DOBŠINÁ od Dobšinčana

             SPOMIENKY NA DETSTVO A DOBŠINÚ

       Každý človek má svoj silný vzťah k rodnému kraju, miestu kde sa narodil. Ja som mal to šťastie, že som sa narodil v prekrásnom prostredí mestečka Dobšiná, ale osud bol taký, že svoj život som prežil na viacerých miestach a v súčasnosti bývam v Košiciach.

      Moje prvé spomienky na Dobšinú sú z čias, keď som sa s rodičmi vracal z Čiech v rámci dovoleniek, kde odišli za prácou, pokiaľ sa potom natrvalo v roku 1954 znovu presťahovali do Dobšinej.

      Čo pre mňa znamenala Dobšiná ešte ako dieťa? Keď som to porovnával s Ústí nad Labem kde som vtedy žil, bolo to akoby som sa vracal do náručia lásky, pôvabu vtedajšieho bezstarostného detstva, do náručí starých mám a otcov a ostatných príbuzných. Pamätám na bolestné odchody svojich rodičov späť do Čiech, na ich plač a ľútosť mávanie príbuzným z vlaku, potom posledné zamávanie dobšinským kopcom s nádejou že o rok sa tu ocitneme zas. Aj to asi bol jedným z magnetov, že sme sa predsa len do Dobšinej znovu vrátili.

     Spomínam na vôňu jedličky,  ktorú nám do Čiech na každé Vianoce posielali starí rodičia, ktorá pripomínala vôňu rodných miest. Spomínam na návraty, na vôňu ozónového vzduchu Dobšinej, na jej blankystné hory, nádherné lesy, sýtozelené lúky, cvengot zvonkov pasúcich sa kravičiek, žblnkotajúce potôčiky z množstvom pstruhov, proste prírodu, ktorá mi prirástla k srdcu.

      Mal som to životné šťastie, že som mal veľmi tolerantných a milujúcich rodičov, ktorí nás deti, troch chlapcov vychovávali vo voľnosti a láske a  taktiež milovali samotnú Dobšinú a jej okolie a tak sme robievali časté výlety do okolia Dobšinej. Môj otec  bol ohromný znalec nielen všeobecných vedomostí ( taká pochodujúca živá encyklopédia ), ale  poznal aj každé zákutie hôr, lesov, potokov, dolín  Dobšinej a ich pomenovania. Všade nám vysvetľoval ako názov vznikol, kde aká bola baňa, čo sa v nej ťažilo. Ostáva mi v pamäti ako sme raz šli Malou vlčou dolinou ku jazierku Maxmiliánka, kde vytekal číry prameň vody a chcel som sa z nej napiť. " Nepi  z nej " povedal môj otec, to je voda z bývalej bane, kde sa kedysi ťažil kobalt a ten je jedovatý.

      Spomínam na výlet pod Hanishej a keď sme prichádzali na miesta, kde už vlastne mal byť chodník pod samotné pohorie, ten už zarástol, ale ešte pred tým sa nám Hanishej ukázal v plnej kráse. Jeho vyčnievajúce belostné bralá, ktoré prečnievali statné jedle a smreky a nádherné údolie pod ním. Bolo to prvý raz čom som videl v živote vápencové  pohorie a urobilo na mňa nesmierny dojem. To však nebolo konečné prekvapenie. V tomto pohorí je množstvo jaskýň ( okrem iných aj jedinečná Dobšinská ľadová jaskyňa)  a do jednej z týchto jaskýň nás otec zaviedol. Už samotný čerňajúci sa otvor jaskyne pôsobil tajuplným dojmom. Vošli sme dnu do pomerne veľkej siene a potom do niekoľko vedľajších chodieb tak, že už dávno nebolo vidno vchod, pričom otec na cestu svietil karbitkou. Zrazu z ničoho nič na chvíľu zhasol svetlo a boli sme v absolútnej tme. Chytili sme sa hneď otcových nohavíc a prosili o svetlo. Bol to úzkostný pocit v absolútnej tme a tichu, ale veľký zážitok. Podobné divadielko som predviedol aj svojim deťom a pamätám na dcérku, ako asi od strachu zvýskla, tak som hneď opätovne svetlo zapálil. Nie je potrebné asi spomínať, že ako pubertiaci s kamarátmi sme strávili mnoho hodín v týchto končinách pod zemou v útrobách jaskýň a mal som aj to šťastie, že som navštívil prenádherné obrovské priestory doteraz verejnosti neprístupnej  Stratenskej jaskyne, ktorá je pravdepodobne prepojená  aj s Dobšinskou ľadovou jaskyňou. Za môjho detstva napríklad pri Dobšinskej ľadovej jaskyni rástli ohromne vysoké jedle a smreky určite nepreháňam, že mali asi 70 až 80 m výšku. V súčasnej dobe tak statné stromy v okolí Dobšinej už nerastú.  

      Dobšiná je s obrovským katastrálnym územím, takže možnosti  výletov do okolia sú veľmi pestré napríklad aj s hubárskymi možnosťami. 

       Spomínam na zimy 50-tich rokov na metrové snehy a viac, keď sme si ako deti v snehovej pokrývke vŕtali tunely a bolo takmer pravidlom, že začiatkom decembra napadol sneh, ktorý ostával do konca marca. Na kopcoch samozrejme dlhšie. Na prekrásne lyžiarske túry na Čuntavu, Gúgel, prípadne údolia Slovenského raja, kde napríklad v údolí Malého zajfu sa za nami  zakrádal rys a sledoval nás mnoho kilometrov.

       Spomínam ešte na 50-te roky, približne okolo roku 1955 boli na kopcoch,  Suchý vrch, Hirschkohlung ( Jeleniarka ), Gúglu a Stempelschájeru, alebo skôr na Gáplu postavené tzv. triangulačné veže, ktoré boli pomerne vysoké, najmä na Jeleniarke, lebo prevyšovali okolité vysoké smrekové stromy. Na tieto veže sa dalo vyjsť rebríkmi a bolo niekoľko plošín, pričom z tej najvyššej  všade bol nádherný výhľad na Dobšinú, na celkové okolie, ako aj na samotné Vysoké, či Nízke Tatry. Keďže boli postavené iba z dreva, po niekoľkých rokoch schátrali a spadli. 

       V roku 1961 som v Dobšinej ukončil SVŠ-ku a dá sa povedať, že prakticky od tých čias, s krátkymi prestávkami vlastne v Dobšinej nie som. Štúdia, vojenčina, potom práca a mojim bydliskom v ostatnej dobe sa na dlhé roky stali Košice. Napriek tomu že v Košiciach dlho bývam, stále sa cítim byť  dobšinčanom, veď takto som nazval aj svoje stránky. Napokon svoje vyznanie som vyjadril aj vo svojej básni "DOBŠINÁ MOJA RODNÁ", ktorá je uverejnená aj na týchto stránkach v samostatnom príspevku pod uvedeným názvom. Keď cítim potrebu nabrať nové sily, musím sa vrátiť aspoň na určitý čas do Dobšinej, najmä do okolia jej prekrásnej prírody, kde cítim svoj domov, pokoj, a svoju príslušnosť kde patrím, kde sa neodmysliteľne vraciam aj vo svojich stálych myšlienkach a spomienkach.  

V Košiciach 8.9.2007  Rudolf Pellionis