Zoznámenie I.kapitola
27. 2. 2010
Poviem Vám príbeh, ktorý sa Vám bude zdať čudný a nepravdepodobný, ale upozorňujem, že všetko čo tu bude napisané je pravda, aspoň myslím. Ale teraz važne, môj príbeh bude o veciach okolo mystiky.
Všetko sa to začalo strednou školou, všetci ma dovtedy volali Chloe (ale moje skutočné meno bolo Saggio Il Serpente) a hlavne doma, ale vôbec mi to nevadilo. No prvé mesiace som sa na strednej cítila skôr zle, ako dobre a zdalo sa mi, že do tej triedy nepatrím. No keď som sa začala rozprávať s jednou mojou spolužiačkou, zistila som, že máme podobné názory ohľadom mystiky. Čím ďalej, tým viac ma zaujímali veci ohľadom vampirov(upíri), luganov(lykanov, vlkolaci) a magie( čary).Na internete som hľadala obrázky, články a vedecké práce o mojej novej záľube, pravdaže tých vedeckých prác tam bolo najmenej, ale aj to sa dalo nájsť. Po ďalšom objavovaní mojej záľuby som zistila, že by som chcela byt mystickým tvorom. Bolo mi jedno čo by som bola či vampir, lykan alebo čarodejnica. Strašne som po tom túžila, dúfala som, že sa k tomu nieako dostanem, no mýlila som sa, v mojom živote sa nikdy nič také neobjavilo. Ale svoju nádej a vieru som nikdy nestratila a dúfala som ďalej sice už nie tak horlivo, ale ešte ma to úplne neopustilo. V druhom ročníku som sa na internete zaregistrovala na jednu stránku kde sa jednalo o takýchto veciach. Zo začiatku som nevedela čo napísať a, ani na čo sa mám pýtať. Ale po dvoch troch dňoch mi napísala jedna babenka, že má problém, že je tu nová a nevie čo má robiť, pýtala sa či by som jej nemohla pomôct. Vysvetlila som jej, že ja som na tom tak isto a tiež neviem ako ďalej. S ňou som si dosť dlhú dobu písala, ale potom prestala chodiť myslela som si, že ju to prestalo baviť a zaujimať. Medzi tým ako som si písala s Cattivo Il Ragno(ale jej prave meno bolo Jenifer) zoznámila som s ďalšími mne podobnými. Vždy som bola v tom, že na to veria len baby, ale mýlila som sa, chodili tam aj chalani a celkom zlatý. No ja som si písala len s jedným, síce nebol extra pekný, ale strašne veľa vedel o vampiroch a takzvane mi dával prvú pomoc pri mojom hladaní kníh a obrázkov. Netrvalo dlho a navrhla som stretko, lebo som sa ho chcela niečo opýtať, ale nie cez net, ale osobne. Stretli sme sa presne o pár tyždňov, keď v kinách dávali premieru Drakula Ascension 2. Bol to užastný film a ten Drakula, no nemám slov. Hneď potom sme si išli sadnúť do jedného baru ktorý sa zhodou okolnosti volal Secret of the Lykans. Bolo to tam super, ja som to už nevydržala a musela som sa, spýtať na svoje nezodpovedané otázky. ,,Prepáč, ale mohli by sme sa venovať mojím nezopovedaným otázkam?" nedovolila som mu nic povedať a hneď som pokračovala, ,,prečo sú upíri len zlí a zabijajú ľudí? Nemýlia sa náhodou tie knihy a filmy? A keď sa mýlia prečo nespravia film aj o skutočných upírov? Sú niekde praví upíri nie, len takí ako sme my?"
,,No počúvaj, na svete exzistujú aj normálni vampiri a nie sú to žiadny vrahovia, aspoň nie každý z nich. Pozri si tieto obrázky a hneď to pochopíš. Čo sa týka tvojich ďaších otázok tak to neviem, ale ukážem ti dnes, aj to dobré na upírstve," povedal a hneď aj pokračoval, " ak pravdže chceš, ale ak musíš ísť napríklad domov tak Ťa nútiť nebudem. Chcem ťa zobrať do jedného podniku asi takých dvadsať minút cesty," povedal a šibalsky sa usmial akoby vedel čo odpoviem.
"Jasné, že tam chcem ísť, naši tu chvíľku ešte prežijú," povedala som a brala som si bundu, ktorú som mala mimochodom prehodenú cez sedadlo stoličky.
"Musím sa priznať, že na tento zážitok nezabudnem," povedala som keď som nastúpila do auta (lepšie povedané do taxíka) ktoré nás malo zaviesť do toho podniku.
"Neboj bude sa ti tam páči, dúfam, že sa nehanbíš to by som nerád."
"Nie nehanbím sa len sa trochu bojím, ale je to v pohode."
Náš rozhovor trval až do kým sme nedošli pred podnik. Tak som sa strašne tešila, že som aj zabudla cignúť mame, že som v pohode a nič mi nie je a budem meškať, lebo sa pretiahol film. Boli sme už na mieste tak som vystúpila z taxíka. Bolo to do opustené miesto nikde-nikde a len na začiatku ulice boli svetlá. Podnik bol už len v pustej tme jedine čo tam svietilo bol nadpis podniku Plaguy Push. Taxík nás priviezol pomaly až pred vchod podniku. Vystúpili sme a ja som sa chcela pozrieť dnu, no chceli odo mna kartičku člena klubu, ktorú som ja pravdaže nemala. Pozrela som na chlapa ktorý si pýtal kartičku, no hneď som si všimla aký je nabúchaný. No naštastie v pravej chvíli ku mne pribehol Ben, ihneď sa mi ospravedlnil a pustil nás dnu.
"Prečo si od teba nepýtal kartičku?" spýtala som sa nechápavo.
"Asi preto lebo ju nemám, ešte som ju nedostal."
"Tak to nechápem prečo nás pustil dnu keď nemáme ani jeden kartičku?"
"Asi preto lebo som spoluzakladateľ tohoto podniku, lepšie povedané ja som ho navrhol a môj nalepší kamarát to uskutočnil lebo ja som nemal akurát vtedy peniaze," povedal s úsmevom na tvári.
Prešli sme cez dlhú chodbu a potom sme vošli do veľkej miestnosti. Ako náhle sme vošli dnu, hneď som si pripadala niekde kde som už bola. Neviem si to vysvetliť, ale cítila som sa tam lepšie ako doma a to je čo už u mňa povedať. Bolo to užastné, všade po stenách boli obrázky a citáty o vampiroch či lykanoch. Ben mal pravdu, že sa mi tu bude lúbiť. Ani neviem kedy som sa stihla od neho odtrhnúť. Išla som na vlastnú päsť, ako sa hovorí som strašne zvedavý človek. Mám pocit, že som prechodila všetky miestnosti, stále som chodila z miestnosti do miestnosti a čudovala som nad kresbami na stenách, nad tými soškami. Bolo vidieť, že sa fakt tomu niekto aktívne venuje. Keď som bola v predposlednej alebo poslednej miestnosti, objavila som knižnicu. Takú obrovskú knižnicu som jak živ nevidela, bola nadherná boli tam knihy, ktoré som nepoznala, a aj také čo som poznala, no nevedela som ich nikde zohnať.
Bol tam napr.: Deň nového svitu, Vampires, Rodokmeň upírov do môjho narodenia. Preto, som si jednu z tých nepoznaných kníh vybrala a pozerala som si ju. Vlastne som si aj niečo prečítala, ako som tak bola zahryznutá do tej knihy nepočula som, že niekto vošiel do knižnice a celý čas na mňa pozeral. Bol to majteľ podniku a tá knižnica bola jeho osobná zbierka je to dosť smiešne, že osobná zbierka cez celú menšiu izbu.Keď som dočítala prvú kapitolu prišiel za mnou a pozdravil ma, ja som odzdravila a až pochvíli ma napadlo spýtať sa kto to vlastne je.
"Ahoj ja som Chloe a ty si? Som tu nová a nikoho tu nepoznám, okrem Beniamina neviem či ho poznáš," spýtala som sa trochu s trasúcim hlasom a doložila som úsmev.
"Ja som majteľ tejto knižnice je to moja osobná zbierka a nikto sem nemá prístup."
Neviem či sa Vám to niekedy stalo, alebo je to trapas. Až pochvíľke zamyslenia som zistila kto to je začala som sa ospravedlňovať, že som nechcela nič ukradnúť ani zničiť. On sa začal smiať no nič si nerobil z toho, že som tam bola a nič mi nepovedal. Zo začiatku som sa hanbila ako pes, do kým mi nevysvetlil, že tá knižnica je aj pre takých ako je on a, že mu to vôbec nevadí, ak prídem aj nabudúce.
Vysvetlil mi to tak zlato, že som neho nemohla odtrhnúť oči. No aj keď si trochu protirečil, najprv mi povedal, že je to jeho osobná zbierka a teraz, že mu nevadí ak tu niekto je. Je to trochu divné.
No, skôr ako som sa ho stihla niečo spýtať odišiel a nechal ma čítať rozčítanú knihu. Musím povedať, že ten majiteľ bol veľmi zlatý a celkom pekný. Mal vyšportovanú postavu, modré oči , blonďák a bol vyšší ako ja. Hneď som si ho predstavila ako môj ideálny typ. Potom sa u mňa ešte nachvíľu zastavil a pýtal sa ma či tu budem aj niekedy inokedy ako len dnes. Nevedela som mu odpovedať a tak som chvíľu porozmýšľala, no do kým som stihla odpovedať. Prišla aká si ženská a môj ideálneho partnera mi odviedla, a zas je zadaný, ako všetci čo sú takí zlatí a ktorý sa mi páčia. Prišiel Ben.
"Videl som ťa zo šéfikom a jeho sestrou čo bavili ste sa?"
"hmm..," povedal som na jeho otázku.
Začal sa smiať a svoju otázku zopakoval.
"Ako bolo so šéfikom a jeho sestrou?"
"Sestrou? Počula som dobre tá fešanda nebola jeho priateľka?"
"Nie on nikoho nemá, prečo sa vlastne pýtaš?" spýtal sa, no asi vedel čo je vo veci.
"Len tak sa pýtam lebo im to celkom seklo a nikoho nemá?" spýtala som sa prekvapene. " nie počuj snáď sa ti nepáči," spýtal sa a pozrel na mňa ako do otvorenej knihy.
A potom len zdedukoval ako nejaký detektív, "máme tu mladé dievča ktoré sa zaľúbilo do šéfa podniku. A myslí si že je jej ideál."
To bolo všetko ma prekvapilo a zarazilo, že keď sa otočil ja som sa, zdrizgla na zem aj zo stoličkou.
On sa otočil a jeho prvá otázka bola.
"Si v poriadku?" a ja som nevládal ani odpovedať ako sa som sa smiala.
Potom sa a aj on spustil do strašného smiechu. Desať minút sme sa smiali na tom páde a ďalších desať minút sme sa smiali na smiechu toho druhého. Keď som sa, konečne prestala smiať zistila som že, plačem. Potom doložil, "inak klub je otvorený dnes posledný večer a zase bude otvorený asi o dva až tri týždne."
Nechápala som prečo odchádza keď ma všetko tu, skôr som chcela to aby som sa s ním ešte stretla. Sice to bolo nemožné aby som sa ja s ním stretla veď nemám ani len vlastnú kartičku. Čo je škoda.
"No mala by som už ísť Ben."
Keď sme odchádzali zastavil ma ochrankár a dal mi uzatvorenú obálku s mojím menom. V tej obálke bola kartička do klubu a pozvánka na goodbye party. Na pozvánke bolo napísané :
Toto pozvanie je písané majiteľom a je davané len tým ľuďom ktorý sú veľmi dôležitý a preto kto dostane toto pozvanie na goodbye party musí prísť. Goodbye party sa bude konať 17.6.(sobota) o 21°° v Mortal Fear. ☺ s pozdravom L.
Bola som šťastná lebo to bolo od neho, od môjho ideálu. Ani som si nevšimla, že Ben odo mňa ako si veľmi rýchlo zmizol, asi sa tiež ponáhľal domov, celkom som to chápala až kým som nezapočula za sebou trúbiť auto. Zastavila som a pozrela som do zadu, a čakala som čo sa bude diať. Z auta vyškerenými ústami vystúpil Ben.
A spýtal sa ma, "prečo si nepočkala tam kde som ti povedal? Hm..?" a pozrel na mňa.
"Ja si nepamätám, že by si mi niečo povedal."
"Jáááj, ja blbec ja som zabudol, že ti nechcal pozvánku na party no čo prídeš?"
"Rada by som, ale nemám ani, len potuchy kde je ten klub."
"Neboj idem aj ja takže Ťa teraz odveziem domov a potom sa po teba ja zastavím, ok?"
"No to ešte neviem či sa mi podarí presvedčiť našich. Koľko je vlastnme hodín?" "Za pól hodinu bude 6, prečo?"
"Naši vstávajú okolo 6-7 a keby som sa vrátila niečo pred 6 ani si nevšimnú, že som bola celú noc preč. Tak keby si mohol na to šliapnuť bola by som ti povďačná."
"Jasné kde bývaš?"
"Na Otellovej," potom zapol hudbu a obaja sme sa nechali unášať ja som, dokonca pri nej, skoro zaspala.
Prebrala som sa až na našej ulici jeden dom pred naším. Neskoro som si, ho všimla a z nenajzdajky som zakričala " stoj tu bývam!" chudáčik normálne sa zľakol a šliapol na brzdu tak že, sme obaja skončili na prednom skle ale nikomu sa nič nestalo.
"Ahoj, ešte sa ti ozvem."
"Ok," povedal Ben a odišiel.
Ja som vbehla do domu vyzula si topánky a vybehla som po schodoch hore. No kým som stihla zaliesť do izby vyšiel otec.
"Počula si ten hrmot Chloe?" spýtal sa otec.
"Áno to ma ja zobudilo."
"Aha, takže už si dlho doma?"
"Áno, otec už dlho. Prečo sa ma to pýtaš?" spýtala som sa akoby som sa cítila urazená.
"Nič len tak sa pýtam."
"Jááj, tak dobre idem si ešte nachvíľu ľahnúť"
"Dobre Chloe ozaj dnes nejdeš do školy?" spýtal sa otec keď si uvedomil, že nie je piatok ale štvrtok.
"Nie a ani zajtra máme voľno kvôli tomu, že záhadne zomrela mladá učiteľka a nikto nevie prečo."
"Chuderka pani učiteľka," povedal otec no zdalo sa že, mu to vôbec nie je ľúto, ale mne to ľúto bolo ona bola jediná ktorá, mi rozumela čo sa týkalo mystických vecí.
Nespala som ani hodinu a pól a mama mi klope na dvere.
"Chloe vylez už z postele mám pre teba robotu, keďže máš prázdiny spravíš obed, prichystáš oslavu a pôjdeš na nákupy. A to všetko musíš stihnúť do tretej až pól štvrtej. My prídeme o jednej," povedala mama škriekacím hlasom a strašním buchaním na moje dvere.
Nikdy si nepamätám, že by normálne za mnou prišla a o niečo ma požiadala. No to je jedno. Len som jej z izby zakričala.
"Snáď nemusím ísť hneď?"
"To teda musíš už včera bolo neskoro teda ak chápeš čo tým myslím!?"
A toto som neznášala najviac vždy si o mne myslela, že som neinteligentná krava.
Bože toto snáď nie je možné. Jááj nech už mám dvadsať a odídem.
A to ma vždy vedelo tak vytočiť, že až. No, pre tento krát som to nechala tak. Vstala som s postele, umyla zuby, prezliekla som sa a zišla som dole po schodoch dolu do kuchyne otec ako vždy sedel pri telke.
"No, čo mám kúpiť v tom obchode?"
"A do ktorého mám ísť?" spýtala som sa.
"Choď do obchodného centra tu máš zoznam a keď nájdeš niečo na tú oslavu dones aj to," povedala otočila sa k taške vybrala peňaženku a dala mi svoju kreditnú kartu.
"Ale pripomín ti žiadne handry si nekupuj jedine tak za vlastné nie za moje jasné?"
"Neboj opakuješ mi to od mojich piatich rokov nemusíš sa báť," povedala som a buchla som z dvermi keď som odchádzala.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.