DZT 6.kapitola DZT
6.kapitola
V objatí smrti
Dni bežali a Silviu Romana a Karola čakala posledná zastávka tohto “konkurzu”Banská Bystrica. Keďže Silviu z nemocnice prepustili hneď na druhý deň konkurz sa veľmi neomeškal. V Banskej Bystrici mali Silvia Roman a Karol predviesť čo sa naučili v praxi, pri skutočnom zásahu. Všetci traja boli plný napätia, keď vchádzali do budovy letiska. Chodby boli prázdne nikde ani živej duše, všade sa ozývali ich kroky. Z tej budovy šla hrôza . Bolo to akoby prechádzali mestom Duchov v ktorom nič nie je skutočné, naopak všetko je z najjemnejšieho skla ktoré sa pri najmenšom závane vetra rozsype na milióny kúskov. Dušan ich previedol chodbami, ktoré im pripadali ako nekonečné bludisko z ktorého sa už nikdy nedostanú. Ani jeden z nich nevedel určiť čas počas ktorého kráčali, no zrazu stáli pred mohutnými dubovými dverami spoza ktorých sa ozýval, do ticha bijúci hluk . Za tými dverami bolo všetko čoho sa báli, boli tam ľudia ktorý možno spečatia ich osudy. Dušan otvoril dvere a vstúpil, ani jedno z detí ho však nenasledovalo, stáli tam ochromený tým čo videli uprostred toho “mesta duchov” bol raj plný usmiatych ľudí. - Á tu máme našich Popradčanov- Zasmial sa blondiak, stojaci v strede skupinky.- No tak, poďte dnu my vám z nosa neodhryzneme.- Roman, Karol a Silvia vošli dnu. Zrazu sa okolo nich zhŕkla celá spoločnosť, podávali im ruky a vykrikovali svoje mená. Zaznelo tam Mišo Peťo, Daniel, Ivan a mnoho ďalších. Po tomto burácaní a predstavovaní nastalo trápne ticho. Nikto nevedel čo povedať. No ani nemusel o pár sekúnd sa ozval alarm. Tento uši trhajúci zvuk zvolával Bansko-bystrický tým do akcie. – Už je to tu Popradčania.- zasmial sa blonďák Mišo a bežal k helikoptére Silvia Karol a Roman bežali za ním.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
-Sme takmer na mieste, spojím sa s políciou.- Informoval Silviu Daniel pilot.
-O.K- pousmiala sa Silvia. Pod ňou sa rozprestierala diaľnica s množstvom policajných áut, idúcich vedľa seba. Pred nimi uháňal autobus plný detí. Inak nebolo na diaľnici ani jedno vozidlo.
- Helikoptéra hlási prílet na pozíciu.- ohlásil Daniel
- Ostaňte na pozícii a sledujte dianie.-
- Helikoptéra žiada bližšie informácie o zranených a väznených.-
- Obeťou únosu sa stal autobus vezúci 52 detí, vo veku od šiestich do sedemnástich rokov, a dve učiteľky z tábora. Predpokladaný počet zranených traja, bližšie informácie nemáme.-
- Dá sa dostať dnu? – opýtal sa Roman.
- Nie únosca je ozbrojený.-
- A čo cez strešné okno.- napadlo Karola
- To tiež nepôjde máme k dispozícii rovnaký autobus cez strešné okno sa dnu nedostane ani jeden z mojich mužov.-
- Z vašich možno nie, no mi sa tam vopcháme.– svitlo zrazu Karolovi.
- Akože vy. Nevmestí sa tam žiaden z nás ani z vás, jedine že by ste mali veľkosť dvanásť ročného dieťaťa.-
- Nestačí trinásť?- dobiedzal Karol.
- To je jedno.-
- Nie je to jedno.- Odvetila Silvia
- Mi máme trinásť.- dodal Roman. Na druhom konci bolo ticho – Vy si zo mňa strieľate?-
- Nie máme trinásť.-
- To môžem dosvedčiť aj ja.- zamiešal sa do rozhovoru Daniel.
- Nevoláte sa náhodou Roman, Silvia a Karol?-
- Ako ste na to prišli.-
- Tri deti vo veku trinásť rokov na palube záchranárskej helikoptéry, kto to len môže byť.- odvetil policajt ironicky
- Buď mi alebo ďalších päť tímov.- povedala Silvia s rovnakou iróniou v hlase.
- No ale hlas nemôže byť dvakrát rovnaký.-
- Kto si?-
- Hádaj kto asi som.-
- No, buď Oto alebo Anton. Ale ktorý nemám ani potuchy.- vzdychla Silvia
- Som Anton, ale teraz k veci. Muž chodí hore dole po autobuse a vyhráža sa, že len čo sa o niečo pokúsime začne strieľať. Ak by ste tam vliezli asi by vás rozstrieľal.-
- Máte s nimi nejaké spojenie?- nedala sa odbiť Silvia.
- Jasné, že máme.-
- Tak tam zavolajte ..........- Svoju vetu nedokončila lebo sa ozval výstrel -.......už máte aj prečo a my zatiaľ skočíme na strechu.-
- Má to dačo do seba, ale ako sa chcete dostať dnu?-
- To uvidím až na streche.-
- Fajn môžete to skúsiť. Chcete zbraň?-
- Aby sme ostrieľali všetky deti?- Trefne poznamenal Karol
- Tak čo potrebujete?-
- Nepriestrelné vesty.-
- Máte ich mať.- Daniel začal pristávať pričom si mrmlal popod nos: - Myslíte že viete čo robíte?-
- Hej.- usmiala sa naňho Silvia
- Len tak vás pustiť nemôžeme, musíme mať povolenie aspoň od Dušana.- Roman zavolal Dušanovi a donútil ho súhlasiť s ich plánom. Potom si obliekol vestu a mohli vzlietnuť. Ani jedno z detí v autobuse netušilo, že na ich záchrane sa podieľajú ich rovesníci, obyčajné deti z Oravy.
- Fajn na tri.- ozval sa Oto- Tri, dva, jedna, štart.- odrátal ich. Silvia Roman a Karol skočili. Dopad bol prudký a veľmi to zabolelo. Silvia sa začala kĺzať po hladkej streche autobusu. Už, už si myslela, že spadne, keď ju zachytili dva páry rúk. – Strešné okná sú na streche nie na boku.- Zašepkal jej Roman do ucha a vyceril zuby.
- Ďakujem, zabudla som. Čo urobíme teraz? –
- Najskôr by bolo dobré nazrieť dnu.- Navrhol Karol
- Dobre, držte ma.- súhlasila Silvia a strčila hlavu do otvoru, v tom okamihu ju však vytiahla a uľahčene si vydýchla. Únosca totižto prechádzal popod okno a bol by ju aj zbadal, keby sa pozrel správnym smerom. – Musíme ho vylákať do okna, -napadlo zrazu Silviu, - Otvor je priúzky neprejdeme tak ľahko ako sme si mysleli. Ak ho vylákame do okna jeden z nás stihne prejsť cez druhé a potiahnuť ho za nohy.-
- Dobrý nápad ale hore ho musíme zdržať, napríklad tresnutím po hlave, inak nás postrieľa-
- Idem prvý som najmenší. Ponúkol sa Karol-
- Tak na tri.- odrátala Silvia a pustila na podlahu autobusu vreckový nožík. Únosca sa zastavil, pozrel hore, no nič nevidel. Stúpil si na sedadlo aby dovidel na strechu. Ledva však vystrčil hlavu niečo ťažké mu treslo po hlave, bola to Silviina topánka. Len čo sa spamätal s prvého šoku, chcel strieľať, no vtom ho niečo potiahlo za nohy a on spadol.
Hneď za ním stratila stabilitu aj Silvia a spadla dnu. Jej pád bol presne načasovaný. Únosca chcel práve vystreliť na Karola, keď mu Silvia pádom zlomila ruku v ktorej držal zbraň. Únosca však stačil vystreliť a zasiahnuť Karola do nohy. Ten od bolesti zmraštil tvár, keď sa mu však Roman pozrel na ranu zistil, že je to len škrabnutie. Silvia únoscovi zobrala zbraň a namierila ju naňho. Roman medzi tým kázal šoférovi aby zastavil. Únosca sa len škeril a zamrmlal si tak aby to všetci počuli – To by som nerobil, je tu bomba a keď znížite rýchlosť pod 100 km/h...buchne to.- Silviu striaslo no neprestala naňho mieriť.
Karol sa poobzeral okolo seba. Medzi sedadlami ležal chlapec a ťažko dýchal, na sedadle bolo dievča zo strelnou ranou na boku, ďalšie bolo postrelené do ramena, jeden chlapec mal ruku v čudnom uhle a dievča rozbitú hlavu.
- Volaj lietadlo, nech pošlú tašky.- ozvala sa Silvia. Karol sa pomaly nadvihol, vybral z vrecka vysielačku a podrobne opísal situáciu. Roman podišiel k chlapcovi medzi sedadlami a zmeral mu tep. – Je tu nejaký dospelý?- opýtala sa Silvia
- Áno ja.-
- Tu máte zbraň, nepustite ho z očí.- povedala Silvia a podala nabitú zbraň žene, ktorá sa ozvala. Potom podišla k dievčaťu s dierou v bruchu. Veľmi krvácalo a stranilo veľa krvi. Keďže nemala potrebné veci musela ranu zatlačiť rukou. –Au.- zjojklo dievča.
- To nič, to nič.- snažila sa upokojiť dievča Silvia. Ak by sa začalo hýbať mohlo by si vážne poškodiť orgány . V tom nad ňou niečo duto buchlo. Silvia pozrela hore a v otvore zbadala škeriaceho sa Miša. – Ako to vyzerá?-
- Nie veľmi dobre, sedíme na bombe.-
- Viem myslel som ranených.-
- Tak to vyzerá ešte horšie. Nejdeš nám pomôcť?-
- S radosťou, stačí len povedať a ja sa scvrknem.- zasmial sa Mišo
- No scvrknúť sa, asi nescvrkneš. Namiesto toho by si mohol zväčšiť otvor.-
- To by ma nenapadlo.-
- Máš tašku? –
- Jasnačka. –
- Tak mi ju daj, no nie.- zazubila sa Silvia. Mišo hodil cez okienko tašku a Silvia Karol a Roman z nej vyberali to čo potrebovali. V liekoch sa veľmi nevyznali aj keď sa ich učili používať celý týždeň, neboli si istý čo na čo slúži. To bol dôvoď prečo s tašky mizli len obväzy a dezinfekčné prostriedky. Silvia obviazala ranu dievčaťu s ranou na boku, Roman sa postaral o chlapca s prestreleným ramenom a Karol, ten sa pomaly pozviechal a trápil sa s chlapcom medzi sedadlami, u ktorého nevedel prísť na príčinu stavu v ktorom sa nachádzal. Táto príčina sa objasnila až keď ho prenášali do uličky kde bolo viac miesta. Keď ho prenášali vypadlo mu z vrecka na bunde inzulínové pero. Bolo prázdne. Silvia sa pokúsila nájsť ďalšie v jeho vreckách no nenašla nič.
- Mišo? – ozvala sa Silvia. Mišo práve trhal plech zo strechy a bola to namáhavá práca pri ktorej pracoval takmer bez dychu. Preto mu chvíľu trvalo kým odpovedal. -Čo je?- opýtal sa po chvíli ticha. – Kde je inzulín?-
- Pre čo? Načo ti je?- opýtal sa začudovane, no potom dodal:- naboku v malej kapse je inzulínové pero-
- Dík, a ako sa to pichá?- spýtal sa Karol . Dušan mu to opísal a on podľa toho pichol chlapcovi inzulín. Roman medzi tým ošetril rozbitú hlavu a vykĺbené rameno a podišiel k nim. Chlapec už vyzeral oveľa lepšie a tu mu nemohli už nijako pomôcť.
- Musíme ich dostať von.- zašepkala Silvia
- A ako asi ty šikovná.- zaškľabil sa nervózne Roman.
- Helikoptérou to pôjde pomaly .- zamyslela sa Silvia. Keď tu zrazu oproti nim išlo nákladné auto až po vrch naložené pilinami.
- Mišo?- ozvala sa zadumane Silvia.
- Hm.-
- Spoj ma s policajtmi-
- Už.-
- Tu Oto. Čo si prajete?-
- Neuhádneš.- smiala sa Silvia
- Tak vrav.- povzdychol si Oto a modlil sa aby to bolo vôbec možné.
- Uzavrite cestu v oboch pruhoch a.....-
- Tak hovor , nehanbi sa.-
-........Pred chvíľou nás obišla Tatra s pilinami. Požičajte si ju a dobehnite nás.-
- Načo vám to bude?-
- Uvidíš.-
- Mišo ako ti to ide?-
- Pomaly o 15minút to bude.........možno.-
- O.K. Makaj.-
Kým sa s ním dohadovala, Oto s Antonom doháňali Tatru. Tóno Vystrčil ruku s červenou stopkou a prinútil šoféra zastaviť na krajnici – Vystúpte z vozidla- zavelil hromovým hlasom Tóno. Len čo muž opustil vozidlo nastúpil doň Oto a naštartoval. Muž sa zhrozene obzrel – Hej, to je moje auto!- skríkol nahnevane.
- Zabavujeme ho na dobu neurčitú.- zakričal Tóno
- Toto vám neprejde podám na vás žalobu.- vykrikovala za nimi šofér, no oni ho už nepočuli. Uháňali tak rýchlo ako to tatra dokázal a za nimi sa tiahol pilinový závoj.
Keď dobehovali autobus ozvali sa Silvii. -Čo teraz?-
-Poďte vedľa nás a jeden nech vylezie hore na vlečku, bude chytať deti. Peťo máme tu jednu ťažko zranenú, budeme potrebovať nosidlá.- Silvia vyšla na strechu a pomáhala deťom za ňou. Menšie podávala Tónovi a ten ich hádzal do pilín, tie väčšie skákali samé. Po tých zdravých nasledovali ľahko zranení, o chvíľu už v autobuse ostali len oni traja, dve učiteľky dievča s ranou na bruchu, únosca a šofér. Nad hlavami im niečo zaprašťalo, to sa Mišovi a Peťovi podarilo prebúrať strechu. Silvia poslala hore najprv zločinca potom išla učiteľka zo zbraňou za ňou Roman s Karolom podali cez otvor dievča. A na koniec prikázali vodičovi aby odišiel aj on. Ten však odísť odmietol, lebo by to vybuchlo. Silvia mu prezradila, že jej otec je šoférom autobusu a učil ju šoférovať. Čo vlastne nebola pravda ale šoférovať vedela aspoň trocha. Muž sa na ňu neveriacky pozrel, no vstal zo sedadla a vystúpil na strechu. Keď už bol hore, poprosila Silvia o odchod aj Peťa s Mišom. Poslúchli ju z jej hlasu bolo počuť niečo, čo človeka nútilo urobiť to, čo káže bez zbytočných otázok. – Teraz je rad na vás.- Povedala Silvia Romanovi a Karolovi.
- My tu ostaneme všetci za jedného. –
- Nie.- pokrútila hlavou Silvia – Jeden za všetkých, ten jeden budem ja a tí všetci ste vy takže von.- opravila ich, no keď videla ako sa tvária s úsmevom dodala- Nebojte sa ešte ma uvidíte živú.- Po tomto sľube ju Roman s Karolom opustili a ona ostala sama v prázdnom autobuse. Rozmýšľala nad tým, čo ešte chce prežiť a čo už prežila. Keď ju zrazu z premýšľania vytrhlo červené svetielko na palubnej doske. Dochádzala jej nafta.
Z Tatry sa na scénu dívali. Autobus sa zrazu odklonil s cesty a vybehol na pole len čo ho nerovný terén spomalil autobus vybuchol. -Nie!!!!!!- zvolali naraz Roman s Karolom a rozplakali sa len čo tatra zastala, vybehli z nej a začali prehľadávať trosky.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Silvia ležala na ceste v bezvedomý, keď k nej pristúpil Daniel. On jediný videl čo sa skutočne stalo, lebo bol nad nimi. Chytil Silviu za rameno a zatriasol ňou. Tá sa prebrala a akoby rozospato sa poobzerala. -Si v pohode?- spýtal sa jej ustarostene. Len prikývla a postavila sa na nohy. Obraz čo pred sebou videla nevedela pochopiť. Oto, Tóno, Roman, Karol, Dušan, Peter sa prehrabávali v horúcich troskách autobusu akoby niečo hľadali. -Čo hľadajú? – spýtala sa Silvia Dušana
- Teba. Myslia si, že si ostala dnu.- Silvii nebolo viac treba, podišla bližšie a zvolala
- Koho hľadáte?- Všetci sa prekvapene obzreli a keď zbadali kto na nich volá, rozbehli sa k nej. Roman s Karolom ju srdcervúco objali a plakali jej na pleciach. – Ale no tak. Veď som vám vravela, že ma ešte uvidíte živú.- Zašepkala im do ucha a tí sa ešte viac rozplakali.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Noc ubehla ako voda a ráno privítalo Romana Karola a Silviu úžasnými raňajkami na účet 5 hviezdičkového hotela v ktorom spali. Majiteľ im tak chcel poďakovať za to, že pomohli zachrániť jeho dcéru. No to ráno im prinieslo ešte jedno prekvapenie. Len, čo vstali, obliekli sa niekto im zaklopal na dvere. Boli to Martin, Amanda, Lucia a ešte niekto. Za nimi stála postava muža asi tridsaťročného – Braňo!- zvolala Silvia a rozbehla sa k svojmu veľkému bratovi. –Čo tu robíš?-
- Prišiel som ťa pozrieť, zistiť ako sa máš.- povedal prosto. –Čo to tu máš?- zdvihol ruku a prešiel jej po jazve na čele.
- Nič.- odtiahla sa od neho Silvia, ešte stále ju to bolelo.
- Ako, že nič? Silvia ja nie som slepý.-
- Braňo, ja..........- pozrela sa na všetkých vôkol seba -.........nemôžem.-
- Môžeš. Stretneme sa o hodinu na letisku.- usmiala sa na ňu Amanda a vyhnala všetkých z miestnosti . –Nemusíš nič skrývať, aj tak by si mu to povedala.- pošepkala jej, keď zatvárala dvere.
- No tak, čo to tam máš?- spýtal sa Braňo znova.
- Vidíš tak prečo sa pýtaš?- odpovedala pridusene Silvia
- Čo sa ti stalo? –
- Zbil ma niekto, koho nebudem menovať, no už dávno som mu odpustila. Sprav tak aj ty.- svojmu bratovi nevedela klamať a vlastne sa ani nikdy nesnažila. Veď on bol jediný, kto poznal to na čo myslí, vedel ako sa cíti, vždy ju chápal. Boli na jednej myšlienkovej línií.
- Ako môžem odpustiť niekomu, kto ti tak veľmi ublížil?-
- Ľahko, je ľahké odpustiť ťažšie zabudnúť. Ak som dokázala odpustiť ja, zvládneš to aj ty.-
- O.K. Odpustím ale nezabudnem. A čo inak, ako ide tábor?- zmenil tému.
- Myslím, že vieš, že to nie je žiadny tábor.-
- Viem ale chcel som to počuť od teba. Zháňal som ťa v Poprade a keď som povedal kto som, hneď ma vzali tu. Povedali, že sa o teba boja, vraj si za tie dva týždne prežila toľko stresujúcich situácií, že by to zničilo aj ich. Vraj o tom nehovoríš, boja sa toho, že sa zrútiš.-
- Pekné od nich. Nie je sa čoho báť. Videla som síce hrôzy, aké si nevieš ani predstaviť, no som v pohode. Ak sa naučíš odpúšťať, naučíš sa preniesť cez určité veci. –
- Ako vidím si úplne v poriadku.- usmial sa na ňu Braňo.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Braňo odviezol Silviu na letisko. Vošiel s ňou do haly , tam ju už čakal Roman s Karolom. – Počkám ťa tu.- Povzbudzujúco sa usmial na Silviu a sadol si na lavicu vedľa dverí, do ktorých vstúpili. V miestnosti bolo pódium a pod ním rady stoličiek Tri z nich boli ešte prázdne, na tieto sa naši traja priatelia skĺzli a v tichosti čakali, čo bude. Na pódium vystúpila staršia žena, mala krivý nos a nohy do o. – Srdečne vás tu vítam. Vítam tu hlavne prezidenta Slovenskej republiky, ministra vnútra, ministra zdravotníctva, zástupcov záchranárskych tímov, no a v neposlednom rade vás milý uchádzači. Vy sami, milý uchádzači ani netušíte, že od momentu, čo ste sa dozvedeli o šanci stať sa DéZetTéčkom vás pri každom zásahu snímala kamera.... s tohto záznamu sme urobili zostrih dlhý 15 minút vaše tváre na ňom, pravdaže, nie je vidno, čo nám celkom vyhovuje a naši porotcovia sa môžu rozhodnúť bez toho aby vedeli za koho hlasujú. Každý zástupca záchranárskych tímov hlasuje nielen podľa rozhodnutia tu prítomných kolegov, ale aj podľa dohovoru ostatných členov tímu, ktorý sú v službe a videá uvidia na internete, svoje rozhodnutie oznámia telefónom. DéZetTéčkom sa stane tím, ktorý sa umiestni na prvom mieste. No je tu možnosť, že sa do dvadsiatich štyroch hodín tejto možnosti vzdá a na jeho miesto nastúpi partia ktorá sa umiestnila na druhej pozícii. Takže čo som mala to som povedala.- Zhasli svetlá a začalo sa premietanie. Prvé video po ňom druhé... a tak o šlo stále jedni boli lepší druhý horší. No všetci boli dobrými a nemilosrdnými súpermi. Konečne sa začalo premietať posledné video a to všetkých prebralo. Osoby na ňom boli skutočne dobré. Toto video striedali výbuchy smiech a vzápätí napätie a zasa smiech. Len traja ľudia sa ani nezasmiali. Boli to Silvia Roman a Karol, tí pokojne spali na stoličkách. Zažali sa svetlá a porota sa odišla poradiť. Porada netrvala dlho a keď sa vrátili, prezident SR vyhlásil výsledky. – Takže chcem povedať, že sme museli trochu pozmeniť pravidlá, keďže sme sa na najlepších dohodli výnimočne jednohlasne, museli sme umelo vytvoriť druhé miesto. Takže na druhom mieste sa umiestnilo video číslo tri.-
- Čiže Banská Bystrica. – dodala žena ozval sa potlesk a smiech.
- No a na prvom mieste ako asi všetci súhlasíte sa umiestnilo video číslo šesť, kto to je?-
- No to je tím z......dozviete sa po reklame......srandujem .......tím z Popradu.- po tomto vyhlásení sa ozval potlesk. – pozývam výhercov tu hore ku nám.- ostalo ticho nikto sa ani nepohol. –Sú tu vlastne Popradčania? – spýtala sa žena a svojimi sovími očami blúdila po mládeži pod sebou.
- Hej tu. – ozval sa jeden chlapec a zadúšal sa smiechom. Všetci sa pozreli tým smerom a začali sa smiať. -Ťažký týždeň.- skomentovala to žena -zobuďte ich prosím.- Niekto do nich drgol. –-Čo sa deje?- zvolala vystrašene Silvia
- Vyhrali ste prvé miesto a máte ísť na pódium.- informoval ju vedľa sediaci chlapec. Silvia na neho vyvalila svoje očiská a sadla si, čím zobudila oboch chlapcov.
- No tak čo idete ku mne alebo mám ísť ja k vám.- Všetci traja sa hanblivo postavili a vyšli na pódium, tu im potriasla rukou žena a prezident im podal poukaz na hodiny kurzu a malú hračkársku helikoptéru. Mala červenú farbu od vrtule akoby od temena hlavy sa ako pramene vlasou kĺzali zlaté pásy. – Pravdaže tú veľkú dostanete, keď spraví pilotka skúšky a dúfam, že sa ešte stretneme.- dodal a s úsmevom ich objal. Nasledovali dlhé gratulácie a mnohé múdre reči. Mišo im napríklad povedal – Videl som čo dokážete, a preto som za vás aj hlasoval, no jedno si zapamätajte. Skôr ako začnete konať zastavte sa a porozmýšľajte. Vždy buďte samy sebou, či už vonku v teréne alebo doma, nie je dôvoď aby ste sa prestali smiať či plakať.- Keď sa nové Dztéčka dostali s tejto trmy-vrmy von, čakala ich neľahká úloha rozhodnúť sa, či ponuku prijmú alebo nie. Dušan Amanda Lucia a Braňo si s nimi sadli k reštauračnému stolu a popíjali kapučíno. Popradčania sa veľmi nepokúšali ovplyvniť ich a preto im povedali len toľko. – Je nám jedno ako sa rozhodnete. Povieme vám jedno pre a jedno proti. Pre budete môcť pomáhať ľudom a to je úžasný pocit. No a proti. Navždy to zmení vaše životy. Už nikdy nebudete len tými obyčajnými deťmi. Dozvedia sa to médiá a vy si budete musieť schovávať tváre aby nikto nevedel že ste Silvia Roman a Karol a zároveň DZT-é. To sú veci, ktoré vám môžu rozbiť priateľstvá i rodinné vzťahy.- Braňo im tiež veľmi nepomohol, nepovedal im ani jedno pre či proti. Povedal len:- Keď som bol malý bol som veľký samotár. Mama mi vždy hovorievala že som svoje telo nedostal len pre seba ale aj pre iných . Preto mám s neho vyjsť a darovať sa službe blížnym. Nikdy som nedostal šancu celkom sa darovať a vám sa táto šanca kladie pred nohy. Tak ju teda chyťte ak chcete.- DZT zamyslene sedeli a hľadeli do svojich šálok. Zvažovali že by sa mali poradiť s rodičmi a to práve nesmeli. V tom sa im akoby vízia zjavila tá istá chápavá tvár jedného s ich učiteľov. Tá tvár na nich upierala svoje nevädzové oči a ticho ako keby len pre nich šepkala – len ty môžeš dať svojmu životu zmysel a smer. Ak ti najvzdialenejšia časť tvojho srdca šepká, že to je tá cesta ktorá ťa privedie k šťastiu nielen na zemi ale aj v nebi, tak na tú cestu vykroč bez strachu. – Obraz sa rozplynul. Všetci traja sedeli ako v tranze a neprítomne na seba hľadeli. A vtedy ani sami nevedeli prečo, akoby to ani neboli oni povedali. „Prijímame.“