„To nehovor, Ema ! Máš tu mňa, ja ťa potrebujem !"
Môj stav bol katastrofálny. Ani Michael nevedel zastaviť tú bolesť, smútok, plač. Toto nás poznačí na hrozne dlhý čas !
MICHAEL
Za Emou musel prísť lekársky tím a upokojiť ju. Chytila nekontrolovateľné záchvaty, ktoré ma stále znepokojujú. Kto vie aké následky to zanechá na Eme, rovnako ako i na mne. Už som zavolal aj Amy a Jerrymu. Mali by sa tu objaviť čo nevidieť. Nechcel som im do telefónu nič hovoriť. Bude to ťažké, bude to pre nich rana.
„Michael !"
Zavolá na mňa. Any a Jerremy sú tu. Čaká ma ťažká úloha. Po zvítaní sa chcú vedieť o čo ide.
„Upokojte sa."
Neviem ako začať, znervozňuje ma to ako na mňa hľadia, do očí sa mi zase tlačia slzy. Ja to nezvládnem !
„Michael, povedz niečo."
„V poriadku, ale najprv si sadnite, prosím."
Obaja sa vyľakali, zrejme tušia, že to bude niečo zlé. Keby len vedeli...
„Ema mala nehodu."
Any začala panikáriť, ako som čakal a to nevie to hlavné.
„Akú nehodu, pre Boha čo sa stalo ?!"
Je to neuveriteľne ťažké, oznámiť niekomu, že prišiel o vnúča. Roztriasol sa mi hlas.
„Stalo sa to v Neverlande. Prišlo jej zle, šťažovala sa na prudké bolesti brucha. Taktiež krvácala..."
Nemôžem, nedokážem im to tak priamočiaro povedať !
„Nie ! Michael, povedz, že to nie na čo myslím ?!"
Any sa postavila rovno predo mňa, zahľadel som sa jej do očí a pochopila.
„Ježiši !"
„Áno, je to tak."
Prikývnem a v tom to na mňa znova prišlo. Mám to rovno pred očami, vidím Emu ako sedí na zemi a pod ňou krv. Je to na mňa priveľa.
„Je mi to ľúto."
Jerremy sa na mňa pozrel povedal.
„To nie je tvoja vina, Michael. Nikto za to nemôže."
„Naše vnúčatko..."
Any bola v koncoch. Jerremy mal čo robiť, aby ju utíšil a upokojil. Bolo veľmi neskoro, takmer polnoc. Otvorili sa dvere. Lekár vyšiel z Eminej izby a podišiel k nám.
„Dobrý večer. Predpokladám, že ste príbuzní pani Jacksonovej."
„Áno, my sme jej rodičia. Povedzte, čo je s našou dcérou ?"
Otázky kládol Jerremy, pretože Any bola v dezolátnom stave. Ani ja som nemal slová.
„Vaša dcéra utrpela šok."
„Šok ? A z čoho ?"
„Áno šok. V jej stave to bolo ako časovaná bomba. Život, ktorý viedla viedol presne k tomu čo sa stalo."
„Buďte konkrétnejší, nerozumieme Vám."
„Nechcem byť hrubý ani nezdvorilý, ale vôbec sa nešetrila. Ten stres, v ktorom sa nachádzala ju doviedol do stavu, keď jej telo nevládalo odolávať. Tehotenstvo je pre ženu náročné a nie zo srandy jej lekári radili odpočinok."
„Prepáčte, ale čo tým chcete povedať, že za to môže jej manžel Michael ? Tento muž sa snažil chrániť Emu pred všetkým nebezpečným, ale stále sa to nedá, dobre viete, kto je Michael, že ho v jednom kuse prenasledujú novinári."
„To nie, nehádžem to na pána Jacksona, viem, že jej to neurobil on. Ale konštatujem fakty a nezvratným faktom je to, že sa nešetrila a bola v strese."
„A ako je na tom teraz, dostane sa z toho ?"
„Momentálne je stabilizovaná, bude spať až do rána. Necháme si ju tu na pozorovanie. Viete, strata dieťaťa môže mať ďalšie vážne následky a problémy."
„Čo nám tým chcete povedať ?!"
„Zatiaľ nič, ale pripravujem Vás na možné riziká. Mali sme prípady, keď sa ženy kvôli tomu zbláznili, alebo mali samovražedné sklony. Teraz jej musíte byť oporou viac než kedykoľvek pred tým, hlavne Vy pán Jackson, jej manžel. Prepáčte, ale musím už ísť. Dobrú noc."
Jerremy a Any si zašli do nemocničného bufetu na kávu, potrebujú to po týchto strašných informáciach. Pri pomyslení na to, že by sa mi Ema mohla zblázniť, či zabiť ma bolí srdce aj duša. Som bezradný, teraz jej musím pomáhať, byť pri nej. Musím byť silný aj napriek tej veľkej bolesti a smútku. Nesmie ma vidieť v zlom stave !
„Michael, bež domov, vyspi sa. Ja a Amy tu ostaneme a ak sa Ema preberie budeme pri nej."
„Nemôžem otec. Pri pomyslení na spánok sa ma zmočňuje úzkosť. Ani chuť do jedla nemám, žalúdok sa mi stiahol ako sáčok."
Jerremy si ku mne prisadol a chytil za plece.
„Tým, že sa budeš sám trýzniť Eme rozhodne nepomôžeš. V prvom rade sa daj do poriadku ty sám. Tak môžeš pomáhať jej."
Jerry má pravdu, nemal by som zanedbávať sám seba. Aj keď by som tu najradšej ostal poberiem sa domov a dám do poriadku, kvôli Eme.
„V poriadku, idem domov, ale ráno som tu ako na koni. Ak by sa niečo udialo, chcem byť informovaný, prosím."
Jerry prikývol a tak vstávam z nemocničnej čakárne a vraciam sa autom do Neverlandu.
RÁNO
Budík mi zazvonil presne o siedmej. Ihneď som vstal a dal sa do poriadku. Zchádzam dole do jedálne, nová kuchárka pripravila viacero vecí k raňajkám. Keďže nemám čas si vyberať schmatnem vafle v džemom a snažím sa zjesť ich. Moje hrdlo sa sťahuje pri pohľade na jedlo, ale musím, pre Emu. Dal som sľub a tak ho aj dodržím. Tri zo štyroch mám úspešne v žalúdku, môžem ísť za Emou.
„Pán Jackson, máte chvíľu čas ?"
Zastavil ma Steven, náš majordomu.
„Po pravde sa dosť ponáhľam za mojou manželkou, ale hovorte."
„Včera Vám volala snúbenica Christophera Atkinsa."
Amy ? Niečo sa muselo stať.
„Vravte, čo potrebovala ?"
„Ide i pána Atkinsa, včera večer ho napadli traja muži, je v zlom stave."
„Prosím ? To nie je možné ! V ktorej nemocnici je ?"
Steven mi prezradil o akú nemocnicu ide. Chris leží v tej istej nemocnici ako Ema. Ako to, že mi to ušlo ? Je len o poschodie nižšie ako Ema.
„Vďaka Steven."
„K Vašim službám, pane."
Len čo som opustil dom a šiel k autu rozutekala sa ku mne Melanie, druhá služobná v Neverlande. Mala pre mňa dve správy od Jerryho.
„Tak vravte, Melanie."
„Váš svokor Vás upozorňuje na paparazzov pred nemocnicou a druhá správa je o Vašej manželke."
„Čo je s Emou ?"
„Vraj dostala záchvat a máte ihneď prísť."
Smútok zalial celé moje telo. Ruky sa mi triasli až natoľko, že som nebol schopný strčiť kľúč do zapaľovania. Nakoniec mi tie hlúpe kľúče spadli k nohám. Rýchlo ich zodvihnem a konečne naštartujem. S hlavou plnou obáv a predstáv čo Ema robí nie som schopný šoférovať. Obávam sa, ale musím tam ísť.
Ešte jedna otočka a budem pred nemocnicou, lenže sú tam tie supy. Potrebujem obísť budovu nemocnice a dostať sa dovnútra zo zadu. Hľadám vhodné miesto a nachádzam zadný vchod. Zaparkujem auto a vchádzam dnu. Schodami výjdem na tretie poschodie, kde sa nachádza Ema. Any ma zbadá a ide mi v ústrety.
„Michael, je to s ňou zlé."
„Čo je s Emou, Jerry mi spomínal záchvat ?"
„Je to tak, stále vykrikuje, že chce svoje dieťa. Aha, počuješ ?"
Bože dobrotivý, je to pravda, doktori sú tam s ňou, ale nevedia si dať rady. Skúsim to ja, možno jej pomôže moja prítomnosť.
„Ema."
Zvolám na ňu. Otočí sa a rozbehne smerom ku mne. V záchvate plaču mi hovorí to čo včera.
„Michael, však ma neopustíš ? Ostaneš so mnou ?"
„Samozrejme, že ostanem s tebou. Stále tu budem."
Srdce ma bolí, keď vidím čo sa s ňou robí. Som bezmocný, pretože jej nedokážem pomôcť a tak by som chcel.
„Michael, kde je naše bábo ?"
Mám obrovskú hrču v hrdle, horko ťažko jej odpoviem.
„Je na lepšom mieste, moja drahá."
Ešte viac si ju k sebe pritúlim a snažím sa upokojiť ten žiaľ, ktorý ju ubíja a mučí.
„Chcem mať naspäť naše maličké, cítiť ako vo mne rastie !"
Každým slovom sa to len stupňuje, lekári sa v jednom kuse radia, niečo si šepkajú, zapisujú. Po hodnej chvíli Emu celkom ukľudním a presuniem do postele. Stále ju hladím, som pri nej. Lekár jej pichol niečo na upokojenie. Bolo to dosť silné, pretože behom pár sekúnd to zabralo a Ema zaspala.
„Pán doktor, čo sa to deje s mojou manželkou ?"
„Viete, rád by som sa mýlil, ale vyzerá to na posttraumatický šok."
„Chcete povedať, že moja manželka blázni ?"
„Je pomerne skoro na takéto uzávery, ale je tam vysoké percento. Pozrite, sme špičková nemocnica, my Vaše manželke pomôžeme. Musíme ju pozorovať denne, budeme Vás priebežne informovať."
„Prosím, urobte všetko čo bude vo Vašich silách, peniaze tu nehrajú rolu."
Doktor pristúpil bližšie a dodal.
„Chápem Vás, ste zúfalý, ale ubezpečujem Vás, ja osobne urobím všetko čo viem ! Porúčam sa."
Doktorové slová ma aspoň trošku posmelili. Nuž budem sa neprestajne modliť, prosiť za tvoje uzdravenie a pokoj na duši, Ema.
***
Mám to. Tu sa nachádza Chrisova izba. Pomaličky otváram dvere a čo nevidím, Chris celý dobity leží na nemocničnej posteli a vedľa neho zronená Amy. Vojdem dnu a zvítam sa s ňou.
„Ako je na tom ?"
„Teraz už lepšie."
Smutne dodala a zotrela slzy z líca.
„Čo mu vlastne urobili ?"
„Nejaký sviniar sa mu chcel pomstiť a vybral takýto spôsob. Traja muži si na neho počkali a poriadne mu naložili. Bránil sa, ale pozri na neho. Chudáčik, som rada, že prežil."
„Kriste ! Budem sa modliť aj za Chrisa, aby bol čo najskôr v poriadku."
„Aj za Chrisa ? Deje sa niečo o čom neviem ?"
Prikývnem a oboznámim Amy čo sa Eme včera prihodilo. Neverila vlastným ušiam, mal som čo robiť, aby to nedopadlo ako včera.
„Povedz Michael, čo robíme zle, že musíme toto prežívať ?"
„Neviem Amy, ale Ema potrebuje pomoc nás všetkých. Som zúfalý z toho, ako to na ňu doľahlo."
Amy ma objala a podporila slovami, ktoré potrebujem v tejto chvíli počuť. Musíme silno veriť, musíme sa modliť a čakať.
„Ema leži o poschodie vyššie, izba číslo 224."
„Určite za ňou pôjdem, potrebuje mať pri sebe milovaných ľudí, ale hlavne teba Michael, choď za ňou."
„Teraz spí, lekár jej nasadil nové lieky, budú ju pozorovať. Ale určite za ňou pôjdem. Vieš chcel som vedieť ako je na tom Chris. Toto nemôžeme zanedbať. Ide o ublíženie na zdraví, pomôžem vám s tým. Hneď ako sa Chris preberie, porozprávam sa s ním o tom."
„Ďakujem Michael, dám ti vedieť o všetkom."
„Fajn, drž sa Amy."
Rozlúčili sme sa a tak pomaly odchádzam z Chrisovej izby k Eme. Cestou premýšľam ako vyriešiť túto strašnú situáciu. Nech rozmýšľam akokoľvek, na nič výrazné neprichádzam. Čas ukáže.
Any a Jerremy sedia pri Eme, aj keď spí hovoria k nej. Dodávajú jej silu a pozitívnu energiu. Ja sa v duchu modlím a pozorujem všetko navôkol. Tiež premýšľam nad tým čo hovoril lekár. O tom, že sa nešetrila, mal pravdu. Bola vystavovaná veľkému tlaku kvôli mojej sláve. Neochránil som ju dosť dobre. Mojou vinou Ema prišla o naše dieťa, nikdy si to neodpustím !
Z mojich myšlienok ma vytrhne Any, ktorá mi káže prísť k Eme. Práve sa zobudila.
„Ema."
S úsmevom ju privítam z riše snov, dúfam že lieky, ktoré jej lekár nasadil zaberú.
„Michael, mami, oci."
Všetkých nás identifikovala správne, zatiaľ to vyzerá sľubne.
„Ako ti je moja drahá ?"
Opýtala sa Any dúfajúc, že bude všetko v poriadku.
„Divne mami, cítim hroznu prázdnotu. Akoby časť z mojho tela zmizla."
Každé slovo preciťujem s Emou, hladím ju, dávam jej všetko čo môžem. Len aby to vedela a cítila.
„Ema, pozri na mňa."
„Nemôžem, Michael."
Sklonila hlavu a zdráhala sa.
„Prosím."
Horko ťažko, ale urobila to. Som rád.
„Môžeš si byť istá, že navždy budem s tebou, budem ťa podporovať, stáť pri tebe tak ako sme si to sľúbili, pamätáš ?"
„Pamätám..."
Stroho odpovedala, ale bolo mi to jedno, chcem jej to dopovedať.
„To čo sa stalo si v žiadnom prípade nedávaj za vinu. Bola to hlúpa zhoda okolností..."
„Michael nepokračuj. Netráp ma, cítim sa preto hrozne mizerne. Najradšej by som ani nedýchala."
Tak ma zaboleli jej slová, bez všetkého mi to fŕkla do tváre, akoby zabudla komu to vraví. Viem, je z toho na dne, i ja som tam, ale toto ju len viac niči.
„Ema, budeme mať spolu ešte mnoho detí, budú pobehovať po Neverlande a my pôjdeme za nimi."
Rozplakala sa. Nechcela počúvať čo jej vravím, no chcem jej iba to najlepšie.
„Ja chcem to naše !"
„Ema, nerob to, neubližuj si ešte viac."
„Nemôžem si už viac ublížiť ! Strata dieťaťa je najviac. A teraz ma nechajte."
„Zlatko..."
„Mami, choďte preč, potrebujem byť sama."
Bez ďalších slov odchádzame od Emy. Všetkých šokovalo a ešte viac zarmútilo čo nám práve povedala. Any to zasiahlo najviac. Ja ani nehovorím, hovorila také tvrdé slová, ranilo ma to.
EMA
„Je to chlapec."
Oznamuje lekár, ktorý mi práve oznámil najkrajšiu správu na svete. Michael a ja máme chlapčeka.
„Michael, počuješ ? Máme chlapčeka. Ako ho pomenujeme ?"
„Narodil sa ako kráľ, bude sa volať Prince Michael Jerremy Jackson."
„Dal si mu meno po mojom otcovi ? Milujem ťa."
„Ja teba tiež, priviedla si na svet naše prvé dieťa."
Kiež by sa táto predstava skutočne stala. O pár mesiacov mohlo byť naše dieťatko na svete, nechcem veriť, že už nie je. Čo som to za matku, ako som ťa chránila !
Do čerta s tým všetkým ! Michael ma iste opustí, viem to, umrelo jeho dieťa, toto mi neodpustí, nemôžem čakať na to kým ma pošle do pekla. Nie. Urobím to sama, pôjdem za mojim dieťaťom. Začnem s tým, že povyberám zo seba všetky tieto sprosté ihly, všetko musí preč.
To by sme mali, ale čo teraz, Čo len urobím, s čím by to šlo. Aha, tam je váza. Neváham a podídem k tej váze, šmarím ju o zem a schmatnem do ruky najostrejšiu črepinu. V tom momente sa rozletia dvere a dovnútra vletí Michael a za ním moji rodičia i lekár.
„Nepribližujte sa, inak to urobím !"
Zakričím, aby vedeli, že to myslím vážne.
„Ema, čo to robíš, polož to."
„Prepáč Michael, nemôžem takto žiť !"
Ako toto dopoviem neváham a spravím to, prerežem si žily na ľavej ruke. Krv strieka všade naokolo, rez bol hlboký.
„Emááá "
Ten hlas poznám, bol to...
Ponáram sa do hlbokej tmy, na konci ktorej vidím malinké svetielko. Takú malú guličku, ktorá sa mojim približovaním zväčšuje. Svetlo je jasnejšie a väčšie. Kde som sa to dostala ? Je tu nádherne, všade je plno zelene, stromov, navôkol počuť zurčať vodu. Nemôžem sa vynadívať na toľkú krásu, zvieratá sa vynárajú z hustého lesa. Magické.
Z ničoho nič započujem zvučný hlas, neviem odkiaľ ide.
„Ema, vieš kde si ?"
„Netrúfam si odpovedať."
„Nachádzaš sa v rajskej záhrade. Sem prídu duše po tom ako opustia svoje telá na Zemi."
„Takže som mŕtva ?"
Zvučný hlas sa zasmial a znova ku mne prehovoril.
„Nie, tvoj čas ešte nenastal."
„Tak teda prečo som tu ?"
„Aby si si uvedomila, že tvoja úloha nie je odísť, ale zostať pri svojich milovaných."
„Vieš čo sa stalo ?"
„Viem a hovorím ti, naprav to."
„Ako ? Ako môžem napraviť niečo také, ako je strata dieťaťa ?"
„Napravíš to svojim žitím a snahou o nového potomka. Násilná smrť nie je riešenie."
Z opačnej strany počujem zase iné hlasy, známe hlasy.
„Prežije to ?"
„Ema !"
„Znova nabiť. Teraz !"
Mňa v tej chvíli prehlo akoby ma zo zadu niekto kopol.
„Čo to má byť ?"
„Vraciaš sa späť."
A znova zaznel ten smiech. Hlasy, ktoré počujem sú stále hlasnejšie.
„Skoro dobre, znova nabiť a dáme do toho všetko ! Teraz."
Bzz.
„Skvelá práca páni, máme ju. Dajte jej 5mg epinefrínu."
Snažím sa otvoriť oči, zhlboka dýcham. Všetci na mňa hľadia, žijem.
„Ema, počuješ ma ?"
„Áno oci, počujem."
„Vďaka Bohu za tvoj návrat."
Obzerám sa po izbe, ale nevidím Michaela ani mamu, len lekárov a sestričky.
„Tu ho nenájdeš."
„A kde je ?"
„Po tom čo si vyviedla to na neho doľahlo a na moment omdlel."
Moje nervy, čo som to len urobila, ešte ublížim tým, ktorých milujem.
„A mama ?"
„Tvoja mama takmer dostala infarkt, videla to všetko."
To hádam nie. Kde som mala hlavu v tej chvíli. Chcem to napraviť, ale ako. Táto posteľ mi bráni urobiť čokoľvek. Stále pociťujem slabosť, potrebujem nabrať silu a dať sa aspoň trošku do kopy.
MICHAEL
Prešlo 5 dní po tom incidente. Moja rodina aj všetci známi vedia čo sa stalo. Rodina ma prišla podporiť do Neverlandu. Počas týchto piatich dní som nevkročil do nemocnice za Emou. Len pri pomyslení na to čo urobila pred našimi očami ma strasie a príde nevoľno. Neviem či v sebe nájdem toľko odvahy a sily ísť za ňou.
„Dobré ráno Michael."
Pozdravila mama a pobozkala ma na líce tak, ako to iba ona robí.
„Aj tebe mami. Spalo sa ti dobre ?"
„Veľmi dobre, ale povedz mi, ako si spal ty ?"
Ak by som mal byť úprimný, vôbec som oka nezažmúril. Prehadzovanie zo strany na stranu, to bola moja noc. Hneď ako zažmúrim oči koniec. Vidím to znova a znova.
„Dobre mami."
Lenže moja mama ma prekukla ako nič, pozná kedy klamem.
„Klamstvá ti nikdy nešli. Takže si nespal."
„Veru nie, akosi to nešlo. Zničilo ma čo som videl."
Mama si prisadla ku mne na gauč a začala ku mne hovoriť.
„Chápem, otriaslo to tebou, ale poviem ti niečo. Ja jej rozumiem."
Počkať, čo že ? Toto mi musí mama vysvetliť.
„Čo mi to hovoríš, mami ?"
„Vieš, som matka, aj Ema mala byť. Strata dieťaťa, narodeného či nie je tá najhoršia pre ženu a matku. Neviem zaručiť či by som niečo také dokázala urobiť aj ja, na to je potrebných mnoho ďalších vecí , ale rozhodne vtedy nebola 100% pri zmysloch. Opantala ju depresia, smútok, žiaľ, bolesť. V takej chvíli človek premýšľa, len bezhlavo koná. A ona ťa teraz potrebuje, prekonala jednu z najťažších vecí a chvíľ vo svojom živote. Podpor ju, premôž sa."
Dopovedala a nechala ma samého popremýšľať. V mnohom mala zase pravdu, ako vždy. Je to najúžasnejší človek na svete, moja mama. Nebudem viac mútiť mutné veci. Ema ma potrebuje a ja idem za ňou. O pol hodinu som vyrazil aj s rodinou do nemocnice. O pol tretej sme sa nachádzali v nemocnici a zhovárali s lekárom o Eminom stave.
„Môžete byť bez obáv, lieky ktoré podávame Vašej manželke začínajú zaberať a Vaša manželka s nami spolupracuje. Počas týchto piatich dní nevykazovala nejaké abnormálne známky ako pred tým. Avšak neustále sa vypytuje na Vás pán Jackson. Radím Vám choďte za ňou, aby to nebolo tam, kde pred tým. Ak sa jej stav nijako rázne nezmení, do týždňa ju pustíme domov."
„Ďakujeme Vám pán doktor."
„Dovidenia."
Skutočne ma potešili tieto správy. Radujem sa po týchto nočných morách. Daj Bože nech je to všetko za nami. Rodina ma posmelila a tak idem dnu, za Emou. Kŕčovito vstupujem dnu. Ema sedí a hľadí na mňa, dokonca sa usmieva.
„Ahoj Michael."
Pozdraví. Ja z ťažka spolknem slinu a odzdravím. Je to ťažšie než som si myslel.
„Ema..."
Ema videla ako to na mňa všetko zapôsobilo, snažila sa nájsť správne slová.
„Odpusť mi. Prosím ťa, prepáč mi všetko čo som ti vyviedla."
Započujem plač, ani ja sa neubránim. Podídem k nej, prisadnem si a zahľadím do jej uplakaných očí rovnako ako Ema do mojich.
„Ema, toto mi už nikdy neurob. Trpel som ako najväčší zloduch."
„Michael..."
Vrhne sa mi do náručia, spoločne sa tešíme z toho druhého, radujeme sa z dotyku, pohľadu, jednoducho zo všetkého tak prostého a obyčajného. Konečne jej môžem dať bozk, pohladiť vlasy, tvár, ruku. Teraz mi je najlepšie.
....
(Michelle, 18. 8. 2013 1:30)