Príbeh Birdy
Bol koniec novembra, keď nás pán u ktorého sme bývali naložil do auta. „Tak skoro ideme na výlet?“, čudovali sme sa. „Veď sme ešte malí a nevládzeme dlho chodiť“. Chvíľu sme sa povozili, keď zrazu auto prudko zabrzdilo. Náš pán vystúpil a veľmi škaredo nás z auta vyhádzal do priekopy pri ceste. Všetko nás bolelo a začali sme plakať. Mama nás však olízala a ľahla si k nám, aby nás ohriala.
Prešlo niekoľko hodín, keď mama vstala a povedala, že ak niečo nezje, nebude mať pre nás dosť mliečka. Chcela ísť niečo pohľadať, no všetky autá šli veľmi rýchlo a hrozne na ňu trúbili. Zrazu jedno zastalo. Mamka sa potešila, že sa náš pán po nás vrátil. No nebol to on. Bola to teta, ktorá vravela: „No čo moja malá, čo ty tu robíš?“ Mamka ju k nám zaviedla a ukázala jej svojich 5 hladných a uzimených detí. Teta nás vzala do auta a povedala, že nás vezme na miesto, kde sa o nás s láskou postarajú. Tak sme prišli na miesto, kde už bolo veľa psíkov. Vraj sa to volá útulok.
Bolo nám tam dobre. V búdke, ktorú sme mali bola mäkká slama, do ktorej sme sa zaborili a mohli spokojne spať. A dostávali sme toľko voňavého jedla, až sa nám zaguľatili brušká. Po pár dňoch mi však prestalo chutiť. Bolelo ma bruško, aj celé telo. Začala som vracať a v hnačke som mala krv. Každou minútou mi bolo stále horšie. Teta, ktorá sa o nás starala povedala, že je to zlé a že nechce, aby som zomrela. Ale ani ja som nechcela zomrieť, chcela som jej to zaštekať, no nevládala som dvihnúť hlavu. Zabalila ma do deky a uložila do prepravky. Šepla mi, že spraví všetko pre to, aby som to prežila, ale aby to dokázala musím aj ja bojovať, lebo choroba ktorú mám sa volá parvoviróza a rada zabíja šteniatka.
Opustila som mamu aj súrodencov a cestovala som k tete. Telo ma bolelo ešte viac, začala som mať kŕče, skúšala som si ľahnúť, sadnúť, no stále mi bolo zle. Teta si na mňa pripravila kopec injekcií, vravela, že aj keď to bude trochu štípať, robí to len preto, aby mi bolo lepšie. Predstavte si, že sa ani nehnevala, keď som jej ovracala a ohnačkovala celú zem. Iba zosmutnela a dezinfekčným prostriedkom všetko vyčistila. Niekoľko dní mi bolo veľmi zle, no ona mi po celý ten čas neprestávala pichať injekcie. Dokonca aj v noci, keď všetci spia, vstávala každé dve hodiny, pichla mi injekcie a poumývala zem.
Prešlo pár dní, kým som sa cítila o čosi lepšie, dokonca som si aj odpila trošku vody. A o niekoľko hodín som ochutnala aj jedlo. Teta z toho mala ohromnú radosť. Už som nevracala, aj hnačky začali ustupovať a síce som poriadne schudla, bolo mi dobre. „Ak budeš takto pekne jesť“, povedala mi raz teta, „budeš sa môcť čoskoro vrátiť k mame“. Nuž som sa s chvatom pustila do ryže a bieleho mäska.
O týždeň ma teta naozaj vzala k mame a súrodencom. Konečne! To bola zábava! Všimla som si, že keď k nám prišli cudzí ľudia, všetci psíkovia štekali: „Mňa si vezmi, mňa...“ Tak som to štekala aj ja. Najprv si vzali moju sestričku, po tom ďalšiu, no aj ja som chcela ísť na výlet. Keď prišli nový ľudia, veľmi som sa snažila pekne štekať. A vyšlo to! Ľudia si ma vzali na ruky a veľmi sa zo mňa tešili. Na rozlúčku som olízla moju tetu. Bola trošku smutná, no na tvári mala úsmev. A mne bolo rovnako. Teraz bývam u nových ľudí, je s nimi zábava, veľa sa so mnou hrajú a mojkajú. No keď večer zaspávam, myslím na moju mamku a sestričky a želám im taký pekný psí život, aký mám ja...
„Pozri ako krásne spí.“ „ Tíško Paľko, určíte sa jej niečo pekné sníva, poď, necháme ju spať. Krásne sníčky, Birda.“