DOBŠINÁ od Dobšinčana

Ján Jančovic

Apoštolská misia Stehlovcov medzi        dolnozemskými Slovákmi

Ondrej Stehlo starší a mladší farármi a seniormi

Korene evanjelickej rodiny Stehlovcov siahajú do horehronského Brezna. Podľa autora knižne vydanej rodinnej monografie Kornela Sztehlu, Štefan Stehlo (1608-1873) bol v Brezne prvým z rodu evanjelikom, po ktorom pochádza aj Matej Stehlo, zakladateľ rodu Stehlovcov, ktorí boli učiteľmi a farármi pôsobiacimi v Gemeri a na Dolnej zemi. Breznianska rodina Stehlovcov bývala na námestí, kde patrila medzi vážených mešťanov a zastávala aj popredné mestské posty. Už v druhej polovici 17. storočia sa Matej Stehlo a jeho potomkovia ako zemania a vzdelanci so slobodným sťahovaním, presťahovali do Gemersko-malohontskej stolice. Rodina  sa v tejto stolici  natrvalo usadila, početne rozšírila  a výlučne v duchovno-vzdelávacej činnosti pôsobila vo viacerých obciach. Matej Stehlo sa najprv v roku 1670 stal učiteľom vo Vyšnej Slanej a v posledných rokoch 17. storočia  aj farárom vo Vyšnej Slanej a v Chyžnom. Okrem týchto dvoch miest  Stehlovci pôsobili v Štítniku, Rejdovej, Dobšinej, Kameňanoch, Kraskove, Drienčanoch...  V roku 1744 farár vo Vyšnej Slanej do cirkevných záznamov napísal (v čase jeho pôsobenia učiteľom tam bol Ján Stehlo): „ XI. Mathias Stehlo. Tento byl rodem z Brezna do cirkvi této povolán za rektora, po navrácení svobody roku 1683 do Chyžného na knezstvy posvecen a odtud porádne povolaný roku 1687 do cirkvi této prišel a potom zde roku 1698 život v Pána dokonal“. Jedným z pokračovateľov rodiny Mateja Stehla (zomrel 1698) bol syn, učiteľ vo Vyšnej Slanej Ján Stehlo (1695-1744) a toho synom  bol Ondrej Stehlo, ktorý sa narodil roku 1718 v Štítniku. Základné a stredné školy navštevoval v rodisku, Vyšnej Slanej a Dobšinej. Učiteľskú akadémiu absolvoval roku 1743 vo Wittenbergu. V roku 1746 sa oženil s Juditou Simonidesovou z Padaroviec. Začínal ako učiteľ v Kameňanoch, ale po ordinácii v roku 1751 bol farárom v Kraskove, roku 1753 odišiel  za farára do Drienčan a roku 1757 sa stáva farárom v Pilíši, kde ako farár a senior peštiansko – békešského seniorátu pôsobil 18 rokov. Za tento čas medzi slovenskými osadníkmi v Peštianskej stolici  pri udržiavaní cirkevných zborov, stavbe kostolov, duchovnej a vzdelávacej činnosti a najmä zachovaní slovenskosti vykonal veľa záslužnej  práce.

 Umrel 27.9.1775 v Piliši vo veku 57 rokov. Jeho syn Ondrej Stehlo ml. sa narodil 11.9.1752 v Kraskove. Keďže bol vychovávaný v slovenskej rodine a býval v tom čase ešte v slovenskom Pilíši, po prvých dvoch rokoch slovenskej školskej výchovy ho otec ako 8-ročného  poslal na tri roky k starému otcovi, farárovi Jánovi Simonidesovi do Padaroviec s cieľom naučenia sa po maďarsky. V roku 1763 nastúpil do gymnázia v Dobšinej a roku 1764 v Bratislave.  Vyššie ročníky a teológiu študoval v rokoch 1769-1777 v Šoproni a potom ďalšie dva roky v Jene.  Medzi tým mu v Pilíši zomrel otec a tak sa roku 1779 vrátil domov do Pilíša k ovdovenej matke a na krátky čas aj k sestre do T.Földváru. Určitý čas pobudol v Sarvaši u Samuela Tešedíka. Za farára ho v Banskej Štiavnici ordinoval superintendent Ján Čerňanský.  Bol to práve on, ktorý 31-ročného Ondreja Stehla vybral a odporučil Petrovčanom za najvhodnejšieho duchovného pastiera pre kraj osídlený Slovákmi v Báčke. 

Zakladateľ evanjelickej cirkvi v Báčke

Po prijatí tolerančného patentu Ondrej Stehlo bol od roku 1783, kedy prišiel za farára do Petrovca, vôbec prvým  evanjelickým farárom v týchto dolnozemských priestoroch (podobne v tom istom roku aj Matej Barány v Banáte). Za petrovského farára Ondreja Stehla inštaloval peštiansko-békešský senior Ján Bartholomaeides. O rok neskôr v roku 1784 sa oženil so Zuzanou Dedinskou, dcérou právnika Jozefa Dedinského, s ktorou mali desať detí. Prostredníctvom tohto manželstva sa dostal aj do príbuzenstva s rodinami Petkovcov, Gálikovcov a Blaškovičovcov.  Prvých dvanásť rokov býval Ondrej Stehlo v skromnom sedliackom domčeku a až v roku 1795 postavili Petrovčania pod jeho vedením budovu fary a školy. Už od začiatku svojho príchodu okrem petrovskej cirkvi svojou osobnosťou vplýval aj na slovenských evanjelikov v Hložanoch, Kysáči, Laliti. Na synode v roku 1791 vystupoval Ondrej Stehlo ešte ako konsenior, ale v októbri  v tom istom roku sa odčlenením z peštiansko – békešského seniorátu  vytvoril druhý samostatný báčsko-sriemsky seniorát a za prvého seniora bol zvolený Ondrej Stehlo. Pod jeho vedením vznikli v Slovákmi obývaných obciach viaceré samostatné cirkevné zbory, zriadili a postavili sa prvé školy. Ako petrovský farár a báčsko-sriemsky senior účinkoval až do svojej smrti 17.2.1818, kedy v Báčskom Petrovci zomrel vo veku 66 rokov.

Na jeho pohrebe s veľkou účasťou ľudí aj z okolitých slovenských obcí, rozlúčkovú reč mal  po latinsky a slovensky kysáčsky farár Michal Laukonides.  Smútočné verše recitoval hložiansky farár Juraj Rohoň a pri hrobe hovoril novovrbaský farár Ján Škultéty. Jeho manželka Zuzana žijúca v Petrovci samostatne  zomrela počas cholery v roku 1831.

                      Ján Stehlo spoluautor Slovenského prestolného prosbopisu

Jedným zo synov Ondreja Stehlu bol Ján Stehlo, ktorý sa narodil 27.7.1787 v Báčskom Petrovci. Do roku 1799 bol vyučovaný v domácej škole Daniela Zátureckého  a ďalšími domácimi učiteľmi a krátky čas kvôli naučenia sa maďarčiny pobudol v neďalekej maďarskej obci. Roku 1802 odišiel do Poľného Berinčoka, kde sa dva roky učil rétoriku. V rokoch 1805-1809 v Bratislave študoval teológiu a hneď nato odchádza na dva roky do Wittenbergu. Po návrate roku 1811 a po ordinácii superintendentom Krištofom Lycim v Banskej Bystrici, začína ako kaplán u svojho otca v Báčskom Petrovci. V roku 1812 sa oženil s Emíliou Weintrichovou, dcérou segedínskeho farára. Bola to jeho prvá žena, s ktorou mal osem detí. Jeho druhou ženou bola sestra hložianskeho farára Juraja Rohoniho. Od marca roku 1815 tri roky pôsobil ako vojenský farár na banátskej Vojenskej hranici v Slovákmi obývanej obci Padina, kde mal veľkú zásluhu, že počas návštevy Františka I. v Pančeve sa Ján Stehlo naňho osobne obrátil s prosbou na  budovanie studní a výstavby kostola z pevného materiálu.  Cisár mu na obe požiadavky prisľúbil podporu. Dovtedy hraničiarska vojenská správa budovanie týchto stavieb odmietala. Kým studne na štátne náklady boli počas Stehlovho účinkovania vybudované, stavby kostola sa nedočkal, lebo po smrti svojho otca v roku 1818 bol Ján  Stehlo povolaný za farára do svojho  rodiska, kde pôsobil plných päťdesiat rokov a navyše 21 rokov ako senior báčsko-sriemskeho seniorátu.  Cirkevný zbor, ktorému ako farár stál na čele, zo začiatku bez zboru presbyterov, viedol autokraticky vo  všetkých záležitostiach.  Brojil proti zaužívaným ľudovým zvyklostiam a za jediné rozptýlenie a oddych pre ľudí považoval iba cirkevné obrady. Na druhej strane sa snažil upriamiť pozornosť ľudu o ich zdravie, ochranu majetku proti živelným pohromám, organizoval na ne zbierky a z cirkevnej pokladnice umožňoval pôžičky. Aj keď zo svojho postavenia viedol s celou svojou rodinou nadštandardný život jednej z vedúcich osobností dediny, často sa priklonil na stranu chudobných a prvoradé mu boli aj  celoobecné záujmy, lebo si uvedomoval, že keď bude prosperovať dedina ako celok, bohatšia bude aj miestna cirkev. Ján Stehlo bol dobrým rečníkom a pismákom ovládajúcim niekoľko jazykov. Aj keď bol rodeným Slovákom, v úradných záležitostiach aj v domácich pomeroch ako senior dával prednosť nemčine a maďarčine. Svoje najznámejšie a dodnes najcennejšie dielo Petrovskú kroniku s názvom História Ecclesiae Aug.Conf.Petrovácz brevota expozita per Joanem Stehlo písal od roku 1818 do roku 1862 prevažne po latinsky.  Aj keď v niektorých otázkach ľudovej osvety a národno-kultúrnych otázkach zaujímal rozporuplné  postoje, vyzdvihnúť treba jeho podporu pri založení  protialkoholického Spolku triezvosti, patronát nad založením Nedeľnej školy, ktorú výkonne zakladal, viedol a organizoval jeho kaplán Štefan Homola.  V osvetových, školských a jazykových otázkach mal bližšie k Jánovi Kollárovi, ako nablízko v Novom Sade pôsobiacemu P.J.Šafárikovi, ktorého aktivity si nie veľmi všímal. Hoci zo vtedajšieho postavenia boli farári málo národne zaujatí a zo začiatku to platilo aj o Jánovi Stehlovi, keď však v uhorskom sneme (1839-1840) boli odhlasované odnárodňovacie zákonné články na systematické zavádzanie maďarčiny do služobného jazyka v Uhorsku a tieto sa dostali aj na pôdu evanjelickej cirkvi, dovtedy národne nie veľmi vyhranený Ján Stehlo videl v týchto snahách neodôvodnený a nespravodlivý postup a ako senior sa rázne postavil proti tomuto odnárodňovaciemu prúdu.  Už  v januári roku 1842 spísal vlastnú petíciu na cisára, ktorá sa stala potom i jednou z dvoch hlavných predlôh celoslovenského Slovenského národného prosbopisu z roku 1842, zredigovaného u Ľudovíta Štúra v Bratislave na základe nezávislých textov Jána Stehla z Petrovca a Jána Kollára z Pešti.  V tomto roku sa  Ján Stehlo  pokúšal listom presvedčiť a ľudskými slovami požiadať aj Lajosa Kossutha, aby zmiernil svoje výboje a upustil  od svojich  extrémnych prepiatostí. Touto svojou osobnou iniciatívou sa však stal cieľom osočovania  v novinách Pesti Hirlap a nacionalistických výpadov na generálnom konvente evanjelických cirkví v Uhorsku v júli 1842. Už pár dní predtým na dištriktuálnom konvente podali proti nemu návrh na svetské súdne pokračovanie, ktoré nakoniec skončilo iba jeho napomenutím. Ján Stehlo sa nezľakol a za rovnoprávnosť bojoval na ďalšom fronte. Píše nové dve podania a odvolania ohľadne  Slovenského prestolného prosbopisu na ríšskeho kancelára vo Viedni a už žiada nielen  priaznivo vybaviť prosbopis, ale aj dostať povolenie na vydávanie národných novín pre Slovákov.  Aj keď spoločne s Jánom Kollárom mal výhrady voči Štúrovej spisovnej slovenčine, bol to práve on, ktorý už v roku 1843 sa ako prvý verejne hlásil na ich obranu z titulu funkcie báčsko-sriemskeho seniora v maďarských cirkevných a školských novinách.

                        Nakoniec sa Stehlo  Ľudovíta Štúra zastal

            Dokonca, keď Ľ. Štúr bol pozbavený prednášateľa na bratislavskom lýceu, báčsko-sriemsky seniorát nebojácne navrhuje zaradiť pozbaveného Štúra na Palkovičovo miesto. Tento seniorát pod jeho  vedením v záležitosti zápasu proti  maďarizácii v evanjelickej cirkvi a tým odnárodňovania Slovákov v Uhorsku, zotrval na pôvodne formulovaných požiadavkách v Slovenskom prestolnom prosbopise z roku 1842. I keď Ján Stehlo ako stúpenec konzervatívneho krídla slovenského národného hnutia mal na niektoré otázky iné názory, cítil sa vždy Slovákom, a to aj napriek tomu, že znalosť slovenčiny nedával pri svojej funkcii na prvé miesto pred ostatné v tom čase preferované jazyky. Rodnú reč medzi svojimi cirkevníkmi však považoval  za prvoradý  dorozumievací prostriedok. Za práva jazyka slovenského ľudu a národa bojoval a vytrpel veľa.  V celonárodnom živote Slovákov a najmä živote Slovákov v Báčke, zohral v čase svojho pôsobenia ako petrovský farár a báčsko-sriemsky senior nezastupiteľnú  úlohu.  Nič na tom nemení ani to, že ako vzdelanec mal v tom čase na zavedenie a používanie spisovnej slovenčiny rozdielny názor ako mali prívrženci Ľudovíta Štúra. Najväčším rodinným nešťastím Jána Stehlu je však skutočnosť, že sa všetci jeho synovia i napriek snahe otca zachovať rodinnú tradíciu, pomaďarčili. Je však známe aj to, že jeho vnučky sa vydali za presvedčených Slovákov, jedna za Daniela Štúra (1813-1873) a druhá za Mikuláša Abafiho (*1853). Podľa údajov pomaďarčeného vnuka Jána Stehla – Kornela Sztehla, autora rodového biografického diela Kétszásznegyven esztendö az egyház szolgálatában (Budapest 1909) možno usudzovať, že asimilácia postihla postupne celú  rozvetvenú rodinu Stehlovcov, žijúcu na území terajšieho Maďarska.

            Ján Stehlo – popredný národno-kultúrny a osvetový pracovník na Dolnej zemi zomrel 13.1.1868 v Báčskom Petrovci, kde je aj pochovaný.

                         Padinský rodák Ondrej Stehlo – pokračovateľ rodovej tradície

Jedným zo synov petrovského farára a báčsko-sriemského seniora Jána Stehla bol Ondrej Stehlo, ktorý sa narodil počas otcovho trojročného pôsobenia  10.7.1816 v Slovákmi osídlenej banátskej veľkodedine Padina.

            Základné slovenské vzdelanie získal od svojich rodinných vychovávateľov a v petrovskej škole. Ďalej študoval na gymnáziách v Novom Vrbase, Poľnom Berinčoku a v Banskej Štiavnici, teológiu a právo v Prešove a teológiu r.1836 v Bratislave. Keď zložil kandidátske skúšky, odišiel ešte na štúdium do Viedne a Jeny a následne ho superintendent Ján  Seberíni vysvätil za farára. Ako kaplán začínal v roku 1841 v Dobšinej a na tom istom mieste od roku 1844 už ako farár pre nemeckých členov zboru. V roku 1845 sa oženil a za manželku si zobral dcéru dobšinského obchodníka – Auréliu Šarkáňovú. Počas pôsobenia v Dobšinej zaslúžil sa o zriadenie novej školy s dievčenským oddelením, materskej školy a obnovu kostola. Keď lučenská slovensko-maďarská  evanjelická cirkev mala problémy so získaním farára, v roku 1857 sa vybrali slovenskí zástupcovia novohradského seniorátu  do Dobšinej a presvedčili Ondreja Stehlu, ovládajúceho slovenskú, maďarskú a nemeckú bohoslužobnú reč, aby prijal miesto farára v Lučenci. Dolnozemský rodák toto pozvanie v tom istom roku po dôkladnom uvážení prijal. Do úradu farára lučenského evanjelického cirkevného zboru ho inštaloval Ján Maróthy, farár v Českom Brezove a Pavel Švehla, farár z Dobroča. 

V Lučenci slúžil bohoslužby striedavo po slovensky a po maďarsky. Počas pôsobenia v Lučenci si aktívne  počínal v činnosti celého cirkevného zboru, kde okrem iného založil aj mužský a ženský spolok cirkevnej podporovne. Znalosťou cudzích rečí najmä nemčiny, svojou autoritou a vystupovaním získal pre lučenskú cirkev od Spolku Gustáva Adolfa takú podporu, že sa  zbor skonsolidoval a prekonal dovtedajšie ťažkosti. Pre vybavenie interiéru kostola získal dary aj od miestnych šľachticov, s ktorými udržiaval priateľské styky.  S uvedenou podporou bol interiér kostola  vybavený všetkým zariadením a keď sa v roku 1859  pripravila posviacka kostola, do kostolnej veže udrel blesk, ktorý zapríčinil požiar. Táto nečakaná udalosť mala nepriaznivý vplyv na Ondreja Stehla  a rozmýšľal vrátiť sa do kraja svojich predkov – Dobšinej. Keď prišla opäť pomoc  od vplyvných šľachticov a aj plat mu zvýšili, to ho povzbudilo a  v Lučenci naďalej  zostal. Okrem duchovnej a organizátorskej  práce v lučenskej cirkvi sa venoval aj náboženskej spisbe. Dokonca v roku 1864 bol zvolený za seniora novohradských cirkví. I keď  v Lučenci našiel dobré zázemie u novohradských šľachticov, predovšetkým u Margócsyho, Kubínyiho, Pokorného, Prónaya, Benického a dobré priateľské vzťahy udržiaval aj  s farármi susedných cirkevných zborov, najmä Ľudovítom  Pekárom z Tomášoviec, Jánom Dudíkom z Ozdína, Pavlom Švehlom z Dobroča, Jánom  Maróthym, (bratom Daniela Maróthyho) z Českého Brezova a Ferdinandom Freňom z Pôtra, v roku 1865 neodolal pozvaniu za nemeckého farára do Budína, kde pôsobil do roku 1873,  keď sa zo zdravotných dôvodov vzdal úradu. Potom ešte 26 rokov sa venoval náboženskej spisbe, filozofii a venoval sa rodine. Keď v roku 1895 oslavoval s manželkou Auréliou zlatú svadbu, na tejto oslave sa zúčastnilo jeho šesť detí, 19 vnukov a dvaja pravnuci. Ako vidieť, podobne ako všetci jeho predkovia, mal početnú rodinu. Zomrel 23.10.1899 v Budapešti.

Literatúra:

Kmeť, J.: Od predkov k potomkom (eseje a kritiky), Nový Sad 1987.

Kmeť, J.: Dolnozemské obrysy slovenskej sebaúcty. Zborník Spolku Slovákov z Juhoslávie. Zostavil Andrej Tordaji. Bratislava 1994.

Stehlo, K.: Kétszáznegyven esztendo, Budapešť 1909.

Ústne podanie a ďalšie informácie Doc.Ing.Pavla Stehlu, CSc. z Nitry.