Kapitola 1
Kapitola 1
Kto vlastne som?
Všetko sa to začalo už niekedy v máji roku 2007. Vonka sa začínalo rozvidnievať a vtáčiky štebotom ohlasovali začiatok nového jasného dňa. Na oblohe len kde tu poletoval nejaký mráčik, ktorý občasne zatieňoval silné jarné slniečko a vytváral tak prekrásne tvary kvetov na zelenkastých lúkach, ktoré sa denno-denne pýšia nádherným pohľadom z výšin kopcov nad Veľkým Krtíšom. Slniečko sa pomalým krokom presunulo nad múry vysokých panelákov a svojimi lúčmi sa nesmelo dotklo skiel našich okien. Ich jas bol taký silný, že presvietil záclony a vysvietil celú moju izbu zlatistým nádychom rána. Začínam sa prebúdzať z tajuplných nočných snov, ale nechce sa mi vstať, ba ani pohnúť. Rázne otváram oči a slastný výdych vychádzajúci z mojich pľúc prezrádza víkend. Žiadna škola, žiadne stresy a pokojné nikým nerušené vstávanie robia človeka nadmieru šťastným. Tak prečo sa neusmievam? Prečo moja tvár vyzerá akoby som prežil tú najhrozivejšiu nočnú moru vo svojom živote? Pretože tá nočná mora nebola snom, ale v mnohom súvisela s realitou. Niečo mi chýbalo, no ani rozum ani srdce nedokázalo odhaliť pravú podstatu problému. Čím to je, že práve ja musím kútiky úst držať práve pod horizontom naznačujúcim zlú náladu? Ďalej nad tým nepremýšľam a pokúšam sa vstať. Krokom ducha odchádzam do kúpeľne, kde konečne dokorán otváram zalepené oči. V zrkadle sa objavuje tvár. Vyzerá príšerne! Vlasy po stranách odstávajú, akoby niekam ukazovali. Pod nimi dlhočizné čelo oddeľujúce ich od riedkeho obočia, ktoré poctivo stráži ešte stále modré očká hrajúce sa na dve hviezdne perličky. To oni dokážu predsa vyzradiť každé tajomstvo a oni odhaľujú zákerných klamárov. Medzi nimi nos, ktorý ako šípka ukazuje na plné no nezastaviteľné pery. Od nich sa tiahne malinká zaguľatená brada, ktorej črty po stranách prechádzajú až ku ušiam. Tie však akoby stratili svoje lalôčiky, pretože na ich spodku nič nevyčnieva. Oplachujem si celú tvár a dúfam, že keď sa znova pozriem do zrkadla, uvidím už človeka a nie domáce zvieratko. Musím sa však ponáhľať mám dnes veľa roboty a ešte ani z pyžama sa mi nepodarilo vyzliecť. Vraciam sa teda späť do izby. Oproti dverám postáva písací stolík a za ním je pohodená stolička s vecami. Sadol som si na posteľ ktorá je hneď vedľa stolíka a očami blúdim po izbe. Predo mnou si majestátne stojí skriňa úžasných rozmerov. Po ľavej ruke stráži izbu jej malá sestra, ktorá akoby jej z oka vypadla. Nesmiem však už len tak posedávať a musím sa chystať. Môj zamračený úsmev ešte stále neopadol a aj preto to nejde veľmi rýchlo. V kuchyni ma už čakajú výdatné raňajky, ktoré mi s láskou urobila moja skvelá maminka. Viem, že náladu mi nezodvihnú, ale originalitou a dobrou chuťou oplývali po každom lahodnom kúsku. Už od samotného rána, keď sa mi úsmev ťahal k pätám, som vedel, že dnešné ráno bude iné ako tie predošlé. Ocino zvyčajne vstával zároveň s nami, no dnes by ho z postele asi ani čerti nevyhnali. Vonku bolo ticho, sem tam sa nám popred okná niekto mihol. Maminkina tvár, zahalená tajomstvom, snáď by aj niečo prezradila ak by som sa spýtal čo sa deje, ale takt mlčania sa v tej chvíli javil ako lepší nápad.
Oblečený a konečne aspoň trošku k svetu obriadený vychádzam z bytu a vydávam sa naprieč našou ulicou až na jej spodný koniec. Tu počuť tichučký žblnkot potôčika, ktorého síce trošku matná, ale stále rybami hýriaca voda tečie rýchlym spádom pozdĺž nekonečnej cesty. Po pár metroch sa však od neho vzďaľujem a prechádzam pomedzi útle rodinné domčeky, až k vysokému krížu, ktorý akoby udával nejaký smer. Neprezrádza však smer ani neznačí miesto pokladu, je to kríž na budove kostola a ten sa týči spomedzi kríčkov ako majestátna hora zahanbujúca ostatné naokolo. Odhodlanie vojsť doň nie je síce najväčšie, ale v tento deň sa to uskutočniť musí. Počuť organ a spev starších dám. Pomaly tiahnucim sa tónom odznieva štvrtý desiatok a začína sa sláva. Sedávam až hore v poslednej lavici, ale nie je to tým že by som sa bál. Potrebujem pokoj na premýšľanie a pokojné odriekavanie svojich modlitieb.
V Boha, jeho syna a v panenku Máriu verím už od útleho detstva. To moji rodičia ma k tomu viedli. Viac moja mamina, pretože ona bola z kresťanskej rodiny, ale aj otec veril v Boha, no kostol nikdy nepatril k jeho prioritám. Keď začala omša a všetci v miestnosti povstali, zrazu mi to došlo. Už viem, prečo ma od rána opantáva zlá nálada. Nie je to predsa prvýkrát a ani dnešný deň nie je výnimkou. Všetci stoja, iba ja sa uchyľujem ku kľačaniu a potichu tak aby ma nikto nepočul sa modlím k Bohu. „Milý Bože, to ty mi dávaš silu na každý deň, to ty ma zahŕňaš šťastím a ty mi dávaš lásku ktorú všetci potrebujeme, ale aj napriek tomu mi niečo chýba.“ „Nepohŕdam tvojou láskou, ani sa ju nepokúšam zmariť, či ju zanevrieť, ale potrebujem, prosím o niekoho, kto by mi dal lásku aj tu na zemi.“ „Nechcem Bože šťastie, ani silu na každý deň a ani sa mi necnie za všetkým dobrým na tomto svete.“ „Daj mi Bože lásku od dievčaťa na zemi a ja bez rozmyslu vyslovím tieto slová a obetujem všetko dobré, pretože viem, že láska mi môže dať viac, ako mi niekedy ponúkaš sám.“ Takto som s Bohom uzavrel dohodu a v duši náramne dúfal, že ma vypočuje a pomôže mi. Nevedel som ako to dopadne. Ako by som aj mohol, však nie som ani veštec ani bosorka. Jediné v čom som si bol istý bolo, že som si prvýkrát za celý svoj život želal niečo od srdca a s tak obrovskou úprimnosťou, že v žiadnom prípade nebolo možné aby mi s tým Boh nepomohol. Ostávalo už len čakať a dúfať.
Život bežal ako všetky všedné dni. Venoval som sa naplno učeniu, takisto stváraniu hlúpostí a písaniu si na internete len tak z nudy. Už presne neviem v ktorý deň sa to prihodilo, ale viem že bol prekrásny večer. Vracal som sa z prechádzky po meste v ktorom som študoval. Prekrásne malé mestečko na juhu Slovenska, neďaleko môjho rodiska. Býval som dočasne u starých rodičov, aby som nemusel na internát a užil si počas školy aj trošku domáceho luxusu. Bol to skutočne nádherný večer. Mesiac pred koncom školského roka. Príchod prázdnin už vetril nejeden študent a všetci sme sa sústredili už len na odpočítavanie dní, ako na uzatváranie známok. Mesiačik už bolo vidieť nad strechami domov, no zväčša ho ešte zatieňovalo pomaly zachádzajúce slniečko, ktoré už netrpezlivo čakalo, aby mohlo oznámiť dobrú noc. Vidieť prvú hviezdu, asi Polárka. Aj ona s úsmevom oznamuje koniec ďalšieho dňa a príchod teplej jarnej noci. Už ani vtáčiky nepočuť a aj mesto sa ukľudňuje od každodenného hluku. Doma u starých rodičov je už tiež podozrivé ticho. Starká niečo vyvára a starký leží v posteli a oddychuje. Sadám teda za počítač, že si aspoň na chvíľku s niekým popíšem.
Zapínam internet a hľadám v zozname ľudí, čo dnešný pekný večer tiež zabíjajú týmto nudným spôsobom. Našlo mi obrovské množstvo ľudí a preto zužujem výber na tých z Lučenca a okolia. Vtom chvíľkové zatajenie dychu, núti ma rozmýšľať nad pravým rozhodnutím. Uprene hľadím na monitor a pohľad sa mi nechce pohnúť z miesta. „Áno!“ je to ona. Presne tá ktorej dnes napíšem. Dlhé blonďavé vlasy, modré očká, zaguľatené líčka a hlboko do podvedomia prenikajúci úsmev, ma nútia pokračovať. Napísal som jej, no nedúfam že odpíše. Na moje prekvapenie mi o chvíľku prichádza správa, so slovkom Ahoj. Napísala! Už sa len pýtať a snažiť sa dozvedieť čo najviac. Neverím, že by to mohla byť tá príležitosť, ktorú mi sám Boh predkladá, ale zariskovať sa nebojím. Sám Boh nám predsa vraví, že lásku nám nikdy nedá, ale umožní nám niekoho milovať. Šťastie tak isto nezískame zadarmo, ale naskytne sa príležitosť si ho vydobyť. A preto ak chceme mať v živote radosť, šťastie či nebodaj lásku, musíme sa naučiť radovať z každej maličkosti, milovať všetkých čo za to stoja a v jeden deň nájdeme to dlho očakávané šťastie. Týchto slov som sa držal a snažil sa vyžmýkať z naskytnutej príležitosti čo najviac. Podarilo sa mi za ten večer o nej zistiť všetko čo som potreboval. Meno, vek, rýchle reakcie, ktoré najčastejšie prejavia na človeku jeho zlé vlastnosti. Bydlisko, školu, spôsoby a slovné spojenia, ktoré najčastejšie využíva. Už mi neostávalo nič iné len to skúsiť a pozvať ju niekam von. Odmietne, alebo bude súhlasiť? Tak táto otázka mi dávala poriadne zabrať a odrádzala ma od pokusu zariskovať to aj napriek úspechu. Čo keď to dopadne ako vždy! Odmietne ma a ja budem zase s úsmevom, ktorý viac ako na sto percent neprezrádza dobrú náladu. No nemohol som čakať dlho. Ak by prišiel niekto iný, niekto kto je lepší ako ja, alebo aspoň niekto kto je jej viac súdený. Nevedel som čo si to nahováram, veď to osud všetko riadi. Je jedno či to vyskúšam alebo nie, aj tak je to dopredu stanovené. Ak mi je súdené s ňou byť, tak si ma to nájde aj keď sa niekde zahrabem a prestanem komunikovať s okolím. A tak som to skúsil, napísal som či sa nechce stretnúť, či by sa nechcela porozprávať aj priamo nie len cez internet. Prv ako došla odpoveď, musel som si to poistiť. Napísal som teda definíciu vytrvalosti a neviem či to bolo tým a či len osudom ktorý mi bol predurčený, ale nakoniec súhlasila. Mal som z časti vyhraté, už som sa nemusel až tak zapáčiť, stačilo mi aby som to veľmi nepokašľal. Dohodli sme sa na pondelok 11.06.2007. Mali sme sa stretnúť pri jednom zmrzlinovom stánku neďaleko školy. Aby sme sa spoznali, kúpil som červenú ružu, tak ako sme boli dohodnutí.
Avšak kým prejdem k samotnému stretnutiu, musím prezradiť myšlienky, aké sa mi vtedy hnali hlavou. A neprichádzali len v osudný deň, ale po celé moje čakanie. Ovládali ma doma, v škole, vonka s kamarátmi, jednoducho som sa z pochmúrnych myšlienok nedokázal vymaniť. Bolo naozaj náročné sa po tak dlhej dobe znova odhodlať vkročiť do nejakého rýchleho rozhodnutia. Nehľadal som známosť na pár dní, hľadal som niekoho kto by mi ukázal, čo znamená milovať. Preto to bolo také ťažké uniesť. Myšlienky o neúspechu sa mi hnali hlavou takou rýchlosťou, že nebolo možné ich registrovať. To iba srdce vždy vedelo, že nepatria k tým najlepším a aj preto tie zlé pocity v žalúdku a v hlave. V živote som si toho s láskou zažil už dostatok. Zlé známosti, nie najlepšie zážitky vo vzťahoch, samé útrapy a bolesti a dokonca aj keď to už začínalo vypadať sľubne, vždycky sa to bleskurýchle pokazilo. Síce som si zakaždým nahováral, že táto láska ktorú práve prežívam je tá pravá, no nikdy nevydržala ani len koniec môjho navrávania. Nestihol som sa ani spamätať a znova a znova som mal srdce na dve malé polovičky. Aj preto som sa bál vkročiť do nového vzťahu strmhlavo. Chcelo to poriadne si všetko premyslieť a konečne sa vydať tou pravou cestou, tou ktorá ma zavedie na úžasné a doposiaľ nepoznané zákutia lásky, ktorú som tak dlho hľadal. Týždeň mi prešiel ako voda a ja som sa pomalými ale istými krokmi blížil tomu dlho očakávanému zážitku, čo mi mal navždy zmeniť život. Srdce mi búchalo počas celého dňa. Vedel som že tento deň je výnimočný a jeho pokazenie bude mať za následok len ďalšie útrapy, ktorým som sa chcel už vyhýbať. Čo mám robiť? Ako správne začať a čo povedať? Tak tieto myšlienky sa mi hnali hlavou už od rána, od momentu kedy som sa celý spotený a zadýchaný zobúdzal z pekelných múk, zvaných nočné mory. Snívali sa mi sny o neúspechu, bolesti a strate šťastia. Padal som do hlbokej jamy plnej hrozivých výkrikov a žiaľom stenajúcich zatratencov. Bál som sa že ma pohltia, že aj ja budem nakoniec horieť plameňom zúfalstva a nie plameňom lásky. Aj moje kroky do školy boli ťažké. Plné toho beznádejného pocitu, blížiacej sa katastrofy. Poobedie už bolo na dosah a ja som ešte stále nevedel čo mám vlastne robiť. Dostanem sa vôbec niekedy z tej beznádeje, či ma bude ovládať až dokonca môjho života? Nechcem už viac aby nado mnou držala svoju ruku vtelenia a nadvlády. Pomaly sa zbavujem strachu a prichádzajú myšlienky úspechu a zadosťučinenia. Musí byť predsa nejaká nádej, že sa všetko vyvinie tým správnym smerom a ja dostanem ďalšiu šancu získať lásku a šťastie pre svoj život.
S postupom mojich myšlienok k úspechu postupovalo aj slnko na oblohe a chystalo sa odbiť poludnie. Už som nemal veľa času a preto mi nezostávalo iné len sa vydať do mesta po ružičku a nechať sa viesť prázdnou hlavou, aby sa napokon naplnila, nie bezradnosťou ani tajnými očakávaniami, ale pravdivou realitou ktorú si určuje osud sám. Vedený osudom a s prázdnou hlavou som sa strmhlavo rútil k pravej realite. Moje najtajnejšie túžby sa naplnili. Dostávam šancu vrátiť sa späť a začať odznova. Ružu mám, len sebadôvera trošku zaostáva. Snáď ma dobehne kým tam prídem.
Láska je dar vzácny
Za lásku, ako za hriech pykáme.
Presila žiaľu sťahuje mi hruď:
má vari k nej aj môj žiaľ pribudnúť?
Útrpnosť Bože, ktorú si mi prejavil,
niesť vlastný smútok zbavuje ma síl.
Láska je dym, čo chrlí každý vzdych,
za slnka oheň v očiach ľúbených,
za noci oceán sĺz milencov.
Čo ešte? Hlúposť, čo sa múdro správa,
dusivá žlč i nektárová šťava.
Buď zbohom sloboda moja.
Prijmi lásku naskytnutú zhora.
Wiliam Shakespeare