Dilino je už priamo pri gátri. Ja ostávam stáť pri okne asi tri a pol metra od gátra. Ostatní komplici sledujú dianie z pootvorených dverí.
Referent Slobodník vychádza z kancelárie referentov a pýta sa:
„No čo je?“
Podíde ku gátru a Dilino mu z druhej strany cez mreže vysvetľuje príčinu rozruchu: „Pán referent, otvorte gáter! Idem hodiť list do schránky.“
Referent otvára dvere na gátri a Dilino vstupuje na druhú stranu. Potom referent zatvára dvere na gátri, ale nezamyká ich, pretože vie, že sa Dilino čoskoro vráti späť. Dilino podíde asi sedem metrov k poštovej schránke na stene chodby a vhadzuje do nej svoj list. Pritom vešia referentovi na nos svoju bájku:
„Mám problémy. Už neviem, ako ďalej. Píšem list psychologičke.“
Po vhodení listu do schránky sa Dilino vracia späť. Referent kráča pred ním k dverám na gátri, aby ich znovu zamkol, keď cez ne Dilino prejde a bude sa vracať späť k svojej cele. Ešte netuší, že robí osudnú chybu, keď umožní Dilinovi, aby mu kráčal v pätách. Keď je referent asi tri metre od gátra, Dilino k nemu priskočí zozadu ako tiger a udiera ho do temena hlavy. Referent sa zvezie na zem ako vrece zemiakov. Pri páde naráža nosom na roh steny pri dverách kúpeľne a zanecháva tam krvavú stopu. Pritom vydáva bolestný ston.
Dilino komanduje svojich komplicov:
„Dajte ho na kúpeľku a zviažte!“
Vzápätí vbieha do kancelárie referentov a mizne mi z dohľadu. Ja sa pomaly spamätávam z prekvapenia. Nemám dobrý pocit z toho, čo robím, ale ten Dilino mi asi porobil, či čo, a ja ho počúvam ako malý chalan svojho staršieho kamoša. Prichádzam spolu s Maťom, ktorý doposiaľ všetko sledoval odo dverí, k referentovi a pomaly ho dvíham zo zeme. Vtedy sa úderom otupený referent vyčítavo zahľadí na mňa a pýta sa:
„Zbláznil si sa, Miloš? Od Timiho sa to dalo čakať...“
Hodí pohľad na Maťa a pokračuje:
„I od Maťa. Ale že sa ty pridáš k prepadu referentov, to teda nechápem.“
Referentova výčitka ma bodá do srdca. Uznávam, že referent má pravdu, ale referent zase pre zmenu nemôže pochopiť moju patovú situáciu. Už sa jednoducho nemôžem vrátiť späť. Satan už pootvoril brány pekelné a ja som príliš slabý na to, aby som zabránil tomu, čo sa tu deje. Preto
sa vyhýbam referentovmu pohľadu. Skrúcam mu ruky za chrbát a nesiem ho ku kúpeľni, ktorá sa nachádza asi tri metre od gátra. Pritláčam referenta k stene a pravou rukou otváram dvere. Potom vnášam otraseného referenta do kúpeľne. Odnášam ho k oknu asi šesť metrov odo dverí a tam ho ukladám do rohu miestnosti. Za mnou vchádzajú do kúpeľne Maťo, Blonďák, Kamil a Laco. Jeden cez druhého sa pýtajú, čo majú robiť.
Ukazujem na referenta a zavelím:
„Blonďák, zviaž mu ruky aj nohy!“
Blonďák berie špagát a reže ho napoly. Potom zväzuje referentovi ruky i nohy. Ja nachádzam v kúpeľni na zemi košeľu. Patrí väzňovi, ktorý sa práve sprchuje za zástenou. Touto košeľou utieram krv z nosa a brady referenta a komentujem Dilinovo počínanie:
„Sorry, toto Timi prehnal!“
Referent pichá pohľadom do mojich očí a dôrazne apeluje na moje lepšie ja:
„Neviem, čo máte za lubom, ale nepridávaj sa k nim! Timiho a Maťa poznám už roky. Sú to podliaci najväčšieho kalibru.“
Takýto nelichotivý posudok Maťo nehodlá akceptovať.
„Buď ticho, ty hajzeľ, lebo ti podrežem krk!“ vyštekne na referenta.
Veru, nebyť mňa, referent by obstál zle-nedobre. Lenže mne sa nežiada násilie.
„Daj mu pokoj!“ dôrazne prikazujem Maťovi a vytláčam ho von z kúpeľne. Zakrvavenou košeľou, ktorú držím v ruke, ešte utieram podlahu a košeľu potom hádžem do kúpeľne.
Vzápätí vychádzam z kúpeľne na chodbu a v pätách mi idú Kamil a Blonďák. Maťo ostáva stáť na chodbe pred dverami kúpeľne, kam som ho pred chvíľou vytlačil. Laco zostáva v kúpeľni. V tej chvíli zamierim do kancelárie referentov. Už pred dverami počujem, že sa Dilino s kýmsi rozpráva. Vstupujem do kancelárie referentov a nachádzam druhého zo službukonajúcich referentov, Valtera, v družnom rozhovore s Dilinom, ktorý stojí dva metre pred ním. Minútu po mne vstupujú do miestnosti aj Maťo, Blonďák a Kamil.
„Je tam a je pri ňom Laco,“ informujem Dilina o vývoji situácie a znamená to toľko, že som dal referenta do kúpeľne a že je pri ňom Laco.
Dilino vydáva rozkazy.
„Dobre, zviažte ruky Valterovi! Ale pozor! Je to kamoš, tak sa k nemu aj tak správajte!“
Poslušní asistenti Blonďák a Kamil sú okamžite k dispozícii. Blonďák zväzuje ruky Valterovi tak, ako predtým Slobodníkovi a potom sa postaví k Dilinovi. Ten hodí pohľad na mňa a zavelí:
„Vyber si spoza pása nôž! Nech to vyzerá skutočne, keby prišla nočná smena. Ja idem pre výchovného. Je hore, na poschodí. Ty aj s chlapmi zostaň pri tomto!“
Vyberám teda nôž spoza pása a kladiem ho na stôl pred zviazaného Valtera. Dilino odchádza na poschodie pre výchovného. Vychádza z kancelárie referentov a ide po chodbe asi päť metrov. Medzi kanceláriou referenta a kúpeľňou sú schody, vedúce na poschodie. Poschodie je obdobné ako prízemie. Vychovávateľova kancelária je nad kanceláriou referentov.
V miestnosti sa rozhostí husté ticho. Také husté, že by ho mohol krájať. Ja, Blonďák a Kamil bezhlesne čakáme na návrat diabla, ktorý vstúpil do nášho komandanta, Dilina. Čakanie vybrnkáva na city, ale my sme dostatočne vyzbrojení trpezlivosťou. Prejde zhruba päť minút. Dvere sa otvárajú a do miestnosti vstupuje výchovný a za ním v tesnom závese Dilino. Výchovný nás s hrôzou zaregistruje a mimovoľne cúvne, ale to už ho šteklí medzi rebrami Dilinov nôž. Nie, nemá šancu cúvnuť! Osud je osud. Či skôr - život je život? To je vlastne jedno. Dalo by sa to povedať aj tak, že výchovného kocky už boli hodené a on musí prekročiť Rubikon. Lenže Rím nedobyje. Leda tak by mohol dobyť palmu mučeníka.
Dilino má v ruke nôž s rukoväťou z parožia a hladkou čepeľou. Ten, čo tak ulahodil jeho srdcu. Vedomý si svojej prevahy prikazuje výchovnému:
„Tam si sadni!“
Pritom pokynie rukou smerom k stoličke.
„Ani nemukni! Je to prepad!“ štekne ešte na šokovaného výchovného.
Potom mi potichu hovorí, keď prechádza popri mne:
„Nažeň mu trochu strachu!“
Ako zhypnotizovaný podlieham Dilinovmu suverénnemu komandovaniu. Beriem do ruky nôž, čo je na stole, a výchovného, ako stojí pri kresle, udieram – mierne, aby mu neublížil, iba nahnal strach – do temena hlavy päsťou, v ktorej zvieram čepeľ noža. Výchovného zaleje mŕtvolná bledosť. Celá jeho tvár, každá jej črta, vyjadruje zdesenie, ktoré sa márne snaží zakryť. Opakujem Dilinov príkaz a prinútim tak roztraseného výchovného posadiť sa do kresla. Výchovný si sadá do kresla s otázkou:
„Čo to má znamenať?“
Pritom sa spýtavo zadíva na mňa.
„Keby si tak vedel, že v pozadí stoja tvoji kolegovia, tak by si skolaboval!“ myslím si, ale nahlas zafilozofujem:
„Už nemám čo stratiť. To, čo som mohol stratiť, som už stratil.“
Viem, že mi výchovný cenzuruje listy a tak bol detailne informovaný i o mojich rodinných pomeroch. Vedel teda veľmi dobre, čo mi písala sestra o Maríne a jej príbuzných. Dokonca som sa s výchovným už aj bavil o tom, že kvôli manželkiným príbuzným stratím manželku aj deti. Toto všetko výchovný vedel. Nevedel len to, že som sa rozhodol pre partizánsku akciu na záchranu svojej rodiny – pre takúto naivnú myšlienku, vopred odsúdenú na neúspech. Toto výchovný nevedel a ani vedieť nemohol. Nebol predsa prorok, iba výchovný v nápravno-výchovnom ústave, alebo, povedané tunajším žargónom, v lágri. Teraz už vie všetko, alebo aspoň začína tušiť celú pravdu, a zdá sa, že nič nenamieta. Vlastne si ten prepych ani nemôže dovoliť.
Dilino znovu preberá kormidlo. Obracia sa k Maťovi, Kamilovi a Blonďákovi, ktorí nečinne postávajú pod oknom:
„Zviažte mu ruky! Čo postávate ako soľné stĺpy pod tým oknom? Poďte sem a zviažte svojmu výchovnému ruky!“
Soľné stĺpy ožívajú a znovu sú z nich Maťo, Kamil a Blonďák. Kamil s Blonďákom zväzujú výchovnému ruky, Maťo má zatiaľ oddychový čas.
Slovo má znovu veliteľ komanda zúfalcov, Dilino:
„A teraz počkáme na tých dvoch z novej smeny. Ja pôjdem na kúpeľku.“
Po krátkej dobe sa ozýva zvonček od vonkajšieho vchodu na piaty oddiel – znamenie, že prichádza nočná smena. Dilino sa vracia k Valterovi a rozväzuje mu ruky. Zároveň mu prikazuje:
„Otvoríš im!“
Valter ide otvoriť dvere kolegom a Dilino sa znovu schováva v kúpeľni, aby ho tí zvonku nevideli. Maťo stojí bokom pri stene vedľa Valtera, ktorý otvára dvere striedajúcim referentom.
„Dobrý večer!“ pozdraví Valter svojim dvom kolegom.
„Dobrý, dobrý!“ zaznejú hlasy čerstvých referentov.
Valter okamžite po vstupe striedajúcich kolegov zamyká dvere. Vtom už z kúpeľne vychádza Dilino v mokrých šatách s nožom v ruke. Pridáva sa k nemu aj Maťo a spoločnými silami natlačia šokovaných čerstvých referentov do kancelárie.
„No poďme, poďme! Vlezte dnu a vy dvaja, čo ste teraz prišli, vyzlečte si uniformy!“ zavelí Dilino, samozvaný veliteľ komanda smrti.
Šokovaní referenti nemajú šancu. Potupne si vyzliekajú uniformy a ostávajú v trenírkach. Jednu uniformu si ihneď oblieka Dilino, druhú skúša obliecť Blonďák. Lenže Blonďákovi s jeho
„Obleč sa ty! Veď je jedno, kto je v uniforme.“
Nenamietam. Komandantovo rozhodnutie má koniec koncov svoju logiku. Obliekam si teda uniformu. Zatiaľ komandant rozdáva rozkazy. Blonďák s Kamilom na jeho príkaz zväzujú referentov. Blonďákovi komandant nariaďuje mlátiť tých dvoch referentov, čo práve prišli. To ma však poburuje, preto zakročujem a odťahuje Blonďáka od poviazaných príslušníkov.
„Nikdy nebi človeka, ktorý sa nemôže brániť!“
„Ja ich nechcem biť,“ bráni sa Blonďák, „dokonca ani nechcem ísť s vami na útek, ale Timi mi to prikázal. Doslova mi povedal, že ma zabije, ak neurobím to, čo mi on prikáže.“
„Neboj sa, nič ti neurobí! Neopováž sa ich dotknúť! A ani na útek nemusíš ísť, ak nechceš.“
Vo dverách kancelárie sa zjavuje Laco, ktorého sme už hodnú chvíľu nevideli. Zavolá Blonďáka a spolu kamsi odchádzajú. Dilino prikazuje Maťovi dávať pozor na tých v kancelárii. Po piatich minútach ale má ísť tam, kam sa dohodli. Kam, to je v tejto chvíli pre mňa záhada. Vraj po odchode Maťa postráži kanceláriu Laco. Nepozdáva sa mi to a vlastne nepozdáva sa mi nič z toho, čo sa tu deje. Lenže z rozbehnutého rýchlika už nemôžem vystúpiť, hoci podvedome tuším, že nesedím v tom správnom rýchliku. Moje kocky už boli hodené, aj keď o tom zatiaľ ani sám neviem.
Dilino prichádza k Valterovi a pýta sa, čo má v taške a či tašku potrebuje. Valter mu odpovedá, že má v taške iba kľúče od bytu.
„Dobre. Tie ti prinesiem späť,“ uzavrie debatu Dilino a „sprivatizuje“ tašku.
Potom berie tašku druhého príslušníka a podáva mi ju so slovami:
„Ideme!“
„Kam?“ opáčim.
„No predsa pre Krpatého,“ hovorí rezolútne Dilino, ako keby to bola najsamozrejmejšia vec na svete. „Vypýta sa z oddielu ku mne a potom všetci pôjdeme na bránu.“
Spolu s Dilinom odchádzame preoblečení za príslušníkov, s taškami v rukách, preč z piateho oddielu na šiesty pre Krpatého. Musíme prejsť popred vežu medzi piatym a šiestym oddielom. Tie uniformy a tašky v rukách utečencov majú strážneho na veži oklamať a vzbudiť dojem, že sa to jeho kolegovia vracajú domov z práce.
Skepticky spovedám suverénneho Dilina:
„Čo ak nás spozná operátor na bráne? Tá kamera, monitorujúca vchod a cestu k nemu, nás zachytila.“
„Nespozná! Teraz niekde chlastá.“
„Ako chceš dostať Krpatého von zo šiesteho oddielu?“
„Uvidíš!“
Medzitým už obaja prichádzame pod okno Krpatého cely. Dilino zaťuká na okno cely. Okno sa otvára a v ňom sa po chvíli objaví Krpatý. Ako keby čakal na to zaklopanie.
Akonáhle ma zbadá, hovorí čosi po maďarsky Dilinovi a ten mu vzápätí aj po maďarsky odpovedá, pričom ukazuje na mňa. Jeho slovám však nerozumiem, pretože sa neviem po maďarsky ani prežehnať.
„O čo ide a prečo sa Krpatý nevypýta?“ naliehavo vyzvedám.
„Poď so mnou!“ zavelí Dilino namiesto odpovede a ukazuje rukou na práčovňu, budovu neďaleko šiesteho oddielu, ktorá sa tiahne až ku kinosále väznice.
Obaja odpochodujeme smerom ku práčovni. Za rohom práčovne sa objavuje temná postava, ktorá potichu zapíska.
„Tu počkaj! Je to môj človek.“ zavelí Dilino a vzďaľuje sa smerom k postave.
Dilino odchádza za roh práčovne a mne sa v hlave neodbytne preháňajú podozrievavé myšlienky.
„Čo za pikle to zas ten Timi kuje?!“ tuho uvažujem.
Po dvoch-troch minútach sa Dilino vracia a hovorí mi:
„Poď! Musíme ísť na bránu len dvaja. Nepýtaj sa prečo! Nie je čas na vysvetľovanie. Proste ideme tam!“
„Dvaja? Zbláznil si sa?“
„Teraz bol za mnou môj človek a povedal, že obchôdzkari už odišli a na bráne zostali len naši ľudia, plus pomocník veliteľa smeny.“
„Takže ideme bez ostatných? Pamätaj si, že ak je to nejaký podraz na mňa, tak ti dolámem všetky kosti!“
„Nikdy by som si nedovolil oklamať ťa! Musíme ísť iba dvaja, lebo ostatní nemajú uniformy a tesne pred bránou je strážna veža. Keby ostatní išli s nami, tak by mohli zazmätkovať a všetko by sa zničilo. My dvaja to pripravíme a potom sa vrátime pre ostatných.“
„Ty si ozaj korunovaný idiot! Aký to má zmysel, že teraz pôjdeme na bránu dvaja, tam príslušníkov poviažeme a potom sa vrátime späť pre ostatných, keď tam rovno môžeme ísť všetci spolu?! Nikto neuverí, že dvaja väzni s nožmi, pritom s jedným dekoratívnym nožom, prepadli a odzbrojili štyroch dobre ozbrojených príslušníkov! Prečo chceš absolvovať jednu cestu tri razy? Rátaj! Teraz pôjdeme na bránu, potom z brány na oddiel pre ostatných a nakoniec všetci znovu na bránu. Ja nejdem s tebou, pokiaľ mi nepovieš jeden rozumný dôvod, prečo by som mal na tvoj návrh pristáť!“
Dilino znervóznie. Chvíľu usilovne premýšľa, ako by ma uvaril. Ale nie je to také jednoduché. Taký hlúpy zas nie som, aby som zhltol každú kravinu! Nakoniec teda musí Dilino vyložiť karty na drevo.
„No dobre! Poviem ti to takto. Bol tu za mnou môj človek a hovoril mi, že kamera monitorujúca toto okolie... pozri, tam je!“ ukazuje Dilino rukou na kameru, umiestnenú na streche piateho oddielu, práve otočenú na opačnú stranu a pomaly sa otáčajúcu smerom k nám. „Tak tá kamera nás videla vychádzať a keby sme vyšli všetci, na bráne by nás videli. Nemohli by potom rozprávať, že sme ich nebadane prepadli. Kazeta z tej kamery je vlastne pre príslušníkov dôkaz, že sme ich prepadli prezlečení za ich kolegov. Ale ak by sme na bránu vyrazili všetci, nemohli by sa neskôr príslušníci vyhovárať, že nevideli v noci potulovať sa vonku väzňov, ak by kamera všetko zachytila na pásku. To by im predsa nikto nezožral! Preto to musíme urobiť iba dvaja a potom sa vrátiť pre ostatných. Ani mne sa to nepáči, ale ten môj človek mi povedal, že ak budeme viacerí, nepustia nás na bránu.“
Dilino pozerá na mňa a overuje si účinok svojich slov. Vidí, že na skeptického Grizlyho nemal jeho rečnícky výkon priveľký účinok, preto pritvrdzuje muziku.
„Poď, nezdržujme to, nech sme čím skôr preč odtiaľto! Neváhaj teraz! Veď ich pochop! Chcú mať istotu. Nechcú po našom úteku vymeniť bachárske uniformy za väzenské.“
„No... neviem, neviem. Mám z toho zlý pocit.“
„Vyprdni sa na pocity!“ uzatvára debatu Dilino.
Môj mozog pracuje na najvyššie otáčky. Moje opatrné druhé ja – alebo nazvime to šiesty zmysel? – mi radí cúvnuť, ale Dilinovo odôvodnenie, prečo máme ísť na bránu len dvaja, sa mi zdá byť logické. Čo robiť? Pane Bože, čo teraz robiť? Viem, že sa musím rýchle rozhodnúť. Nemôžem predsa donekonečna stáť na dvore pred práčovňou a diskutovať o tom, čo sme mali mať jasné už včera. Tak čo?! Buď, alebo!
„Lepíš jednu chybu na druhú! To nemôže dobre skončiť! Nemôže! Daj si pokoj s týmito stroskotancami a vráť sa z kratšej cesty, pretože sa dostaneš do nešťastia, z ktorého nebude úniku!“ radí mi môj vnútorný hlas.
Ja aj uznávam argumentáciu svojho vnútorného hlasu, ale na druhej strane môj vnútorný hlas nechápe moje položenie. Som v patovej situácii. Už nemôžem cúvnuť. Ak teraz nedotiahneme tento útek do konca, môžem sa s myšlienkou na neskorší útek nadobro rozlúčiť. Po tomto zbabranom úteku by vo väznici natoľko sprísnili stráženie väzňov, že na ďalší útek by sa sotva dalo pomýšľať. A navyše by nás potrestali aj za tento zbabraný útek. Moji spoluväzni by ma potom nadosmrti znenávideli.
Nech už zvažujem akokoľvek, viem, že nemám na výber. Ten rýchlik, do ktorého som nerozvážne nastúpil, nejde tým správnym smerom, ale teraz už z neho nemôžem zoskočiť. Cítim sa ako medveď v pasci. Nuž čo? Poručeno Bohu! Poďme na to, nech máme to trápenie čím skôr za sebou!
Obaja sa pohýname smerom k bráne, vzdialenej asi stodvadsať metrov od nás. Prechádzame popri strážnej veži pred bránou a prichádzame k bránke. Dilino stlačí tlačidlo na zvončeku a bránka sa po chvíli otvára. Spolu s Dilinom vstupujeme do pásma medzi bránkou a vonkajšou bránou, do ktorého je vstup väzňom zakázaný. Obaja sa približujeme k bráne. Brána väznice v podstate vlastne nie je jedna brána, ale sú to dve brány – vnútorná a vonkajšia. Medzi nimi je akési medzibránie. V tomto priestore je budova s príslušníkmi, ktorí regulujú pohyb osôb v smere do väznice a naopak. Osoba, vstupujúca zvonku do väznice, musí najprv prejsť vonkajšou bránou. Pri tejto bráne je búdka, v ktorej sedí príslušník, zodpovedný za kontrolu osôb, prichádzajúcich zvonku. Len v tom prípade, keď je všetko v poriadku, môže takáto osoba vstúpiť do objektu a dostať sa k vnútornej bráne. Ale aj tú môže prekonať až potom, keď služba na bráne skonštatuje, že je všetko v poriadku. Opačný pohyb, teda pohyb z väznice smerom vonku, kontroluje zase najprv príslušník na vnútornej bráne, potom príslušník na vonkajšej bráne. Dostať sa do väznice, alebo naopak, opustiť priestor väznice, nie je teda jednoduché.
„Neviem, ako je teraz na bráne,“ hovorí mi v poslednej chvíli Dilino. „Zrejme sú tam kamery, tak si priprav nôž! Len čo otvoria bránu, vbehneme dnu a priložíme im nože pod krky, aby našim spojencom na bráne neskôr uverili, že s nami neboli v spojení.“
„Dosť skoro mi to hovoríš, ty magor!“ stihnem si ešte pomyslieť, ale podobne ako Dilino, aj ja siaham po noži.
Už sme pri bráne a Dilino znovu zazvoní. Brána sa automaticky otvára a my sa ako dvaja zúfalci ocitáme vo vnútri. Oproti nám stoja v nemom úžase ozbrojení príslušníci. Dilino sa s nožom v ruke vrhá k jednému z príslušníkov, ja sa v domnení, že hrám dobre zrežírované divadlo, vrhám na druhého príslušníka. Dilino sa chce zbaviť tašky a tak ju odhodí. Nanešťastie ju ale hodí práve mne pod nohy, takže padám na zem, no v páde ešte stihnem stiahnuť druhého príslušníka na zem. Pri tom páde sa zlomí môj nôž, ale teraz ho už vlastne vôbec nepotrebujem. Vykrúcam príslušníkovi ruky za chrbát a vyťahujem mu z puzdra na opasku pištoľ. Vtom zaznie výstrel a ja začujem preletieť projektil tesne popri svojej hlave. Presúvam si teda príslušníka, s ktorým zápasím, pred seba a vytváram tak živý štít, ktorý by ma mal chrániť pred ďalšími projektilmi. Potom sa spolu s príslušníkom postavím na nohy a zozadu prikladám príslušníkovi k hlave jeho pištoľ. Je mi však jasné, že tu čosi nehrá. Príslušníkov odpor je až príliš reálny nato, že by to mala byť iba kamufláž. Ale teraz už nemôžem cúvnuť aj keby som chcel! Musím svoju tragickú rolu dohrať do konca! Preto hovorím príslušníkovi, ktorého som premohol:
„Ruky za hlavu a ani sa nehni!“
Nato šokovaný príslušník odvetí:
„Nestrieľajte! Mám doma rodinu, ktorú ľúbim! Môžete si zobrať, čo chcete a ísť, kam chcete, len nestrieľajte!“
Pritom príslušník bez slova počúvne moje rozkazy a zdvíha ruky nad hlavu. Rozhliadam sa okolo seba a zbadám oproti sebe ďalšieho príslušníka s krvavou škvrnou na uniforme, ktorú mu – ako sa dozvedám neskôr – spôsobil Dilinov nôž. Ranený príslušník mieri na mňa zo svojej zbrane. Nemôže však vystreliť, pretože mám pred sebou živý štít - jeho kolegu. Dosť dobre však nechápem, prečo na mňa ten príslušník mieri. Pohľadom hľadám Dilina a po chvíli ho zbadám prichádzať od vonkajšej brány so zakrvaveným nožom v jednej ruke a so samopalom vzor 61, teda škorpiónom, v druhej ruke. Ten pohľad neveští nič dobré a ja sa rozochvievam v hroznej predtuche.
Keď príslušník, mieriaci na mňa, zbadá Dilina, vbieha do chodby v strede budovy, vedúcej k miestnosti veliteľa smeny. Dilino sa rozbieha za ním a po chvíli sa z miestnosti veliteľa smeny ozvú dva výstrely. Konečne sa rozsvecuje v tej mojej zatemnenej makovici. Je mi jasné, že som sprosto naletel. Dilino nedodržal svoje slovo a rozpútal krviprelievanie. A najhoršie na celej veci je, že mu v tom nemôžem zabrániť, pretože nemám voľné ruky.
O chvíľu sa Dilino vracia. Keď príslušník, ktorému ešte stále držím pištoľ pri hlave, zbadá prichádzať Dilina, prehovorí mi do duše:
„Neviem, ako sa voláš, hoci sa o tebe veľa hovorí. Proste mi vypadlo tvoje meno. Ale to nie je podstatné. Chcem ti povedať, že je mi jedno, či ujdete. Spútaj ma a môžete ísť. Ale robíš chybu. Poznám Timiho už roky a nechápem, ako si sa mohol dať dokopy s takým, ako on.“
„A ty ako si sa s ním mohol dať do partie a zobrať peniaze zato, že nám umožníš ujsť?“ opáčim.
Príslušník vytreští na mňa také veľké oči, že mu takmer vypadnú z očných jamiek.
„Čoóó?“ to je jediné slovo, na ktoré sa príslušník zmôže.
Ďalší šok pre mňa! Dilino blafoval. Jeho plán úteku mal mnohé slabé miesta. Ak aj podplatil niektorých z príslušníkov, zrejme podcenil situáciu. Celý útek zorganizoval veľmi zle. Alebo ho niekto z komplicov na druhej strane barikády podrazil? Ťažko povedať. V každom prípade namiesto minimálneho odporu príslušníkov nás čakal na bráne tvrdý zápas. Dilino riskoval. Žiaľ Bohu však riskoval nielen on sám, ale zatiahol do riskantnej operácie aj nás.
Ale už je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Vývoj udalostí ma núti vrátiť sa do reality, pretože sa k nám blíži Dilino a tento nebezpečný psychopat znamená smrteľnú hrozbu pre všetko živé, čo sa nachádza v tomto ústave. Dilino podíde k nám a zaútočí rukou, v ktorej drží zakrvavený nôž, na príslušníka, ktorého mám vo svojej moci. Pritom na príslušníka ziape:
„Prečo ste mi to urobili?“
Ja sa všemožne snažím príslušníka chrániť pred smrteľnou hrozbou.
„Čo to robíš, Dilino?“ vrieskam a odťahujem príslušníka nabok.
Lenže rozbesnený Dilino nepočúva. Je ako besný pes a dvakrát bodne úbohého príslušníka. Netrafí však práve najlepšie a poraní príslušníka iba kdesi na hrudi. Lenže tretie bodnutie znamená pre príslušníka koniec sveta. Tomuto smrteľnému bodnutiu nedokážem zabrániť, hoci sa o to zo všetkých síl pokúšam. Ťažko ranený príslušník padá k zemi. Zdesený zachytávam padajúceho muža do náručia a opatrne ho kladiem na zem. Kľakám si vedľa neho a beriem jeho hlavu do rúk. Príslušník v smrteľných kŕčoch, s nesmiernou námahou vyslovuje posledné slová svojho života:
„Vedel som, že sa čosi chystá... a viem i to, že ste spojení s našimi... Zradili nás... a moja Andrejka... Zradili... Andrejka!... Moja Andrejka!“
„Vydrž!“ dôrazne ho žiadam.
Otáčam sa k Dilinovi, ktorý sleduje moje počínanie pohľadom besného psa, a kričím naňho:
„Zavolaj záchranku!“
„Ešte sa rozplač nad tým hajzľom špinavým!“ opáči Dilino hlasom, prekypujúcim nenávisťou.
Tieto slová ma preberajú zo šoku. Konečne sa vo mne prebúdza Grizly. Lavína nesmiernej zloby zaplavuje celé moje telo. Každá bunka môjho tela nasiakne nekonečnou zlosťou. Kladiem hlavu príslušníka na zem a vyskočím na rovné nohy ako šelma. V tej chvíli pripomínam naozajstného rozzúreného grizlyho. Schmatnem Dilina, zamávam ním ako pierkom a praštím ním o zem, až to zaduní. V tej chvíli by sa na Dilinovi nedorezal krvi. Pripomína kôpku nešťastia, z ktorej vyčnievajú len obrovské prestrašené oči, upierajúce sa v nemom dese do mojich očí. Akoby naňho dýchol ľadový mráz smrti. Moje srdce v tej chvíli ochromí čierna túžba:
„Mal by som zabiť toho chorého, krvilačného psa! Zniesť zo sveta netvora, ktorý ma, ale aj nás všetkých, napokon privedie do záhuby! Lenže mám sa aj ja stať vrahom? Načo? Komu by to pomohlo? Tým mŕtvym už aj tak život nevrátim!“
Nával zlosti ma však hneď tak neopúšťa. Schytím do jednej ruky samopal, ktorý vypadol Dilinovi z rúk, do druhej ruky beriem pištoľ a obe zbrane prikladám vyjašenému Dilinovi k hlave. Jednu z jednej strany, druhú z druhej strany. Potom mu zlostne syčím do ksichtu:
„Ty sviniar! Ten človek ti nič neurobil a ty mu beštiálne vrazíš nôž do chrbta! Si netvor, nie človek, a taký nemá právo žiť! Preto ti vystrelím z hlavy ten tvoj chorý mozog!“
Zúbožený Dilino sa díva smrti do očí a chveje sa na celom tele ako osika. On, pred ktorým sa triaslo toľko ľudí, zrazu prosíka o život:
„Miloš! Prosím ťa, Miloš! Neblázni! To oni začali! Pozri mi na chrbát! Strelili mi do chrbta. Čo by si urobil ty, keby do teba strelili?“
Tieto slová ma zastavujú. Aby som si overil pravdivosť jeho slov, obraciam ho, ležiaceho na zemi, na brucho. Potom mu prezerám chrbát. Neklamal! Naozaj má na chrbáte veľký krvavý fľak a v jeho strede dieru po projektile. V tej chvíli ho už nedokážem zastreliť, hoci ešte pred chvíľou som vážne zvažoval aj takýto zúfalý krok. Ale ja nie som taký netvor. To, že som si spackal život, ešte neznamená, žeby som túžil po ľudskej krvi. Vlastne som od detstva túžil po niečom inom. Veľa som čítal a bol som učenlivý chlapec. Škoda, večná škoda tých kopancov, ktoré v mojom živote porobili iní, ale aj ja sám. Mohol som byť niekde úplne inde. Ale čo už? Teraz už môj spackaný život nedá do poriadku ani svätená voda! Leda tak nejaký zázrak! Ale tie sa nedejú na počkanie.
Vstávam zo zeme a ležiacemu Dilinovi adresujem prísnu otázku:
„Prečo si to urobil?“
Z Dilinovej tváre sa vytráca strach a uhniezdi sa tam smrteľná nenávisť.
„Podviedli ma! Vzali peniaze a chceli ma zabiť! Nenávidím ich! Najradšej by som ich vystrieľal aj s rodinami!“
Typický Dilino! Zloba ho neopustí ani na chvíľu. S námahou vstáva a odchádza do miestnosti veliteľa smeny. Ja sa idem pozrieť na tú spúšť, ktorú tuším pri vonkajšej bráne. A naozaj zbadám pri bráne na zemi mŕtveho príslušníka, ležiaceho v kaluži krvi. Dvíha sa mi z toho všetkého žalúdok. Je mi na vracanie. Nesmierne túžim aspoň na chvíľu uniknúť z toho bahna a tak si otváram vonkajšiu bránu.
Sloboda!!! Som na slobode! Konečne! To bol predsa môj sen! Ale nie takto! Nie za takú krvavú cenu! Takto som si to nepredstavoval ani v tom najhroznejšom sne! Len preč! Preč odtiaľto! Čo najďalej! Vrátiť sa k rodine!... Ale ako?! Veď je to nemožné! Po tomto krvavom pekle je moja cesta k rodine raz navždy zarúbaná! Všetko je stratené! Všetky sny, túžby... všetko je v pekle! Je po všetkom!“
Hlas svedomia ma nemilosrdne bičuje:
„Čo si to za bastarda?! Myslel si si, že si lepší, ako tá zberba v lochu. Namýšľal si si, že raz dokážeš svetu, že si lepší, ako ťa videli iní. Ale dnes sa otvorili brány pekla a ty si spadol až na jeho dno! Kto už pre teba vyroní slzu? Kto uverí, že si lepší, ako tamtí?! Ten umierajúci príslušník mal pravdu! Ako si sa mohol spojiť s takým netvorom, ako je Dilino? S takým dilinom? Ty sám si dilino, keď si sa spojil s takým dilinom! Ako si mohol uveriť bájke o tom, že všetko pôjde hladko ako po masle? Ako si mohol uveriť tomu, že udržíš na uzde tú bandu zvrhlíkov?! Ako?! Ako si mohol byť taký naivný? Aj vinou tvojej naivity stratili deti svojich otcov, manželky svojich manželov, otcovia i matky svojich synov! Kto uverí tomu, že si si len chcel urobiť dovolenku na vlastnú päsť?“
Nemilosrdné svedomie ma nekompromisne týra a ja sa zúfalo snažím za každú cenu zapudiť jeho hlas. S nesmiernym vypätím síl sa mi to napokon podarí a vtedy ma ako blesk zasiahne hrozná myšlienka, ktorá ma prinúti k ráznemu rozhodnutiu.
„Pane Bože, veď na oddieloch sú neozbrojení príslušníci! Ak sa k nim ten krvilačný pes Dilino dostane, nech ich Boh zavaruje! Dilino chce ísť pre Krpatého na šiesty oddiel. Pri tom určite potečie ďalšia krv. Musím tomu zabrániť! Za každú cenu! Zachrániť, čo sa dá! Tým, čo sú mŕtvi, už život vrátiť nemôžem. Ten bastard Dilino všetko zbabral! Nič horšie už ani nemohol urobiť! Mal radšej zabiť mňa a nie tých príslušníkov! Veď tým nás všetkých vlastne odsúdil na smrť! Vlastne... trest smrti už nie je, ale čo za život ma to teraz čaká? Lenže čo už teraz? Neoplatí sa nariekať nad rozliatym mliekom. Teraz je potrebné zachrániť aspoň tých, ktorí ešte žijú! Takto aspoň čiastočne odčiním svoju predchádzajúcu naivitu. Nikto mi za to síce nedá metál, ale je to moja morálna povinnosť! Ak sa mi nemá dvihnúť žalúdok zakaždým, keď sa na seba pozriem v zrkadle, musím sa vrátiť a zabrániť ďalším masakrám! Pane Bože, stoj pri mne! Ty vieš, ako som Ťa doposiaľ zanedbával, ale teraz Ťa prosím...“
Vyvraciam pohľad do nebies a prednášam vrúcny vzdych k Bohu:
„Bože, pomôž a ukáž mi cestu, lebo som bezmocný a neviem, čo robiť!“
Vraciam sa do areálu väznice. Naskytne sa mi desivý pohľad. Na stoličke sedí pomocník veliteľa smeny. Nehýbe sa. Ani nemôže. Už je na Božom súde. Nad ním stojí s víťazoslávnym úsmevom na tvári Dilino, ten krvilačný netvor. V jednej ruke drží zakrvavený nôž, v druhej pištoľ. V momente k nemu priskočím, chytám ho pod krk, pritlačím ho k skriniam a jedovato štekám šokovanému Dilinovi do ksichtu:
„Ak sa ešte niekoho pokúsiš zabiť, si mŕtvy! To ti sľubujem! Neochráni ťa ani...“
No nestihnem dokončiť svoj impozantný výstup, pretože z miestnosti operátora, ktorá susedí s miestnosťou veliteľa smeny, zaznie výstrel. Projektil z pištole zasahuje dvere.
Situáciu využíva Dilino na protiútok proti mne:
„Vidíš, tí hajzli na teba strieľajú a ty chceš zabiť mňa! Ich treba pozabíjať! A ešte niečo! Ak ma zabiješ, všetko padne na teba. Povedia, že si zabil príslušníkov a potom aj mňa. Tak, a teraz ma zabi, ak chceš!“
Ja sa však nenechám zastrašiť.
„Je mi to jedno! Nech si myslia o mne, čo chcú! Ale ak ešte niekoho zabiješ, si mŕtvy!“
Po týchto slovách ponechávam Dilina napospas osudu a venujem pozornosť novej hrozbe. Postavím sa za stenu pri dverách do miestnosti operátora a kričím na strelca:
„Hoď zbraň k dverám a vyjdi s rukami nad hlavou! Máš moje slovo, že sa ti nič nestane!“
Do ticha, ktoré na pár sekúnd zavisne vo vzduchu, zaznie rachot pištole, dopadajúcej k dverám. Ozvú sa kroky a po chvíli sa vo dverách objaví vystrašený mladíček v uniforme. Operátor. Besný pes Dilino sa naňho vyrúti s nožom v ruke, ale tentokrát zvládam situáciu bravúrne. V momente stojím pred operátorom a mierim na besného psa hlavňou samopalu. Dilino si so zlostnými slzami v očiach uľavuje:
„To tento špinavý hajzeľ mi strelil do chrbta a ty ho chrániš?!“
Márne však besný pes hľadá v mojich očiach aspoň náznak solidarity. V tých očiach číta len mráz. Absolútny mráz – mínus 273 stupňov Celsia. Z mojich úst zaznie štekot:
„Daj mu pokoj, lebo si mŕtvy!“
Dilinovi stačí jediný pohľad do mojich očí, aby pochopil, že tie slová nezazneli len tak do vetra. Vie, že ak ma neprestane provokovať, naozaj ho budem musieť zabiť. Napokon kapituluje a znechutene odvrkne:
„No dobre! Ani sa ho nedotknem, sviniara, ale len kvôli tebe!“
Aby si vylial zlosť, bodne nožom už mŕtveho príslušníka, sediaceho na stoličke. Na tento moment nikdy v živote nezabudnem. Ako keby ten nôž prenikol mojím srdcom. Zimomriavky mi prebehnú po chrbte a každá bunka môjho tela sa zachveje hrôzou.
Aj mladý príslušníček sa pri tomto desivom divadle roztrasie od hrôzy na celom tele. Ešte stále nemôže uveriť tomu, že práve on na poslednú chvíľu ušiel z vlastnej rakvy, ktorú už-už išli zahrabať v zemi, ale práve mu to začína dochádzať. V očiach sa mu zalesknú nesmelé slzy.
Zrazu mi je ho nesmierne ľúto a aby som ho posmelil, ponúkam mu cigaretu.
„Ďakujem, nefajčím,“ odmietne najprv príslušníček, ale potom si to z ničoho nič rozmyslí.
„Ale predsa len by som si jednu dal.“
Vyťahujem cigaretu, pripaľujem ju a vložím operátorovi do chvejúcich sa rúk. Operátor upiera na mňa pohľad plný vďaky a zašemotí:
„Ďakujem, že ste mi zachránili život.“
S nekonečným smútkom v hlase kvitujem operátorove slová:
„Som človek, aj keď po dnešnom dni tomu už nebudú veriť ani moje deti.“
Predsa však cítim úľavu. Prvý bod v môj prospech! Zachránil som človeka pred istou smrťou. Lenže kto bude kedy počítať dobré body v môj prospech? Všetci ma hodia do jedného vreca s ostatnými. No aj napriek tomu som rád, že som si zachoval ľudskosť.
Vyruší nás Dilino, ktorý súri k odchodu.
„Tak poďme a ten smrad, čo do mňa strelil, vypýta Krpatého zo šiesteho oddielu!“
„Ty chceš do toho masakru zatiahnuť aj ostatných?! To ti nestačí, že si urobil škodnú na odstrel zo mňa?“
„Sľúbil som im, že ich odtiaľto dostanem.“
„Uvedomuješ si, že keď vyberieš z oddielu svojho zajačika a všetkých ostatných, odsúdiš ich minimálne na pätnásť rokov väzenia?! Tí chlapci práve tak, ako ja, určite nebudú súhlasiť s tým, čo si urobil. Na mne už nezáleží, pretože, ako si sám povedal, nikto neuverí, že v tom nemám prsty. Ešte neviem, čo ma čaká, ale viem určite, že si ma definitívne pripravil o manželku a deti. Mal by som ťa zabiť ako psa, ale nebudem si s tebou špiniť ruky, pokiaľ ma k tomu neprinútiš. Potrebuješ lekársku pomoc. Bez nej budeš o pár hodín, či dní tuhý. Mne zrejme neostane nič iné, ako si vpáliť guľku do hlavy. Poďme preč a niekam sa zašime! Neťahaj do toho ostatných!“
„Veď kvôli nim som to robil! Ty o tom nevieš, ale som dohodnutý s chlapcami zo siedmeho oddielu, že prídem pre nich. A vieš čo? Vypustím celú väznicu a tých, ktorí ma za totality zabíjali, postrieľam. Keď budú všetci väzni odtiaľto prepustení a všetci tí špinaví hajzli mŕtvi, nikto nebude vedieť, kto to všetko urobil. Mŕtvi predsa nehovoria a mňa vonku nejaký lekár určite ošetrí.“
Tieto slová ma vytáčajú, takže výhražne zapichnem zrak do Dilinovych očí a precedím tvrdé slová:
„Máš pravdu, Dilino. Mŕtvi nehovoria, ale mŕtvi ani nestrieľajú, a ja som ti už povedal, čo s tebou urobím, ak ešte niekomu ublížiš.“
„Dobre. Nikoho nezastrelím, ale prepustíme všetkých väzňov.“
„Nie! Je koniec tomu tvojmu šialenstvu! Buď ideme sami a teraz hneď preč, alebo nepôjde nikto, lebo zastrelím teba, komplicov a napokon i seba. Môžeme sa vrátiť pre našich, ale nikoho nebudeš nútiť ísť s nami!“
„Dobre, nech sa rozhodnú sami!“
Po týchto Dilinovych slovách sa obraciam k operátorovi so slovami:
„Vyberieš Krpatého zo šiesteho oddielu!“
Príslušníček sa ustrašene pozrie na mňa, ale ja ho posmeľujem.
„Vyber ho! Aspoň ten idiot,“ ukážem pohľadom na Dilina, „nebude v kontakte s príslušníkmi a neublíži im.“
Všetci traja, teda ja, Dilino a operátor, opúšťame bránu a odchádzame smerom k šiestemu oddielu. Len čo opustíme bránu, stretávame sa s Maťom, ktorý nás už čaká. Keď Maťo zbadá Dilina, obracia sa naňho s otázkou:
„Všetko je v poriadku?“
Dilino mu podáva ruku a pritom si uľavuje:
„Jasné. Len Grizly namiesto toho, aby ma chránil, útočí na mňa. Je to cvok!“
„Čo sa stalo?“ pýta sa automaticky Maťo.
Skôr než sa k odpovedi dostane Dilino, predbieham ho a nazlostene referujem:
„Zavraždil troch nevinných ľudí, to sa stalo!“
Maťo stíchne a viac sa nepýta. Dilino však pociťuje túžbu pochváliť sa a poopravuje moju krvavú štatistiku:
„Nie troch, ale štyroch. Aj Slobodníka, ktorý mi zaplatil zato, ako ma zabíjal na samotách.“
Keď to počujem, už ma to ani nedokáže prekvapiť. Mám hlavu úplne vymetenú. Hučí mi v nej a do toho hukotu sa ozýva neodbytný vnútorný hlas:
„Štyria mŕtvi! Štyria mŕtvi!“
Z úvah ma vyruší Dilinov hlas:
„Teraz treba vybrať Krpatého zo šiesteho oddielu.“
Neodpovedám, ale ako stroj sa vydávam spolu s Dilinom, Maťom a mladým operátorom smerom k šiestemu oddielu. Tam operátor vypýta od referenta zo šiesteho oddielu Krpatého. Krpatý vychádza vonku, podáva každému, okrem operátora, ruku a pýta sa Dilina:
„Urobil si, čo si mi sľúbil?“
Dilino sa nezabudne popýšiť a víťazoslávnym hlasom všetkých ohuruje:
„Áno! Ten hajzeľ Slobodník je mŕtvy! Zaplatil za to všetko, čo nám robil na samotách.“
„To je super!“ komentuje jeho silácky výkon Krpatý.
Obaja si plesnú dlaňou o dlaň. V tej chvíli Dilino, ktorý sa už zase cíti byť neohrozeným vodcom, zavelí:
„A teraz poďme pre ostatných na piaty oddiel a potom preč, lebo Grizly nechce prepustiť ostatných väzňov, ani tých zo siedmeho oddielu!“
V tej chvíli hovorí čosi Krpatý Dilinovi po maďarsky a odchádzajú na piaty oddiel. Medzitým sa idem presvedčiť, či sú v poriadku tí poviazaní príslušníci. S úľavou zisťujem, že je všetko v poriadku, a vychádzam spolu s ostatnými komplicmi pred piaty oddiel. Dilino však ostáva na chodbe oddielu.
Ja zatiaľ informujem ostatných:
„Na bráne došlo k hroznej tragédii. Dilino sa zbláznil...“
No nie je mi umožnené dohovoriť, pretože z chodby piateho oddielu sa ozýva výstrel. Otrávene zvolám:
„Čo zase ten idiot stvára? Donúti ma k tomu, aby som ho naozaj zastrelil.“
Po týchto slovách vbieham do chodby a tam takmer vrážam do Dilina, ktorý si vykračuje ku mne s pištoľou v ruke a tvári sa, ako keby bolo všetko v tom najlepšom poriadku. Zaútočím naňho otázkou:
„Čo si zase vyviedol?“
„Keď nesmiem strieľať tých zelených hajzľov, strieľam muklov. Tých smiem, či nie!?“ bráni sa Dilino.
Ako sa neskôr dozviem, Dilino našťastie iba postrelil jedného konfidenta z radov väzňov.
„Si cvok! Vypadni von a poďme už konečne preč!“ súrim Dilina k odchodu.
Pred odddielom Dilina víta Laco slovami:
„Dobrá práca, Timi! Si macher!“
Dilinovi uznanie lichotí a tak sa pred komplicmi vyťahuje:
„To hej! Všetku prácu som musel urobiť ja. Ešte i Grizlymu som zachránil život, keď som zabil toho, čo naňho strieľal, no on niežeby mi bol vďačný, ale ma zato ešte chce zabiť. Ale ja sa zato naňho nehnevám. Je mladý a ešte neostrieľaný, nie ako my, starí mukli. Teraz poďme odtiaľto preč!“
Celá naša kompánia sa spolu s operátorom poberá k bráne. Na bráne sa Krpatý s Maťom púšťajú do prehľadávania miestností veliteľa smeny a operátora. Krpec Krpatý odkiaľsi prináša samopal vz. 58 a štyri plné zásobníky. Zbraň odovzdáva Dilinovi a pritom mu čosi hovorí, ukazujúc na mňa. Cítim, že Krpatý a Laco dujú s Dilinom do jedného mecha. Sú v nepriateľskom tábore, aj keď to dávajú najavo len veľmi opatrne. Ja dávam pištoľ, ktorú som získal pri prepade brány, do rúk Maťovi v domnení, že sa Maťo postaví na moju stranu. Dilino dáva dve pištole – tú, ktorú zobral od mŕtveho pomocníka veliteľa smeny, aj tú, ktorú hodil k dverám vzdávajúci sa operátor, keď som ho na to vyzval - Lacovi a Krpatému.
Keď Krpatý zbadá mŕtve telo príslušníka, ležiace na zemi v kaluži krvi, podíde k nemu a začne kopať do mŕtvoly. Pritom si s jedovatou škodoradosťou uľavuje:
„Teraz mi niečo povedz, ty hajzeľ!“
Potom sa obráti ku mne s otázkou:
„Miloš, zlomil si svoj nôž na tom smradovi?“
Odpovedá za mňa Dilino:
„Oh! On by mukla zabil bez váhania, ale nikdy bachára. Nôž sa mu zlomil pri páde na zem, keď tomu hajzľovi, čo pri ňom stojíš, vyberal pištol z púzdra. Vidíš, že tá zlomená čepeľ sa leskne ako nová. Pozri na moju zakrvavenú čepeľ! Tá je od krvi tých hajzľov.“
Krpatý oceňuje Dilinov výkon:
„Si frajer, Timi!“
Blonďákovi je pri pohľade na mŕtve telo príslušníka nevoľno, ale Dilino ho nemieni ľutovať a pýta sa ho prísnym hlasom:
„Prečo si nezastrelil tých bachárov tak, ako som ti to prikázal?“
„Miloš mi povedal, že ak sa ich dotknem, je so mnou amen,“ odpovedá prestrašene Blonďák, dívajúc sa raz na Dilina, raz na mňa.
Upieram prísny pohľad na Dilina a varovne mu dohováram:
„Daj mu pokoj a buď rád, že to neurobil, lebo...“
Tentokrát preruší moje rozprávanie búchanie na vonkajšiu bránu. Dilino sa ide pozrieť cez priezor na bráne, kto sa to tam dobýja. Po chvíli sa vracia s konštatovaním:
„Dvaja poliši. No čo? Sme siedmi a dobre ozbrojení. Otvorím a hneď začneme páliť. Rozstrieľame ich.“
„Počkaj!“ oponujem.
Hodím pohľad na príslušníka, nad ktorým držím ochrannú ruku, a prikazujem mu:
„Spýtaj sa, čo chcú a snaž sa ich dostať odtiaľto preč!“
Príslušník prichádza k okienku na bráne a pýta sa policajtov, čo si želajú.
„Niekto nám hlásil, že sa vo väznici strieľa,“ odpovedá hlas spoza brány.
„To áno. Psíčkari majú vzadu cvičenie. Cvičia psov, aby sa nebáli streľby. Nemám kľúče od brány. Vzal ich niekam veliteľ smeny. Choďte zozadu k psíčkarom!“ hovorí policajtom operátor.
Policajti zrejme operátorovi veria, pretože odchádzajú preč. Len čo sú policajti v bezpečnej vzdialenosti, Dilino chvatne otvára bránu, pričom zavelí:
„Poďme preč, ale rýchlo!“
Blonďák sa ozve:
„Ja nejdem.“
Laco sa zatvári, ako keby ho poštípal had a vytýka Blonďákovi:
„Sľúbil si mi, že ma nikdy nenecháš.“
So slzami v očiach ešte dodáva:
„Milujem ťa! Nenechaj ma samého, lebo zastrelím teba i seba!“
Zneistený Blonďák sa ma pýta:
„Miloš, ty ideš?“
Čo mu mám povedať? Hovorím mu pravdu, tú najkrutejšiu pravdu, aká kedy vyšla z mojich úst:
„Žiaľ, nemám na výber. Ak zostanem, tak ma tu bez milosti zastrelia. Videli ma na bráne s Timim a tí, čo sú mŕtvi, už nikomu nepovedia kto ich zastrelil.“
Nato sa Blonďák rozhoduje:
„Tak idem.“
Šťastný Laco mu zato vrúcne vyznáva lásku:
„Ľúbim ťa, ľúbim, ľúbim...“
Maťo zahlási:
„Ja idem aj do pekla, ak treba.“
Krpatý sa pridáva:
„Ja takisto.“
Nato sa Dilino víťazoslávne pozrie na mňa so slovami:
„Si spokojný?“
„Nie,“ odvetím, „ale dostanú to, čo si sami vybrali.“
Nato Dilino zavelí:
„Tak už vypadnime odtiaľto!“
Všetci aj s príslušníkom vychádzame vonku na cestu.
„Á, sloboda moja!“ prejavuje nadšenie Laco a začne bozkávať Blonďáka.
Dilino pobozká svojho zajačika, ale ten si po jeho bozku zhnusene utiera ústa a schováva sa za krpca Krpatého, ktorý kráča povedľa Dilina. Mne sa z toho všetkého dvíha žalúdok, ale musím sa premôcť a dohrať svoju tragickú rolu v tomto krvavom divadle.
„Zvieratá by sa chovali dôstojnejšie,“ myslím si a striasam sa odporom.
Komando zúfalcov sa vydáva smerom ku krvavo vykúpenej slobode. Ja s nimi. Aj príslušníček poslušne kráča s nami. Čoskoro prichádzame ku križovatke dvoch miestnych komunikácií. Keďže sa všetci chceme dostať čo najskôr preč z mesta, vydávame sa smerom k výpadovke z mesta. Už z diaľky vidíme rozsvietené reflektory auta, ktoré sa rúti oproti nim. Uniformovaný Dilino sa postaví so samopalom v ruke do prostriedka cesty a zastavuje prichádzajúce auto. Z auta vystupuje žena v pokročilom štádiu tehotenstva a muž. Dilino bez váhania zaútočí na muža. Žena sa rozplače. A tak musím znovu zasahovať. Ak by som nedržal na reťazi toho besného psa Dilina, došlo by k masakrám, aké svet nevidel. V snahe predísť streľbe a upokojiť dvojicu, pravdepodobne manželov, kričím:
„Kľud, Dilino! Otočím to auto a ideme!“
Chvatne nasadám do auta a otáčam ho tak rýchle, ako len je to možné. Tak, aby tí zvrhlíci nemali čas vykonať čosi nenapraviteľné. Konečne je auto otočené správnym smerom a pripravené na cestu. So zaradenou rýchlosťou a stlačenou spojkou kričím cez otvorené dvere vodiča na ostatných:
„Nasadať!“
Všetci poslušne naskakujú a tlačia dnu aj príslušníka.
„Jeho nechajte, nech si ide svojou cestou!“ kričím.
Vzápätí som sa obraciam k príslušníkovi a hovorím mu: „Choď!“
„Hej, ale veď nás udá a všetko povie polišom! Zastreľ ho, Timi!“ protestuje proti môjmu rozhodnutiu Krpatý.
„Neopováž sa, lebo ťa tu nechám a pôjdeš pešky!“ adresujem svoju vyhrážku Dilinovi. Aby som dodal váhu svojim slovám, pridávam plyn, držiac pri tom stlačenú spojku. Dilinovi je po predchádzajúcich skúsenostiach nad slnko jasné, že sa so mnou neradno zahrávať a chvatne naskakuje do auta na sedadlo vedľa mňa so slovami:
„Ty si šialený! Čo by som tu robil sám, keby si ma tu nechal?!“
Akonáhle Dilino naskočí, púšťam spojku a auto sa dáva do pohybu. Keďže prší, zapínam stierače. Ešte ani sám neviem, kam by som sa mal s autom vydať a čo ďalej robiť, ale teraz je dôležité, že sa vzďaľujeme preč od krvavého pekla, ktoré za sebou zanechal ten besný pes Dilino.
Príslušníček zostáva sám. Spomenie si na ten mrazivý dych, ktorým ho ovanula smrť a znovu sa zachveje. Hodnú chvíľu trvá, kým sa spamätá. Konečne je voľný. Je to vôbec pravda? Ale je! Naozaj ušiel hrobárovi z lopaty! Jeho anjel strážny mal dnes plné ruky práce, ale napokon slávil úspech. Pomohol mu aj anjel strážny z mäsa a kostí. Väzeň, ktorého volajú Grizly. Muž, ktorý prehral vlastný život, ale zachránil aspoň zopár iných životov. Nič dobré ho však za to nečaká. Len osud vyvrheľa ľudskej spoločnosti.
Príslušníček precitá. Do očí mu vyrazia slzy. Mimovoľne si ich utiera. Potom vykročí smerom k svojmu domovu. Vracia sa domov. Domov z otvoreného pekla, ktoré ho bude prenasledovať v strašidelných snoch až do najdlhšej smrti.
Komentáre
Prehľad komentárov
Pomohol mu aj anjel strážny z mäsa a kostí . Uriga tebe to uz ozaj jebe na tu hlavu
halucinacie
(rtn, 15. 4. 2015 4:32)