Jazyk starého Egypta
Egyptčina je jedným z najstarších písmom doložených jazykov. Staršie písomné pamiatky má len sumerčina a pravdepodobne aj elamčina. Medzi jazykmi má sveta osobitné postavenie. Je najdlhšie používaným jazykom vôbec. Jej najstaršie dokumenty sa týkajú počiatku dejín staroveku. Prešla niekoľkými vývinovými fázami. Posledným z nich je koptčina, ktorou sa hovorilo medzi egyptskými kresťanmi asi do 19. storočia. Ešte dnes sa však používa ako liturgický jazyk egyptskej kresťanskej cirkvi. Jazyk Egypťanov lingvisti zaraďujú do semitsko-hamitskej jazykovej rodiny (zvanej v súčasnosti tiež afroázijská). Delí sa na päť vetiev. Egyptčina sama tvorí egyptskú vetvu. Ďalšie sú: semitská, berberská, čadská a kušitská vetva.1 Dobre preskúmanými vetvami, s bohatou písomnou tradíciou, sú však iba egyptská a semitská. Pri všetkých vetvách sa predpokladá spoločný semitský prajazyk, z ktorého sa vyvinuli jednotlivé jazyky. Existujú však rôzne názory na datovanie tohto oddeľovania. Ako sme spomenuli vyššie, egyptčina sa delí na niekoľko vývojových fáz.
„Nultou“ je tzv. Archaická egyptčina, čiže jazyk najstarších písomných pamiatok z Preddynastického a Archaického obdobia. Tieto pamiatky sú príliš krátke a neposkytujú dostatočné podklady na rozbor jazyka.
Stará egyptčina – Je to jazyk Starej ríše. V ňom sú napísané prvé rozsiahle texty egyptskej civilizácie.
Stredná egyptčina – Písalo sa ňou v Prvom prechodnom období a za Strednej ríše. Egypťania ju neskôr pokladali za svoj klasický jazyk. Štruktúrou a slovnou zásobou je veľmi blízka starej egyptčine. Jej používanie pretrvalo v oficiálnych nápisoch až do 18. dynastie. Literárnym jazykom prestala byť za kráľa Achnatona. V grécko – rímskej dobe sa však znovu používala ako jazyk monumentálnych nápisov.
Nová (alebo tiež Neskorá) egyptčina – Texty v nej sa zachovali z obdobia od neskorej 18. dynastie až po Sauskú dynastiu. V mnohom, hlavne v slovesnej stavbe, sa odlišuje od predchádzajúcich fáz. Kvôli aktívnej zahraničnej politike Egypta sa do slovnej zásoby dostalo veľa semitských slov. Veľkým znalcom novej egyptčiny bol český egyptológ J. Černý.
Démotická egyptčina – Je jazykom dokumentov od Sauskej dynastie až po 5. stor. n.l. Písala sa výlučne démotickým písmom. Jazykom oficiálnych textov bola v tejto dobe stredná egyptčina. Démotickou gramatikou sa vo svojom najvýznamnejšom diele zaoberal zakladateľ egyptológie v Čechách F. Lexa.
Koptčina – Jej počiatky sú približne v 2. stor. n.l. Je jedinou fázou egyptčiny, pri ktorej poznáme štruktúru samohlások. Považuje sa za samostatný jazyk a jeho problematiku skúma koptológia. Podobá sa novej a démotickej egyptčine Po vpáde Arabov do Egypta ostala rečou Koptov – egyptských kresťanov. V odbornej literatúre sa uvádzajú rôzne údaje o tom, kedy ako živý jazyk zanikla. Pohybujú sa v rozmedzí 16. – 19. stor. Dodnes sa ale používa ako bohoslužobný jazyk Koptov.
Jazykovednú charakteristiku egyptčiny citujeme podľa V. Krupu z práce Jazyky sveta v priestore a čase: „Fonetika egyptského jazyka (s výnimkou poslednej, koptskej fázy) je iba nedostatočne známa, pretože egyptské písmo neoznačovalo samohlásky. V porovnaní s prajazykom egyptčina stratila emfatické spoluhlásky. Koncové –r sa zmenilo na -’, li- a lu- dali i-, kým ku- sa zmenilo na t- (vo výslovnosti č-), a gu- na d- (vo výslovnosti dž-). Zanikli aj pôvodné laterály, postvelárne záverové a labializované veláry a zjednodušil sa systém spiránt. V strednej egyptčine d, d a t postupne splynuli do t a zanikli mnohé koncové spoluhlásky.
Slovné korene boli zväčša trojspoluhláskové, niektoré dvojspoluhláskové boli čiastočne zdvojené. Stará egyptčina rozlišovala len dva pády. Pád činiteľa sa zhodoval s genitívom a to viedlo k prestavbe slovesných tvarov, ktoré mali povahu atributívnych a predložkových konštrukcií. Pôvodca deja sa označoval privlastňovacou príponou alebo substantívom v genitíve. V neskorších obdobiach sa utvorila zložitá sústava časov. Podstatné meno rozlišovalo dva rody – mužský a ženský (koncovka –at) a tri čísla, jednotné, dvojné a množné. Egyptčina mala stovky predložiek, jednoduchých i zložených.
V syntaxi je typickým javom spojenie dvoch podstatných mien pomocou zámena (nota genitivi) a tzv. status constructus, kde je hlavné substantívum v skrátenej forme a závislé substantívum v genitíve. Prísudok jednoduchej vety stojí pred podmetom a až za ním stojí predmet; prídavné meno vo funkcii prívlastku stojí za určovaným výrazom a zhoduje sa s ním v rode a čísle.2
V koptčine „podstatné mená rozlišujú mužský a ženský rod, jednotné a množné číslo a kategóriu člena (určitého, neurčitého, ukazovacieho a privlastňovacieho). Sloveso rozlišuje neurčitok (vždy je mužského rodu) a kvalitatív (t.j. stav). Vystupujú ako zložky v rozličných slovesných tvaroch. Slovesá sa časujú a priberajú osobné koncovky. V oznamovacej slovesnej vete stojí na prvom mieste obyčajne časový prefix, podmet, prísudok, potom priamy predmet, nepriamy predmet a príslovkové určenie.3
Zachovalo sa len málo dokladov o tom, že egyptskí vzdelanci sa zaoberali skúmaním svojho jazyka. Napríklad zoznamy slov (onomastiky) obsahujúce súpisy slov zoradených podľa pojmových okruhov. Najzávažnejším dôkazom, že Egypťania svoj jazyk skúmali a vedeli využívať jeho možnosti, sú samozrejme diela egyptskej literatúry.