Kapitola 11
Kapitola 11
Nový domov
Víkend ubehol ako voda a ja som sa musel nasťahovať do nového prostredia, v ktorom prežijem najbližší rok svojho života. Nevedel som či to zvládnem, pretože to je predsa len niečo nové a pre mňa doposiaľ nepoznané. No aj napriek všemožným obavám z neúspechu som sa do toho pustil strmhlav. Zbalil som všetky veci a tete dal načas zbohom. Cesta na internát sa tento krát zdala omnoho kratšia. Bolo to asi tým, že už som neblúdil po Horskom parku a poznal cestu celkom podrobne. Na izbe bol iba Stano. Prvý spolubývajúci, ktorého som pri svojom zabývajúcom rituáli spoznal.
Bol to taký nie príliš vysoký chlap, zavalitej postavy s útlym výrazom na tvári. Mal vysoké čelo a obočie dosť ďaleko od seba. Nos trošičku polámaný, ale napriek tomu v celku rovný. Malé uši a vystúpená brada, akoby sa mu chystala odpadnúť z tváre. V očiach mu ale bolo vidieť, dobrotu a ochotu. Človek, ktorý vie čo od života chce a ktorý sa nezľakne len tak niečoho. Je pravdou, že má rád pavúky, ale o takýto strach tu nejde. Už po pár vetách, ktoré sme spolu prehodili mi bolo jasné, že je to inteligentný a správny chlap. Pochádzal z Levoče a na internáte mal aj pár známych zo svojho rodiska. I preto, zabývať sa tu, pre neho nebolo až takým veľký problémom. Mal staršiu sestru, ktorá tiež bývala na tomto internáte a chodila do rovnakej školy. Ako vyštudovaná inžinierka bola pre neho veľkou oporou. So Stanom sme sa zblížili prakticky okamžite. Boli sme tak povediac, jedna krvná skupina a ako jemu tak aj mne vyhovovalo mať na izbe aj niekoho normálneho. Tým nechcem povedať nič zlé na ostatných dvoch spolubývajúcich, aj keď to svojim spôsobom boli dostatočne veľký čudáci. Všetci však máme svoje chyby a prednosti, ktoré pred svetom neukryjeme, aj keby sme veľmi chceli. Priznávam, predností som si ani veľmi nevšímal. Boli zakryté pod rúškou akýchsi zvláštnych vlastností.
Ivan, jeden z dvoch ďalších mojich spolubývajúcich, mal tých vlastností akosi veľa. Na pohľad celkom dobre vyzerajúci chalan, starajúci sa hlavne o svoje svaly, ale pod pokrievkou unudený a zmyslov zbavený cholerik žijúci vo vlastnom svete. Neviem prečo pôsobil takýmto dojmom. Možno to bolo tým, že bol po celý čas po uši zaborený vo svojom mobile a hral sa stupídne hry, alebo to bolo tým, že z izby vyliezol iba keď potreboval ísť na záchod, či do bufetu. Bol to taký vysoký, prírodnými svalmi obrastený chlap s dušičkou malou ako chlapček. Prehovoril iba, keď naozaj musel, pretože bol nadmieru zaneprázdnený hraním hier či surfovaním po internete. Škola bola pre neho akýmsi peklom do ktorého sa nechodí a svet len malou nepodstatnou gombičkou, ktorá nemôže nikomu ublížiť. Nestaral sa o to či na svete existuje niekto, komu na ňom záleží, či niekomu zlomí srdce, alebo či stratí niečo, čo mu predtým nikto prácne vybudoval. Spával doobeda, nehľadiac na to, že má prednášky, alebo iné neodkladné povinnosti. V skutku to bol obrovský cholerik s dušou flegmatika, zatúlaný v rajských záhradách a svojich výplodoch fantázie.
O niečo rozmarnejší a cieľavedomejší bol môj štvrtý a zároveň aj posledný spolubývajúci. Volal sa Rudo a pochádzal z Prešova. Zapísal sa mi do pamäte hlavne preto, že sršal vždy dobrou náladou a niekedy až prehnaným optimizmom. Neexistovala pre neho žiadna nezdolateľná prekážka. Niekedy preskakoval jednu za druhov, nehľadiac na to, že by si mohol ublížiť. Tiež inteligentný, ale trošku rojko s poblázneným výrazom na tvári. Veľa toho tiež nenachodil, ale na rozdiel od Iva mal dochádzku slušnú. Nebýval na internáte často, pretože mal cestu domov zadarmo, takže si mohol dovoliť prísť, len na pár dní. Fascinovalo nás na ňom, že aj napriek tomu, že škole nevenoval potrebné množstvo času a energie, tak sa do väčšiny vecí, vyznal z nás najlepšie. Neskôr sa nám priznal, že mu ako malému diagnostikovali polo fotografickú pamäť a tak pre neho zdolávanie niekoľko sto stranových knižiek nerobilo nijaký problém. Nemohli sme robiť nič, iba mu ticho závidieť a na skúškach sa držať v jeho blízkosti.
Tak zhruba takto vyzerala moja nová rodina, do ktorej som zavítal síce bez pozvania, ale nikto z nás si aj tak vyberať nemohol. Pravdou je, že som sa až tak veľmi netešil na spoločne strávený čas, pretože to vyzeralo, že nie som v najideálnejšom prostredí, pre akú takú existenciu, ale po čase som si celkom zvykol a prestal myslieť na možné problémy. Zabýval som sa celkom rýchlo, aj keď istý čas trvalo, kým som si zvykol na záchody a sprchy. Nebolo to tu ako doma, i keď som to domovom prechodne nazýval. K nevydržaniu neboli len sociálne zariadenia, ale dokonca aj kuchynky, v ktorých sme si občasne varievali.
Naša izbička, bola síce malá, ale zato útulná. Keď sme sa v nej ale vyskytovali všetci štyria, bolo veľkým problémom sa čo i len povystierať. Aj keď sme mali málo životného priestoru, na učenie a vylihovanie ho bolo dostatok. Učili sme sa zväčša samostatne. Každý na svojej posteli s nejakou hudbou v ušiach, aby sme nevyrušovali ostatných. Náš deň vyzeral v prieme dosť zaujímavo. Stano neustále niekde pobehoval a tváril sa že nemá čas. Na izbu ho dokázalo priklincovať iba to, keď sa musel učiť, pretože mal o deň na to ťažkú skúšku, alebo zápočet. Inak sedel stále u svojej kamarátky Mirky a preberali všemožné záhady ľudstva. Na Mirkinej izbe bývala aj jedna jej spolubývajúca, ktorá tak povediac, Stanovy dosť očarila. Celé dni za ňou lietal, ako nejaký Amorko, no ona oňho nejavila záujem. Väčšinu času, ktorý som teda strávil so Stanom, sme presedeli na schodoch a debatovali o tom aká je láska ťažká a premenlivá. Prosil ma o rady, aby sa už nemusel trápiť a aby mohol získať to, po čom tak veľmi túži. Pomôcť som mu však nevedel, sám sa vyznám do lásky málo. Jednu síce prežívam, no aj ja by som občas potreboval radu. Láska je ťažká skúška života, ktorá si vždy vyberie svoju daň, aj keď sa z počiatku tvári úplne nevinne. Treba s ňou zaobchádzať opatrne a do ničoho sa veľmi nehrnúť, pretože sa môže nakoniec zľaknúť a navždy vypariť. Táto láska sa Stanovy vyparila a prekĺzla mu pomedzi prsty, ako piesok. Od toho dňa som bol ja aj Stano u jeho vyvolenej k nemilosti. On kôli tomu, že ho zaslepovala láska a aj napriek kamarátstvu sa rútil do priepasti hriechu a ja kôli tomu, že som mu s tým všetkých tak trochu pomáhal. Avšak aj keď nejaká láska odišla, vždy prišla iná, nová a nepoznaná. A tak sme sa mali vždycky o čom rozprávať.
Ivov denný režim bol miernejší, ako ten Stanov. Nazývali sme ho, akýmsi strážcom izby, keď sme boli všetci v škole. Z postele sa prakticky nepohol a neustále si svoj rajón aj poriadne strážil. Notebook a mobil, pre neho hrali omnoho väčšiu úlohu, ako čokoľvek iné na tomto svete. Bol to proste človek o ktorom bolo vždy jasné, kde sa práve nachádza a čo robí. Aj, keď s nami sem tam prehodil pár slov, zväčša sa týkali nejakých filmov, ktoré si práve pozrel, alebo cesty do bufetu, aby nemusel ísť sám. Bol to ozajstný lenivec, po ktorom bolo treba ešte aj riad umývať, pretože ak by sme s tým mali počkať naňho, tak by mu rástla pleseň už aj za ušami. Bol to však náš Ivan a aj keď by sme si všetci traja vedeli na izbe predstaviť aj niekoho normálnejšieho, zvykli sme si naňho. Aspoň sme mali vždy dôvod sa na niečom smiať.
A čo Rudo? Jeho pravidelným denným režimom, bolo vyspávanie až do poslednej minúty odchodu do školy. Využil každú voľnú sekundu dňa, aby si mohol aspoň na minútku zdriemnuť. Bol to však poctivý študent, ktorý nás svojim učením poháňal v pred. Bolo naozaj skvelé, ako sme si spolu rozumeli, čo sa týkalo školy. Všetku problematiku, ktorú sme na hodinách preberali, sme si prediskutovali ešte na izbe. Robili sme si spoločné poznámky a skúšali sa pred zápočtovými písomkami. Bol to človek, ktorý po celý deň držal vo svojom okolí pokojnú atmosféru a zmierňoval stres pred skúškami, dráždivým humorom. Neskôr sme si kúpili do izby pieskomyla, ktorého sme po ňom pomenovali. Obaja boli taký malý rojkovia, plný chtivosti rozhrýzť a pokaziť všetko vo svojom okolí.
No a čo ja? Môj deň sa začínal ranným vstávaním spolu so Stanom, pričom Rudo ešte dospával nejaké tie minútky k dobru. Po rannej sprche a pobalení vecí, prichádzal každodenný rituál snahy, zobudiť Iva na prednášku. To sa však nikdy nepodarilo a tak to boli iba márne pokusy. Po prespaných prednáškach, na ktorých sa len veľmi ťažko dalo sústrediť po celú hodinu a pol, nasledovala bageta, či nejaký dobrý šalát. Tým sme všetci traja odbili raňajky a mohli sa vrátiť naspäť na internát. Sadli sme si s Rudom za stôl a iniciatívne prebrali, všetko čo sme si vypočuli na prednáškach. Bolo dôležité, učiť sa priebežne po každej hodine, pretože pri skúškach by bolo skutočne nemožné to všetko dobrať. Potom nasledovala poobedňajšia siesta, pri ktorej sa Stano zase niekam vyparil, Rudo znova zaspal, ja som niečo jedol, či pozeral nejaký seriál a Ivan? Tak ten práve vstával. Po miernom oddychu sme sa znova pustili do učenia, niekedy s malými pauzami až do neskorej večere. Inokedy sme si pustili nejaký dobrý film, alebo išli všetci štyria na pivo do jednej krčmičky neďaleko internátu.
Takéto dni sa mi naozaj páčili. Všetci sme si sadli vonka za jeden stôl, objednali si niečo dobré na pitie a niekedy aj vyše dve hodiny sa rozprávali. Bolo to skutočne skvelé. Neustále sme sa takto zbližovali a začínali sa o sebe dozvedať aj veci o ktorých sme predtým nevedeli. Napríklad, sa raz stalo, že sme medzi nami objavili akési prepojenie. Nie duševné, ale prepojenie zo strany našich rodičov. Ivanova mama bola kaderníčka. Tá moja takisto. Môj otec bol nezamestnaný a invalidný dôchodca, čím bol aj Rudov otec. Jeho mama však robila v jednej firme účtovníčku. Účtovníctvom a novelizáciami rôznych zákonov sa zaoberala aj Stanova mama a jeho otec bol tak isto ako Ivov podnikateľ. Takto sa medzi nami vytvoril akýsi kruh zamestnaní, ktorý na seba nadväzoval.
Zhruba takto nejako vyzerali naše dni. Po večeroch sa ešte stávalo, že sa nám Stano znova niekde stratil a vrátil sa až nad ránom poriadne posilnený alkoholom. Zakaždým sme z toho mali veľkú šou, keď sa pokúšal vyzuť, či keď zaspal na stoličke, alebo previsnutý cez polku postele. Nemohli sme mu ani len pomôcť, aby zaspal normálne, pretože čím bližšie k nemu sme sa práve nachádzali, tým viac nadávok a sprostých pripomienok na nás používal. Ja som večery trávil, hlavne s Paťkou na telefóne. Celý deň som sa nevedel dočkať, kedy ju budem môcť znova počuť a kedy sa budeme môcť porozprávať o všetkom, čo sme za celý tento deň zažili. Bolo fantastické mať ju ako keby každý večer na chvíľku pri sebe a vedieť, že práve v tejto chvíli sa venuje iba mne. Je to akoby sme boli pri sebe, aj keď nás delí množstvo kilometrov. Vo chvíľach ako boli tieto, som jej chcel byť ale naozaj blízko a tak som vymýšľa rôzne príbehy a básničky, v ktorých som jej dokazoval ako veľmi mi po celý ten čas chýba. Bol som skutočne rád, že som sa mohol niečomu takému venovať, pretože práve v takýchto veciach som mal pocit, že aj keď ju nevidím, tak som určite s ňou. Chcem teda aby ste si prečítali rozprávku, ktorú som jej neskôr poslal ako prezentáciu do počítača, aby vždy, keď bude zaspávať vedela, že ja zaspávam s ňou.
Rozprávka na dobrú noc
V Tvojom lone zaspal som – a sen sa mi sníval.
V ňom princ som bol a v zámku som býval.
Mal som slúžky a sluhov, kone a drahé poklady,
vlastnil som lesy, polia, lúky, záhrady
a princezné na báloch po mne vrhali zaľúbené pohľady.
Však šťastný som nebol,
úsmevy hral som len pre oko.
Nefalšovaná faloš,
charaktery pokrivené barokom.
Príliš dobre som vedel,
čo za úsmevmi princezien sa skrýva.
Namiesto ženských vlasov,
hladkala ma konská hriva.
A často smutný som dúfal,
že môj život len sa mi sníva.
V lese mal som priateľa jediného – blázon vraveli mu.
Celkom sám v tom lese, prežíval leto, zimu.
A ktovie odkiaľ tajomnú múdrosť a poznanie v sebe nosil.
Kŕdle vtákov okolo neho zlietali sa keď lúku kosil.
Jeho o radu som neraz prosil.
“Len láska spasí nás. Miluj a zachrániš život svoj.
Zahynie mečom, kto mečom proti iným vedie boj.
S korunou na hlave najťažšie sa žije.
Kráľ síce zo zlatého kalicha, ale najtrpkejšie víno pije.
Masky a pretvárky, kto za nimi sa skrýva?
Duša človeka, umieraš, alebo si stále ešte živá?
Tak ako mocný lev, odožeň všetkých hadov od seba.
Pretrhni reťaze ilúzií a slobodný ako orol vzlietni do neba.”
Takto a ešte zvláštnejšie, veršoval môj priateľ z lesa.
To on ma naučil, že láska je viac ako túžba krvi a mäsa.
Že láska je najvrúcnejšie želanie ľudskej duše.
A aj keď jej dotyk je ostrý ako šíp z kuše,
človek ak ju spozná, neželá si aby pred ňou ušiel.
A tak som neutekal, nájsť som ju chcel,
ako srnu pasúcu sa voľne.
Ten ostrý šíp, nechať do srdca streliť si dobrovoľne.
Ale kde ju hľadať? A ako spoznám, že je to ona?
A ak ju nájdem, smiem si ju privlastniť?
A podľa akého zákona?
Túžil som po nej ako choré dieťa túži
po sklonení hlavy do matkinho lona.
Moje noci boli len blúdením námesačníka
a kričaním do tmy.
Ach láska stratil som sa. Zachráň ma, oproti poď mi!
Dni boli plavbou na pirátskej lodi,
ktorá bezcieľne brázdi vlny morí.
Blúdením lovca, ktorému srdce šialenstvom pomsty horí.
Dúfaním starca, ktorý na špinavom lôžku leží vážne chorý.
“Neboj sa, láska nájde si Ťa. Len ju volaj k sebe.
Neporozumie jej ten, kto smutný je na pohrebe.
Láska je vedomie, že všetko do dobrého konca speje,
láska je istota, že sme zrno, ktoré ruka Božia seje,
láska je poznanie, že žiadny koniec nie je!
Láska je chcenie nevzdať sa a trpezlivo bojovať v jej mene.
Láska je túžba zmierňovať ľudské utrpenie.
Lebo všetko, čo spravíme, raz stokrát sa nám vráti.
Láska je jediné platidlo, ktoré všade rovnako platí,
zákon, ktorý veci v novom svetle vidieť dá Ti.”
A tak som blúdil krajinou a videl rôzne veci.
A v tom hľadaní, zdalo sa mi, že to isté hľadáme všetci.
Ale nebolo to tak. Nie každému horelo
srdce túžbou takou istou.
Sedliak s láskou oral pole,
poľovník vášnivo hnal sa za korisťou,
bedár pokorne čakal na milodar,
vojak do vojny hnal sa s vidinou víťazstva hmlistou.
A tak som hľadal ďalej sám. Tak srdce kázalo mi.
Cítil som sa ako konár, ktorý sa niekto práve chystá zlomiť.
A tak zablúdil som a stratil som sa v neznámom lese.
V diaľke akoby som začul prekrásnu pieseň
a tá pieseň posolstvo pre mňa nesie:
“Spievam pieseň o láske. Však so smutným hlasom.
V piesni, ktorú spievam, ja sama zakliata som.
Ach keby sa našiel niekto, kto by ma vyslobodil!
Kto by však tak hlboko do temného lesa chodil?
Ach Bože, môj vysloboditeľ sa snáď ešte ani nenarodil.”
V mojom srdci zachvela sa nádej, že ten krásny hlas,
čo v diaľke znie,
iba pre mňa spieva lásky vyznanie.
Že tej, čo spieva, súdené je mojou Kráľovnou sa stať,
a mne po jej boku navždy verne stáť.
A nám obom pred celým svetom čistú lásku si prisahať.
“Tvoja pieseň o láska tak zvláštne srdce mi rozochvieva.
Snáď smiem vidieť kto to tak krásne spieva.
Prosím ukáž sa mi, tak zvláštna vo mne prebúdza sa sila.
Prosím ukáž sa mi, tajomná víla.
Prosím ukáž sa mi, snáď nie navždy
pred svetom si sa skryla?”
“Ach, princ, tak smutná tu som, už ani nevládzem plakať.
Prišiel si ma vyslobodiť, alebo iného mám čakať?
Prinášaš mi ružu lásky, chceš ma milovať a navždy byť mi verný?
Alebo prinášaš mi kvet smútku čierny?
Tak po Tebe túžim, ach princ môj krásny ver mi!”
“Ružu lásky nesiem Ti, už len pre Teba chcem žiť.
K Tvojim krásnym nohám kvet vernosti položiť.
Prosím prijmi moju lásku, ktorú pre Teba som strážil len.
Celý život o Tebe som sníval sen.
Smiem Ťa volať Anjelom a ešte tisíc ďalších krásnych
dať Ti mien?”
“Ó pravdaže princ môj krásny. Veď len o tom snívam!
Ach, tak nešťastná, ľudskou zlobou oklamaná sa tu skrývam.
Vždy verila som, že raz prídeš a odvedieš ma do krajiny, kde šťastní ľudia žijú.
Do krajiny, kde ľudia žijú v láske, a nie navzájom sa bijú.
Kde ak lásku v srdci máš, nekážu Ti: SKRY JU!”
“Odvediem Ťa, pravdaže Ťa odvediem. Aj keď takú krajinu nepoznám.
Odvediem Ťa, aj keby som mal už navždy len s Tebou ostať sám.
V Teba zložím všetku moju vieru, buď svetlom na mojej ceste.
Poď so mnou a na nejakom nádherne svätom mieste,
zložím Ti lásky sľub, ako vznešenej neveste.”
“Odveď si ma, áno prosím!
So všetkou láskou, ktorú len pre Teba v srdci nosím.
A sprav ma svojou Kráľovnou, Anjelom ma volaj tiež.
Vyznávaj mi lásku, tak krásne ako len Ty vieš.
A odhalím Ti tajomstvá, ktoré len Ty spoznať smieš.”
A potom zrazu v diaľke, akoby som začul cválajúce kone,
zobudil som sa v Tvojom lone.
A na tvári ucítil som Tvoje krásne vlasy.
A potom bozk na ústa a...
“Vitaj doma najdrahší, ach ako krásne spal si.
Pre tvoje krásne sny