DOBŠINÁ od Dobšinčana

Bulineri, etnografická štúdia o dobšinských Nemcoch

Stručné dejiny nemeckého osídlenia v Dobšinej

Nemecké obyvateľstvo Dobšinej dostalo pomenovanie Bulineri a ich jazyk bulinerčina. Toto označenie je odvodeninou od tunajšieho slova buleener = ktorý (za nemecké welcher). Je zaujímavé, že také významné slovo, ktoré dalo meno nárečiu i jeho nositeľom, sa dnes vyskytuje len veľmi zriedka a stretávame sa s ním len v písomných pamiatkach. Z hovorovej reči vymizlo a nahradil ho tvar bos = čo (was). Možno vymizlo práve preto, že označenie Bulineri vnímajú samotní nositelia nárečia ako hanlivé pomenovanie a sami sa radšej označujú za Topšerov (Dobšinčanov).

V chotári dnešnej Dobšinej už oddávna žilo obyvateľstvo roztrúsené pri riekach Hnilec, Slaná, Hron a pri Dobšinskom potoku. Nevieme, či toto obyvateľstvo bolo slovanské, niektorí historici sa však domnievajú, že šlo o potomkov germánskych Kotínov či Kvádov. Zaoberali sa baníctvom a hutníctvom. Pohanské obdobie trvalo do roku 1326, keď sa tu usadili nemeckí kolonisti pod vedením šoltýsa Mikuláša. Pomocou výhod vyplývajúcich z Krupinského práva prilákali aj v lesoch roztrúsené obyvateľstvo. Novousadlíci boli na 16 rokov oslobodení od platenia daní, mali zaručenú slobodnú voľbu richtára a farára a prenájom pôdy na večné časy. V doline, v mieste okolo dnešného evanjelického kostola, sa však neusadili všetci, mnohí bývali v blízkosti baní.

Zemepánmi mesta boli Bebekovci. Ladislav Četneky z rodu Bebekovcov, ktorý bol vysokým funkcionárom na dvore kráľa Žigmunda, vybavil v roku 1417 u kráľa pre Dobšinú právo trhu. V údoliach Hnilca, Slanej a Dobšinského potoka už vtedy stál hámor vedľa hámra a celé okolie prekutali baníci. V kováčskych dielňach tu z ocele kovali zbrane pre kráľovské vojsko. Mešťania boli slobodní, mali vlastnú samosprávu. Feudálovi platili poplatok podľa domov a nie podľa rodín ako poddanské obyvateľstvo. K meštianskemu stavu, t.j. slobodným, patrili len obyvatelia pracujúci v baniach a pri výrobe železa. Značný počet obyvateľov zaoberajúci sa poľnohospodárstvom a pálením uhlia, tvoril vrstvu poddaných. Dobšiná rozkvitala, počet obyvateľov narastal. Zasiahli ju však viaceré pohromy. V roku 1540 ju vyraboval lúpežný muránsky rytier Bašo a v roku 1584 fiľakovskí Turci (odvliekli 350 ľudí). V rokoch 1645 zúril v meste mor a vyžiadal si 700 životov. Ďalší mor postihol mesto v roku 1710. Mesto sa však vystrábilo, obyvateľstvo doplnili ďalší osadníci zo Spiša - prevažne Slováci. Za relatívne krátku dobu sa doplnil stav obyvateľstva. Podľa matriky malo mesto okolo roku 1600 asi 1000 obyvateľov, v roku 1785 - 3400, v roku 1870 - 5600 obyvateľov.)

Počas 17. storočia vznikali remeselnícke cechy. Okrem toho v meste pôsobili banícke a strelecké spolky. Predtým čisto banícka usadlosť sa stávala mestskejšou. Ale ešte vždy boli obydlia roztrúsené po malých skupinách v dolinách a netvorili kompaktné mesto. Vo viacerých vedľajších dolinkách, kde rozkvitalo tavenie železa a kováčstvo, boli rozsiahlejšie osady ešte aj v minulom storočí.

18. storočie plynulo súdnymi spormi so zemepánom. V roku 1731 mal aj viedenský dvor možnosť obdivovať dobšinský kroj, keďže dobšinský sudca s dvomi baníckymi hodnostármi predstúpil pred trón, kde žiadali oslobodenie spod zemepanských práv. Mesto malo šťastie pri výbere poslov, lebo sa záležitosť vyriešila v jeho prospech a podržalo si svoje výsady.

Dobšinčania prešli na luteránsku vieru ešte v 1. polovici 16. storočia. Túto vieru si dobšinskí Nemci zachovali podnes. Vedľa kostola stála od doby reformácie výborná škola, ktorá ako vyššie gymnázium fungovala ešte do 1. polovice 19. storočia. Revolučný rok 1848 rozvíril i život v Dobšinej. Zaujímavosťou je, že nemecká Dobšiná sa pridala bezvýhradne na stranu Maďarov proti Viedni. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastáva maďarizácia, ktorá sa dotkla i Nemcov. Hospodársky život mesta sa však vzhľadom na to, že sa začal ťažiť kobalt, oživil. Bane dobre vynášali, ľuďom sa žilo ľahšie. Mesto postavilo novú budovu školy, ktorá bola na svoju dobu ukážkovo zariadená. V meste bola kamenárska dielňa, fungovalo čitateľské kasíno a rôzne záujmové spolky. Na pomoc vdovám, chudobným a chorým slúžila bratská banícka pokladnica.

Osudom baníckych miest je po vydolovaní ložísk - rýchla smrť. To postihlo aj Dobšinú. Koncom 19. storočia sa v dôsledku ekonomického úpadku, vysťahoval z mesta značný počet baníkov, obchodníkov, učencov a remeselníkov. Počet obyvateľov sa znížil o jednu tretinu. Odišli hlavne Nemci, ktorí si hľadali podmienky pre existenciu inde. Kam až ich zaviedla cesta sa môžeme dozvedieť zo zoznamu predplatiteľov na knihu S. Kleina v dobšinskom nárečí, ktorá vyšla v roku 1914 a cez 70 jej predplatiteľov je z Ameriky.

Masový odklon Dobšinčanov od nemčiny zaznamenal S. Klein na začiatku 20. storočia, ktorý vo svojej práci Bulenia napísal, že školy sú už celkom maďarské a mladšia generácia sotva ešte rozumie po nemecky. Pohyb obyvateľstva po II. svetovej vojne sa tragicky dotkol aj Dobšinej. Z mesta bolo vysídlených mnoho Nemcov, ktorí však do svojej pravlasti nikdy nedošli a našli masový hrob pri Přerove, kde boli popravení partizánmi, hoci už bolo po vojne. Veliteľ, ktorý dal na popravu nevinných žien a detí rozkaz, nebol nikdy potrestaný, ale naopak požíval výhody socialistického režimu.

V posledných desaťročiach veľa mladých nositeľov nárečia odišlo na štúdiá do Košíc, Bratislavy, Banskej Bystrice, Prešova a domov sa už nevrátili. Korenšpodenciu s príbuznými viedli len v slovenčine a bulinerčinu pokladali za prežitú. Oživenie nastalo až po roku 1989, keď potomkovia Nemcov oživujú svoj záujem o jazyk a združujú sa v Karpatskonemeckom spolku. Najstarší nositelia nárečia dodnes medzi sebou komunikujú bulinersky, častejšie však používajú slovenčinu. Zrejme sa už dobšinský nemecký dialekt nepodarí oživiť.

Sociálne pomery, zamestnanie

Pre naše skúmanie bude najužitočnejšie všimnúť si pomery v 2. pol. 19. a na začiatku 20. storočia , t.j. v období, keď malo nemecké obyvateľstvo v Dobšinej určujúci vplyv. Z tohto obdobia máme i najviac písomných prameňov.

Mestská honorácia, ktorá bola v podstate nemecká, delila Dobšinčanov na mešťanov a bohatých živnostníkov (Piagr, Stotsfund) a prišelcov (Heargaloufna). Rodený Dobšinčan, hoci i chudobný baník, sa pokladal za cennejšieho ako prišelec, z ktorých sa vysmieval aj tým, že im dával prezývky podľa toho, z ktorej strany sa prisťahovali. Zo západu z Hrona prišli di hrontsr, od Mlyniek a Dediniek di kudlošn, od Štítnika di kvaškarn, od Rejdovej a Vyšnej Slanej di gordanan.

Voľba povolania trápila chlapcov už vo veku 12 - 13 rokov. Rozhodovanie nebolo zložité, išlo len o to, či sa stanú baníkmi alebo kováčmi. Na remeslo alebo iné povolanie pomýšľali len zriedka. Často sa stávalo, že nejeden 13 - 15 ročný chlapec bol už hlavou rodiny a staral sa o obživu pre ovdovenú matku a malých súrodencov. To sa mu ale neskôr vypomstilo, a kým dosiahol 30 - 40 rokov, nezdravá robota si vybrala svoju daň vo forme nalomeného zdravia. Štatistika vykazovala, že v polovici 19. storočia pripadalo na jedného ovdoveného muža 10 ovdovených žien. Remeselníci, roľníci a ženy sa dožívali 70 - 80 rokov, u baníkov však bolo zriedkavé, ak sa dožili 50-tych narodenín. Chlapec teda predčasne začínal boj o živobytie. To málo voľného času, čo mal v nedeľu a tiež pár večerov cez týždeň, predčasne venoval zábave spolu so staršími, predčasne chodil večer na priadky, kde sa piekli šišky (Bichenpokte), predvádzali sa ľudové divadelné hry, väčšinou Betlehemská pochôdzka  a historická scéna O Dávidovi a Goliášovi. V lete chodil na zálety a na Turice na tancovačku. Ženy sa zaoberali ženskými prácami a predtým pestovaním ľanu a tkaním plátna, ktoré bolo doslova prosperujúcou výrobou. Po večeroch chodili na priadky.

Dobové pramene popisujú Dobšinčanov ako povahovo priamych ľudí, vo svojej priamosti až cynicky úprimných skoro až surových. Ku starším prechovávali veľkú úctu, mali radi samostatnosť, slobodu, tradície, svoje rodisko. Najväčšou autoritou pre baníkov bol predák, ktorý vzišiel spomedzi nich, a skôr ho poslúchli ako riaditeľa baní. V riešení svojich záležitostí mali otvorenú hlavu, boli priateľskí k návštevám. Boli veľmi veriaci a bohabojní, často aj poverčiví, s hrdosťou napr. ukazovali miesto, kade chodil po zemi Spasiteľ- v kameni odtlačenú stupaj, (Riaglglutsch), ktorú nezničí dážď ani vietor, rozprávali množstvo rozprávok a povestí o napomáhajúcich baníckych škriatkoch. Stáročné ľudové zvyky a obyčaje však v druhej polovici 19. storočia začali podliehať pokroku a napodobňovaniu a začal sa proces ich pomalého zanikania.

Dobšinská mestská pokladnica bola veľmi bohatá, aj cirkev mala pekné príjmy, čo vyplývalo z toho, že časť akcií pri každej novootvorenej bani prislúchala týmto dvom subjektom. Svoju občiansku povinnosť si plnili Dobšinčania zvlášť poctivo, boli veľkí vlastenci. Vo veciach, ktoré sa týkali baníctva, boli tvrdí (veď išlo o živobytie), za svoju pravdu sa vedeli aj pohašteriť.

Ako sme už spomínali, koncom 19. storočia boli školy maďarské, mladšia generácia už nemčinu celkom neovládala. Okrem maďarčiny ovládali tiež slovenský jazyk a so Slovákmi sa rozprávali po slovensky a nenútili ich prispôsobiť sa svojmu jazyku. Ako argument tejto tolerancie uvádza S. Klein príhodu, keď medzi deviatich nemeckých dobšinských baníkov prišiel desiaty Slovák. Všetci sa mu prispôsobili a rozprávali po slovensky a tak aj odriekali dennú modlitbu, aby im rozumel. Aj domáce panie, ktoré boli poväčšinou Nemky, rozdeľovali slúžkam kuchynskú robotu po slovensky. Zaujímavosťou bolo, že aj domácim zvieratám sa prihovárali a dávali im pokyny po slovensky, ale mená im dávali maďarské - Bimbó, Czifra, Sárga, Ráró, atď.

Nasledujúca tabuľka, ktorú je zostavená z viacerých zdrojov, názorne zobrazuje podiel nemeckého obyvateľstva na osídlení Dobšinej. Výrazný pokles medzi rokmi 1880 a 1910 treba pripísať nielen na úkor vysťahovalectva, ale aj na úkor maďarizácie, ktorá bola prvým odnárodňovacím procesom. Druhý výrazný pokles nastal po druhej svetovej vojne spomínaným násilným vysídlením (vlastne likvidáciou) a slovakizáciou. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa k nemeckej národnosti opäť prihlásilo 14 ľudí, z toho 8 žien a 6 mužov.

Hmotná kultúra

Bývanie

Dobšinský nemecký ľudový drevený dom sa líši od slovenského na prvý pohľad. Jeho zvláštne znaky sa týkajú jednako rozloženia miestností ako aj konštrukčného usporiadania stavby. Dom mal podivnú konštrukciu, ktorá akoby vychádzala zo základnej predstavy kolovej stavby.  Základným východiskom stavby je strecha. Najskôr stavebníci postavili v nárožiach pôdorysu i vnútri strán sústavu stojok a na nich vodorovné preklady spevnené pri stojkách šikmými pásikmi. Nad takto zostrojený veniec vyhotovili hambálkovú strechu. Tá teda neležala na murive ani na zrube, ako je to u slovenských domov, ale na samostatnej stĺpikovej konštrukcii. Pod strechu, nezávisle na nej, postavili drevený zrub či váľkové murivo prednej izby, ktoré nieslo svoj vlastný strop. Predstavme si to tak, že pod hotovú strechu vložili nižší samostatne zostrojený domček. Pevnou zrubovou alebo murovanou stenou bol teda uzatvorený len obytný priestor. Ostatok, či je to už pitvor alebo zadná komora, boli len doskami zadebnené do stojok a bez okien. Doskový bol aj pás nad stenou izby, kde bolo treba zakryť medzeru, ktorá vznikla medzi nižším stropom izby a vyšším základným vencom strechy. Neslovanské v takomto dome je tiež rozloženie ohnísk. Nemecká izba bola na rozdiel od slovenskej, v ktorej sa nachádzala murovaná pec, od počiatku čistá, bez ohňa, ktorý sa rozkladal v pitvore. Odborná literatúra predpokladá, že drevené nemecké domy v Dobšinej boli veľmi starobylé a zachovali sa tu v základnej podobe, v akej sa sem v 14. storočí spolu s kolonistami dostali.

Starší popis vybavenia izby uvádza, že v izbe bola truhla nevesty a ostatný maľovaný nábytok, stolová doska, polica na chleba, almara, posteľ s nebesiami, drevená polica na maľované taniere na stene, črepové kachle a za nimi hore o hradu pripevnená palica (Stang) s vypratou bielizňou, drevená lavica, vonku otvorená kuchyňa s komorou.

Pamätníci udávajú, že staré dobšinské rodiny sa znášali dobre. Svedčilo o tom aj to, že v jednej izbe bývalo viacero rodín. Bývali tu svokrovci a často ešte aj traja štyria synovia s rodinami. Keď sa syn oženil, opustil posteľ a dal si zhotoviť novú. Každá nevesta priniesla do manželstva skriňu so zásuvkami, kde si mladá rodina uložila svoje veci. Izby boli samozrejme veľké, takže takéto spolužitie umožňovali. Keď pribudlo mladému páru niekoľko detí, museli sa obzrieť po novom hniezde, prípadne si pristavili na dvore ešte jednu izbu, aby sa pomestili. Mnohodetné rodiny si dali urobiť pod posteľ zasúvaciu postieľku, ktorú na noc vyťahovali. Na nej správalo dvojo-trojo detí.

V okrajových častiach mesta bolo ešte v 70-tych rokoch niekoľko domov takéhoto typu.  Dodnes sa zachoval už len jediný, i to nie najtypickejší, ktorý je chránený ako kultúrna pamiatka. Tento ľudový dom však nie je využívaný, a preto chátra. Pravdepodobne i tento posledný exemplár zanedlho zanikne a ostanú len početné archívne fotografie.

V centre mesta stáli samozrejme i honosné meštianske domy pre miestnu honoráciu, ktorá bola v prevažnej miere nemecká. Tie sa však na rozdiel od ľudového domu nijako nelíšili od gemerskej architektúry svojej doby a žiadnym spôsobom neprezrádzali národnosť svojho majiteľa, preto sa im nebudem venovať.

Odievanie

Tak ako v iných mestách, i v Dobšinej bol ľudový kroj už v druhej polovici 19. storočia raritou. Mešťania sa výzorom prispôsobovali širšiemu spoločenstvu a preberali, najmä na slávnostné odevy, maďarské prvky. Nemecké kroje sa používali v tej dobe už len ojedinele, a to na každodenné nosenie. Zachoval sa nám však popis tradičného kroja, kresba mešťanov v časopise Vasárnapi ujság z roku 1866, i niekoľko fotografií.

Mužský nemecký kroj: Plášť nemeckého širokého strihu (Kurta), ktorého ozdobou bol len pár plochých ale väčších kovových gombíkov, na hlave klobúk so širokou strieškou. Všetky súčasti odevu boli vo farbe tmavomodrej alebo až čiernej, z plátna. Banícka uniforma, ktorú používal baník či už v nedeľu do kostola alebo pri verejných sviatkoch či pohreboch členov bratstva sa taktiež stáva vlastne krojom a je jedinou formou, ktorá i keď pozmenená, prežila dodnes. Je čiernej farby s typickou koženou zásterkou na zadku. Nosila sa k nej vysoká valcovitá čiapka, alebo klobúk so širokou strieškou.

Typickým znakom ženského nemeckého kroja z Dobšinej bol u vydatých žien biely čipkový čepiec, pod ktorým nosili vlasy upravené do tuhého drobného uzla. Na košeľu nosili vestu so sponami, ďalej nosili naraz 5 až 6 sukní, ku ktorým si dávali kordovánové čižmy, obuté na bosé nohy. Vrchné sukne vydatých žien a zástery boli indigovo modré alebo čierne. Navrch si dávali v zime veľkú čiernu vlnenú šatku, alebo čierny kabátik či kožuštek. Mladé dievčatá nosili biele šatky, vo vrkočoch biele mašle. V súvislosti s odievaním musíme pripomenúť, že už v 18. storočí bola v Dobšinej významná modrotlačová dielňa, ktorá farbila a pomocou odtlačkov zdobila látky na šatstvo i do domácností. Najstarší známy modrotlačový odtlačok na Slovensku pochádza z Dobšinej z dielne J. Pellionisa a je datovaný rokom 1781.

Strava

Za honosnými názvami niekdajších dobšinských jedál (Fegulain, Fischlebrt, Pekantsi, Grulikuchen) sa skrývala obyčajne veľmi jednoduchá a skromná strava väčšinou z múky a zemiakov. Len v nedeľu sa jedol kúsok mäsa, no i to len veľmi malý kúštik. Pozrime sa, ako sa tieto jedlá pripravovali:

Pekantsi - Očistia sa zemiaky, uvaria v slanej vode, keď sú uvarené, prebytok vody sa zleje, zemiaky sa posypú múkou. Mlieko sa uvarí s vodou, vrelé sa postupne scedí na múkou posypané zemiaky a všetko sa to spolu roztlačí. Vezme sa misa a do nej sa pomocou noža vykladajú drobné kúsočky, ktoré sa vykrajovali z masy lyžicou. Potom sa upraží kúsok slaninky s cibuľkou a pekantsi sa prelejú touto masťou.

Fegulain - Je jednoduché kašovité jedlo zo zemiakov uvarených v malom množstve vody. Keď sa rozvaria a roztlačia spolu s vodou, pridá sa za stáleho miešania malé množstvo múky na zahustenie a spolu sa to chvíľu povarí na kašu. Na tanieri sa polieva cibuľkovou masťou. Zapíja sa mliekom.

Fischlebert - Je jednoduchá kyslá zemiaková polievka, niekedy zahustená smotanou. Do hotovej sa rozbili zo dve celé, nerozhabarkované vajcia, prípadne sa na prilepšenie povarili kúsky klobásky.

Grulikuchen - Je koláč z mastného kysnutého cesta s plnkou zo zemiakov roztlačených spolu s bryndzou, kúskom masla a pažítkou. Takýto koláč sa niekedy piekol i s kapustnou plnkou.

Gazdinky samozrejme tak ako inde na Slovensku často varili aj halušky s bryndzou či kapustou, fazuľovú a šošovicovú polievku, bryndzové pirohy. Rytmus varenia jednotlivých jedál bol takmer pravidelný, na každý deň v týždni pripadalo typické jedlo. V sobotu sa napríklad bez výnimky varila hustá fazuľová alebo šošovicová polievka so smotanou.

Na prilepšenie si ľudia doma držali jednu-dve ošípané. Kŕmili ich zemiakmi, jačmeňom, pomyjami, žihľavou - trikrát denne. Keď už boli tučné, pred Vianocami ich zakáľali. Urobili sa klobásy na varenie a pečenie, jaterničky (Biašt), varila sa jaternicová polievka, do ktorej sa pridávalo čierne korenie a majoránka. Mäso sa zasolilo a ponechalo sa dva týždne v soli, potom ho spolu s klobásami a jaternicami údili. Zo zabíjačky posielali každému príbuznému ochutnať kúsok pečenej a varenej klobásy, kúsok podhrdliny (Grif) a jaternicovej polievky (Biaštzupr). Všetko si pri zabíjačke robili sami, muži vedeli zakáľať, ženy povymývali črevá a všetko spracovali.

Keďže hroznové víno, ktoré sa v blízkosti nedorábalo, bolo pre miestnych drahé, pila sa väčšinou pálenka a domáce víno z ríbezlí, malín, černíc, jabĺk. Pre deti sa robili sirupy z lesných plodov.

Nehmotná kultúra

Rodinné tradície a zvykoslovie

Zásnuby a svadba

V literatúre som našla opísané dva typy svadieb. Starší popísal J. Mikulík: S budúcim nastávajúcim sa dievča podľa zvyku zbližuje na priadkach. Zoznámenie sa s dievčaťom a popýtanie o ruku, zásnuby a svadba prebiehajú za sprievodu kvetnatých rečňovaniek a zaužívaných zvykov. Napr. mládenec najprv prostredníctvom ženskej príbuznej, potom aj osobne, požiada o ruku svoju vyvolenú a pri príležitosti slávnostných zásnub (Gabus, Kronz) pekne poďakuje za venček z rozmarínu alebo myrty, ktorým ho obdarovala vyvolená. Presťahovanie nevestinej výbavy ku ženíchovi sa koná niekoľko dní pred svadbou (Hochzrt) za veľmi veselých okolností. Samotný svadobný obrad predchádza slávnostné vydanie nevesty. Ku slávnostnému sprievodu sa pripájajú najprv chlapi, potom ženy zvlášť-zvláť popárovaní. V takom istom poradí idú aj z kostola. Počas svadobnej hostiny sa chodí s tanierom - zbierajú sa peniaze na novú domácnosť. Vlasy nevesty sa slávnostne strihajú a na hlavu jej dajú biely čipkový čepiec (Bräuteln). Nakoniec sa tancuje sviečkový tanec, pri ktorom je veľa hluku, smiechu a šteklivo podfarbených pesničiek. Tancuje sa za veľkého stisku jeden na druhého. Na svadbách, ale aj pri iných príležitostiach, sa tancuje najmä kruhový tanec (Kaultoncz), ale aj čardáš.

Novší variant svadby zo začiatku 20.stor. popísala pani Štempelová: Ak sa chcel niekto ženiť poslala jeho rodina najskôr niekoho z príbuzných na pytačky. To bol akt, ktorý patril k svadbe. Najčastejšie išli na pytačky starší ľudia z rodiny: teta, alebo dobrý sused. To bolo čosi ako prieskum, či je cesta voľná. Osoba, ktorá išla na pytačky sa pýtala rodičov, či by nemali na predaj slamu, seno alebo otavu. Slama znamenala najstaršiu dcéru, seno strednú a otava najmladšiu. Ak boli rodičia ochotní predať slamu, seno alebo otavu išla o tom správa k ženíchovi a cesta bola voľná. Nasledujúcu nedeľu išiel ženích s otcom a svedkami na oficiálne pytačky, t.j. požiadať dievča o ruku. Zároveň sa rozhodlo, kedy bude veniec, čiže zásnuby, a potom aj svadba. Keď sa dohodli a určili termín, začali sa pripravovať zásnuby. Tie boli vždy u rodičov nevesty a svadba u rodičov ženícha. Pri venci sa schádzala len užšia rodina, družičky a družbovia. Ženích prosil o dovolenie, aby sa mohol zasnúbiť s dievčaťom. Počas stolovania bol na stole tanierik a na ňom dva prstene. Tie sa požehnali v mene Otca i Syna i Ducha svätého. Potom ženích natiahol neveste i sebe na prst prsteň. O mesiac bola svadba, ktorá sa konala vždy u rodičov ženícha, mladomanželia tam zostali i bývať. Pred svadbou priniesla nevesta svokrovcom svadobný koláč a svadobný závin ako symbol svojej lásky. Tým sa uchádzala o ich priazeň so slovami: "Ako tento koláč a tento závin nemajú konca, tak nech nemá ani moja láska k vám nijakého konca." Práve tak niesol aj ženích testinej a tesťovi svadobný koláč a svadobný závin. Pri tejto príležitosti sa odovzdávali aj dary. Nevesta darovala ženíchovi svadobnú košeľu, ženích daroval neveste svadobné topánky. V deň svadby odpoludnia šli muži po všetkých svadobčanov. Keď boli všetci pokope, šli svadobčania po nevestu. Najprv išli svedok so ženíchom a za nimi všetci ostatní. Svedok prosil rodičov nevesty, aby ju vydali, lebo istý čestný mládenec sa s ňou chce oženiť. Rodičia šli do komory a zo žartu z nej vyviedli nejakú starú ženu. Ženích ju vrátil s poznámkou, že by chcel mladú nevestu. Potom šli opäť do komory a už vyviedli správnu nevestu, čo ženích s radosťou privítal. Nevesta sa potom poďakovala rodičom za výchovu, námahu a starosti a prosila ich, aby ju aj naďalej v láske zachovali, i keď už nebude s nimi. Rodičia dali požehnanie mladému páru a potom vložil ženích neveste do topánky pod pätu mincu, aby mali vždy peniaze. Svadobný sprievod sa vydal na cestu do kostola. Za starých čias mu robili baníci v baníckych krojoch čestný doprovod. Za nimi šli Cigáni, ktorí celou cestou prosíkali. Potom išla nevesta s družbom, po nich ženích s družičkou, potom svedkovia: jeden zo strany nevesty a druhý zo strany ženícha. Za nimi šla mládež a ostaní svadobčania. Každý dostal vrecko s koláčmi, ktoré cestou hádzali ľuďom. Sprievod sa zastavil, keď im cez cestu natiahli povraz. Ženích musel zaplatiť, a len tak ich pustili ďalej. V kostole stúpila nevesta ženíchovi na nohu, aby nad ním mala vrch. Na ceste z kostola sa zastavili u rodičov ženícha, kde ich už svokra vo dverách vítala vínom a osoleným chlebom. Keď víno vypili, hodili pohár za seba, lebo črepy prinášajú šťastie. Potom šli do izby a všetci svadobčania dostali kapustný závin, ktorý musel byť teplý. Začalo sa tancovať a za tým sa podávala večera. Obaja svedkovia zabávali celú svadobnú spoločnosť a stále ponúkali a pripíjali. Po volenke mladomanželov, asi o polnoci, priniesla družička stoličku a posadila na ňu nevestu so slovami: "Ctená nevesta, prv, než ti vezmem z hlavy veniec, želám ti veľa šťastia, požehnania a spokojný život." Keď jej vzala veniec z hlavy povedala: "Ako tento veniec nemá konca, tak nech je aj tvoja láska k manželovi bez konca". Potom hodila veniec cez hlavu, na koho padol, ten sa vraj do roka zosobáši. Potom pristúpila k neveste svokra a uviazala jej na hlavu peknú šatku. Za starých čias dostávali nevesty na hlavu čepiec. Na to vzali ženy mladú ženu do karičky a za spevu s ňou tancovali. Nasledoval tanec nevesty. Najskôr tancoval s mladou ženou mladoženáč a dal na tanier peniaze. Potom postupne tancoval s nevestou každý, kto bol na svadbe, takže tento tanec trval dlho. Potom dostala každá žena do ruky horiacu sviečku. Za spevu a s horiacimi sviečkami, vyprevadili mladú ženu k spaniu (Schlofnfihrn). Muži sfúkli sviečky a nastal smiech. Vtom vpadol do izby mladý manžel, ukradol nevestu a uniesol ju.

Dodnes sa v Dobšinej z tejto tradičnej svadby zachovalo veľmi málo, snáď len tanec nevesty so všetkými svadobčanmi, ktorí po tanci prispejú peniazmi na mladú domácnosť.

Krstiny

Dieťa mohlo vyjsť z domu po prvýkrát až na krst. Zvyky, ktoré súviseli s krstom sa nelíšili od slovenských, napr. sa používala typická formula: “Odniesli sme vám pohanča, priniesli sme vám kresťanča”. Jediným starým zvykom, ktorého pôvod a účel si už informátorky nepamätajú je, že po príchode z krstu domov sa dieťa podalo popod stôl do rúk otcovi. Zrejme išlo o zviazanie dieťaťa s domom. Jedna z informátoriek si spomína, že ona, i keď do domu priniesla malé mača, preložila ho okolo nohy stola, aby sa dobre držalo.

Časté chlapčenské mená, ktoré dobšinskí Nemci dávali deťom pri krste boli: Hänsel, Jentschel, Hona - Janko, Mathis, Motz - Matej, Dreela - Ondrej, Steffan - Štefan, Schimek - Šimon, Juschko, Jischkel - Jozef, Joori - Juraj, Mechel - Michal, Samel - Samuel.

Dievčatám dávali mená: Siesel, Susa, Susel - Zuzana, Mrintschel - Mária, Seffel - Žofia, Jula - Júlia, Kothrain, Ketjen - Katarína.

Pohreb

Pri úmrtí bola rodine prejavovaná veľká sústrasť okolia. Susedia, známi a príbuzní nevynechali bdenie pri mŕtvom (Bochen). Pri mŕtvom bdeli a oplakávali ho podľa predpísaných zvykov. Mŕtvemu dávali do úst peniaze (neskôr do pravej ruky, zabalené vo vreckovke). Do truhly dávali aj iné spomienkové predmety, napr. klobúk, ktorý nebožtík rád nosil, fajku. Baníkov pochovávali v baníckom kroji, slobodné dievča vo svadobných šatách. Ak umrel slobodný, vystrojili svadobný pár, ktorý kráčal pred truhlou. Pohrebu sa zúčastňovali hromadne. Na čele sprievodu kráčal hutman, alebo nejaký starší baník s ozdobnou baníckou sponou s dvojitým kladivkom v ruke (Schlägel und Eisen). Mŕtveho striedavo niesli baníci v uniformách. Slávnostný sprievod sa mohol objednať aj pre nebaníkov. Po pohrebe bol kar (Todtenkár).

Slávnostný banícky doprovod mŕtveho šiestimi baníkmi v baníckych uniformách v čele s baníkom nesúcim banícku sponu, sa zachoval v Dobšinej do súčasnosti, na pohreboch asistuje banícka dychovka. Na evanjelickom cintoríne (dnes mestskom) sa zachovalo niekoľko pozoruhodných kovaných ľudových náhrobníkov, s akými sa mimo Dobšinú nestretávame. Príslušníci nemeckej menšiny používali nemčinu i na náhrobné nápisy, na cintoríne sa zachovalo mnoho takýchto hrobov.

Spoločenské tradície a zvykoslovie

Turíce

Zo všetkých spoločenských sviatkov (Vianoce, Fašiangy, Veľká noc, atď.) popíšem len priebeh turičných osláv (Pfingstfest), keďže tento sviatok bol v Dobšinej najväčšou udalosťou roka a jeho výnimočnosť sa zachovala do dnešných dní. Každý rok na Turice sa konala najväčšia banícka oslava. Začínala sa v pondelok slávnostným sprievodom do kostola. Na čele vyzdobeného sprievodu šla hudba, zástava združenia a dvojité kladivo. Poobede sa začínala zábava, ktorá trvala dva-tri dni.

Zaujímavý je opis prípravy osláv i samotnej slávnosti: Ako starí baníci pripravovali turičnú oslavu (Bi die olten Haier hon a Pfingstfest gaholden), ktorú vo veršovanej podobe napísal hutman A. Jex . Vo voľnom preklade je v nej zaznamenané nasledujúce:

Starší i mladí členovia baníckeho bratstva sa už dva týždne dopredu dohadovali ako pripravia oslavu. Najväčším problémom bolo, koľko vína budú potrebovať. Banícky otec navrhol, že postačí osem sudov, Jakubovi sa ale málilo, preto povedal: “Nebuď hlúpy, štyristo mužov potrebuje aspoň dvanásť sudov vína." Danielovi sa to zdalo priveľa a chcel, aby dva sudy spustili. Nakoniec sa dohodli na desiatich sudoch. Museli ale dať pozor, aby kúpili dobré víno, preto museli niekoho poslať na koštovku. Nevedeli sa však dohodnúť koho, a tak vznikla hádka. Peňazí na víno bolo v pokladnici dosť - toliare, dukáty aj bankové úpisy. Do ôsmich dní víno došlo. Do pivnice ho dali s veľkou parádou. Pomáhalo pri tom osem až desať chlapov. Kým prišli Turice stihli aspoň jeden súdok vypiť. Nadišli Turice. Všade bolo vidieť samé usmiate tváre. Pozvaných bolo do štyristo bratov. Mestský policajt mal za úlohu každého osobitne pozvať. Dostavili sa všetci okrem chorých, ktorým poslali domov pintu vína. Začala sa zábava. Všetci baníci išli do kostola. Na hlave mali široký klobúk a oblečený mali kabát s 32 gombíkmi. Obuté mali kordovánové čižmy. Dlhé vlasy si sčesali dozadu, vyzerali veľmi dobre. Farár kázal pekne, preto sa všetci tešili. Poobede začali popíjať. Pri baníckom otcovi sa tiež popíjalo. Zvolil sa ten, čo bude čapovať. Banícky otec núkal:" Pite, kým ostane čo len kvapka." Pri zábave bol najdôležitejší tanec. Trval niekedy i celý týždeň. Najviac sa ľudia zabávali v hostinci na Troch Ružiach. Dievčatá boli prekrásne. Oblečené mali šaty ušité z vlastnoručne urobeného plátna, obuté mali čižmy bez pančúch. Všade tiekla pálenka a víno.

Zvyk chodenia baníkov na Turice do kostola sa zachoval dodnes, rovnako ako i banícky bál. Dodnes možno vidieť v tento deň baníkov v tradičných uniformách, s kytičkou konvaliniek za čiapkou. Mesto Dobšiná obnovilo i tradíciu turičného jarmoku. Po celom meste sa v tento deň stavajú máje s mladých briezok, nie však pred domami dievčat, ale baníkov.

Jazyk a ľudová slovesnosť

Nemecké nárečie z Dobšinej bolo dôkladne preskúmané a zdokumentované jednak vzdelancami, ktorí sami boli nositeľom tohto nárečia (Samuel Klein, Gustáv Mráz), jednak jazykovedcami. Starší variant nárečia spracoval vo viacerých dielach Július Lux, jazykovedec a učiteľ nemeckého jazyka v Budapešti, rodák z neďalekých Henckoviec, pre ktorého bol tento dialekt rodnou rečou a v poslednom období Juraj Valiska, docent nemeckej jazykovedy na Filozofickej fakulte v Prešove, popredný znalec nemeckých nárečí na Slovensku. Jeho práca Nemecké nárečie Dobšinej podrobne zachytáva stav nárečia pravdepodobne v poslednej fáze svojej existencie. V meste totiž týmto nárečím komunikuje už len niekoľko desiatok obyvateľov najvyšších vekových kategórií.

Starší variant nárečia je dobre doložený i v písomnej podobe v dielach miestnych básnikov S. Kleina a S. Pellionisa, vychádzajúcich tlačou, z ktorého sa starší Dobšinčania učili "tzv. dobšinský pravopis". Zápis nárečia je zložitou vecou a v podstate závisí na tom-ktorom autorovi, aký prístup si zvolí. Najstaršie zápisy od J. Mikulíka požívajú nemecký prepis a sú písané švabachom. Samuel Klein, podľa toho pre koho bola určená konkrétna práca, volil buď nemecko-maďarský alebo nemecko-slovenský fonetický prepis. S. Pellionis vo svojich veršoch taktiež používal slovensko-nemecké znaky. J. Valiska zas používal vlastný zápis, používaný odborníkmi jazykovedcami, skúmajúcimi slovenské nárečia. Ťažko je preto orientovať sa v týchto konkrétnych zápisoch .

Keďže, ako som už uviedla, nemecké dobšinské nárečie bolo jazykovedcami podrobne spracované, nebudem sa ním bližšie zaoberať a uvediem len jeho základné znaky, ktorými sa líši od spisovnej nemčiny:

1. namiesto samohlásky a sa používa o (napr. was = bos, platzen = plotzen)

2. namiesto spoluhlásky w sa používa b (napr. Wald = Bold, Wand = Bond)

3. namiesto b sa používa p (napr. Birten = Piatn, Blume = Plum, binden = penden)

4. namiesto au - á, niekde ó, niekde ai (Rauch - Rách, auch - óch, Trauung - Trai)

5. namiesto ei sa niekedy používa e, niekedy a napr. (rein - rén Ei - Á)

6. namiesto ő sa používa e, namiesto ű - í alebo é (schőn = schen, Tűr = Tír,

Brűcke = Breck)

Ale v tomto nárečí sú i jedinečné slová napr. fat - immer, bulener - welcher, Daizund - Dämon, ellerft - oft, isgleicher - jeder, Spring - Quelle, atď.20

Ako jazyk skupiny obklopenej väčšinovým národom samozrejme prevzala bulinerčina slová i z maďarčiny a slovenčiny. Naopak zase slovenské dobšinské nárečie prevzalo veľa nemeckých slov. I celkový zvuk slovenského dobšinského nárečia sa na prvé počutie líši od iných gemerských nárečí nezvyčajnou tvrdosťou a krátkosťou.

Príslovia a porekadlá

Niekoľké príslovia nám zapísal pre 130 rokmi Jozef Mikulík:

Chudobnému, ktorý chcel hrať svetáka, hovorili: Na čižmách ostrohy a na pôjde žiadne zrno. (Om Stiebeln Spoarn und of der Bihn ké Koarn.)

Kto chcel bez práce koláče, alebo čakal že mu budú pečené holuby do úst padať, tomu hovorili: Nestačí našpúliť ústa, ale treba i zapískať. (Maut spusse hesst nicht es mus gapfuffn sein.)

Ak chcel niekto niečo neoprávnene zadarmo, povedali mu: Zadarmo je len smrť a nič je dobré pre oči. (Emsonst es der Tod und Nicht es gut of die Ágen.)

V zmysle zlá burina nevyhynie hovorili: Čert si po vlastné dieťa nepríde. (Der Teibl holt net sei Kind.)

Ak niekto zbytočne na seba upozorňoval, hovorili mu: Dobrú kravu nájdu i v maštali. (A guta Ku fund man och en Stoll.)

Dnešnou zberateľkou dobšinských ľudových prísloví a porekadiel je pani E. Gömöriová, ktorá ich zozbierala cez 300. Snažila som sa vybrať tie, ktoré nie sú len jednoduchým ekvivalentom známych slovenských prísloví a porekadiel, ale vychádzajú z dobšinskej reality, napr. vo voľnom preklade:

To je ako na Matejovej svadbe, keď vpredu bola svadba a vzadu pôrod.

Páni sú až vtedy múdri, keď prídu na radnicu.

Tých, čo nás učia, si musíme uctiť.

Po zoznámení sa s nemeckými dobšinskými prísloviami a porekadlami môžem konštatovať, že všeobecným znakom týchto krátkych slovesných útvarov je, že sú v prevažnej miere zrýmované.

Ľudové povesti a rozprávky

Tradícia zachovala do dnešných čias živú jedinú dobšinskú povesť O Sklenenej pani z Muránikov. Táto povesť je všeobecne známa medzi obyvateľmi. Ďalšie povesti nevedia zreprodukovať ani najstarší obyvatelia. Nositelia nemeckého nárečia ma však upozornili na zbierku Samuela Kleina Topscher Gatscholper (Dobšinské klebietky), kde sú veršovanou bulinerčinou zapísané mnohé prekrásne ľudové povesti. Pri príležitosti 650. výročia založenia mesta (1976) boli tieto povesti prebásnené do slovenčiny J. Šlosárom a vydané Okresným osvetovým strediskom v Rožňave vo forme brožúrky. O vernosť prekladu však nešlo ani samotnému prekladateľovi, keďže z veršov je v mnohých prípadoch zjavná aktualizácia. Preto je nám spoľahlivejším zdrojom pri rekonštrukcii starých povestí samotný Samuel Klein:

Sklenená pani z Muránikov (Di glézerna Frá en der Marón)

Počas tureckého nájazdu na mesto chcela jedna stará boháčka ukryť pri Muránikoch svoje bohatstvo. Podarilo sa jej to len sčasti. Keď chcela ukryť poslednú časť svojich peňazí a ponáhľala sa s nimi do úkrytu, spozoroval ju turecký vojak, prebodol ju šabľou a ulúpil jej mešec s peniazmi. Odvtedy je nútená jej nepokojná duša strážiť skrýšu s pokladom. Môže ju vyslobodiť len úprimná panna. Preto dievčatá, ktoré tade prechádzajú, láka peniazmi, ktoré rozhadzuje po ceste smerom ku miestu, kde je ukrytý poklad. Ak sa peniaze dostanú do nevhodných rúk, premenia sa na piesok. Dievčatá sa útekom snažia zachrániť pred priesvitným duchom, ktorý je akoby zo skla.

Žobrácka studnička (Az Pétler Brennel)

Bohatý majiteľ baní ohradil svoju banícku usadlosť v údolí Tannenwald múrmi. Za nimi zriadil ružovú záhradu pre radosť svojej prekrásnej jedinej dcéry. Jeho lakomosť však bola všeobecne známa. Voči svojim robotníkom, bezbranným a chudobným, sa správal s nebývalou krutosťou. Kráľ banských škriatkov sa o tom chcel presvedčiť, a preto sa premenil na žobráka a prišiel ku baníckej usadlosti. Majiteľ baní naňho poštval psov. To kráľa škriatkov tak nahnevalo, že usadlosť i s ľuďmi ponoril do zemských hlbín. Majiteľa baní, ktorý zostal vonku, to tak zronilo, že sa pomiatol a ako žobrák sa potuloval po okolí. Svojím výzorom strašil okoloidúcich. Po rokoch ho našli pocestní mŕtveho pri studničke, ktorá ešte dodnes vyviera na mieste bývalej bane. Od neho dostala studnička meno. Prekrásna ružová záhrada s krásnou pannou sa každých sto rokov v noci na svätého Jána na okamih vynorí a krásna panna čaká na svojho vysloboditeľa.

Tri tulipány (Di drai Tulippen)

V údolí Hirschkohlung pracoval chudobný baník. Pri neďalekom prameni raz našiel tri zlaté tulipány. Pokladal to za dobré znamenie a na tomto mieste otvoril novú baňu. Narazil na veľké bohatstvo. Zbohatol on aj jeho synovia, ktorí sa dobre poženili. Veľké bohatstvo im však poplietlo hlavy, a tak si proti cirkevným zvyklostiam vymenili ženy. Od tej chvíle sa však požehnanie v bani skončilo. Za krátky čas vyšli na mizinu, a na mieste bane odvtedy rastie len tŕnie a bodľačie.

Za dlhých večerov si Dobšinčania rozprávali ešte O starom otcovi (Grósa), Ako Dobšinčania volili richtára (Richtersetzen en der Topscha), O prarodičoch (Uerolta), O hadovi z Mláky (Nooter von der Sott) , O zbojníkovi Samelovi (Räber Samel) a O haďom kameni (Nooterhiebel) a ešte nespočetné množstvo iných rozprávok, ktorými strašili, poúčali alebo povzbudzovali deti.

Ľudové piesne

Medzi súčasnými nositeľmi nárečia je známych mnoho bulinerských ľudových piesní. Ide o verzie zaznamenané Samuelom Kleinom. Neviem žiaľ posúdiť pôvodnú hudobnú stránku týchto piesní, keďže všetky, ktoré mi prekrásne predspievala pani Katarína Krivanská, mali známe nápevy podľa nemeckých či slovenských ľudových piesní. Napríklad pieseň Az Háhmochen, ktorá sa spievala pri práci so senom, sa spieva na melódiu Čerešničky, čerešničky, čerešne:

Hendern Friedbold oben of der Selbercech

Hob ich met main Mrintschel emol Háh garecht!

Mrintschsel, Mrintschel! ach, bi boar dos fain!

Met der bollt ich kuntanier Háh bell´n sain!

Na zvukový záznam som ďalej zaznamenala pieseň Myrtenkronz, ktorá sa spievala pri zásnubách a má nápev ako nemecká pieseň O Tannenbaum:

Die Belt es hait noch bonderschen,

Is Lait, lossts aich dos sogen.

Man soll nor denn die Biesen mähn,

Benn sa as Mähn vortrogen,

Und es as Määdel reif gaboarn,

As benscht an Kronz sich denn en Hoarn.

Net fockelts viel, vorsprechts as schen,

Benn gearn sai Agn an Pursch gesehn!

Der Braut flecht ber an Myrtenkronz,

Biër belln sa hait recht eahren.

Denn fiër ber Olla sa zon Tonz,

Ke Mensch konn dos vorbearen.

Jër schenster Tog, dear es jo hait,

Sie es a Ros en Plieten - Zait;

En Laid denkt sa gabess zoreck

Met Fraid on hait´jen Sonnan - Pleck.

Ako som už uviedla, zrejme sa už nepodarí zrekonštruovať zvukovú podobu starších dobšinských nemeckých ľudových piesní. Za zvukové zaznamenanie v širšom rozsahu by však stáli i novšie verzie, aby tak ostali zachované pre ďalšie prípadné skúmanie.

Detské hry

Detské hry sú oblasťou, ktorá nebola nijako zaznamenaná a ani pri výskume sa mi nepodarilo zistiť takmer žiadne poznatky. Informátorky si väčšinou spomínali na detské rečňovanky a pesničky v spisovnej nemčine tak, ako sa ich naučili v škole. Zachytila som len niekoľko čriepkov napr.:

Odrastené dievča sa pýta kvetu margarétky, či farár (Pfarra), učiteľ (Rectr), vdovec (Bidmon) alebo mládenec (Knuch) bude jej manžel? Na tento typ detského veštenia ako ho v roku 1881 zapísal Mikulík, si spomenuli všetci, i keď v novších variantoch (Knecht namiesto Knuch), v časoch rozšírenia maďarčiny bolo slovo Bidmon nahradené výrazom Bimbó (púčik).

Zachovala sa aj rečňovanka:

Mai Motter päckt Kuchen

Si päckt za co braun;

Si tit za en Kosten

Si läst mich net schaun.

Si gait mer an Brocken,

Di Hihner co locken:

Cipáh, cipáh!

Di Hihner sain da!

Povery

Svet povier dobšinských baníkov na prelome 19. a 20. storočia nám opísal taktiež Samuel Klein. Podľa jeho údajov spájali baníci každú dôležitejšiu chvíľu v živote so zvykmi. Verili čarám a poverám. V jeho časoch sa už vzdelanejší ľudia nad poverami len usmievali, avšak širšia pospolitosť ich praktizovala. Z hanby pred vzdelanejšími ich však udržiavala v tajnosti. V Dobšinej bolo tisíc povier týkajúcich sa napríklad: štyroch živlov (vzduchu, vody, ohňa, zeme), vesmírnych telies (slnka, mesiaca, hviezd), oblakov, hromu, blesku, dymu, rastlinnej ríše (tráv, stromov, kvetov), zvieracej ríše (hadov, žiab, bocianov, kukučiek, mačiek, kuvika), nerastov (kobaltu, niklu), fantastických bytosti (banských škriatkov, víl, bosoriek, upírov). Niektoré konkrétne povery S. Klein spomenul. Uvediem niektoré:

·         Na slnko sa nesmie ukazovať, strieľať do slnka je hriech.

• Pozerať na tanec víl sa neodporúča.
• Hady a draci strážia poklady, miesto pokladu označuje svetelná žiara.
• Ohnisko je posvätné.
• Pri požiari treba chlieb, veľkonočné vajce alebo trojfarebnú mačku hodiť do ohňa na upokojenie duchov ohňa.
• Vo vode sa schovávajú dobrí aj zlí duchovia.
• Vnútro zeme je plné pokladov, ktoré strážia banskí škriatkovia. Ak sa poklad dostane do zlých rúk, premení sa na kameň.
• Štvorlístok prináša šťastie. Kto si ho dá v nedeľu ráno pred východom slnka do čižmy, ten spozná, ktorá osoba je bosorka.
• Poklady sa hľadajú prútikmi (lieskový prútik sa ohne nad ložiskom striebra, dubový nad ložiskom medi, vetvička z ihličnanu nájde olovo, prútik zo železa nájde zlato, vŕbový prútik objaví vodu). Pomocou prútikov môžeme v starých hradoch, domoch a jaskyniach nájsť skryté poklady.
• Bosorky sa rady objavujú v podobách zvierat.
• Žaba, ktorá stráži poklad, púšťa jed na blížiaceho sa, alebo mu počarí pohľadom.
• Čary so žabími kosťami prinútia mládenca k láske.
• Zabiť pavúka znamená nešťastie.
• Nosiť so sebou hlavu hada prináša šťastie.
• Kukučka nám odkuká, koľko rokov nám zostáva zo života.
• Pes je zviera noci. Môže byť aj strážcom podzemných pokladov, preto baník volá vozík, na ktorom vyváža vydolovaný kov, psom (Hund).

Pravý baník veril v banských škriatkov, s ktorými sa jeho predkovia ešte dôverne stretávali a z času na čas im v bani nechávali jedlo a odev, za čo sa škriatkovia odmenili tak, že na tom mieste zanechali bohatú rudu. Banskí škriatkovia (Peagmännel, Kobold) majú podľa rozprávaní výzor starého človeka s dlhou sivou bradou, ktorý má čiernu tvár a ruky, chlpaté telo, uši ako koza, nohy ako koza alebo hus. Môžu sa stať neviditeľnými, ale oni vidia všetko. Vyznajú sa v baníctve a iných remeslách. Sú to dobrí robotníci a radi rozdávajú dary. Sú priateľmi človeka. Dobrým pomáhajú, zlých trestajú. Každá staršia generácia však rozprávala mladšej, že škriatkovia sa schovali vo svojich podzemných rubínových kaštieľoch, pretože zvedavá nová generácia až priveľmi pátrala po ich existencii. Zvedavci napríklad sypali popol na chodníčky v bani, či nájdu husacie alebo kozacie stopy, ako dôkaz o prítomnosti škriatkov. Pri baníckych slávnostiach predák (Brudervater) predvádzal kovový pohár s figúrkou škriatka. Víno naliate do čarovného pohára škriatok pomaly vypil, čo baníkov vždy nanovo udivovalo. Neviem, na akom fyzikálnom princípe pohár fungoval (dvojitý plášť, do ktorého klesajúci škriatok vytlačil tekutinu?). V baníckej monografii Gustáva Eiseleho zo začiatku 20. stor. je však aj jeho fotografia, takže pohár skutočne jestvoval.

Vyhodnotenie výsledkov a záver

Porovnaním dobových záznamov týkajúcich sa bulinerského národopisu so súčasnou situáciou v teréne môžem konštatovať, že stav v teréne je už len ozvenou publikovaných vecí. Priam bibliou dobšinského nemeckého národopisu je kniha Samuela Kleina, riaditeľa meštianskej školy v Dobšinej: Topscher Gatscholper, ktorá vyšla v Dobšinej v roku 1914 a už po niekoľko generácií pomáha nositeľom dobšinského nemeckého nárečia obnovovať svoj vzťah ku koreňom. Tých niekoľko exemplárov, ktoré sa v meste dodnes zachovali, sú vzácnymi s úctou opatrovanými relikviami. V tejto knihe, ako som to už miestami v práci spomenula, sú zapísané texty mnohých príležitostných piesní, i piesní z ľudových divadelných hier. Ďalej je tu viacero ľudových povestí, ale i celá stať humorných rozprávaní z vtedajšieho mesta. Škoda, že táto prekrásna kniha nie je široko dostupná dnešnej generácii Dobšinčanov. Chápem, že je tomu tak preto, že bola vydaná v bulinerčine. Možno snáď pri storočnici jej vydania sa nájde niekto, kto ju preloží do slovenčiny a sprístupní širokej dobšinskej verejnosti.

Chcela by som vysvetliť i prelínanie ľudového a baníckeho folklóru v Dobšinej. Naozaj ho nie je možné od seba oddeliť. Veď ako som už spomenula, takmer všetci obyvatelia boli buď baníkmi, alebo mali s baníctvom mnoho spoločné (hámorníci, kováči). Niet sa preto čo čudovať, že Turice - najväčší banícky sviatok, bol zároveň i najväčším mestským sviatkom, banícka uniforma bola takmer krojom mesta, všetky ľudové povesti a mnohé piesne a rozprávania súvisia s baníctvom.

Môj terénny i archívny prieskum nemeckého dobšinského národopisu preukázal, že táto oblasť nebola doteraz odborne spracovaná a venovali sa jej sporadicky len vzdelanci, ktorí buď celý svoj život prežili v Dobšinej, alebo tí, ktorí síce z mesta odišli, ale naďalej s ním boli spätí. Myslím tým na Jozefa Mikulíka (regionálny historik, vzdelaním právnik), Samuela Kleina (riaditeľ meštianskej školy), Júliusa Luxa (jazykovedec). I keď v ich časopiseckých článkoch publikovaných v maďarčine a nemčine sú i etnografické postrehy, nie sú zobrazované komplexne, ale len ako doplnky k celkovému obrazu histórie mesta. I keď som informácie zháňala naozaj po odrobinkách, informátorky so mnou spolupracovali veľmi ochotne. Bolo vidieť, že sú hrdé na svoj pôvod a tradície. Prejavili o moju prácu veľký záujem. Bola som rada, že i ja som im mohla sprostredkovať informácie získané zo starších novinových článkov, ktoré nepoznali. Na záver by som chcela zopakovať myšlienku, ktorú mi povedala pani Krivanská, keď som vyslovila svoje obavy, či som ju snáď dlho nezdržiavala: “Kto má rád svoje rodisko, rád o ňom i rozpráva”.

Evka Šmelková,  práca stredoškolskej odbornej činnosti, 2002

Použitá literatúra

Klein, S: Topscher Gatscholper, Eine Sammlung von Volksliedern, sagen, Erzählungen und humoristichen gedichten in Dobschauer Mundart, Dobšiná 1914

Valiska, J: Nemecké nárečie Dobšinej, Príspevok k výskumu zanikania nárečí enkláv, GVS rimavská Sobota 1980

Bartholomaeides, L: Comitatus Gömöriensis notitia geographico statistica, Levoča 1805-1808, v rukopisnom preklade J. Adamiša

Eisele, G: Gömör és Borsod vármegyék, Bányászati és kohászati monografiája, Banská Štiavnica 1907

Jungbauer, G: Německý národopis v ČSR, in československá vlastivěda, řada II. národopis

Mencel, V: Lidová architektura v Československu, Academia Praha 1980

Vydra, J.: Ľudová architektúra na Slovensku, SAV Bratislava 1958

Mikulík, J: Dobsina és népe, in Eperjesi lapok, zo 17. decembra 1881, pokračovanie z 24. decembra 1881

Pilous, V: Prvá známa modrotlač na Slovensku je z Dobšinej, in Obzor Gemera 1971/4

Valiska, J: Dielo trvalej hodnoty, in Obzor Gemera 1989/3

Valiska, J: Zabudnutý gemerský básnik, in Obzor Gemera 1975/2

Kol. autorov: Slovensko, Ľud - 1. Časť, Obzor 1974