DOBŠINÁ od Dobšinčana

PARTIA  Z NOVEJ ULICE

To je naša Nová ulica, kde bolo naše pôsobisko 

     Nedá mi, aby som nezaspomínal na svoju mladosť, keď sme sa presťahovali z Čiech znovu do Dobšinej v roku 1954. Viem, že to bolo v zimných mesiacoch bola tuhá zima a vystúpili sme na železničnej stanici v Dobšinej s najnutnejšími vecami, pretože ostatok šiel za nami v nákladnom vagóne, ktorý došiel za nami asi tak po týždni. Prišli sme bývať na Novú ulicu do domu, kde vtedy bývala už len moja teta Júlia, pretože moji starí rodičia zomreli.

      Okrem najnutnejších vecí sme zo sebou v malej taške niesli aj rozkošné šteniatko Nemeckého ovčiaka „ Lorda“ ( dar ako pamiatka z Čiech), z ktorého sa neskôr vykľul mimoriadne ostrý pes, ktorý  pohrýzol všetkých príslušníkov domácnosti okrem našej mami a narobil veľa psovských lotrovín. Otec ho mnohokrát chcel utratiť práve preto, že bol prakticky  nevychovateľný, ale vždy ho zachránil práve ten, ktorý bol ním pohryzený s prosbou, že už sa polepší, ale nikdy sa tak nestalo.

       Keď sme prišli bývať na Novú ulicu, mali sme tam drevenú bránku, ktorá bola vysoká možno jeden meter a pol, alebo o niečo viac a keď Lordo  dorástol do dospelosti, bolo jeho zvykom, že keď niekto prechádzal po ulici okolo vyskočil na bránku, zadnými labami sa držal asi v polovici bránky a vlastne viac ako pol tela mal nad bránkou  a na prechádzajúceho urobil jedno hlasné HAU !!!  Reakcia šokovaného okoloidúceho bola : „ Porazilo by te aj s tvojim gazdom“ Neskôr bez problémov preskočil bránku a za obeť mu padla nie jedna voľne pobehujúca sliepka, ale hlavne malý pes u neho nemal šancu. Jedno šťastie bolo, že keď bol vonku vôbec si nevšímal ľudí.  Keďže to išlo aj do peňazí na náhradu škody, bol otec nútený zvýšiť plot na viac ako dva metre a tak sa Lordo už zdržiaval na dvore, ale v noci zavýjal ako vlk, takže musel na noc do kuchyne. K nám veru nikto neprišiel. Do vnútra síce pustil, ale von teda nie! Ceril zubiská a vrčal ako besný. Raz teta Cilka vošla dovnútra dvora a my sme boli na čučoriedkach a vrátili sme sa asi okolo 16-tej hodine a bledá takmer stuhnutá teta Cilka sedela na lavičke na dvore asi 5 hodín, kde ju Lordo strážil a ceril na ňu zuby pri každom menšom pohnutí. Keď nám Lordo odišiel vekom, hoci sme si s ním všetci poriadne užili, aj tak nám za ním bolo ľúto a sme ho riadne oplakali.

      Takto už ako chlapec, mal som obdiv kamarátov z ulice, že máme takého „vydareného „ psa. Postupne som zapadol medzi partiu rovesníkov z Novej ulice a pretože nemám zvolenie svojich bývalých kamarátov a kamarátok menovať ich plným menom, mimochodom u mnohých sa to už nedá lebo žiaľ sú už na onom svete, budem ich tu menovať iba menom a začiatočným písmenom priezviska.

     Takže partia z našej Novej ulice mala bohaté zastúpenie detí počnúc od  rázcestia Kúpeľnej ulice, takmer až po Ružu. Jadro sme tvorili takmer rovesníci narodení od roku 1944 až do roku 1949 a bolo nás požehnane a keď tak počítam tak to pravé jadro tvorilo celkove vyše 20 „vydarených „ detvákov „. Tých mladších sme brávali zo sebou iba keď sme sa hrali na zbojníkov a pandúrov a pravda pandúri boli iba tí mladší, ktorých sme potom zlapali a tak poviazali, že sme za to doma dostali výprask.  Našim rajónom bola hlavne ulica v spomínanom  rozsahu a priľahlý  Azbest s jeho čerstvými haldami piesku, kde sme si stavali bunkre inšpirovaní  tak často premietanými vojnovými filmami, kde sme vykrikovali „ hurá naši „  a anjel strážny držal nad nami ochrannú   ruku, že nás v tom piesku do ktorého sme vyhrabávali hlboké diery, nezasypalo. Deti sú proste tak nezodpovedne bezstarostné a myslia si že sa im nemôže nič stať. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte uvedomujúc si aké nešťastie sa mohlo stať. „Lietali „ sme po haldách piesku a s ošiaľom sme behali z vrchu haldy až dole, najmä keď nás naháňal strážnik. Pod Azbestom je vŕšok  Teliatko, ktorý sme vtedy prezývali Gotthardka. Pokiaľ sme sa netúlali kdesi v baniach v Malej vlčej doline, alebo sa nekúpali na Hydrocentrále  v studenej vode, prípadne v príjemnej teplej vode na jazierku na Azbeste, odkiaľ nás tiež hnal strážnik lebo v lome sa  odstreľovalo a často padali aj kamene do vody aj počas kúpania, alebo keď sme neboli na Dedinkách či kdesi inde v horách na Gúgli , alebo ďalších kopcoch, tak sme šantili a vystrájali na ulici. Určite mali z nás dospeláci  „ohromnú radosť „  pretože ticho sme zaručene pri naháňačkách, skrývačkách, alebo pri futbale a iných hrách  na ulici neboli.

      Tých čo sa to netýka, nasledujúce vymenovanie mojich kamarátok a kamarátov, to môžu hneď preskočiť .  Takže naše pevné jadro tvorili : Laco S., Zoli H., Viera M.,  Zita. P., Sylvia, G., Jožo. K., Milan M., Málka Č., a jej sestry, Ivo G., Miro Či., Zuzka H., Alica K., Vlado F., Šamo L., Fero M., Janko Č., Vlado V.,  Dorka H., ktorá sa odsťahovala dosť skoro, ale stačila  nás chlapcov naučiť ako sa bozkávať. Neodmysliteľne však ku nám patrili aj z Letnej ulice Anka W.,  Julo M.,  Janko Ha., Janko Ho., a Štefan ( Pišta ) G., no a samozrejme aj ja s mojim bráškom Peťom. Dúfam, že som na niekoho nezabudol, ale po rokoch aj to je možné.

       Spomínam na nádherné prežité detstvo v kolektíve vyššie menovaných kamarátok a kamarátov, napríklad ako nás zobral Julo M., raz v decembri na chatu svojich rodičov na Stratenskú Pílu , kde sme šli na lyžiach. Bolo to tuším pred Silvestrom chata samozrejme nevykúrená a dodnes spomínam na hroznú zimu v noci, bez elektrického osvetlenia, hoci sme kúrili celú noc, drevená chatka určená skôr na letovanie, veru teplo neudržala. Pod dekou sme sa triasli ako osiky . Nevedeli sme sa dočkať rána, keď sme sa vybrali na lyžiach do  Veľkého  Zajfu, kde sa za nami dosť dlhú dobu zakrádal rys. Ďalšiu noc sme pre zimu radšej ani neriskovali. Spomínam na prudké  zjazdy na lyžiach dole Gúglom po potrubí, alebo pohodlnejšie po bývalej starej ceste z dobšinského kopca pod Jóreméň, odtiaľ  na Roveň a potom na Maxmiliánku do Malej Vlčej doliny.

       Iste nezabudne Julo na lyžovačku, keď sme boli v Dobšinskej ľadovej jaskyni a vracali sme sa domov do Dobšinej cez Stratenský kaňon. Vtedy ešte neexistoval cestný tunel a keďže sa už  aj pomaly začalo stmievať, skrátili sme si cestu cez železničný tunel. Čo čert nechcel, keď sme boli asi v strede tunela a pomaly nebolo vidno na krok, oproti nám sa prirútil parný rýchlik, ktorý začal v tuneli na výstrahu aj hvízdať, no proste to bolo ako v pekle. S mašiny išla žiara, dym, rachot a von sme vyšli čierni ako kominári. Bolo to jednak od dymu, ale aj od toho že sme sa v strachu pritisli o steny tunelu a teda sme vyzerali. Že sme si svoje doma zasa zlizli, to je nadovšetko jasné. Hlavne preto, že sme došli domov už za úplnej tmy.

      Spomínam na nádherné chvíle strávené v Slovenskom raji, keď sme sa ako ôsmaci vybrali stanovať s Vladom F. a Vladom V., a vlastne vtedy som spoznával samotný Slovenský raj, jeho nádherné rokliny, vtedy ešte nedotknutý veľkým požiarom Veľký kyseľ  a ostatné rokliny.

       Výlet do Slovenského raja sme si viackrát zopakovali zo stanovačkou  a raz sme sa vybrali naša partia z Novej ulice, keď nás bolo azda do 15 mladých ľudí. Na Kláštorisku  nás takmer vyhnali, pretože Málka Č., sa rozhodla pre nás v raji uvariť halušky, čo nijako už vtedy netolerovala horská služba.

       Spomeniem ešte jeden dosť ošemetný zážitok, keď sme už ako pubertiaci zažívali začiatok kozmickej  éry. Bolo to niečo po roku 1959, keď sovieti  vypustili prvé rakety do vesmíru a lietali prvé sputniky. Tak prečo by sme to aj my nevyskúšali. Jeden z nás  zohnal plášť rakety, ( stará vzdušná pumpa ),   a ďalší dodávatelia potrebného materiálu sa mali tiež k činu. Kto čo, a ako, je už minulosť, ale viem že pušný prach sme si zadovážili tak, že v starých baniach sme ešte po vojne ponachádzali staré ostré náboje z ktorých sme povyberali pušný prach, tento sme napchali do pumpy, k tomu napchali zápalnú šnúru, ktorých bolo v azbestovom lome dosť, vyšli na Gothardku a pripravili štartovaciu rampu ( starú odkvapovú rúru ) z ktorej raketa mala odštartovať. Dymilo sa to svišťalo a nič. Nechcem  nikomu krivdiť a preto nemenujem, ale jeden dotyčný vidiac že sa nič nedeje, zobral tento nebezpečný nástroj do ruky a zo srandy začal s tým pobehovať a mávať, keď mu zrazu „ raketa“ odštartovala  z ruky  a vyletela do výšky asi 300 m. Hrozne sme sa zľakli, najmä dotyčný, ktorý mal zľahka popálenú ruku.  Myslíte si že tomu bol koniec? Nie. !  Konštatovali sme že koniec pumpy, ktorý bol na uzáver, kadiaľ chodil piest, ten vlastne vyletel pri štarte zo závitu a tým podľa nás raketa mala príliš široký otvor a preto letela len tak málo. Treba to zúžiť povedali si pubertiacki mudrlanti, nech to letí vysoko.  Tak sa zaletoval koniec pumpy a cez uzučký otvor sa sypal pušný prach do rakety znovu. Aby bol štart dokonalý, tak do medze sme vykopali jamu, do nej vložili štartovaciu rampu, ( plechovú odkvapovú rúru )  a do nej  „ raketu“ Podpálilo sa a teda ŠTART !!!  Hm dymu plno, ale na šťastie po prvej skúsenosti sme sa báli priblížiť a tak sme vo väčšej vzdialenosti vyčkávali. Naše šťastie !  Za  nejakú chvíľu  sa ozval obrovský výbuch, rozhodilo medzu aj s odkvapovou rúrou dokopy a my sme sa rozutekali každý v inú stranu.  Vrátili sme sa domov až v podvečer, či sa niečo deje. V tom čase boli v Dobšinej výbuchy časté, pretože v azbestovom lome sa odstreľovalo a tak sa zrejme aj tento výbuch pripísal len bežnému odstrelu a tak sa nám to prepieklo bez nejakých následkov. Po rokoch  určite každý účastník toho nezmyselného pokusu si musel uvedomiť, do akého nebezpečenstva  je decká naivita schopná zájsť. Mohol tu prísť hoc kto a to nie jeden o život. Takže neboli sme žiadne neviniatka a keď tak pozerám na dnešnú mládež, vlastne sa od nás tzv. životom skúsených, nijako nelíši. Aj terajšia mládež si žije svojimi, hnunúcutsvami, nezbednostiami, tajomstvami, láskami a porozumením, do ktorých iných nepustia.

      Keď som vyšiel na ulicu, a náhodou na nej nikto nebol, celkom určite som sa zastavil buď u Laca. S.,  s ktorým som strávil mnoho času rozprávaním tak isto aj už s nebohým Zoltánom H.,, alebo už nebohým Šamom L., či Vladom F., s ktorým sa stretnem ešte aj teraz občas v Košiciach. Neodmysliteľne patrila do našej chlapčenskej partie Viera M., ktorá bola skôr chlapec ako dievča a otcovi potiahla neraz Taras buľbu, ktorú sme si šúľali a poťahovali. Ona nás vlastne naučila fajčiť. Neskôr si vybrala za svoje povolanie traktoristku v lese, kde približovala drevo, čo sa jej aj stalo osudným a v mladom veku pri prevrátení traktora pri tom zahynula. Z našej partie chorobe v dosť mladom veku podľahol aj Janko Ho., a medzi nami už nie je ani Málka Č. Ostatných stretávam ešte aj teraz, len neviem čo je napríklad  so Zitou P., Julom M., Milanom M., ktorý mal byť kdesi v Tatrách, alebo Janko Č., a Dorka H. Keby to náhodou čítali a spoznali sa tu, bol by som rád, keby sa mi ozvali.

     Naša partia z Novej ulice pretrvávala zhruba do čias, keď sme sa rozišli na stredné školy, ale aj potom sme sa radi stretávali, ale už sme netrávili toľko času spolu.  Prešla puberta, prišli roky dospelácke, a partia z Novej  ulice sa postupne rozpadávala. Možno ju nahradili ďalšie,  do ktorých rúšok ich tajomstiev nikto neprenikne, pokiaľ to takto zasa niekto nedá na papier.     

Rudolf Pellionis   14.1.2009