Uplynie ďalší týždeň. Mňa a Dilina eskortujú do Žiliny. Umiestňujú nás v dvoch celách vedľa seba. V jednej cele Dilina, v druhej, susednej cele, mňa. V stene medzi obomi celami je vysekaný otvor, takže sa väzni cez otvor môžu rozprávať a podávať si cigarety, či čaj. Dva dni sa Dilino ku mne neozýva. Na tretí deň nás oboch eskortujú na súd do Liptovského Mikuláša. Držím svoje slovo a vypovedám, že neviem, kto koho napadol, pretože som prišiel na miesto činu neskoro. Po skončení súdu nás oboch vracajú do Žiliny. Vtedy Dilino prehovorí ku mne cez otvor v stene:
„Keďže si mi nepomohol, musím ísť na ten útek s vami. Viem, že sa chystáte ujsť. Laco mi všetko povedal. Moja kurva má ešte jedenásť rokov trestu a tak ma neustále prehovára, aby sme ušli. Teraz ma síce neodsúdili, ale už na to kašlem. Nebudem dlhšie sedieť a pomôžem mojej kurve na slobodu. Takže pôjdeme spolu a vonku sa rozdelíme. Viem, že ma nemáš v láske a ani ja nemám v láske teba, ale teraz musíme spolupracovať. Ujsť sa dá len raz. Potom, po úteku, to tu tak zabezpečia, že ďalší útek bude nemožný. Preto musíme ujsť spolu, hoci ja by som sa aj tak dostal na slobodu. Tak čo, pôjdeme spolu?“
Takáto dikcia sa mi vôbec nepáči. Cítim v tom podraz a mám zlosť na Laca pre jeho podrezaný jazyk. Potom si to však triezvo rozvážim v hlave:
„Je vlastne jedno, či ujdú štyria, alebo šiesti. Dokonca je to tak lepšie. Tí magori určite hneď po úteku vykradnú nejaké obchody a upútajú tak pozornosť polície na seba. Policajti ich ihneď chytia a ja si v tom zmätku pekne-krásne, potichučky-poľahučky, pocestujem sám domov.“
Po týchto úvahách sa obraciam na Dilina:
„Nerád to robím, ale po civil pôjdeme spolu. Vonku vás ani jedného nechcem poznať.“
„Súhlasím, ani ja netúžim mať ťa pri sebe na slobode.“
Po skončení súdu by sme sa mali vrátiť do Leopoldova, ale mňa eskortujú do Ružomberku. Nikto mi nič nevysvetlí a keď sa pýtam na príčinu takejto zmeny, ružomberskí príslušníci mi odpovedajú:
„Sami nevieme. Je to zrejme omyl, takže sa tu ani neaklimatizujte!“
Už po štyroch hodinách ma však eskortujú mimoriadnou eskortou do Leopoldova. Vo svojej bastile ihneď navštevujem Dilina v jeho cele. Sedí tam za stolom Dilino, Laco, Blonďák, Maťo a jeden malý väzeň, ktorý si tu pre svoju šťúplu postavu vyslúžil prezývku Krpatý. Je to ten, s ktorým kedysi Dilino vykradol kantínu. Po príchode do cely sa tí piati na mňa dívajú ako na prízrak. Preto sa ich pýtam:
„Čo také hrozné vidíte, že ste stratili reč a vyzeráte ako mátohy?“
Prvý sa spamätáva Dilino. Prisúva mi stoličku, ukáže na ňu rukou a vyzýva ma:
„Posaď sa, Grizly! Práve sme o tebe hovorili. Tá moja kurva ťa natrela bezpečákom. Preto ťa eskortovali do Ružomberku.“
Nechápavo zareagujem:
„Komu ma natrel ten tvoj zajačik a čo o mne narozprával?“
Potom sa posadím, rozhliadam sa okolo seba a znovu sa pýtam:
„A kde vlastne je ten apač?“
Odpovede sa nedočkám. Zato Dilino otvára svoju skriňu a vyťahuje z nej ten najkvalitnejší materiál - dve litrovky borovičky. Kladie obe fľaše na stôl a jednu z nich otvára. Potom z nej ponalieva do pohárov a hrnčekov každému z tých, ktorí sedia pri stole. Sadá si na svoje miesto a ujíma sa slova.
„Chlapi,“ vezme pohár do ruky, „najprv sa poriadne napime a potom si to preberieme!“
Všetci sa napijú a pochvaľujú si pritom Dilinovu medicínu. Potom sa Dilino obráti na mňa so slovami:
„Moja kurva sa asi zbláznila. Už dva mesiace do mňa hučí, aby sme ušli, že tu nechce toľké roky sedieť, a teraz ťa - asi zo žiarlivosti - natrela bezpečákom. Laco jej povedal, že chcete ujsť – veď vieš, že kurvy si povedia všetko – a tá moja špinavá filcka ťa zo žiarlivosti natrela. Teraz už útek cez katakomby nie je možný, pretože tam navarili mreže.“
„Kedy?“ pýtam sa.
„Kým sme boli preč,“ dokončí rozprávanie Dilino.
Toto ma vytočí. Vyskočím na rovné nohy a zlostne gániac na Laca precedím cez zuby:
„Ty hajzeľ, netvár sa teraz ako slabá a malomyseľná ženská, ktorá nevie, o čom sa hovorí a ktorá za nič nemôže! Ak ti jednu vrazím, tak ti ani tí najlepší plastickí chirurgovia na svete nedajú dokopy tvoj rozmačkaný ksicht! Najprv ma lákaš na útek, na ktorý ťa vraj Timi nechce vziať. Timi mi ale vraví niečo iné. Že na žiaden útek nechcel ísť, ale že jeho zajačik ho na útek nahovára. Chcel si ujsť pred Timim a tak zmariť útek jemu. Teraz sedíš s ním a určite si ho už dnes aj vyfajčil. Miťovi nakecáš, že ťa Timi znásilňuje a keď ti chcem poskytnúť ochranu, vyjde najavo, že sa mu ponúkaš sám za peniaze a iné majetky. Si hajzeľ a intrigán! Tentokrát ti to ešte prejde, ale bacha! Ak sa dopočujem, že si ma znovu oklamal, niet na tomto svete sily, ktorá by ťa ochránila!“
Laco od strachu ani nedýcha. Keď ho tam vidím sedieť takého ustrašeného, obraciam sa k Dilinovi so slovami:
„Nechápem, prečo by mal tvoj zajačik na mňa žiarliť. Nemám predsa nič spoločné s homosexuálmi. Musel mať na to iný dôvod. Ale nakoniec... je mi to jedno. Ja sa dám odviezť odtiaľto s naklepanou rukou do civilu na röntgen a z civilu vám potom pošlem pohľadnicu. Hovorím to pred vami otvorene. Môžete má ísť natrieť. Mňa dajú na iný láger a tam si potom nájdem iný spôsob úteku. Lenže vy ste tu bezradní a v túžbe po slobode si navzájom robíte intrigy a problémy. Mám pocit, že vo všetkých tých problémoch máte vlastne prsty vy všetci... Takže páni, ja sa s vami lúčim.“
Po týchto slovách ostávajú všetci ako zarezaní. V tej chvíli vstávam a odchádzam preč. Dilino ma však chytá za ruku a dohovára mi:
„Počkaj, Grizly! Je to nedorozumenie. Laco ti neklamal. Ja som si ho doberal. Povedal som mu, že s Blonďákom ho na útek neberiem.“
Nechávam sa ukecať a znovu si sadám ku kumpánom. Počúvam, čo hovorí Dilino:
„A čo sa týka Miťa, ja som prikázal Lacovi, aby povedal Miťovi, že ho znásilňujem, ak by sa Miťo opýtal, prečo Laco spáva so mnou.“
„Chceš tým povedať, že Miťo a Laco spolu...“
„No jasné! Čo si si myslel? Ale kašlime nato! Teraz ide o ten útek. Moja kurva ho pokazila, ale ja to napravím. Neutekaj z civilu, lebo nám to pokazíš! My sme sa už dohodli. Zajtra dám všetky svoje peniaze bachárom, ktorí mi nosia veci. Sú mi zaviazaní. Viem toho na nich veľa a oni preto za peniaze urobia čokoľvek. Zajtra sa s nimi porozprávam a dám im peniaze, aby nám umožnili útek. No musíme počkať na moju kurvu, kým sa nevráti späť. Zo strachu pred tebou sa totiž nechala eskortovať do inej basy.“
„Myslíš si, že sa nájdu takí bachári, ktorí nás odtiaľto pustia?“ oponujem. „To, že ti tu niektorý bachár niečo prinesie, ešte neznamená, že ťa odtiaľto pustí vonku. To je predsa úplne iná káva!“
„Nechaj to na mňa, Grizly! Zajtra ti poviem viac, ale teraz pime!“
„Žiadne pime!“ rezolútne sa ohradzujem. „Najprv mi vysvetli, ako a kadiaľ chceš s podporou príslušníkov ujsť!“
„Ja mu to vysvetlím, Timi,“ ozve sa Laco.
Už zabudol na to, ako som naňho pred chvíľou vyskočil. Je v poriadku a tvári sa ako mŕtvy chrobák.
„Miloš, nevedeli sme, či sa sem ešte vrátiš. Pravdu povediac, ani sme už s tebou nerátali, ale je fajn, že si tu. Predtým, ako si sem prišiel, sme sa už o tom úteku rozprávali. Padli tu rôzne návrhy a ja som navrhol útek cez bránu. Timino má na bráne svojich ľudí. Urobia za peniaze čokoľvek. Sám máš možnosť vidieť, ako sa tu Timino má a aký rešpekt majú pred ním bachári. Nebude problém ich podplatiť. Samozrejme nie všetkých, takže pri úteku budeme musieť zaútočiť na dozorcov tak, aby nepadlo podozrenie na tých, ktorí sú podplatení. Náš útok teda musí vyzerať realisticky. Detaily s nimi ešte dopracuje Timino zajtra, keď sa s nimi bude rozprávať...“
„Nehovor, že to bol tvoj nápad!“ skočí mu zlostne do reči Dilino.
Jeho reakcia je síce oneskorená, ale o to prudšia:
„Ten nápad bol môj! Bezo mňa a mojich peňazí by ste tu zhnili za živa! Teba, Miloš, nemám na mysli. Platí to len pre nich.“
„Jasné, Timino, bol to tvoj nápad. Ja som len navrhol drobné úpravy,“ lavíruje Laco ako prefíkaná žena, ktorá síce pritakáva svojmu despotickému manželovi, ale v podstate ho ovláda.
„To je nonsens, chlapi!“ zahlásim a keďže poznám vedomostnú úroveň svojich spoluväzňov, považujem za potrebné použiť zrozumiteľnejší výraz:
„Nezmysel!“
Celý tento plán považujem za zlý žart. Preto urobím poriadny nádych a zostra spustím:
„Neverím, že bude možné ľahko a bez problémov odzbrojiť a poviazať celú smenu na bráne i na oddieli. Som tu síce krátko, ale zopár bachárov tu už poznám. Vyzerajú ako seriózni ľudia so zmyslom pre povinnosť. Skorumpovaní a nemorálni bachári sú len vo filmoch. Ja radšej zostanem pri svojom pláne úteku a vy si môžete realizovať ten svoj. Sľubujem vám, že pôjdem na to až po vás, aby ste mi tu nenariekali, že som prekazil váš plán.“
„Miloš, sčasti s tebou súhlasím,“ ozve sa Laco, „ale títo bachári, ktorí tu dnes robia, narobili spústu prehmatov a vedia, že tu končia. Čoskoro ich odtiaľto vyhodia a nahradia inými. Preto sa chcú čím skôr nabaliť, takže tu, vo väzení, môžeš mať i to, čo nezoženú ani ľudia v civile, alebo čo len ťažko možno v civile zohnať. Tí bachári vedia, že odtiaľto poletia, tak si chcú čo najviac nahrabať a prísť len tak poľahky k ťažkým tisícom a nejakému zlatu. Nie je to také jednoznačné, ako to vidíš ty, Miloš, ver mi!“
„Keby to povedal niekto iný, možno by som mu aj uveril, ale tebe neverím ani slovo.“
„Je to pravda, Miloš,“ začnú jeden po druhom ostatní potvrdzovať Lacove slová.
„A ešte niečo,“ berie si znovu slovo Laco, „z televíznych správ i z novín vieš, ako to teraz vyzerá v Juhoslávii. Niektorí naši politici sa snažia o rozpad Československa a nikto nevie, či tu napokon nebude druhá Juhoslávia. Určite si už na to myslel a neverím, že by si v takom čase, keď ľudia vonku bojujú, chcel byť vo väzení. Sám vidíš, že je tu chaos a bachári nevedia, na čom sú. Tiež majú rodiny a takisto, ako my, ani oni nevedia, čo prinesú budúce udalosti v politike. Určite sa obávajú krvavých nepokojov, ako to poväčšine pri rozpade štátov býva. Pre bachárov sú prvoradé ich rodiny a tie si budú chcieť zabezpečiť. Ja som sa s viacerými o tom bavil a všetci majú strach z budúcnosti. A ľudia v strachu urobia i to, čo by inak neurobili. Súhlasím s tebou, že v inej dobe by sa bachári dali ťažko podplatiť, ale táto doba hraje do karát nám.“
„Máš pravdu. Myslím na to, čo sa deje v Juhoslávii. Priznám sa, mám strach, že rozdelenie Československa môže byť krvavým divadlom. Mám rodinu a je logické, že sa o ňu bojím. Každý otec má strach o svoje deti a určite by neváhal obetovať aj svoj život za ich záchranu. Milujem svoje deti. Deti sú čisté a úprimné. Nevyvolávajú vojny, ale často vo vojnách najviac doplácajú na konanie nás, dospelých. A nielen vo vojnách. Už desaťročia žijeme v mierových časoch a všade je spústa týraných a opustených detí...“
V tej chvíli si uvedomujem, že som to s tým filozofovaním trochu prepískol. Nie je vhodný čas ani priestor na takéto debaty, preto sa vraciam do reálneho života:
„Ale späť k úteku! V tom, čo si povedal, niečo je, no mám z tvojich slov zlý pocit. Niečo mi tu nehrá.“
Prehadzujem výhybku a oznamujem Dilinovi:
„Zajtra ti poviem, či s vami do toho pôjdem, alebo nie.“
„Fajn,“ pochvaľuje si Dilino a znovu nalieva do pohárov a do hrnčekov.
Krpatý je už riadne pod parou. Vyťahuje spoza pása dýku a šermujúc ňou Blonďákovi popod nos, bľaboce:
„Čo sa budeme s bachármi dohadovať? Všetkých zabijeme a basta! Sú to hnusné hovädá, ktoré treba zabiť zato, že oni predtým zabíjali nás.“
Je potrebné zakročiť, pretože ten krpec by si ešte mohol ublížiť. Dilino si to uvedomuje a berie dýku Krpatému. Vzápätí ju podáva Lacovi so slovami:
„Choď zabiť bachára a ideme na útek!“
Laco sa udivene pozerá na Dilina a oponuje:
„Ak bude treba zabiť, zabijem. Ale teraz ma nikto nenapadol a na útek aj tak nemôžeme ísť, pretože ešte nie sme pripravení.“
Toto ma naštartuje. Zapichnem do Laca prísny pohľad a všetkým prítomným dávam výchovnú lekciu:
„Človek nie je hovädo. Zato, že sme vo väzení, sme si vinní poväčšine sami, hoci musím uznať, že sú vo väzení aj nevinní ľudia. Bachári tu pracujú tak, ako pracujú trebárs pekári v pekárni, alebo automechanici v servise. Je to ich práca a aj keď sa niektorí z nich nesprávajú tak, ako by mali, nie sú to hovädá na zabitie. Hovädom je skôr ten, kto chce vziať život inému.“
Nato Laco zareaguje:
„Nesmieš brať Krpatého vážne! Je pripitý už od obeda. Je jasné, že ak by Krpatý niekoho pri úteku zabil, vonku by po nás išli ako po vrahoch a to by nám dávalo malé šance nato, aby sme sa v civile niekde chytili. Ani ja nechcem mať nič spoločné s vraždou. Náš útek musí byť čistý! Inakšie ma tu radšej nechajte, hoci túžim po slobode!“
„Pred chvíľou si povedal, že ak bude treba zabiť, zabiješ!“ znovu zaútočím. Nemôžem si pomôcť, ale tento chlapík vo mne vzbudzuje mimoriadne antipatie. Zdá sa, že práve on je šedou eminenciou, ktorá stojí za mnohými špinavosťami v tomto prostredí.
„No, myslel som to tak, že hoci som žena, nie som nijaká cintľavka, a keby ma niekto napadol, bránil by som sa,“ snaží sa vykorčuľovať z tenkého ľadu Laco.
Ja však nemilosrdne pritvrdzujem muziku a nahnevane revem na Laca:
„Ja mám skôr pocit, že to ty navádzaš toho krpatého lotra na vraždy!“
„Pi, Grizly!“ zmierňuje napätie Dilino. „Vidíš, že chlapci sú trochu pod parou a teraz trepú voloviny. Vykašli sa na nich! Keď pôjdeme na útek, budú musieť počúvať mňa a teba, tak prečo sa znervózňuješ? Majú proste silné reči, lebo si trochu vypili. Veď poznáš väzňov. Zabíjajú sa rečami. Každý väzeň zabije jazykom stokrát denne. V base povedať: Zabijem ťa! je ako povedať: Ty vole! v Čechách. Veď to poznáš. Pi a kašli na nich!“
„V tom máš pravdu, ale aj tak nemám rád reči o zabíjaní,“ odpovedám už miernejšie a upíjam si z borovičky.
Potom sa téma rozhovoru mení a Dilino sa začína vychvaľovať, ako honosne si vraj kedysi vonku žil a aké sexi baby mal. Vykladá historky, pri ktorých väzni okolo stola zabúdajú zatvárať ústa. Len ja si s úsmevom popíjam borovičku z fľaše a myslím si o tom svoje. Viem veľmi dobre, že Dilino prežil detstvo po ústavoch a po dovŕšení osemnásteho roku trávil svoj život za mrežami. Jeho druhým domovom sa stali kriminály. Iba niekoľko dní si pobudol na slobode. To vtedy, keď ho raz po skončení výkonu trestu prepustili na slobodu. Priveľká sloboda mu však zjavne nerobila dobre, pretože už o niekoľko dní bol znovu tam, kam patril. Totiž v lapáku. Dilino patrí k tomu typu ľudí, ktorí jednoducho nedokážu normálne žiť v spoločnosti a postarať sa sami o seba. Je typickým dieťaťom kriminálu. Tak, ako pre ostatných ľudí je normálne žiť na slobode, pre Dilina je normálne žiť za mrežami. Inakšie existovať vlastne ani nevie. Nenávidí kriminál, ale na druhej strane nevie žiť ani na slobode. Jeho historky o ženách sú skôr výplodom bujnej fantázie a neukojenej túžby, ako skutočnými epizódami z jeho zbabraného života. Preto si o vymyslených historkách, ktorými Dilino ohuruje svojich vďačných poslucháčov, myslím svoje. Všímam si však, že ani Laco neverí Dilinovi, hoci sa tvári, ako keby veril každému Dilinovmu slovu. Ten Laco je síce krivák, ale aspoň je to pravý, nefalšovaný homosexuál. Ostatní sa však uchyľujú k homosexuálnym orgiám z núdze, či pod hrozbou násilia.
Spomínam si na jednu epizódu, ktorá sa odohrala krátko po jeho príchode do tejto väznice v Dilinovej cele. Vtedy som si doberal svojich spoluväzňov a vyprovokoval spor s nimi. Keď mi spoluväzni vytýkali, že som stále verný svojej žene a vyhýbam sa homosexuálnym orgiám, odpovedal som im bez obalu, že nebudem žiť bez štipky úcty a dôstojnosti tak, ako oni.
Nato Laco oponoval:
„To si pekne povedal, ale čo ak ja milujem chlapa tak, ako ty svoju manželku? Ja som homosexuál a nehanbím sa za to.“
Tieto slová spôsobili slovnú prestrelku medzi nami.
„Aj v civile si bol homosexuál, alebo si ním len v kriminále?“ rýpal som do Laca.
„Som homosexuál od chlapca. Asi v trinástich som zistil, že sa mi páčia chlapci. Odvtedy sexuálne žijem s chlapmi.“
„V tom prípade sa ti ospravedlňujem. To, čo som povedal, nebolo adresované tebe. Mám priateľa homosexuála a jednu priateľku lesbičku. Sú to vzdelaní, inteligentní a báječní ľudia. Sú lepší, ako mnohí heterosexuáli. Ich sexuálna orientácia je ich osobná vec. Neposudzujem ľudí podľa sexuálnej orientácie, náboženstva, farby pleti, či národnosti, ale podľa toho, akými kvalitnými ľuďmi sú.“
„Si múdry človek, Miloš, tak prečo o nás hovoríš tak pohŕdavo?“
„Zrejme si ma celkom nepochopil. Poviem ti to teda po lopate. Láska medzi dvomi mužmi, alebo dvomi ženami môže byť naozaj úprimná. Ale irituje ma, ak sa človek v base vzdá dôstojnosti kvôli cigaretám, či iným majetkom. Obaja vieme, že kriminály sú plné slabochov. Pozri sa napríklad na svojho milenca! Aj on žil vonku s chlapmi ako ty?“
„To neviem,“ odvetil úprimne Laco.
Obrátil som sa teda na Blonďáka, ktorý s Lacom žil ako muž so ženou:
„Blonďák, aj v civile si sa miloval s chlapmi?“
„Čo si?“ odvetil Blonďák, „vonku mám ženu a dieťa.“
„Priznáš sa doma svojej polovičke, že si v kriminále spával s chlapmi?“ vyrýval som nekompromisne ďalej.
„Preskočilo ti?“
„Hneď zajtra jej to napíšem,“ zastrájal som sa naoko vážne.
„Bol by si taký hajzeľ?“
„A ty si taký hajzeľ, že od nej požaduješ vernosť, hoci ty ju tu podvádzaš, a to dokonca s chlapmi?!“
„Ale to je niečo iné. V base má každý frajer zajačika.“
„Takže z frajeriny spávaš s Lacom?“
Ozvalo sa rozpačité zakašlanie. Vtom sa Laco prudko obrátil k Blonďákovi a zostra naňho zaútočil:
„Odpovedz!“
Blonďák sa zmohol len na:
„No, vieš...“
„Ty kretén!“ vyhŕklo napokon z Laca, „v posteli mi hovoríš, ako veľmi ma ľúbiš, ale teraz povieš : ´No, vieš...?!´ “
Tieto slová popudili Blonďáka a tak sa nezdržal a podnikol protiútok:
„Buď ticho, ty pobehlica, veď tu spíš s každým, kto ti zaplatí!“
Laco sa srdnato bránil:
„A z čoho by sme tu žili?“
Uvedomil som si, že som to zase prepískol, preto som sa snažil schladiť rozhorúčené hlavy.
„Nehádajte sa! Bolo odo mňa hlúpe zabŕdať do tejto témy v takej kompánii, kde pomaly každý s každým niečo má. Chcel som len zdôrazniť, že väčšina väzňov tu žije s iným väzňom iba z frajeriny. To platí o tých silnejších. A tí slabší, ktorí nie sú homosexuáli, sú k tomu donútení, alebo to robia z vypočítavosti. Získajú tým ochranu a majetky.“
Nato sa ozval Dilino:
„Dúfam, že sa tvoje moralizovanie skončilo. Načo takéto reči? Vieš, že v kriminále prežijú len silné kusy. A nejak sa obšťastniť musíme. Tak nám to nekaz!“
Ja som sa však nedal len tak ľahko opantať a stále som mlel svoje:
„Tomu hovoríš šťastie? Laco by bol určite šťastný, keby Blonďákovi niekto nafackoval, no neviem, či by sa to isté páčilo Blonďákovi.“
„Grizly, že ťa huba nebolí!“ povzdychol si rezignovane Dilino.
Väzni sa rozosmiali a zmenili tému. Už som do nich nerýpal. Nemalo to zmysel. Bolo mi nad slnko jasné, že pokúšať sa prevychovať týchto slabochov je práve tak zbytočné, ako hádzať hrach na stenu. V tej chvíli som si naplno uvedomil svoju odlišnosť od týchto slabochov. Nie, nie som anjel, ale predsa som sa aj vo väzení usiloval zostať človekom a zachovať si ľudskú dôstojnosť. Na rozdiel od svojich kumpánov som mal za sebou rozsiahle skúsenosti so ženami. Po prvýkrát som mal pomer so ženou vo svojich jedenástich rokoch. Bolo to v decáku a ja som bol vlastne ešte len dieťaťom. Už vtedy som však bol na svoj vek mimoriadny vyvinutý a svojou vyspelosťou som prevyšoval rovesníkov. Jeden starší kamarát v decáku si v noci priviedol do izby dievča tiež z decáku a miloval sa s ňou. Zvedavo som zakukoval na nahú postavu dievčaťa a tento pohľad ma fascinoval. Moja babka mi síce ešte ako chlápätku hovorievala, že je nemravné dívať sa na nahé ľudské telo a ja som si to aj uvedomoval, ale nemohol som od nahej postavy dievčaťa odtrhnúť oči. Môj starší kamarát si to všimol a povedal dievčaťu:
„Choď si ľahnúť k Milošovi a urob ho!“
Dievča bez slova poslúchlo a toto ma zarazilo. Bol som taký šokovaný, že som nemohol zo seba vydať ani hláska. Dievča prišlo ku mne a strčilo ruku do mojich pyžamových nohavíc. Potom mi začalo jemne stláčať miešok a penis. Cítil som také príjemné šteklenie a úd sa mi stoporil. Hanbil som sa za to, ale zároveň to bolo veľmi príjemné. Dievča si pridržalo môj stoporený penis v ruke, sadlo si obkročmo na mňa a vložilo si môj penis do svojej vagíny.
Pocítil som príjemné teplo a cítil som sa, ako nikdy predtým.
Dievča sa ujalo iniciatívy a začalo rytmicky pohybovať svojím zadočkom.
„Keď budeš cítiť, že ti z neho niečo vychádza, tak mi to povedz!“ poučilo ma a ďalej vrtelo zadkom.
Trvalo to len chvíľku a ja som mal pocit, že mi z penisu čosi vychádza. Rýchle som odtlačil dievča sponad seba a ono sa vrtko odtiahlo. Z penisu mi vystreklo čosi, čo som nemohol zastaviť. Strašne som sa hanbil a neskôr som sa svojho kamaráta opýtal, či sa to dievča nebude zo mňa smiať.
„Prečo by sa malo z teba smiať?“ opýtal sa ho kamarát.
Zahanbene som sa vyznal:
„Vieš, niečo mi z toho vystrieklo.“
Kamarát sa rozosmial a smial sa aj ďalší kamarát, ktorý bol spolu s nimi v izbe.
„Nie, nikto sa ti smiať nebude. Je to semeno. Tým oplodníš ženu. Čo si myslíš? Že ťa priniesol bocian?“
Toto bola moja prvá sexuálna skúsenosť so ženou. Odvtedy som ich mal podstatne viac a na rozdiel od tých slabochov, ktorí ma za mrežami obklopovali, som si aj vo väzení udržiaval výraznú heterosexuálnu orientáciu. Nikdy v živote som sa neznížil k tomu, aby som si čokoľvek začínal s mužmi.
Po týchto spomienkach sa však vraciam do reality. Už mi začínajú liezť na nervy Dilinove výmysly a preto sa zberám na odchod. Vstávam, potľapkávam Dilina po chrbte a hovorím mu pred všetkými:
„Máš bujné sny, ale ja už som z nich unavený... Takže odchádzam. Zajtra sa stretneme a ty mi povieš, čo si vybavil ohľadom toho úteku!“
S týmito slovami sa odporúčam. Sťažka kráčam na svoju izbu, nasledovaný v tesnom závese Maťom. Keď si líham na svoju posteľ, Maťo sa vyšvihne hore na dvojak. Spí totiž nado mnou. Potom potichu zapína rádio a pritom mi zvestuje:
„Pred tromi dňami tu bol Miro a priniesol ti druhý nôž. Ja som mu povedal, že si na eskorte a tak dal ten nôž mne. Obidva nože - ten, čo si mi ty dal pred eskortou, aj ten druhý od Mira, mám v skrinke. Môžeš ich poslať domov po nejakom civilovi.“
„Nechaj si ich! Už ich nepotrebujem. Ja nechodím do práce, takže sa nemôžem dostať do kontaktu s civilmi. Jedine, že ty poznáš nejakého, ktorý by to urobil. Ráno ti dám bratovu adresu, aj peniaze. Pošli tie veci môjmu bratovi, ak môžeš!“
„Dobre, vybavím to,“ zakončí debatu Maťo.
Obaja potom počúvame pesničky z rádia až dovtedy, kým nás nezastihne spánok. Na druhý deň dopoludnia pomáham rezať kapustu, ktorú nakladajú pre kuchyňu. Popoludní sa v izbe stretávam s Dilinom, ktorý mi lakonicky oznamuje, že všetko je údajne vybavené. Vraj na to minul všetky svoje a Krpatého peniaze.
„A čo je vlastne vybavené?“ pýtam sa nedôverčivo.
„No predsa útek!“ znie lakonická odpoveď. „Na bráne budú len dvaja a to po jednom pri vchode do väznice z civilu a pri vchode na bránu z väznice. V strede brány je vchod k veliteľovi smeny. Bude tam len pomocník veliteľa smeny a operátor. Veliteľ smeny pôjde na obchôdzku, ktorá bude trvať hodinu a ostatných z brány, piatich či šiestich, pošle na kontrolu administratívnej budovy a objektu väznice zvonku. Tí na bráne sú podplatení. Dostali po stotisíc. Celý môj majetok, ktorý som si tu ťažko nahonobil, som minul na vás.“
„A čo referenti na oddieli a tí na strážnych vežiach, predovšetkým ten, čo je na veži pred bránou?“
„Grizly, i to je vybavené. Ten, čo bude pred bránou, dostal všetky moje zlaté prstene a retiazky. Ak to prepočítam na peniaze, tak tento dostal viac, ako tí na bráne. A s referentmi na oddieli nebudú problémy. Nie sú ozbrojení. Prepadneme ich a poviažeme. Musí to vyzerať vierohodne, aby tí z oddielu potvrdili tým na bráne, že sme ich prepadli. Tu, na oddieli, sa niektorí prezlečieme do uniforiem a spoločne pôjdeme na bránu. Tamtých na bráne akože prepadneme, priložíme im nože pod krky, odzbrojíme ich a poviažeme. No a sme v civile!“
„A čo ak si niektorý zo strážnych na bráne vymení smenu s niekym z kolegov? My vojdeme na bránu a on začne strieľať... Veď je jeho povinnosťou zabrániť nám v úteku. A o nožoch si predtým nehovoril. To je pre mňa nová informácia. Celé sa mi to nepáči, Dilino!“
„Je to tutovka, Grizly! Pred útekom za mnou príde môj človek a povie mi všetko presne - kde je kto rozostavený a kade máme ísť. Nemôže dôjsť k žiadnej zámene, ani ničomu inému. Dôveruj mi! Keď som už do toho toľko vrazil, tak som sa aj zabezpečil, že to vyjde. Sú to ľudia, ktorým môžeme dôverovať.“
„Dilino, jedno si musíme ujasniť! Ak sú podplatení, tak nás pustia. Teda ak sú to podliaci toho najhrubšieho zrna. Ak takí sú, potom prejdeme v poriadku, ale ak medzi nimi bude čo len jeden čestný, môže dôjsť k nepredvídaným okolnostiam. Tie môžu mať pre nás i pre príslušníkov katastrofálne následky. Predstav si, že na Krpatého vytiahne strážny na bráne zbraň a Krpatý ho bodne dýkou. Vieš, čo by to znamenalo? S tým ja nechcem mať nič spoločné! Musím mať istotu, že sa nikomu nič nestane! Teraz nemyslím egoisticky len na seba, ale na všetkých, ktorých sa to týka.“
„Prestaň s tým, Grizly! Nechápem, prečo mi neveríš. Hovorím ti, že je to tutovka. Ručím ti zato, že sa nikomu z tých zelených hajzľov, ani nikomu z nás nič nestane! Keď uvidíš, že sa deje niečo, čo sa ti nebude pozdávať, môžeš predsa od nás odstúpiť.“
„No dobre, Dilino, prehovoril si ma. Chcem Ti veriť. Ale ak sa niekomu z nás, či z príslušníkov niečo stane, tak ťa roztrhnem vlastnými rukami. Tuším, že robím chybu, ale idem s vami.“
„Tak sa mi páčiš, Grizly! Poď, ideme do kumbáliku! Mám tam šampanské. Vypijeme si ho sami, bez ostatných. Beztak sú toho len dve fľaše a nie je to pitie pre hocijaké huby.“
„Počkaj, prv, ako si nalejeme lampáše, chcem vedieť, prečo ti tak veľmi záleží na tom, aby som išiel s vami! Veď ma nemáš nejak zvlášť v láske. Nechápem teda, prečo nechceš, aby som ušiel sám. Dal som ti predsa slovo, že neujdem pred vaším útekom a ja svoje slovo dodržím. Natoľko ma predsa už len poznáš! Tak o čo ti ide? Prečo ma napriek tomu chceš pri spoločnom úteku?“
„Máš pravdu, Grizly! Nemám ťa rád. Ja niečo poviem a ty zo mňa urobíš idiota pred muklami. Pritom nezáleží na tom, čo im poviem. Oni mi predsa veria. Ale ty namiesto toho, aby si ma podržal a potvrdil to, čo poviem, spravíš zo mňa pred nimi magora. Ja si tu pracne budujem autoritu a ty mi ju ničíš, preto som na teba naštvaný. No k úteku ťa potrebujem. A nielen ja. Všetci ťa potrebujeme.“
„Naozaj? A načo?“
„Nikto z nás nevie šoférovať. Odtiaľto sa musíme dostať čo najskôr. Šlohneme auto a čím skôr sa odporúčame niekam do zátišia. Tam sa rozídeme každý kade ľahšie. Ja s mojou kurvou a Lacom pôjdeme spolu. Ty chceš ísť, pokiaľ viem, sám. No a Maťo s Blonďákom a Krpatým asi tiež pôjdu spolu. Mohol by som si zohnať aj iného šoféra, ale teba už poznám. Viem, že si už raz ušiel a že ma nepodrazíš. Okrem toho musím, hoci nerád, priznať, že si správny chlap. Ani ja som nebol vždy taký, ako som teraz, ale kriminál zo mňa urobil dilina. No kašlime na to! Poďme piť nato, že o pár dní už budeme na slobode. Hej... a ešte niečo, Miloš! Nehnevaj sa na tú moju kurvu zato, že ťa udala! Keď sa vráti, tvár sa, že o ničom nevieš! Ona je síce strelená, ale ja ju mám rád.“
„Ja o nijakom udaní neviem. Nikto ma nevyšetroval. Viem len to, čo ste mi navykladali vy a tomu ja príliš neverím. Je mi jedno, čo a kde tvoj zajačik povedal. Mne tým neublížil a zrejme ani nikomu inému. Párkrát som sa s ním zhováral. Vlastne on sa prihovoril ku mne. Viem, že sa volá Kamil, ale tu ho volajú Fľandra. Pokiaľ viem, je tam od nás z východu a nie je to zlý chalan. Teda aspoň na mňa urobil celkom dobrý dojem vzhľadom nato, že ti robí ženu. Máš moje slovo, že sa pred ním o tom udaní nezmienim a to preto, lebo vám neverím. Keby ma bol Kamil udal, už by ma určite vyšetrovala vnútorná ochrana väznice.“
„Tak never!“ zasmeje sa Dilino.
Vlastne mu takýto vývoj udalostí vyhovuje a je celkom spokojný so svojimi diplomatickými schopnosťami.
„Poď, ideme sa ožrať!“ zavelí napokon celý uveličený a ťahá ma do svojho privátneho baru.
Tým privátnym barom je kumbálik na konci chodby. Dilino si ho „sprivatizoval“ a má od neho dokonca aj kľúče. Až teraz vidím, aké je jeho skutočné postavenie v tejto bastile. Je akousi šedou eminenciou väznice, ktorá požíva rešpekt medzi väzňami aj dozorcami. Keď vstupujem do Dilinovho kráľovstva, nemôžem sa ubrániť ozajstnému údivu. Dilino tu má zásoby alkoholu od výmyslu sveta. Samé fajnové moky. Má tu však aj iné veci. Lieky, peniaze a celé svoje súkromné bohatstvo.
Dilino je sebavedomý hostiteľ. Otvára plechovú skriňu a vyberá odtiaľ šampanské a poháre. Po chvíli však šampanského niet a rozpitým chlapským hrdlám sa žiada ohnivej vody. Preto Dilino vyťahuje fľašu vodky a neodloží ju dovtedy, kým aj tú obaja nezlikvidujeme. Potom Dilino vyhlasuje záverečnú. Zamyká svoj privátny bar a obaja sa ideme, už poriadne nadratí, vyvetrať na dvor. Na dvore stretávame Krpatého a Blonďáka, ktorí držia pod kabátmi fľaše borovičky. Všetci štyria sa vydávame do budovy zdemolovaného a vyhoreného 7. oddielu, teda bývalého 7.oddielu, ktorý väzni zdemolovali a vypálili počas vzbury v roku 1990.
Vstupujeme medzi ruiny, usádzame sa tam a začíname popíjať borovičku. Čas si krátime vykladaním oplzlých vtipov. Keď dopíjame to, čo doniesli Krpatý a Blonďák, Dilino dáva Blonďákovi kľúče od svojej skrinky a posiela ho na oddiel pre ďalšie dve fľaše vodky zo svojich zásob. O chvíľu prináša Blonďák dve litrovky vodky. Pomaly sa mi začína stmievať v hlave a ja strácam prehľad o reálnom svete.
Keď sa na druhý deň ráno prebúdzam s trieštivou bolesťou v hlave, ani neviem, ako sa to s tým popíjaním včera napokon skončilo. Som smädný ako desať koní. Slopem vodu a pýtam si od Maťa alnagon. Bez rozmyslu si vkladám do úst päť tabletiek, prehĺtam ich a znovu zaľahnem. Podarí sa mi zaspať a zobúdzam sa až večer. Večer mám opäť stretnutie s Dilinom a sprisahancami, ktorí sa chystajú na útek. Dozvedám sa o nových diplomatických aktivitách Dilina. Ten v priebehu dňa vybavil Krpatému preradenie zo susedného, teda šiesteho, na piaty oddiel. Navyše mu vybavil aj prácu v bezke. Tým mi demonštratívne dáva najavo svoj vplyv. Aj Laco je macher. Vybavil Blonďákovi preradenie z desiateho na piaty oddiel.
„Samí šikovní chlapci!“ uvažujem pobavene.
Dilino potom pri fľaši – akože inakšie? – oboznamuje ostatných s novými faktami. Vraj už sa s bachármi dohodol na termíne úteku, ale oznámi im ho až potom, čo sa vráti jeho zajačik Kamil. S tým však nesúhlasí Krpatý. Chce vedieť termín okamžite a tvrdí, že má na to právo, pretože takmer polovica peňazí na útek patrila jemu. Dilino sa ho snaží uchlácholiť tvrdením, že mu všetko povie, keď budú osamote, ale Krpatý sa zatne ako baran. Chce všetko vedieť hneď a zrejme nechce ani čakať do budúceho týždňa na návrat Dilinovho zajačika. Chce ujsť už tento týždeň a nalieha na Dilina, aby vybavil termín úteku pri najbližšej nočnej smene tých príslušníkov, ktorí boli podplatení. Dilino však nekompromisne trvá na tom, že počká na svojho zajačika. V opačnom prípade nikam nejde. Nato sa Krpatý nafúkne a ide sa na truc sám opiť. Dilino, ja i ostatní sa zhodujeme v tom, že počkáme na Kamila a že sa potom dozvieme aj termín úteku. Tým sa končí bojová porada. Dilino odchádza hrať karty na ktorúsi celu a ja si zase odchádzam do svojej cely prečítať dennú tlač .