Škoda 120 s komandom stroskotancov na palube sa rúti preč od pekelných brán, ktoré sa nenávratne strácajú z dohľadu utečencov.
Konečne sa ako-tak skoncentrujem a pýtam sa svojich komplicov:
„Kam chcete ísť?“
„Do Trnavy!“ zavelí Dilino.
Auto stroskotancov sa teda rúti smerom k Trnave. Riadi ho stroskotanec, ktorý prišiel k neželaným problémom ako slepá kura k zrnu. Alebo ako sprostá kura? Ťažko povedať. Ale na tom už teraz vôbec nezáleží. Každopádne sa blížime k Trnave. Tam sa chce Dilino a Laco zašiť k niekomu do bytu a počkať tam pár dní, kým to vonku prehrmí. Pritláčam plynový pedál na doraz, ako keby som ním chcel preraziť podlahu. Ako kamikadze sa rútim po mokrej ceste rýchlosťou takmer stoštyridsať kilometrov za hodinu. Najhoršie je, že sa nemôžem plne koncentrovať na šoférovanie, pretože pred očami mi defilujú tváre plačúcich manželiek a detí povraždených príslušníkov. Plačú ženy a plačú aj deti. Tie deti ešte plne nechápu hĺbku tragédie, ktorá ich postihla, ale plačú preto, že vidia plakať svoje matky. Vidím oči žien, opuchnuté od plaču, aj vážne tváre otcov a priateľov príslušníkov, plné bolesti a smútku. Je mi nanič. Výčitky svedomia mi spaľujú utrápenú dušu.
„Najlepšie by bolo napáliť to s autom v plnej rýchlosti kamsi do múra a skončiť toto smutné divadlo!“ rozmýšľam v jednej slabej chvíli. Lenže na samovraha a vraha v jednej osobe nemám dosť silný žalúdok.
V aute vládne dobrá nálada. Krpec Krpatý objavuje pod Dilinovym sedadlom víno.
„Človeče, tu je víno!“ uveličene konštatuje napokon.
„Daj sem! Kde bolo?“ preberá hneď iniciatívu Dilino.
„Pod tvojim sedadlom,“ hovorí Krpatý a podáva víno samozvanému veliteľovi tejto zúfalej zberby.
Ten ho bez váhania okoštuje a pochvaľuje si:
„Môj pekelný strýčko ma má rád.“
Nato krpec Krpatý zakikiríka:
„Aj mňa. Sme nezmary!“
Laco sa otočí k Blonďákovi a cmúľa sa s ním. Pritom mu hrkúta do uška:
„Ľúbiš ma, Blonďáčik môj? Teraz si ešte len budeme užívať!“
„Hrdličky si hrkútajú,“ komentuje ich výkon Dilino.
Všetci fajčia a o chvíľu je v aute vzduch ako v nejakej krčme. Kvôli dymu pomaly nevidím na cestu, ale v tejto chvíli mi to až tak veľmi nevadí.
„Hej! Chceš nás zabiť?“ drmajúc za ruku ma prebúdza zo zamyslenia Dilino.
„Nič iné si ani nezaslúžime!“ pomyslím si a vtedy cez zadymené sklo spozorujem žiaru reflektorov protiidúceho auta. Oneskorene zbadám, že som čiastočne mimo svojho jazdného pruhu. Uvoľním teda plynový pedál, rukou utieram zadymené sklo, ale pritom strhnem volant doprava. Takýto manéver vo vysokej rýchlosti a na mokrej vozovke má zákonite za následok šmyk. Nestrácam duchaprítomnosť a za každú cenu sa snažím udržať auto na ceste, ale proti fyzikálnym zákonom je aj moja neochvejná vôľa bezmocná. Kumpáni zaregistrujú, že čosi nie je v poriadku a v tej chvíli im zamŕza úsmev na tvárach. Neovládateľné auto sa rúti asi osemdesiat metrov v ústrety istej havárii a o chvíľu zahučí do priekopy pri ceste. Pritom sa rozbíja predné okno. Pri dlhom šmyku sa však rýchlosť auta aspoň čiastočne znižuje, takže pri havárii sa nikomu nič nestane. Našťastie, či nanešťastie? Ťažko povedať. V každom prípade sme však bez auta.
Po náraze čierni pasažieri vyskakujú z auta a vychádzajú na vozovku. S úľavou konštatujú, že sa nikomu nič nestalo.
Na ceste vzápätí zastavuje ďalšie auto. Vystupuje z neho mladá dáma a ochotne sa vypytuje:
„Nepotrebujete niečo? Som lekárka. Alebo... môžem vás niekam odviezť?“
Pri pohľade na atraktívnu ženu uvažujem:
„Tí, čo sú tu so mnou, žijú síce vo väzení ako homosexuáli, ale s radosťou by ťa znásilnili a zabili. Toto si ja na svedomie nevezmem!“
Aj keď kompánia potrebuje auto ako soľ, rezolútne odmietam pomoc lekárky a čo najenergickejšie sa snažím dostať ju preč z dosahu mojich nebezpečných kumpánov.
„Ďakujem, ale nepotrebujeme pomoc. Nikomu sa nič nestalo. Pokračujte, prosím, v jazde!“
Doktorka nasadá do auta a o chvíľu jej niet.
Krpec komentuje moje rozhodnutie slovami:
„Prečo si ju pustil? Pobavili by sme sa.“
„Práve preto!“ odbíjam ho nekompromisne.
V tej chvíli zastavuje pri nás iné auto. Zastavuje vo vzdialenosti asi dvadsaťpäť metrov od nášho havarovaného auta a vystupujú z neho dvaja neznámi muži. Prichádzajú k nám v domnení, že je snáď niekto ranený. Jeden z mužov sa pýta:
„Ste v poriadku?“
Dilino sa mu za jeho starostlivosť odmeňuje tak, že ho udiera pažbou samopalu do tváre. Krpatý vyťahuje na druhého z mužov pištoľ. Znovu musím zasahovať a ziapem na Dilina:
„Prestaň! Ideme preč! Naskákajte do auta!“
Sadám si za volant čerstvo ukoristeného auta a keď je posádka auta kompletná, zaraďujem rýchlosť a púšťam spojku. Auto sa rozbieha.
„Kde sme a kam to vlastne ideme?“ vypytuje sa Laco.
Aj ja si vlastne až v tejto chvíli uvedomujem, že ani neviem, kde sa nachádzame. Idem však ďalej. Prechádzame cez akési mesto a dostávame sa na jeho perifériu. Vtedy zbadám tabuľu s preškrtnutým názvom mesta.
„Práve sme prešli Trnavou,“ informujem posádku auta.
„Ale veď ideme zle! Otoč to, Miloš, a poďme späť do Trnavy!“ komanduje Laco. K nemu sa pridáva aj Dilino a tak na ich naliehanie otáčam auto a vraciam sa do Trnavy. Snažím sa maximálne skoncentrovať svoju pozornosť na šoférovanie, aby som nespôsobil na ceste väčšiu tragédiu, než akú spôsobil Dilino vo väznici.
„Timi, poďme v Trnave k niekomu na byt a pár dní tam ostaňme! Zo správ sa dozvieme, čo sa deje, a po čase odtiaľto vypadneme,“ navrhuje Laco Dilinovi.
„Dobrý nápad,“ pochvaľuje svojho pätolízača Dilino.
Nápad sa však nepozdáva mne. Uvažujem takto:
„Len to nie! Každý si svoj majetok chráni. Čo ak bude majiteľ bytu zarputile brániť svoj majetok a tým podráždi tých zvrhlíkov? Čo ak má ženu a deti? Kto ich ochráni? Tomu musím zabrániť, hoci je to naozaj jediný spôsob, ako môžeme zostať nejaký čas na slobode a pritom nevzbudiť rozruch.“
„To nie je dobrý nápad,“ hovorím nahlas.
„Prečo?“ opáči Laco.
„Sme príliš blízko od miesta úteku, aj celej tej krvavej tragédie. Toto miesto bude samý policajt možno i niekoľko ďalších týždňov až dovtedy, kým nás nechytia,“ vysvetľujem svoj postoj.
„Máš pravdu,“ nechá sa ukecať Dilino, „musíme ísť odtiaľto preč. Šliapni na to, Grizly!“
„Fajn!“ vzdychnem si s úľavou a šliapem na plyn.
Sotva po kilometri jazdy prechádza okolo nášho auta policajná hliadka na aute.
„Poliši! Poliši!“ vzrušene gestikuluje Krpatý.
„Dobre, nič sa nedeje! Rozstrieľame ich a ideme ďalej,“ upokojuje situáciu Dilino.
Policajné auto sa otáča a mieri za nami. Krpatý sa vykláňa z okna auta a vystrelí z pištole na policajné auto, ktoré sa rúti takých osemdesiat metrov za nami.
Sarkasticky komentujem jeho výkon slovami:
„ Týmto výstrelom si im zakričal: ´Poďte za mnou, chlapci! Ja som ten lotor, ktorého hľadáte!´ “
Dilino v návale zlosti začne Krpatého fackať a ziape:
„Ty debil krpatý! Mal si počkať, až prídu bližšie! Potom by sme ich rozstrieľali. Teraz zavolajú posily a postrieľajú oni nás. Kvôli tebe sme už teraz všetci mŕtvi, ale ja nemám čo stratiť. Mňa môžu zastreliť len jedného, ale ja ich môžem zastreliť spústu.“
Dilino sa obracia na utečencov s výzvou:
„Pripravte sa na boj! Teraz ukážte, akí ste gangstri!“
V aute zavládne dokonalá panika, ku ktorej prispieva svojimi rečami o chrabrom boji na život a na smrť aj Dilino. V tejto chvíli je mi jasné, že už sme definitívne odpísaní. Je len otázkou času, kedy nás dostanú živých či mŕtvych. Ale pravdepodobne skôr mŕtvych. Napodiv som však zmierený so svojím osudom a ani nemám chuť žiť ďalej. Cítim nesmierne výčitky svedomia kvôli pozostalým mŕtvych príslušníkov, aj keď ja sám som nikoho nezabil, ba dokonca som zabránil mnohým ďalším vraždám.
Aj teraz, v týchto chvíľach, mám na pamäti, aby moji rozjarení kumpáni už nikomu neublížili. V snahe zabrániť ďalším masakrám si to s autom nasmerujem preč z obývanej oblasti na diaľnicu. Predpokladám, že polícia a špeciálne jednotky diaľnicu rýchlo uzavrú a zabránia tak obetiam na civilnom obyvateľstve.
Na palubnej doske zabliká rezerva a ja napodiv pociťujem istú úľavu. Pravdu povediac sa mi už nechce utekať. Už nemám síl niesť to obrovské bremeno psychickej záťaže. Najradšej by som to všetko už mal za sebou. Preto aj s istou dávkou škodoradosti oznamujem kumpánom:
„O päť minút konečná, páni, pretože nemáme šťavu.“
„Do pekla! To nám ešte chýbalo! Takto sa budeme musieť prestrieľať,“ uľavuje si Maťo.
Sarkasticky schládzam jeho dobrodružné chúťky:
„Myslíš si, že si vo filme, čo? Ale toto je realita a my nemáme ani minimálne šance. Poďakujte sa Dilinovi! Keby nevraždil, mohli by sme si teraz slobodne behať, kade by sme chceli. Mnohí by nás pokladali za frajerov, ktorí prešli bachárom cez rozum tak, ako sme to urobili v Ružomberku. Lenže teraz sme pre všetkých ľudí ten najodpornejší a najnenávidenejší ľudský odpad na svete. Pochopili ste to???“
Dilino sa pokúša odvrátiť od seba obvinenie, preto oponuje:
„To ty si na vine! Ty si chcel, aby nás chytili, alebo postrieľali! Mali sme počúvnuť Laca a ísť k niekomu na byt...“
V tej chvíli začína motor auta vynechávať a auto spomaľuje. Policajná hliadka sa k nám približuje a keď je vzdialenosť medzi vozidlami asi päťdesiat metrov, z policajného auta zaznie výstrel. Dilino sa otočí so samopalom a odhodlane prehovorí:
„Mňa živého nedostanete!“
Po týchto slovách naťahuje samopal a začne z neho páliť na policajtov. Policajné auto zastavuje, ale už po pol kilometri zastavuje aj naše auto. Benzín v nádrži auta by už nezapálil ani zapaľovač, pretože tam žiadny nie je.
Vyskakujeme z auta a vbiehame do lesíka, ktorý sa rozprestiera po stranách diaľnice. Prebehneme cez lesík a ocitáme sa pri akomsi podniku. Pri jeho bráne je strážna búdka a pred podnikom je zaparkované auto.
„Tu zostaňte! Ja s Krpatým ideme do tej búdky k strážnikovi. To auto je určite jeho,“ komanduje Dilino.
Pre istotu ho vystríham:
„Ak ho zastrelíš, budeš to auto riadiť sám!“
Dilino neodpovedá, iba štuchne do Krpatého a súri ho:
„Poď, ideme!“
Laco znovu bozkáva Blonďáka a tára mu akési nezmysly o tom, že z neho chcel urobiť milionára. Je mi z toho všetkého zle a tak si sadám na zem, hoci mrholí a zem je mokrá. Zatváram oči a nesmierne túžim vypnúť svoje vedomie a na nič nemyslieť, ale nemám šancu. Svedomie nie je ako televízor, ktorý môže človek vypnúť. Svedomie je neúprosné a nerešpektuje vôľu človeka. Aj teraz ma neznesiteľne týra. Hoci moje oči odpočívajú, pred mojim vnútorným zrakom defilujú skrvavené mŕtvoly príslušníkov a uplakané tváre ich žien, detí, rodičov, priateľov. Chcel by som im, tak veľmi by som im chcel povedať:
Odpusťte mi, prosím, že patrím medzi tých podliakov. Nemal som ani potuchy, čo má ten psychopat Dilino v úmysle.“
„Je mi to ľúto,“ hovorím nahlas bez toho, aby som si to uvedomil.
Spamätám sa až vtedy, keď sa ma Maťo, stojaci dva metre za mnou, pýta:
„Čo je ti ľúto?“
Ani nestihnem odpovedať, lebo sa už vracajú Dilino s Krpatým. Krpatý drží v ruke kľúče od auta a podávajúc mi ich, hovorí:
„Poviazali sme ho šnúrou od telefónu. Ani sme ho neudreli.“
Beriem kľúče, otváram auto, nasadám dnu a štartujem. Na palubnej doske zasvieti rezerva, ale tentokrát nikomu nič nevešiam na nos. Pomyslím si len:
„Každú chvíľu nás musia mať a konečne sa skončí toto nezmyselné šialenstvo. Už aby to bolo!“
Uveličení kumpáni nasadajú do auta a ja si to znovu šibujem na diaľnicu, na ktorej – ako počítam – nás čoskoro dolapia, alebo zneškodnia, a kde nebude môcť Dilino, či ktorýkoľvek z partie zúfalcov komusi ublížiť.
Po dvoch kilometroch opäť dochádza benzín. Všetci vyskakujú z auta práve v dobe, keď sa za nami objavuje autobus. Dilino sa bez váhania postaví na cestu so samopalom v ruke odhodlaný zadržať autobus. Ja však takúto partizánčinu nehodlám akceptovať a namierim svoj škorpión na Dilina so slovami:
„Nie som terorista a nebudem si brať ako štít nevinných ľudí. Vypadni z tej cesty, lebo ťa zastrelím!“
Svojim rozhodným postojom si síce získavam rešpekt niektorých komplicov, ale napriek tomu nemám istotu, či ma zozadu neodbachne Krpatý, alebo Laco. Nič sa však nedeje a všetci sa sťahujú do lesíka povedľa diaľnice. Dilino sa, naštvaný ako komandér, sťahuje z cesty a autobus prefrčí bez ujmy okolo nás.
„To bola naša šanca zachrániť sa!“ vrčí na mňa nahnevaný Dilino. „Ty si cvok! Chceš, aby nás chytili a postrieľali! Tak načo si potom utekal?!“
Ja sa však nedám zmiasť.
„Za takú cenu som nikdy nechcel utekať. Teraz sa veziem s vami, ale nedopustím, aby za vašu slobodu zaplatil životom ešte niekto ďalší! Krvavú slobodu ja nechcem!“
Moja argumentácia však dopáleného Dilina nepresvedčí.
„Ty si cvok! Ak sa odtiaľto dostaneme, už ťa nikdy nechcem vidieť a určite ani chlapci nie! Neutekali sme preto, aby nás postrieľali!“
Dilino chvatne uteká do lesíka. Ja ho nasledujem, očakávajúc protiútok svojich komplicov. Prechádzam pomedzi stromy ku skupinke a vidím, ako Dilino ukazuje prstom na mňa a rozčúlene ziape:
„Keď nás chytia, tak si pamätajte, že je to vďaka nemu! Ja som riskoval život, kvôli vám ma postrelili a možno aj zomriem, ale vy ste mohli slobodne žiť, keby on chcel. No on nás chce vydať na smrť, preto sa od neho čím skôr oddelíme!“
Všetci Dilina mlčky počúvajú, ale nikto sa nezmôže na slovo.
„Tak čo? Zaútočia, či nie?“ hútam.
Zvažujem svoje šance. Viem, že väzni majú pred mnou zbožný rešpekt. Ani jeden z nich sa neopováži sám sa postaviť proti mne. Každý z nich vie veľmi dobre, že by proti mne nemal ani najmenšiu šancu. Dokonca ani dvaja, či traja spolu by si na mňa netrúfli. Lenže šesť chlapov je šesť chlapov. Ak by svorne zaútočili, ťažko by som sa im ubránil. Navyše ak sú ozbrojení. Nikto však nechce riskovať. Čas uteká a tak Dilino zavelí:
„Ideme!“
Sám sa pustí kráčať cez les a ostatní, vrátane mňa, ho ako husi nasledujeme. Za lesom sa pred nami objavuje široké pole, ktoré zdolávame za dobrú polhodinu. Vtedy zbadáme osvetlenú vlakovú trať a malú železničnú stanicu s nápisom MADUNICE. Hukot rušňa signalizuje, že do stanice sa blíži vlak. Maťo to aj nahlas komentuje:
„Ide vlak.“
„Fajn, všetci sa pripravte! Naskáčeme doň!“ velí samozvaný komandér Dilino.
Schádzame z trate a čakáme na príchod vlaku ako šelmy na istú korisť. Vlak sa približuje a teraz je už jasné, že je to osobák.
„Zastane na stanici. Bežme tam!“ zvolá Laco.
Všetci sa rozbiehame ku stanici, na ktorej skutočne o chvíľu zastavuje vlak. Vystupuje z neho jeden jediný osamelý mohykán a po zapískaní výpravcu – je to žena – sa vlak znovu dáva do pohybu. Laco nám na stanici – teda lepšie povedané až za ňou, pretože z opatrnosti sa neodvážime vkročiť na stanicu – hovorí:
„Naskáčeme do vlaku, až keď ten výpravca odíde, aby nás nevidel a nehlásil to polišom!“
Vlak pomaly naberá rýchlosť a výpravkyňa mizne vo svojej kancelárii. Svorne utekáme za odchádzajúcim vlakom a jeden za druhým naskakujeme doň. Ja som posledný. Už sa držím dverí a chcem naskočiť, keď tu zrazu zbadám mladú ženu, nádhernú rusovlásku v červených šatách, ako na mňa máva. Ani sám neviem prečo, púšťam sa dverí a nechávam vlak ufujazdiť. Potom vykročím k neznámej žene. Keď sa však ocitnem na mieste, na ktorom by mala stáť neznáma, nikto tam nie je. Zmätený sa otáčam a za traťou zbadám smerovú tabuľu so šípkou a cieľovou stanicou LEOPOLDOV. Moji kumpáni sa teda - už či to vedia, alebo nie - vracajú na miesto činu.
„Asi mám halucinácie,“ uvažujem.
Pozerám sa znovu na tabuľu a vrhám posledné pohľady na vzďaľujúci sa vlak. Prekvapený zbadám Krpatého, ktorý máva rukami a približuje sa ku mne. Keď Krpatý ku mne dôjde, pýta sa:
„Prečo si nenaskočil?“
Ešte stále zmätený odpovedám:
„Lebo mi z toho všetkého haraší. Videl som mladú ženu, ktorá na mňa mávala. Ale prečo si ty zoskočil z toho vlaku?“
„Lebo si silnejší a múdrejší, ako Timi. Iste máš lepší plán ako on. Preto si nenaskočil na ten vlak, však?“
Iba sa pousmejem nad úprimným vyznaním Krpatého a v duchu uvažujem:
„Keby si poznal môj plán, určite by si z toho vlaku nezoskakoval. Môj plán je jednoduchý a má dve alternatívy. Buď si sám vpáliť guľku do hlavy, alebo sa vzdať polícii a dúfať, že mi uveria, čo je nepravdepodobné.“
Spolu s Krpatým sa púšťame po trati opačným smerom, ako vlak, ktorý pred chvíľou odjachal. Ticho, každý zaujatý vlastným smútkom, kráčame po trati zo tri hodiny. Po troch hodinách nás začínajú pobolievať nohy, preto schádzame z trate na cestu, vedúcu popri trati. Sotva prejdeme po ceste zopár krokov, vyrúti sa zo zákruty oproti nám policajné auto. Prudko zabrzdí zo dvadsať metrov pred nami a z auta vyskakujú policajti so zbraňami v rukách, pričom jeden cez druhého kričia:
„Ruky nad hlavu! Ruky nad hlavu!“
Otáčam sa ku Krpatému, kráčajúcemu za mnou, aby som ho odhovoril od akejkoľvek nepremyslenosti. Stihnem iba:
„Nes...“
Krpatý má však svoju hlavu – zrejme na parádu - a začne – bez hlavy - strieľať. Policajti streľbu opätujú a jedna zo striel ma zasahuje. Až neskôr sa dozviem, že to odniesla moja ľadvina. Padám vedľa cesty a keďže nemôžem hýbať nohami, plazím sa do krovia pri ceste. Počujem streľbu z krovia neďaleko seba a krik príslušníkov:
„Vzdajte sa! Nemáte šancu! Celé okolie je obkľúčené!“
Streľba utícha a po chvíli sa ku mne plazí Krpatý. Pýta sa:
„Žiješ?“
Ani nečaká na moju odpoveď a vyberá z puzdra, ktoré mám na opasku, škorpión. Nemám síl mu v tom zabrániť a márna je aj moja snaha odhovoriť ho od nezmyselného konania.
„Nestrieľaj, Krpatý! Ak niekoho zastrelíš, si odpísaný. Vzdaj sa! Nemá to zmysel.“
No Krpatý nemieni kapitulovať a ako zmyslov zbavený začína páliť na policajné auto. Vystrieľa zo tri zásobníky a potom sa bez slova plazí preč odo mňa. Zrazu som sám. Začína mi byť zima. Odrazu znovu zbadám tú mladú ženu, ktorá na mňa mávala, keď som chcel naskočiť do vlaku. Teraz stojí vedľa mňa a po tvári jej stekajú veľké, bolestivé slzy.
Hovorím jej – alebo si len myslím, že jej hovorím? – utešujúce slová:
„Neplač, nič iné som si nezaslúžil. Keď budeš s mojou dcérkou, povedz jej, že som ju veľmi ľúbil...“
Ešte čosi jej chcem povedať, ale vtom sa mi neznáma žena vytráca z obrazu a ja zbadám hmlisté obrysy akéhosi muža. Muž sa ma čosi pýta a ja sa aj snažím mu porozumieť, ale toto úsilie je nad moje sily. Ešte zacítim, že sa ma ten muž dotýka, ale potom moje vedomie zastiera milosrdná tma.