu len udivene hľadeli.
-Tvoja mama mala asi pocit že ti nedáme jesť.- zasmial sa Peter.
-To nie mi traja toho dosť zjeme a moja mama to dobre vie.-
-No dobre ale ja by som toto nezjedol ani za týždeň-
-My za päť minút.- zaškľabil sa Karol