História futbalu – Európa
História futbalu v jednotlivých krajinách prakticky na všetkých kontinentoch ja rozmanitá. Možno sa na ňu dívať z aspektu: dlhodobého (historického – prvé záznamy o futbale) a novodobého (z čias, keď bola založená prvá asociácia v Anglicku 1863). Šport má paralelný vývoj s civilizáciou. Za prvé športové záznamy pokladáme kresby nájdené na ďalekom východe a v strednej Ázii. Do antického Ríma v Caesarovej dobe prišla hra podobná dnešnému futbalu a dostala meno harpstrum (z gréckeho harpaston).
Futbalový dávnovek
Na ďalekom východe v knihe Kon-gu-fu filozof Konfucius spomína loptovú hru, pri ktorej sa používali nohy a hlava. V Číne za dynastie cisára Cheng-ti poznali akýsi typ futbalu Tsu-chu, v ktorom sa kopalo do koženej lopty. Nadšenie pre futbal bolo také veľké, že básnici a spisovatelia ospevovali vtedajších hráčou podobne ako ospevujú v súčasnosti Pelého, Cruyffa, Maradonu či Romária, vytvorili s nich národných hrdinov.
V japonských, indických a ďalších prameňoch z dávnych čias nachádzame zobrazenie a opisy vtedajšej futbalovej hry. Na stredný východ ho priniesli vojaci Alexandra Veľkého. Jeho rímskym pokračovaním je už spomínaná hra harpastrum, podobná svojej stredovekej podobe, ktorú v Taliansku nazývali gioco del calcio a vo francúzsku soule alebo choule. Harpastrum sa hralo na ihrisku s podstatne menšími rozmermi, než mala hracia plocha na gioco del calcio. Základom hry bolo prenesenie lopty za vyznačenú čiaru. Hrali ju i najvyššie vrstvy spoločnosti, neraz aj oficiálny predstavitelia cirkvi. Z Ríma prešlo harpastum na územie dnešného Francúzska – to už boli rozmery ihrísk omnoho väčšie. Využívali sa námestia, široké nádvoria i ulice. Hrávalo sa v nedeľu popoludní. Historické záznamy dosvedčujú, že futbal vo Francúzsku neostal, ale po bitke pri Hastingse roku 1066 prenikol i za kanál, do Anglicka, Tam sa usilovne hral a rozvíjal. V 14. storočí bol futbal ľudovou zábavou, avšak bez akýchkoľvek pravidiel. Hral sa pri rozličných oslavách v uliciach miest desiatkami a nezrietka i stovkami hráčov. Účelom hry bolo dopraviť loptu akýmkoľvek spôsobom do mestkej brány. Stredoveký anglický futbal bol naozaj bitkou, pri ktorej bolo dovolené takmer všetko, lopta sa mohla niesť, kotúľať, kopať. Zápasy trvali 2 až 3 hodiny, často bol pri nich poškodzovaný súkromný i verejný majetok, dochádzalo ku zraneniam hráčov i divákov. Až tak, že dňa 13. apríla 1314 musel kráľ Edward II. vydať asi takýto zákaz:“Pretože hra s veľkou loptou prináša veľa hluku a spôsobuje nemálo zranení, čo je Bohu nemilé, vyhlasujem zákaz pestovať onú hru v mestách a prikazujem pokutovať či uväzniť tých, ktorí ju budú naďalej hrať.“