Je koniec septembra roku Pána 1991. K väznici v Leopoldove prichádza autobus. Vodič zatrúbi a vzápätí sa otvára veľká železná brána väznice. Autobus vchádza na vstupné nádvorie väznice a po chvíli zastavuje. Vodič otvára dvere autobusu a vypína motor. Konečná! Z veľkej plechovej búdy na kolesách vystupujú bachári a väzni. Ja medzi nimi. Som jedným z väzňov, ktorí vystupujú na konečnej. Nie žeby som nejak zvlášť túžil vstúpiť do tejto hroznej kamennej pevnosti, ale inú možnosť nemám. Do tejto väznice prichádzam ako nováčik, ale vo väzenskom prostredí som si už čosi odkrútil. Napodiv sme všetci dobre naladení a k uvoľnenej nálade prispeje aj jeden z bachárov:
„Vítajte doma, humanisti!“
Ani mne nechýba zmysel pre humor, preto zakontrujem:
„Človeče, ono to má i zmysel pre humor. Snáď to i nedajbože myslí.“
Bachár sa naoko prísne opýta:
„Kto to povedal?“
Väzni sa rozosmejú a ja, aby som nepokazil zábavu, krotko zahlásim:
„Ja, prosím pekne ponížene, vaše bachárske Veličenstvo!“
Ani bachár nepokazí náladu a pokračuje vo svojom ochotníckom divadle:
„No, no, ty zlý chlapsec!“
Väzni sa znovu rozosmejú. Chvíľka uvoľnenia každému dobre padne, ale nič netrvá večne a tak bachár ukončí túto „kultúrnu“ vložku:
„No dobre, chlapi. Posrandovali sme a teraz hajde každý do svojho pelechu! Nasledujte ma!“
Bachár vykročí smerom k druhej bráne a my ho poslušne nasledujeme. Bachár otvára druhú bránu a my všetci cez ňu prechádzame. Potom bachár bránu zavrie. Pokračujeme ďalej a zastavujeme sa pred bránkou. Bachár pritlačí na zvonček a po chvíli sa bránka otvorí. Všetci kráčame ďalej až na nádvorie pred piatym oddielom, kde nás víta hlučná hudba z troch magnetofónov – z každého iná. Hotový karneval, či skôr blázinec! Všade sa ozýva hlasitá vrava väzňov. Na nádvorí pred piatym oddielom postáva skupinka „domorodcov“. Tu sa s nami bachár lúči:
„Zbohom! Ďalej si choďte sami! Každý z vás vie, kde má v tejto pakárni svoje bidlo.“
Z jedného z magnetofónov sa ušidrásajúcimi decibelmi ozýva pieseň Guľový blesk od skupiny Elán. To ma dožerie, preto zrevem:
„Vypni to, ty magor!“
Rozhostí sa absolútne ticho. Vzápätí ma víta starý známy spoza mreží, Timi:
„Ááá, šialený východniar, vítaj v mojom kráľovstve!“
Jeho provokačné drísty ma nemôžu vyhodiť zo sedla a ja hneď zakontrujem:
„Chcel si povedať - v mojom pekle magorov!“
Aj keď som v tejto bastile po prvýkrát, nie som vo väzenskom prostredí nováčikom a aj tu mám starých známych spoza mreží. Zízam na Timiho a nestačím sa diviť. Je scenganý na mraky. Vedľa stojaci referent sa však tvári, že nič nevidí. Timi mi podáva fľašu od vína, ktorá je viac ako do polovice plná, a núka ma:
„Ááá, to je jedno! Tu máš! Na, pi a kašli na to!“
Beriem fľašu do ruky a pre istotu ju ovoniavam. Skrúca mi to nos od zápachu slivovice. Opatrne si z nej upíjam, ale keď ju prehĺtam, mám pocit, že hlcem oheň. Chvíľu lapám po dychu a rozkašlem sa. Do očí mi vyrazia slzy a keď konečne pochytím dych, obraciam sa na Timiho s otázkou:
„To odkiaľ máš ten ekrazit?“
Až neskôr sa dozvedám, že ten „ekrazit“ je 76%-ná slivovica.
Timi sa zatacká, zachytí sa rukou o jedného z väzňov, ktorí postávajú naokolo, a potom sa sebavedome predvádza.
„Tu som riaditeľ ja! Všetko, čo vidíš naokolo, je moje! Aj títo bachári!“
Pritom ukazuje rukou na referenta, ktorý sa medzitým preventívne vzďaľuje preč.
„To nie je Ružomberok, toto ti nepatrí. Je to všetko moje a všetci ma musia počúvať. Ty nie, no ale...“ zdvihne významným gestom prst hore, „nesmieš ma pred muklami ponižovať, bo stratím autoritu! Musíme držať spolu a budeš mať, čo chceš. Pozri!“
Pri týchto slovách vyťahuje z vrecka hŕbu pokrkvaných bankoviek a pokračuje:
„Toto tu je moc! Môžem si kúpiť, čo chcem. I bachárov. Proti mne nemôžu nič urobiť. Keď sa nájde medzi nimi nejaký odvážlivec, dám ho odtiaľto vyhodiť. I teba dám odtiaľ preč, keď pôjdeš proti mne.“
„Neboj sa, Dilino, nepôjdem proti tebe, ak neurobíš niečo, čo by mne, či mojim priateľom ublížilo.“
Nastáva moment dusného ticha. Cítim, ako po mojich slovách okolostojaci väzni zatajujú dych. Nikto sa tu neodváži nazvať otvorene Timiho Dilinom. Dilino je po rómsky čosi ako šialený, pomätený, hlúpy. Dilino je Róm a nie je nadšený, keď ho niekto počastuje takouto prezývkou. Doposiaľ sa ho tu každý obával. Svojou výškou
„Ty si nezmar, Grizly, preto si za tieto peniaze kúp, čo potrebuješ. Ja mám všetko, čo len chceš. I svoju kurvu tu mám.“
Dilino sa tvári rozšafne ako magnát, ktorý dáva čašníkovi v prepychovej reštaurácii štedrý bakšiš.
Vzápätí sa ďalej predvádza. Neviem, komu chce čo dokazovať. Mne, či tým naokolo? Alebo sám sebe? V každom prípade však jeho najlepší kúsok ešte len prichádza na rad. Otáča sa smerom k subtílnemu Rómovi, ktorý stojí na schodoch pred vstupnými dverami budovy piateho oddielu, a zakričí:
„Hej ty, kurva, poď sem!“
Róm poslušne pripochoduje. Dilino mu prikazuje:
„Bozkaj ma, kurva!“
Nesmelý Róm sa chvíľu zdráha a potom zašemotí:
„No, Apinko, teraz nie. Veď potom, večer, keď mi ho založíš.“
„Teraz ma bozkaj, ty špinavá kurva, lebo si hneď mŕtva!“
Pri týchto slovách vyťahuje Dilino spoza pása dýku s ozubenou čepeľou a priloží ostrie dýky subtílnemu Rómovi pod krk. Ten sa na smrť preľakne a aj napriek svojej osmahlej pleti je v momente bledý ako stena. Potom prestrašene opakuje:
„Prepáč, Apinko, už budem dobrá.“
To už je na mňa priveľa. Týmto magorom by mali odobrať všetky nebezpečné vecičky, pretože človek nikdy nevie, čo sa v ich prepitých a prefetovaných hlavách zrodí. Tú scénu, čo sa odohráva pred mojimi očami, nemôžem tolerovať ani ako divadlo. Preto zasahujem. Odťahujem od Rómovho hrdla Dilinovu ruku a vyberám z nej dýku. Na prvý pohľad ma upúta. Prezerám si ju z každej strany a bez akejkoľvek pretvárky oceňujem jej majstrovské opracovanie:
„Pekná práca. Odkiaľ to máš?“
„Tuto, na bezke, to chlapi bežne vyrábajú. Dám ti takú istú urobiť, alebo ti ukážem tých maníkov, čo to robia. Ty im povieš, aký nôž by si chcel mať, a oni ti ho bez problémov urobia.“
Dilino strká ruku do vrecka nohavíc a vyťahuje vyskakovací nôž. Stlačí gombík na rukoväti a keď vyskočí čepeľ z rukoväte, povie:
„Alebo si môžeš dať urobiť niečo také.“
„Á, nejdem lúpiť, ale tá dýka sa mi páči. Do lesa je perfektná a môj pokrytecký brat sa jej poteší. Určite si takú dám urobiť... možno i viac – pre brata i pre seba. Keď sa raz vrátim domov, budem mať pamiatku na tento pobyt i na jedného Dilina. A tú, čo mám v ruke, ti vrátim, keď vytriezvieš.“
„No dobre, tak si ju nechaj! Ja ich mám dosť,“ uzatvára debatu Dilino a začína oblizovať prestrašeného Róma.
„Fuj, ale máš škaredý jazyk! Choď preč, lebo sa mi hnusíš!“ poznamenávam s odporom a tľapnem Dilina po pleci. Ten ešte chvíľu obchytáva zadok svojej subtílnej obeti, pričom ju oblizuje, ako keď krava oblizuje teľa. Potom hovorí:
„Kurva, poď do našej postele, nech ti ho založím!“
Róm pokorne poslúchne a krotko kráča s Dilinom do budovy piateho oddielu. Dilino mi ešte zamáva rukou v radostnom očakávaní svojho úchylného sexuálneho zážitku a o chvíľu sa mi aj so svojím zajačikom stráca z dohľadu. Upíjam si ešte trochu ekrazitu a potom podávam fľašu okolostojacim muklom.
V tej chvíli vybieha zo vstupných dverí budovy piateho oddielu Maťo, môj ďalší starý známy spoza mreží. S rukami nad hlavou mi beží v ústrety a nadšene ziape:
„Pekne vítam v našom penzionáte, ty ružomberský Terminátor!“
„Teraz ma vítaš, ale minule si odo mňa ušiel!“ schládzam jeho nadšenie a keď Maťo dobehne ku mne, podávame si ruky ako starí známi, ktorí už čosi spolu preskákali.
„Poď bývať ku mne, Miloš! Budeš spať pri okne tak, ako v Ružomberku i na chatách. Je to hneď prvá izba pri gátri, takže len vybehneš hore na poschodie a môžeš posilňovať. Je tam všetko, čo potrebuješ pre svoje svaly. No a večer sa poriadne opijeme. Mám niekoľko fliaš medicíny,“ sype zo seba Maťo a ťahá ma za ruku na piaty oddiel.
„No dobre, keď ma tak srdečne pozývaš, pôjdem k tebe bývať, ale najprv mi povedz, čo to tu stvára Timi!“ kapitulujem napokon.
Aj keď som v tejto väznici po prvýkrát, nie som som za mrežami nováčik, takže ma obscénne divadlo, ktorého som bol pred chvíľou svedkom, nemohlo úplne vyviesť z miery. Kým som bol vo väzení za totality, takéto niečo sa stať nemohlo. Nástup bezbrehej slobody, hraničiacej s anarchiou, spôsobil po roku 1989 v československom väzenstve neskutočný chaos. Neuvážená amnestia prezidenta Václava Havla a ďalšie jeho nepremyslené kroky spôsobili nenapraviteľné škody v celej spoločnosti, ale predovšetkým mali na svedomí úplný rozvrat väzenstva. Práve politická naivita a voluntarizmus Václava Havla sa stali živnou pôdou krvavých udalostí, o ktorých pojednáva táto kniha. Samozrejmosťou sa stali vo väzniciach po novembri 1989 také predtým nemysliteľné javy, ako neobmedzená konzumácia alkoholu, liekov a omamných prostriedkov. Po väzniciach sa motali opité a nafetované mátohy, ktoré mali s ľudskými bytosťami iba málo spoločného. Väzni stratili akékoľvek zábrany a násilie sa stalo každodennou súčasťou väzenského života. Silnejší väzni znásilňovali slabších a urobili si z nich doslova slúžky. Kým v minulosti bola homosexualita vo väzniciach zakázaná, nové pomery spôsobili jej nebývalý rozmach medzi väzňami. Iba máloktorí väzni však boli praví homosexuáli. Väčšina z nich sa k homosexualite uchyľovala kvôli nútenej askéze, alebo ich k nej donútili silnejší väzni.
Situácia v niektorých väzniciach sa stávala neudržateľnou. Nikto si nebol istý vlastným životom. Ani väzni ani príslušníci, ktorí mali dozerať na poriadok vo väzniciach. Väzni boli totiž veľmi dobre vyzbrojení nožmi a žiaden dozorca si nikdy nemohol byť istý, či sa v zdraví dožije konca pracovnej doby. Preto sa príslušníci všemožne vyhýbali konfliktom s väzňami, ba niektorí z nich dokonca s väzňami otvorene spolupracovali. Takto sa morálka vo väzniciach dostala na bod mrazu.
Toto všetko som vedel a nerobil som si nijaké ilúzie o svojom živote, či skôr prežívaní v novom pôsobisku. Lenže to, čo som videl dnes, bolo predsa len aj na mňa trochu priveľa. Preto ťahám informácie od Maťa, ktorý je v tejto väznici už trochu dlhšie, a snažím sa zorientovať sa v situácii. Na moju otázku Maťo veľavýznamne mávne rukou a rozhovorí sa:
„Á, on je tu druhý riaditeľ. Bachári sa ho boja, pretože toho na nich veľa vie. Kšeftuje s civilmi v robote i s bachármi vo väznici. Má spústu peňazí a tak sa tu hrá na lorda. Je neustále opitý a jediné, čo robí, je, že spáva s tepľošmi, alebo hrá karty.“
„A odkiaľ má toľko peňazí?“
„Miloš, toto tu nie je Ružomberok. Toto je štát v štáte. Keď tu pobudneš dlhšie, prídeš na to aj sám. Ale vlastne... môžem ti všetko povedať. Veď o tom vedia viacerí. Timi spolu s jedným takým krpatým hajzľom tu, v base, vykradli kantínu. Zobrali z nej okolo tridsaťtisíc korún a nejaké cigarety. Za peniaze si od civilov na pracovisku nakúpili spústu práškov a alkoholu. Muklom to popredávali za päťnásobok. Takto to niekoľkokrát otočili a teraz sa topia v peniazoch. Napríklad včera bol Timi spitý ešte viac ako dnes. Hral na izbe s chlapmi karty a peniazmi si pripaľoval cigarety. Pritom to nerobil po prvýkrát. Lenže nikto sa mu neopováži nič povedať, pretože Timi nosí za pásom štyri nože a nikto netúži mať niektorý z tých nožov medzi rebrami. Je to prepitý, prefetovaný a predrogovaný cvok. Z teba má strach, ale dávaj si naňho pozor! Je zákerný. Neváhal by ani minútu vraziť ti nôž do chrbta. Ja som s ním kamarát, pretože sedíme spolu dlhé roky, ale neverím mu.“
Počas rozhovoru vchádzame obaja na chodbu piateho oddielu a prichádzame do cely, v ktorej býva Maťo. Cela je určená pre osem väzňov. Sú tu štyri dvojaky, teda štyri dvojice poschodových postelí. Takisto sú v cele aj štyri dvojice skriniek, teda štyrikrát po dve skrinky jedna nad druhou. Svetlo vniká do miestnosti cez veľké zamrežované okno. Základné hygienické potreby zabezpečuje umývadlo a záchod vo výklenku o rozmeroch 110 x
„Vítaj, môj krajan! Rád ťa tu vidím! Nechaj všetko tak a poď hneď ku mne na izbu!“
Nečaká ani na moju reakciu a sotva dohovorí, ťahá ma za ruku preč z cely.
„Počkaj, Miťu!“ zastavujem ho, „i ja som rád, že sme sa stretli a ďakujem za milé privítanie i za pozvanie na tvoju izbu, ale daj mi chvíľu času, aby som sa tu mohol aklimatizovať!“
„Ale čo sa tu chceš aklimatizovať? Poď ku mne, nech oslávime príchod Tarzana do divočiny!“
Zmôžem sa len na bezmocný úsmev. Nakoľkom poznám Miťa, viem, že nemám šancu. Ak s ním teraz nepôjdem, bude do mňa hučať ako do suda i niekoľko hodín, len aby dosiahol svoje. Nuž teda kapitulujem a idem s Miťom na jeho celu. Idúc po chodbe si neodpustím rypnúť do Miťa:
„Ty tu azda hladuješ? Vyzeráš, ako keby ťa práve pustili z Osvienčimu!“
„Ále... žrádla mám, koľko chcem, ale nechutí mi jesť.“
„Si chorý? V Ružomberku si mal cez deväťdesiat kíl, ale teraz si samá kosť a koža. Pochybujem, že máš aspoň šesťdesiat kíl živej váhy.“
„No, vieš... v Ružomberku sme si vypili, ale nefetovali sme. Tu fetujem a napchávam sa všelijakým svinstvom.“
„Prečo to robíš? Chceš sa zničiť?“
„Do pekla, krajan môj! Pýtaš sa, ako keby si prišiel do basy včera. Takto unikám myšlienkám na slobodu a tejto pakárni. Keby som nefetoval a netlačil do seba všelijaké svinstvo, tak by som sa tu zbláznil.“
„Ešte skôr sa zblázniš z práškov, či drog, ktorými napchávaš svoje telo. Veľmi dobre vieš, aký to má zhubný účinok na mozog... a na pečeň... i na srdce. Tak prečo sa chceš zničiť práve teraz, keď si vo väzení vydržal toľké roky za totality?!“
„Krajan, po tých rokoch, ktoré som prežil vo väzení, je mi všetko jedno. Aspoň netrpím tak, ako ty, a nežialim za tými, ktorých mám rád.“
Miťo býva na konci oddielu v cele, ktorá sa podobá na celu, z ktorej som práve prišiel. Spolu s Miťom býva v izbe ešte päť ďalších väzňov. Zoznamujem sa s nimi po vstupe do miestnosti. Potom ma Miťo vyzýva, aby som sa posadil a sám vyťahuje spod postele päť litrov vína. Kladie víno na stôl a nalieva do piatich pohárov. Pozve k stolu aj troch svojich spolubývajúcich. Ďalší dvaja spoluväzni hrajú kocky za vedľajším stolom a popíjajú magorák, ku ktorému si ako zákusok podávajú alnagon. Miťo sa tých dvoch opýta, či si dajú vína, ale jeden z nich odpovedá:
„Víno nechceme. Ja mám v skrinke ostré, ale teraz si dávame kyseláče.“
Tými kyseláčmi myslí pochopiteľne alnagony. Keď teda tí dvaja odmietajú Miťovu ponuku, ten ich viac nenúka a venuje sa ostatným kumpánom. Vyberá zo skrinky dve štangle salámy, papriku, paradajky a polovicu chleba. Položí to bohatstvo na stôl predo mňa a vyzýva ma, aby som sa obslúžil. Som hladný ako vlk a tak ma netreba dvakrát núkať. Vyťahujem spoza pása dýku, ktorú som predtým zobral Dilinovi, a krájam si salámu, papriku i paradajky. Potom si ešte odrežem poriadny kusisko chleba a pustím sa hodovať. Keď som najedený do sýtosti, Miťo mi balí do tašky spústu z tých dobrôt, ktorých má hojnosť, a hovorí mi, ukazujúc na tašku:
„Keď pôjdeš na svoju izbu, tak toto si vezmi!“
Som na vrchole blaha. Srdečne ďakujem vernému priateľovi a potom sa ešte dlho zhovárame, popíjajúc víno. Pri odchode ma Miťo žiada o ochranu väzňa, ktorého mi predstavuje ako Laca. Je to seriózne vyzerajúci, štíhly chlapec s typicky ženskými gestami. Slovo má opäť Miťo:
„Je to inteligentný chlapec. Je síce tepľoš, ale má úroveň a nerobí to tak, ako tí špinavci, čo hocikoho vyfajčia aj na prostriedku dvora. Dá sa s ním porozprávať o všeličom. Je sčítaný ako ty, takže si s ním budeš rozumieť. A i keby nie, ochraňuj ho, prosím ťa, kvôli nášmu priateľstvu! Ten čierny magor, ktorý sa tu hrá na Boha, ho znásilňuje. Zabráň tomu, prosím ťa!“
„Tým Bohom nazývaš Timiho?“
„Jasné! On si myslí, že je Boh. Neviem, kto za ním stojí, ale musí to byť veľké zviera. Sú tu referenti, dobrí chlapi, ktorí sa mu snažili pristrihnúť krídla, ale hneď im ktosi zhora klepol po prstoch. Teba ten čierny magor rešpektuje. Je mu nad slnko jasné, že keby ťa naštval, tak ho prilepíš na stenu ako svätý obrázok. Mukli ho tu väčšinou nenávidia, ale nikto nechce nosiť jeho nôž medzi rebrami.“
„Dobre, Miťu, môžeš kľudne spávať. Dokiaľ tu budem, nikto nebude Laca znásilňovať.“
„Díky, krajan!“
Podávame si ruky a ja odchádzam na svoju izbu. Tam zaľahnem na posteľ a snažím sa usporiadať si v mysli to, čo som tu za ten krátky čas videl a počul. No do izby nečakane vpáli Laco a z mosta do prosta sa ma pýta:
„Máš pre mňa chvíľku času?“
„Áno, posaď sa!“ odvetím.
Laco si sadá na moju posteľ a tak si aj ja sadám na posteľ. Môj nečakaný hosť si zapaľuje marlborku, potom núka jednu aj mne a pripaľuje mi. Po chvíľke sa rozhovorí:
„Miloš, Miťo mi povedal, že ti môžem povedať všetko, že si správny chlap. Poviem ti to aj preto, lebo viem, že si s Maťom ušiel z Ružomberku. Určite ma pochopíš a možno sa ku mne aj pridáš. Ide o to, že som vyfasoval osem a pol roka pre pár korún. Je chaotická doba a ja tu nemienim stráviť osem a pol roka pre sedemsto korún, ktoré som ukradol. Ja a môj partner, s ktorým tu žijem – volajú ho Blonďák – sme sa rozhodli, že odtiaľto ujdeme. Útek odtiaľto je ľahký a bezpečný. Keby o tom vedelo viac väzňov, už dávno by boli viacerí z nich ušli. Iste si už počul o katakombách pod touto väznicou. Tie katakomby vedú vonku, do civilu. Robím účtovníka v bezke a náhodou som sa dostal k plánom podzemných chodieb.“
„A čo ja s tým? Kam vlastne mieriš? Ak je také ľahké ujsť, tak ujdi aj so svojím partnerom! Prajem vám šťastnú cestu,“ zavinšujem dobrosrdečne svojmu spoluväzňovi a tým považujem záležitosť za uzavretú.
Laco však nepovažuje vec za vybavenú a znovu sa ozve:
„Problém je v tom, že o všetkom vie aj Timi. On chce ujsť aj s Kamilom. To je ten, s ktorým spáva. Požiadal som ho, aby zobral so sebou aj nás, mňa a môjho milenca, ale on odmietol. Som mu dobrý len do postele, veď Miťo ti to hovoril. No a myslel som... či by si aj ty nechcel ísť s nami. My by sme ušli a Timino by už ujsť nemohol, pretože po našom úteku by to tu riadne zabezpečili. Čo ty na to?“
„Tak prečo nejdeš sám so svojím milencom, keď je to také ľahké? Načo k tomu potrebuješ aj mňa?“
„Páčiš sa mi, Miloš. Myslel som, že aj ty by si chcel ujsť, keď si predtým ušiel z Ružomberku. Vonku by sme mohli byť milionári. Poznám bohatých gádžov, ktorých keď vyberieme, tak sme do smrti zazobaní.“
„H´m, tak prečo si ich nevybral, keď si bol vonku, ale sedíš tu za všivavých sedemsto korún?“
„Nemal som na to takú väzbu, akú máš ty,“ odpovedá pohotovo Laco a na chvíľu sa odmlčí.
Potom si Laco oblizne pery a spustí:
„Je v tom ešte niečo. Ty si väzba a to by útek uľahčilo... Totiž v katakombách sú hrubé mreže a my tam potrebujeme dostať z bezky autogén. Ja s mojím milencom to nedokážeme bez tvojej pomoci. Tak čo, pôjdeš?“
„Laco, ak by som chcel ujsť, tak si naklepem lyžicou ruku a bez pút ma vyvezú na röntgen do civilu. Z civilu im poľahky ujdem aj bez toho, aby som tu blúdil nejakými podzemnými chodbami. Ďakujem ti za dôveru, ale ja k takejto veci nepotrebujem komplicov. S Maťom som ušiel, pretože som nemal na výber.“
„Takže ty chceš ujsť i odtiaľto? Ale ak odtiaľto ujdeš, pokazíš útek nám, lebo po tvojom úteku tu bude zvýšená pohotovosť.“
„Nič také som nepovedal. Hovorím len to, že ak budem chcieť ujsť, ujdem sám a spôsobom, ktorý som ti pred chvíľou vysvetlil.“
„No dobre, Miloš, ako chceš, ale aspoň o tom porozmýšľaj! Maj sa! Ráno sa stretneme,“ hovorí Laco na rozlúčku a odchádza preč.
Po Lacovom odchode znovu líham do svojho brloha a v myšlienkách na udalosti tohto rušného dňa usínam. Prebúdzam sa až ráno na budíček. Idem sa umyť a odchádzam do jedálne na raňajky. V jedálni stretávam starých známych, väzňov z iných oddielov. Kuchári v kuchyni sú moji známi z východu. Okamžite mám jedla, koľko sa mi len zažiada. Ešte mi dokonca nabalia mäsa aj do tašky, aby som si mohol na oddieli niečo sám ukuchtiť. Len čo ma zočí vedúci kuchyne, ponúka mi prácu dozoru v jedálni. Lenže ja nemám chuť robiť kapa a tak vyhýbavo odpovedám, že si to s tou ponukou ešte rozmyslím. Nabalený sa vraciam do svojho pelecha, kde už ma čaká ďalšia návšteva.
„Miloš, toto je môj kamarát Maďar,“ ukazuje Maťo rukou na staršieho, subtílneho chlapa.
Podávam chlapíkovi ruku a blahosklonne rečiem:
„Počúvam.“
Chlapík si odkašle a nesmelo začne:
„Pane, bojím sa väzňov. Včera jeden nadrogovaný apač skočil do okna a celý sa dorezal. Krv mu striekala zo žíl... Bolo to ako na jatkách. Zrazu sa otočil ku mne s veľkým kusom skla a pritom vrieskal, že ma zabije. Bojím sa tu... Potrebujem vašu pomoc. Vy ma budete chrániť a ja budem váš osobný kuchár. Som vyučený kuchár a viem dobre variť. Máte rád maďarskú kuchyňu?“
„Zbožňujem ju,“ odpovedám.
V momente je rozhodnuté. Ukazujem rukou na tašku, v ktorej mám proviant z kuchyne a dávam svojmu novopečenému dvornému kuchárovi prvú úlohu:
„Tam je mäso. Choď a urob z neho niečo chutné!“
Natešený chlapík sa pýta:
„Takže môžem prísť bývať k vám na izbu?“
Pohotovo mu odvetím:
„Samozrejme. A ako vieš, dobrého kuchára si každý chráni.“
Maďar pohotovo odchádza pripraviť pochúťku z mäsa, ktoré mi dali kamaráti v kuchyni. Asi o hodinu sa čerstvo designovaný kuchár vracia s pekáčom v ruke. Miestnosť v tom momente zaplavuje dráždivá vôňa do ružova upečeného mäska. K tomu môj kuchár prináša ako prílohu uvarené a omastené zemiaky. Nakladá mi na tanier a pozýva ma k stolu. Nedám sa dlho núkať. Väzni ma poznajú a vedia, že nie som nijaký horenos. Zasadnem k stolu a púšťam sa schuti do jedla. Je to vynikajúca pochúťka. Maďar je ozajstný majster kuchárskeho cechu. Jedlo pripravil síce pikantne, ale veľmi chutne. Nešetrím chválou svojho dvorného kuchára a odmeňujem ho hrsťou kyseláčov, ktoré som dostal od Maťa na výmenný obchod, či na predaj.
Pre čitateľa, neznalého väzenskej problematiky, načim poznamenať, že vo väzniciach od nepamäti funguje čulý výmenný obchod a všelijaké čachre sú tam na dennom poriadku. Hrsť kyseláčov má teda v tomto prostredí svoju cenu. Maďar sa však spočiatku zdráha odmenu odo mňa prijať. Lenže keď mu pohrozím, že v tom prípade môj dvorný kuchár stratí moju protekciu, Maďar chvatne berie svoju odmenu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Mvihdidcjsfdbvjwi ihdwsifjwsofjeifniehfh
Iighdiefjwsfeeivediifiedj iwsdjwsfjwofevbdjnfjowjfow
Mvidhfvisojfshfvidhgidshgisdgfsug fejfgiufgieusgfuighweui
Ifsjsbdjshfkh jhwfksdxajdhisfhw jhhfg hofgagwfhbvkdnvjsgeh
Ufjdbfjadja isjfbvayfgikncxjkvbshf uhiofhuisufeshfbiufi
Ofiffjwhihwfuwhugfoeghiufe wjifsojfbihdbguvnjdkfhwu hoifhwiohfw
Pndibshfbh bhfbfuidwifwfwuih uiwguhsfwo hushdi ojiwrh iwohrfwoih
Jjjhdfvhjfvhgfhdvbsh gfisgfhsegfuisgdhs gifgif geuifgsdvbs
Thjsfbjabfjsh jjsdbvkjsdbgsjk bjksgjkdsbvgjksdgjksgkj
https://jfsdhiajfihsfuhfe.fugdaudsvgfdfhushdsgf.com/fywygduhduwgfywuwhugwfu
Mvihdidcjsfdbvjwi ihdwsifjwsofjeifniehfh
Iighdiefjwsfeeivediifiedj iwsdjwsfjwofevbdjnfjowjfow
Mvidhfvisojfshfvidhgidshgisdgfsug fejfgiufgieusgfuighweui
Ifsjsbdjshfkh jhwfksdxajdhisfhw jhhfg hofgagwfhbvkdnvjsgeh
Ufjdbfjadja isjfbvayfgikncxjkvbshf uhiofhuisufeshfbiufi
Ofiffjwhihwfuwhugfoeghiufe wjifsojfbihdbguvnjdkfhwu hoifhwiohfw
Pndibshfbh bhfbfuidwifwfwuih uiwguhsfwo hushdi ojiwrh iwohrfwoih
Jjjhdfvhjfvhgfhdvbsh gfisgfhsegfuisgdhs gifgif geuifgsdvbs
Thjsfbjabfjsh jjsdbvkjsdbgsjk bjksgjkdsbvgjksdgjksgkj
https://uteyurefhuefhfjjefedfjf.com/fuwdwfhwuhfwufh
be8f8f9kefje0i4t49yu59ti04gudhd9wir948ty8tf9id0eu4r8gjiokdp098incm Nmghdfkdfhe iefwdkwsfheifoew JamesKam
(JamesKam, 24. 6. 2020 12:47)
https://bjdkgfsfhidhgvudbfjeguehfwhsfug.com
Mkfdkfjwsldjeifgheifnkehgjr
vndkfhsjfodkfc;sjgjdgokrpgkrp
bndljgoedghoekfpegorig
fihfowhfiehfoejogtjrir
Yndkfvhdjkfhke nkfnslkfn klfnklf
Oljgvkdfkndjvbgdjffsjdnkjdhf
Nkfhofjeojfoegoero ogeoegfeougeihigoohge igjeigheiogheiogheih giehdgoiehifoehgioheighe hfioeehfieohgeiodgnei hioehgioehfdkhgioehgi eodghioedhgieghiehgeuo
Nihdigheifjojfieui iihfishfiwsfhiwhfowhfh hfsdfhkdcndjkfhe klchsiofhwifhdvjdnj hkfhsfhifheuhguegheflkhe
Yfhsfheifhei hfhdfiehfiejfk fjeogjeogj ojgoedjodjvsclksfhszghLhekjb; ;dh jdjvndkjdfjsofjsofjosjfi fojsjdoskfsjfodgjdsghoi sdjfpfgspegjsodjvdhvgisd
Mfjefjojgidhvshg ihidhgiodhgirhgir hioihgdioghrigrigh ihgiogherihgirodvdks jsdjfsopejfovgjdksjosj joesjfoesjfsj;ifsjg
Ndjsfhjifekfhekdghior highdiofhidogheioghei gijhgoiehgiehgieh jfiheigheihgioe
tupci
(realista, 10. 1. 2015 15:34)uriga je tupý debil a čo tu čítate sú rozprávky a iba magor tomuto môže uveriť . uriga bol a aj je bezvýznamné hovno , nula .
uriga
(roman, 28. 3. 2013 22:08)skoda ze clovek si uvedomuje veci ktore napachal ked je neskoro..poznam to aj z vlastnej skusenosti tiez som sedel za vrazdu....ale uz som slobodny mam zenu dieta a aj zena vie o vsetkom co som napachal ale v skutocnosti som dobry clovek ,len ten alkohol ma robi aj z druhych zlych ludi...
Oihedifojwsdhisjfo jijodakdofoedjvijdokdo kjdwokdokfdowjfiejfiw
(Dwightionix, 28. 3. 2021 6:31)