Svoje detstvo som prežila v malej dedinke pri Trnave v krásnom, novom a modernom dome. Keď som mala pätnásť rokov, odišla som študovať do Prahy, ktorú som si veľmi zamilovala. V škole som stretla mladého profesora. Učil dejepis a históriu. Ja som tieto predmety neznášala. Nevadilo nám to, stali sa z nás priatelia. Keď sa pán profesor dozvedel odkiaľ pochádzam, porozprával mi príbeh, ktorý zažil v lete, bol totiž navštíviť Trnavu. Vystúpil na starej ošarpanej stanici a pýtal sa staršej pani, ako by sa dostal do centra. Pani sa hrdo postavila bokom a ukázala na semafor. Choďte k tomu semaforu, pozerajte sa rovno a keď zasvieti zelená, prejdite na druhú stranu . Potom už len rovno a dostanete sa do centra. Pražskému profesorovi bolo do smiechu. Písal sa rok 1972 a v Trnave bol jeden semafor a trnavčanka bola na neho patrične hrdá. Aj napriek tejto príhode si profesor Trnavu zamiloval. Učarovala mu. Keď mi rozprával o krásach Trnavy, nechápala som. Centrum mesta tvorili staré ošarpané domy. Ako sa niečo také staré môže niekomu páčiť? Mne, dievčaťu z novostavby tieto domy pripadalli ako staré barabizne.
Keď som neskoro večer vystúpila z vlaku v Trnave, ovanula ma sladká vôňa roksových lízaniek. Som doma. Figaro, jediná fabrika v celej ČSSR, kde sa tieto lízanky vyrábali. Určite by si na nich pochutila aj Marfuša z filmu Mrázik. Sladkú vôňu prehlúšil zvláštny zápach, ktorý sa šíril celým mestom. Zápach oznamoval všetkým Trnavčanom, že sa v cukrovare začala repná kampaň, že je jeseň a o chvíľu prídu Vianoce.
Po štúdiách som sa vrátila domov, narodila sa mi dcéra – krásna Katarína. Bolo treba riešiť bývanie a tak sme sa rozhodli, že kúpime byt v Trnave, pretože tu bolo dostatok pracovných príležitostí. Dcérka pomaly rástla, chodili sme na prechádzky a tak sme spoznávali rôzne časti Trnavy. Centrum bolo pre mňa stále staré a nepríťažlivé.
Moja dcéra sa rozhodla študovať architektúru. Popri jej štúdiu som sa zoznámila s históriou tohto mesta. Dnes tu žijem tridsať rokov a vybudovala som si s ním krásny vzťah. Rada sa po mojom meste prechádzam a na jednu prechádzku pozývam aj Vás.
Zábavno-obchodné cenrtum MAX – prvé na Slovensku.
Plot učňovského strediska je vždy pomaľovaný. Často obdivujem tieto výtvory.
Bernolákova brána, súčasť hradieb, vraj sú najzachovalejšie na Slovensku.
Pamätník Antona Bernoláka. Jeho slová „Píš ako počuješ“, keby ho boli naši buditelia počúvali, nemuseli sme sa učiť pravopis a vybrané slová.
Námestie – Svätá trojička.
Budova divadla.
Detailný záber na barokovú výzdobu divadla.
Pohľad späť – Františkánsky kostol.
Radnica
Radničná cukráreň, vždy sa tu nájde niečo chutné pre môj mlsný jazýček.
Reštaurácia u Jozefa – podzemná, pivničná akých je v Trnave viac. Tu poriadame rodinné oslavy. Vždy keď idem okolo, znejú mi v ušiach slová piesne Petra Nagyho:
Víno to sú bosorkyne slzy,
po ňom ženy sú ženy
a muži mierne drzí.
Víno to sú bosorkyne slzy,
po ňom hovoríme pravdu
a ráno nás to mrzí.
Moja dcéra po promócii.
Kým mi v ušiach doznejú slová piesne prichádzam k malému kostolíku, ktorý kedysi patril k mestskej nemocnici.
Evanjelický dóm
Pri Evanjelickom dóme sa otočím a mám pred sebou mestskú knižnicu a Okresný súd.
Okresný súd.
Keď prejdem po Ružom parku, mám po ľavej ruke budovu VÚB, po rekonštrukcii hotela jedna z modernejších stavieb.
Budova VÚB
Pred sebou mám futbalový štadión slávneho rodáka Antona Malatinského. Je to svätostánok „Bílych andelov“. To pomenovanie som nikdy nechápala, lebo si obliekajú čierno-červený dres. Sláva futbalistov Adamca, Kunu, Jariabka, Dobiáša je dávno preč... Dnešný futbal, ťažko hodnotiť.
Mestské hradby.
Mestské múzeum.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie s kláštorom.
Dóm Sv. Mikuláša.
Dom hudby - štyri roky sme tu s Mgr. Šípom robili klientely.
Židovská synagóga, v pozadí dóm Sv. Mikuláša.
Okolo Synagógy sa vrátim do domu hudby. Nič sa tu nezmenilo. Dám si čaj a v myšlienkach sa vrátim do minulosti. Prvé klientely... Už to ani nie je pravda, veď viac ako tri roky už máme vlastú pobočku.
Pokračujem v prechádzke. Prichádzam na námestie. Vraj na ňom kedysi upálili poslednú bosorku. To si ale asi len mysleli.
Teraz tu vládne vianočná atmosféra., vonia tu varené vínko, medovina, klobásky a cigánska.Tu sa Trnavčania stretávajú celý mesiac pred vianocami a čakajú na príchod Ježiška.
Spojoná odchádzam z mesta. Obzriem sa a vidím nekonečnú krásu. Krásu mesta, ktoré má pre mňa zvláštne čaro.
Je to moje milované mesto.
A či je aj milujúce? Určite.
Navštívila som niekoľko svetových miest: Praha, Washington, Bejrút, Damašek, Agadir ... ale nikde som nepocítila to čo v Trnave. Vždy, keď sa vrátim a Trnava ma prikryje svojim plášťom, cítim toľko lásky, ako keď mi mama v detstve podala krajec omasteného chleba.
Ak raz navštívite Trnavu, nechajte sa unášať jej krásou. Určite vás očarí tak, že zabudnete odkiaľ prichádzate a kam patríte.
Taká je moja milovaná Trnava.
Text a foto: Salima
Komentáre
Prehľad komentárov
Milá Kamila, je to príjemné písať slovensky, ale hlavne Slovenke s nádherným príbehom, podtrhnutým úžasnými fotkami. Architektúra je neuveriteľna. Máme krásne hrady, zámky.....dlho som už na žiadnom nebola, ale dobre pamätám.....
Som veľmi rada vidieť "Slovač" z inej perspektívy, než keď píšem ja sama.
Iný druh lásky k rodnej zemi.
A poznala som Ťa zámenou mien, niekto by povedal NÁHODA, ja vravím Boh.........Úžasne veru.
Ďakujem Kamila ze milé stránky, vždy budu dýchať a žiť svojím životom a nikto Ti nič z toho nemóže vziať......
Krása Slova i Slovenska
(Iman Gabriela, 8. 7. 2013 14:32)