EMA
Pondelok !
Pre mnohých obyčajných ľudí hrozná skutočnosť, pre mňa šťastný deň. Aspoň v niečom. Dnes som totižto oficiálne prepustená doktorom Smileym do domáceho liečenia v podobe oddychu, šetrenia sa a podobných známych lekárskych fráz. To poznáme. Čo je hrozivo neobvyklé je vzťah medzi Michaelom a mnou. Odo dňa, kedy som vyslovila osudnú vetu sa Michael zmenil na nepoznanie. Viedli sme nehorázne množstvo rozhovorov, prosil ma, plakal, nosieval vždy nejakú pozornosť ako sú kvety, plyšové hračky, a tak podobne. Bola som ako kameň, neoblomná. Ale niekde hlboko vo vnútri nie som 100% stotožnená s tým celým čo sa deje. A mojou zásluhou. Konala som impulzívne, alebo je to vec, ktorú fakt chcem ? Viem si predstaviť život bez Neho ? Pre mňa stelesnenie dokonalosti a úplnej predstavy o mojom budúcom a životnom partnerovi. Previnil sa niečim ?
Na všetko môžem pokojne odpovedať jediným slovom. To slovo by mohlo skončiť tieto urpútne chvíle pre nás všetkých. Je to prosté slovo, skladá sa iba z z dvoch písmen, NIE. Som natoľko pokorná a priznám si svoje pochybenie, alebo to dotiahnem do šialeného konca ?
Všetko by bolo jednoduchšie keby som zdvihla telefón a zavolala Michaelovi. Urovnala už aj tak nenávratné veci, slová a činy. Človek sa môže dopustiť najhorších vecí, medzi ktoré patria napríklad tieto: nemôcť vrátiť čas, nemôcť vziať späť vyslovené slová, nemôcť znova prežiť daný moment. Všetky tieto veci som dávno prepásla a naďalej ich utužovala aj napriek vedomosti, že je to chyba. Moja hrdosť a pýcha mi bránia povedať to nie ty, ale ja som pochybila. Nadíde aj takýto okamih, či prídem o všetko v jednej sekunde ?
Niečo zašuchotalo.
Akoby mojou izbou prebehla malá krysa, alebo pofukoval vietor spoza dverí. Ani jeden z týchto variantov to nebol. Niečo predsa prešlo z druhej strany do mojej izby. Kúsok papiera, konkrétne list. Udivene civím na zem a na ten papier. V duchu sa pýtam, kto to sem vsunul ? Ale ani za pána ho nevezmem do rúk, radšej tam stojím a čučím. Naraz sa rozvalia dvere a mňa prásk do hlavy. Zletím na podlahu, kde si druhý krát udriem tú nešťastnú gebeňu. Osoba, ktorá vošla dnu by nerátala s tým, že miesto pomoci človeku, mu spôsobí bolesť. A hneď dvojnásobnú.
„Pani Jacksonová, ste v poriadku ?"
Rozpačito ku mne pribehol a podal mi svoju veľkú mužskú ruku.
„Ale áno. Možno mi ten úder a pád obnovil fungovanie mozgu. Správne fungovanie."
Doktor Smiley zvráštil čelo a nechápal čo som tým mohla myslieť.
„Prepáčte, ale jakživ som niečo také ešte nepočul. Ako by mohol niekomu dvojnásobný úder do hlavy dobre urobiť ?"
Celý pobyt v tejto nemocnici sa mi úsmev vyhýbal, ale teraz konečne zavítal a usadil sa mi na tvári.
„To je dlhý príbeh, pán doktor. Verte, že je zamotaný a zmontovaný."
„Keď to hovoríte vy, určite niečo na tom bude. A teraz vám pomôžem, hore sa."
Raz, dva, tri a som hore.
„Ďakujem."
Jednoducho poďakujem a svoju pozornosť opäť venujem tomu papieru na zemi.
„Chcel som vám povedať, že skontrolujem ešte jedného pacienta a potom môžete prísť za mnou do kancelárie. Dám vám prepúšťací list a moje hodnotenie, vášho zdravotného stavu."
„V poriadku, budem tam."
„O 15 minút."
Poznamenal a pripravoval sa na odchod, keď tu si aj on všimol malý biely papier na dlážke. V tej sekunde ho zdvihol a dal mi ho do ruky. Ani som nemukla a nebolo ho.
V rukách držím záhadný list. Jemne ho zvieram a trošku k nemu privoniam. To je predsa Jeho vôňa ! Niečo mi hovorilo, že by to mohol byť..., ale teraz je mi to jasné ! Dám sa do čítania. Prvé riadky sú za mnou, hĺtam slovo po slove, akoby ste pustili hladnú myšku na kúsok voňavého a mäkkého syra. Tak som ja žrala tento list ala Michael. Dostávam sa k najkrajšej pasáži tohto doposiaľ takmer prečítaného listu: ...ty, žena môjho života, jediná bytosť, ktorá má moc ovládať moje srdce. Verím, že rozhodnutie, ktoré si mi zdelila bolo vyrieknuté v hneve a bolesti. Ach, ja hlupák, sklamal som a to si mi vrátila tisícnásobne. Ukázala si mi pravú podstatu môjho bytia. Stratili sme priveľa, nedovolím, aby som vlastným pričinením stratil aj to posledné čo ma robí skutočne BOHATÝM. Teba !
Posledné vety boli písané práve v takom duchu a týmto štýlom. Pri slovnom spojení "navždy tvoj", padlo niekoľko kvapiek mojich sĺz. TO bolo dostatočným dôvodom, aby sa všetko stoplo a začalo naprávať. Takýto impulz bol potrebný, až tento jednoduchý a nádherný list, ktorý mi sem Michael podstrčil, prebudil tú správnu časť mozgovej hemisféry i svedomia. Bez ohľadu na to ako vyzerám, ako som oblečená otváram dvere a rozbehnem sa bohvie kde. V hlave mám primárny cieľ, nájsť Ho. Urýchlene byť s ním, ani neviem čo mu poviem, ale musím cítiť tú auru.
Obieham jedny dvere za druhými. Zakotvím pri privretých dverách. Prečítam nápis "Sestry", dovtípim sa, kto sa tu môže logicky nachádzať. Zaklopem a prstom pootvorím privreté dvere. Na moje prekvapenie nájdem hľadaný poklad. Stál tam, pri okne. Ruky vo vreckách, dlhé kučeravé vlasy sa mu ťahajú pozdĺž zátylku až ku koncu krku. Je očarujúci aj v tejto chvíli. Je, je absolútne dokonalý.
Rázom sa ku mne otočí, ruky z vrecák vytiahne a hľadí. Iba tam tak stojí a hľadí.
„Ema."
Vyhŕkne bez ničoho. Neviem či sa teší, alebo je zarazený. Ja tiež nevyzerám nejako prečítateľne, bez pohybu s udiveným výrazom ako on. Stále váham čo urobiť skôr, či sa k nemu prihovoriť, či sa k nemu rozbehnúť.
„Ema ?"
Znova ma osloví. To ma akosi prebralo zo "zimného spánku", alebo zaseknutia. Rozhodnem sa improvizovať.
„Je toto tvoje ?"
Vystriem ruku s listom, aby na ňu dobre videl. Kŕčovitý začiatok, ale nejak to začať musí. Michael prerušil očný kontakt, urobil pár krokov smerom ku mne, ale stále si držal odstup. Nevedel čo môže očakávať.
„Vyzerá to tak."
Striedavo pozeral raz na list, raz na mňa. Zrejme by rád počul moje dojmy z toho listu.
„Kedy si to písal ?"
Prečo sa pýtam na také somariny ? Och, len ho ešte viac trápim. Zrejme improvizácia nebola najlepší nápad.
„Po príchode sem, teda do nemocnice. Za tebou."
Oznámil smutným hlasom a skleneným pohľadom. Vedela som, že bude plač. Chcela som tomu zabrániť a tak k nemu priskočím a silno si ho k sebe pritisnem. Áno, ten povzdych, akoby mu kameň padol zo srdca. Naposledy si takto povzdychol, keď som mu povedala svoje áno pred tisíckami fanúšikov. Jeho nežné ruky sa ma znova dotýkali, hladili mi vlasy, chrbát, ruky. To čo má ten človek v sebe nejde ani slovami opísať, jednoducho prídete a ste naplnení láskou. Vidíte ho a máte milion motýlikov v bruchu, zas a znova. Akoby to bolo prvý raz. Stačí jediný jeho pohľad, dotyk a ste vyliečení, ste spokojní, ste skutočne šťastní.
„Michael..."
„Nič nehovor, chcem si nás takto navždy zapamätať."
Prerušil ma a opäť pritísol na hruď, konkrétne na ľavú stranu, k srdcu. Ako krásne bije, je plné lásky a radosti. Najvzácnejšie srdce na Zemi.
„Ale ja musím."
Mierne sa odsuniem, tak aby sme si videli do očí a spustím preslov. Michael počúval so zatajeným dychom a celý čas sa iba usmieval a dával najavo svoju spokojnosť.
„Bola som hrozná, nie, bola som príšerná..."
Zamračene sa zapozeral a už-už mal niečo na jazyku, ale zastavila som ho skôr ako začal a pokračovala v myšlienke.
„Je to pravda, Michael. Uvedomujem si to, a stále som neistá ako to všetko vlastne bude. Strašia ma tie udalosti, ktoré sme prežili, či už mojou vinou, alebo iným pričinením. Jednú skutočnosť viem naisto. O teba rozhodne nechcem prísť, umrela by som."
Sklopím hlavu a zhlboka dýcham. Musím predýchavať. Stále je to citlivé, čerstvé a bolí to.
„Ema, spolu to zvládneme. Rátaj so mnou na najbližších 100 rokov."
Dodal so širokým úsmevom a chytil moju tvár do svojich dlaní. Niekoľko krát ma pohladil a potom konečne nastalo niečo, na čo mám chuť už hrozne, ale hrozne dlho. Tie jeho pery, nemôžem z nich prestať byť vo vytŕžení. Aj keď ich dôverne poznám, každý jeden milimeter, vždy mi chutia viac a viac. Zakaždým spojením našich úst sa to znásobuje.
„Ema Jacksonová, Michael Jackson ťa miluje a vždy bude s tebou. To si pamätaj."
A o toto som takmer navždy prišla. O človeka, ktorý mi dokazuje svoje slová a hovorí ich s takou pravdivosťou a nehou. Ja naozaj nie som normálna ! Nuž stalo sa, a ja viem, že to bola fatálna chyba. Navždy spolu Michael.
„Mám aj iné správy pre teba, potešujúce."
„Ak hovoríš o tvojom prepustení, je to pre mňa stará informácia."
A ukazovákom šťúchol do mojich rebier, vyplazil jazyk a uštipačne sa zasmial. Môj starý dobrý Michael je späť.
„Takže stará informácia ? A ty si čo, veštec ?"
„Kdeže, ja som omnoho viac."
Zase sa zahihňal. Zbožňujem Michaelov smiech, znie tak úprimne a detsky, navyše ja decká milujem. To mi pripomína aj..., my to zvládneme.
„To si píš, že si oveľa viac, ale teraz musíme ísť za doktorom Smileym."
Michael ma ešte na chvíľku zastavil a chcel niečo pridať k mojim slovám.
„Ema, pre Kráľa popu neexistuje žiadne ale. Sú iba dve slová: áno a chcem."
K tomu nie je potrebný žiadny komentár, hovorí to samo za seba. Proste Michael a nič viac. Keďže som ho zdrapila za ruku a donútila ísť so mnou za doktorom, ktorý nás sto percentne čaká, myšlienkami som sa preniesla do Neverlandu, do našej mäkkučkej postele s voňavými obliečkami. Konečne iné prostredie, ako to nemocničné !
Sme tu.
Michael sa podujme a zaklope na dvere. Z vnútra sa ozve doktorov hlas a my vchádzame dnu. Doktorová mimika prezrádzala viac než slová, jeho potešenie z Michaela a mňa je obrovské. Mám pocit, že nebude jediný, ktorý dnes bude takto spokojný.
„Rád vás vidím v mojej kancelárii. Myslím spolu."
Doktorov zmysel pre humor sa stal v tejto nemocnici legendárny. Na každom kroku nepočúvate nič iné, len ako sa všetci bavia o doktorovi Smileym.
„Áno, chápeme."
Prepletiem si s Mikeom prsty a sústredím sa na doktora. K tomu istému očami nabádam aj Michaela, ale on je ako malý. Ešte aj teraz podpichuje.
„Takže k veci," začal vážnym tónom. „váš zdravotný stav, pani Jacksonová, je dobre známy vám aj vášmu manželovi. Lenže pre veľký úspech si to zosumarizujeme."
Slovo zosumarizujeme nám podal takto, zo-su-ma-ri-zu-je-me. Naozaj zábavný doktor. Ani snažiť sa nejako extra nemusí, ide to samo.
„V podstate ste úplne zdravá mladá žena, ktorá prekonala posttraumatický šok a ďalšie veci s tým spojené. Nebudeme to do podrobna menovať, všetci tu prítomní vieme merito veci."
„Presne tak pán doktor, pokračujte prosím."
Vždy vie čo má kedy povedať. Obdivuhodné.
„A tu sa dostávame k úplnej pointe. Postupom času sa všetko ustáli a vráti do normálnych hodnôt. Ak sa budete pokúšať o dieťatko, očakávajte zo začiatku neúspechy. No čím viac snahy vynaložíte, tým skôr sa vám to podarí. Ako som vám spomínal, pani Jacksonová, je to 50 na 50, ale predsa tá šanca existuje. Čaká na vás dvoch, tak sa jej poriadne chyťte."
Doktor Smiley bol veľmi snaživý a citlivý pri tomto rozhovore, bolo to vidieť, ale podarilo sa mu zasiahnúť moje city i srdce. Moje obavy sa o čosi zväčšili, ale zároveň i svetielko nádeje narástlo a pozdvihlo ma na moju predošlú úroveň.
„Ešte raz ďakujeme, pán doktor. Urobili ste pre nás nesmierne veľa, som vašim dlžníkom."
„Pán Jackson, nikto mi nič nedlží, kedysi dávno som zložil sľub. Teraz sa ho snažím poctivo dodržať."
„Nesúhlasím. A ja tiež plním svoje sľuby."
Ako vidím, do debaty sa dali Michael a doktor. Nebudem im do toho teraz zasahovať, príroda volá.
„Ospravedlňte ma, idem na toaletu."
„Nech sa páči."
Odpovedal doktor Smiley a pokračoval v debate s Michaelom, ktorý sa naplno venoval doktorovi.
MICHAEL
„To je pre vás."
Podávam mu širokú bielu obálku s malým veľkým prekvapením, ako som už skôr spomínal.
„Pán Jackson, čo to robíte ?"
Doktor bol prekvapený, až zdesený. Nerozumiem prečo. Nedalo by mi, keby som ho neodmenil za jeho fantastickú prácu.
„Prečo sa divíte ? Hovoril som, že peniaze u mňa nehrajú rolu. Navyše si ich zaslúžite, trvám na tom."
„To nejde. Ja nerobím to čo robím, pre bočné peniaze."
„Neberte ich ako bočné peniaze, ale ako dôkaz mojej nesmiernej vďaky. Sám najlepšie viete, čo sa dialo s mojou manželkou aj so mnou. Musíte si ich vziať !"
Žeby mi to vyšlo ? Všetko nasvedčuje tomu, že doktor si tie peniaze predsa len vezme. Teraz som naozaj spokojný, každý dostal čo si zaslúžil.
„I keď nerád, ale prijímam vás dar. Kvôli vašej manželke."
„Nezáleží na dôvode, pán doktor. Vy už budete vedieť, kam tieto peniaze použiť. Mám pravdu ?"
Doktor jemne stlačil obálku v rukách a šibalsky odpovedal.
„Tomu môžete veriť."
Na záver si podáme ruky a priateľsky sa rozlúčime, ibaže mi tu niekto chýba. Ema. Stále sa nevrátila z toalety. Začínam byť znepokojený. Rozhodnem sa opustiť doktora Smileyho a vyzdvinúť si Emu.
Ďaleko som ísť nemusel, toalety sú oproti doktorovej kancelárii. Ani neviem ako niečo začať. Mám kričať, či búchať ? Sám neviem. Zmocňuje sa ma strach i obavy čo tam tak dlho robí.
„Ema, si v poriadku ?"
Skúšam na začiatok. Odpoveď žiadna. Nepáči sa mi to. Keď si predstavím, že si zase niečo urobila, nerozdýcham to.
„Ema, ak neodpovieš idem dnu."
Rozhliadnem sa po chodbe, nevidím nikoho. Občas prejde nejaká sestra, ale nedbám. Idem dnu. Ľahúčko potiahnem kľučkou a otváram dvere. Skoro mi srdce prasklo a vypadlo z tela. Moja Ema leží nehybne na podlahe. Čo sa jej to stalo.
„Halóó ! Potrebujem pomóóc !"
Urýchlene volám o pomoc s nádejou, že sem dobehne nejaká sestra, či doktor. Márna snaha, nikto nereaguje. Ako je to možné, toalety nie su ďaleko od sesterskej izby. Nemôžem ďalej vyčkávať, beriem Emu na ruky a bez rozmyslu s ňou pobežím za doktorom Smileym. Ten vydesene hľadí na osobu, ktorú držím na rukách.
„Čo sa jej stalo ?!"
Opýta sa a ihneď pribehne ku mne. Potom sa presunieme na sedačku, kde Emu uložíme.
„Doktor Smiley, pomôžte jej. Našiel som ju takto na toaletách. Ležala a nehýbala sa..."
„Upokojte sa. Zistíme čo mohlo spôsobiť bezvedomie, ale musíme ju previezť na ošetrovňu. Ihneď."
„Bude v poriadku, však ?"
Doktor kontroloval Eme životné funkcie, či dýcha, či jej bije srdce a všetky tieto veci. Hrozne som sa vyľakal a stále sa bojím.
„Sestra, kde sú sestry ?"
Zháňal sestry, ale žiadna nereagovala na môj krik, možno majú nejakú pohotovosť.
„Kričal som o pomoc, ale nikto nereagoval."
„Fajn, musíme ju dostať na ošetrovňu a tam sa všetko dozvieme."
Doktora vytáčalo, že nemá po ruke sestry, ale nemôžeme teraz nejaké zháňať, musíme pomôcť Eme a to čo najskôr.
„Položte ju sem."
Počúvnem doktorov príkaz a robím všetko presne tak ako mi hovorí. Toto je absurdné, mali sme ísť domov. Miesto toho je Ema v bezvedomí a bohvie čo to spôsobilo. Som ako klbko nervov, prečo sa nepreberá, prečo ?
„Doktor, prosím vás, prečo je stále v bezvedomí ?"
Doktor Smiley práve počúval Emine dýchanie.
„Myslím, že som prišiel na to, prečo vaša manželka omdlela."
Povzdychol si.
„Čo je to ?"
„Hovoríme o nízkom tlaku. Nejde o nič závažné, ale v tomto stave by jej to mohlo uškodiť. Ak sa nepreberie do pár minút, je dosť možné, že pri tom páde na zem si silnejšie udrela hlavu. Mohlo dôjsť k slabšiemu otrasu mozgu."
„Panebože, pán doktor, nestrašte ma."
Podišiel ku mne.
„To nie je môj cieľ. Bavíme sa ako profesionáli, úprimne. Nebudem vás zavádzať."
„Ale mali sme ísť domov..."
Bezradne zo seba vydám. Nedokážem zvládnuť tieto nešťastia spojené s Emou, valí sa to na nás ako lavína, postupne a bolestivo. Ešte nedávno nám hrozil rozvod a teraz znova zdravotný stav.
„Pán Jackson, panikou nič neurýchlite, ani manželke nepomôžete. A pozrite sa."
Hýbe rukou. Pohla aj hlavou, začína otvárať oči. Ach, vďaka ti Bože, opäť si nám pomohol.
„Ema. Ema vnímaš ma ?"
„Čo sa deje ? Kde to som ?"
Chytá sa za hlavu, snaží sa posadiť, ale je na to slabá.
„Ste v nemocnici."
Odpovedal a prehliadal ju. Skontroloval Eme zrak, hmat a tak podobne. Či je všetko v poriadku.
„To ešte stále ?"
„Nič si nepamätáš ?"
Pozrel som na doktora, on pozeral na mňa a nám obom sa to nepozdávalo. Ale doktor prišiel s vysvetlením i tentoraz.
„Môže to byť spôsobené tým nárazom hlavy o zem."
„Akým nárazom ?"
„Ema, to nič. Omdlela si na toaletách, spadla si a udrela hlavu o dlážku."
Vôbec netušila o čom tu hovoríme, akoby to nezažila. Ten úder musel byť silnejší, ako doktor predpokladal.
„Doktor Smiley, to nie je dobré, prečo si nič nepamätá ?"
„Neviem prečo je to tak, dajme tomu čas. Len teraz sa prebrala."
„Ale bude v poriadku, nie ?"
„Samozrejme, ako vidíte je nažive."
Chuderka moja, nehybne tam sedí, drží sa za hlavu, snaží sa spomenúť si.
„Môžeme už odísť ?"
Opýta sa doktora a stavia na rovné nohy, pričom sa mierne zakolíše.
„Isteže, keby nastali komplikácie z nejakého dôvodu, tu je moja vizitka."
Natiahnem sa po vizitku a opätovne sa s doktorom rozlúčime. Opatrne opúšťame nemocnicu a nastupujeme do pristavenej limuzíny, kde nás Paul netrpezlivo očakával.
„Pekne vítam, madam."
„Aj ja ťa rada vidím Paul, máš dlhšie vlasy."
Roztomilé, Paula pobavil Emin postreh a zároveň ju rád vidí. Stále sa pýtal na jej stav a nechával ju pozdravovať.
„Máte pravdu, sú dlhšie. Všetci sa na vás už tešia."
Ema sa letmo usmiala a dodala.
„Je to obojstranná radosť, Paul."
„Ideme Paul, do Encina."
Začudovane do mňa drgne, na čo zareagujem otočením sa k nej.
„Michael, prečo ideme k vašim domov ?"
S úsmevom jej odpoviem.
„Je tam pre teba prichystané prekvapenie."
„Prekvapenie ?"
„Presne tak, čaká tam na teba."
Videl som na Eme, ako sa teší z môjho prekvapenia. V Encine ju čakajú všetci, rodina, najbližši priatelia a prekvapenie v zvieracej podobe. Nemôžem sa dočkať chvíle, keď to všetko uvidí a ako bude reagovať.
Hneď ako sme vyšli z uličky niečo tu nesedelo. Ako sa hovorí, bolo až priveľmi "ticho". Nikde nikto. Moje obavy sa čoskoro naplnili. Po pár metroch cesty nás "potešili" svojou prítomnosťou paparazzovia. Neviem z akého pekla nás zase vysnorili, ale je toho už priveľa. Dosť dlho som im trpel zásah do mojej súkromnej zóny, to prenasledovanie, stres, obavy o holý život ! Keby som sedel s Paulom len ja, budiš, nejako by sme sa im vykrútili, ale Emu oni ohrozovať nebudú ! To by bola tá najposlednejšia kvapka v oceáne mojej trpezlivosti a ústupčivosti.
„Paul, môžeš sa ich zbaviť ?"
„Pokúsim sa o to, pane."
Dupol na plyn. Moje obavy sa zväčšovali, a to nie pre nejakú pokutu, ale pre následky toho čo sa robí. Sú nám stále v pätách. Vytrvalo sa nás držia svojimi dodávkami. Akoby toho nebolo málo, zachytili nás ďalší paraziti. Neviem či patrili k ním, ale boli vybavení ešte lepšie. Mali skútre.
„Do šľaka, vari nás chcú zase poslať do nemocnice ?"
Nervózne si Paul mrmlal na čo som nemohol nereagovať.
„To by bola jedna z tých lepších variánt."
Všetci sme pochopili aká je situácia vážna. Tu prestala všetká sranda, Paul upaľuje 180-kou a my sa môžeme modliť, aby nás niekde nevyvrátilo !
„Paul, spomaľ ! Kvôli ním prídeme o životy ! Spomaľ !"
Musel som zasiahnúť, každý normálny človek sediaci na zadných sedačkách tohto auta by nevidel nič iné ako ja. Haváriu. To si nemôžem dovoliť, nikto z nás. Čo ma brutálne udivovalo bola aktivita policajtov. Po akom čase trápenia sa zapojili do tejto zbesilej naháňačky. Už hodnú chvíľu počúvame ich húkačky čo nás dosť potešilo. Mohli sme zdraví a celí dôjsť do Encina, kde sa o nás určite obávajú moja mama s Amy a ostatnými.
„Vďaka bohu."
Uvoľnene povzdychne muž, ktorý čelil tým neľudským tvorom, ktorí ma dusia vždy väčšmi.
„Bol si naozaj tvrdý Paul. Zvládol si to !"
Musím ho pochváliť, pretože mnohí by v takejto kritickej situácii zlyhali a dopadlo by to veľmi zle a tragicky.
„Ďakujem, pane. Ešte chvíľu a zasiahol by som ručne, bez ohľadu na všetko a všetkých."
Chudák, ešte teraz vidno mokré stopy po jeho rukách na volante, ktorý stále pevne zviera. Musel byť vyľakaný a v obrovskom strese. Je mi ľúto, že takto ohrozujem ľudí, ktorých mám rád, ktorých milujem, a ktorí majú v mojom srdci najdôležitejšie miesto. Kiež by sa to dalo zmeniť, kiež by mohol byť človek slávny bez týchto vecí.
Ema mi po celý čas ležala na nohách, oči držala zatvorené a tíško dúfala v rýchly koniec. Úbožiatko moje, akoby toho nemala dosť i bez tejto naháňačky.
***
„Ema, drahá, sme tu. V Encine."
Nežne k nej hovorím, ale nedostávam žiadnu odpoveď. Nahnem sa teda k jej tvári a vidím ten vyľakaný pohľad. Uprene hľadela na jediný bod, ani nežmurkla.
„Ema, počuješ ma ?"
Pohla nohami a nakoniec sa posadila, upravila si vlasy a nadýchla sa. Nechápavo ju sledujem a očakávam aspoň bú, vyslovené od nej.
„Ale áno..."
Ledabolo odpovedá a zahľadí sa na fontánku v areáli.
„Tak prečo mi neodpovedáš, keď sa pýtam ?"
Zatlačím na malé tlačítko a okienko medzi šoférom a cestujúcimi vyplní tmavé zvukotesné sklo.
„Ale ja ti odpovedám."
Prisuniem sa o čosi bližšie a uchytím Emu za plecia, otočím si ju k sebe a zisťujem o čo ide.
„Ema, pozri sa na mňa."
Uprela na mňa svoj ustarostený zrak a pri tom ani nemukla.
„Mala si strach ? Respektíve stále sa bojíš ? Cítim ako sa chveješ."
Opatrne sa vypytujem, ale pri pohľade na ňu boli otázky maximálne zbytočné. Ale istota je guľomet.
„Michael..., toto bola najhoršia chvíľa, ktorú som prežila v spoločnosti hentých sviniarov. Dokedy ? Ešte dokedy budeme toto trpieť a prežívať ?"
Povzdychnem si zavriem oči. Ema mi to veľmi neuľahčuje, sám sa dosť pre to trápim. Čo jej mám odpovedať ? Mám zviazané ruky.
„Kým bude Kráľ popu žiť."
Jednoduchšie sa to povedať nedá. Je v tom toľko pravdy, ako v tom, že Ema je všetko moje bohatstvo, ktoré mám.
„Aha..."
Stroho vyslovila.
„Ema, chcem ťa o niečo požiadať. Nedávaj najavo čo sa nám prihodilo. Nechcem to pred všetkými zbytočne rozmazávať. Moja mama to zistí ako prvá len čo na nás pozrie, ale je to moja mama. No kvôli ostatným. Urobís to pre mňa ?"
„Vynasnažím sa."
„Ďakujem."
Ako-tak spokojne si vydýchnem a vyskočím z limuzíny, aby som otvoril dvere Eme, a aby Paul mohol odparkovať auto.
„Môžeme ?"
Prikývla s pokusom o úsmev, chytám ju za ruku a tak môžeme spoločne vykročíť k obrovským dverám. Nestihneme sa poriadne poobzerať a dvere otvorí tlupa čiernych mužíkov s bielymi zubami a hlasnými výkrikmi.
„PREKVAPENIÉÉÉ !!!"
Zvrieskli všetci naraz a človek nevedel na koho má skôr upútať svoju pozornosť a len jeden pár očí. Boli skutočne podarení a ako vždy mi vyčarili úsmev na perách. Zavalili nás samými objatiami, láskavými slovami, darmi. Bolo neuveriteľné vidieť ich robiť niečo iné než lotroviny a zlomyseľnosti pre svoje pobavenie. Ale vyšlo im to na jednotku, vážne. Nevychádzam z údivu. Aj Ema sa usmieva, ale len ona sama vie najlepšie čo sa v nej odohráva.
„Bože, bratia moji..., nádherné prekvapenie ste si pre nás prichystali. Ďakujeme."
„Hej Mike, už sme sa vás nemohli dočkať."
„Teraz sme už tu Randy, poďte na moju hruď."
Otvorím im svoju náruč a bratia sa ku mne nahrnú, akoby v cukrárni dávali zadarmo sladkosti. Samozrejme, že takýto nával som nemohol ustáť, zrútili sme sa ako domino kocky, ibaže všetci na mňa. To bola rana, auč. Všetci ostatní, ktorí boli svedkom nášho pádu sa príjemne bavili a pomáhali nám vstať. Bratia povyskakovali na rovné nohy ako nič, ale čo ja ? Bola zo mňa menšia placka, ktorú trebalo ratovať, ale s ich pomocou to šlo rýchlejšie.
„Ste ako malí chlapci."
Tento hlas dobre poznám, celý život mi radil samé správne veci. Moja drahá mama.
„Mami, tak rád ťa zase vidím."
„Poď ku mne..., aká bola cesta z nemocnice ?"
Pošepkala mi do ucha, ale postačil jediný môj pohľad a mama pochopila, že nám šlo o krk.
„Neskôr, dobre ?"
„Isteže mami."
Očami som preskúmal všetkých ľudí a hľadal medzi nimi Emu. Zbadal som ju pri rodičoch. Vítala sa s nimi. Nechcel som rušiť v takejto chvíli a tak sa radšej idem povenovať bratom a sestrám, ktorí majú na mňa milion otázok ohľadm Emy.
EMA
„Och, zlatíčko naše, som taká šťastná, že ťa konečne pustili z tej nemocnice domov. Tam ti bude lepšie ako v tom nemocničnom prostredí."
„Áno mami, aj ja som spokojnejšia, že som doma. Nemocnica na mňa pôsobila dosť depresívne, chcelo to zmenu prostredia."
Ocko s mamou sa na seba zahľadeli tým pohľadom, z ktorého sa dalo vyčítať, že mi chcú niečo povedať, ale nevedia kto by to mal urobiť.
„No čo sa zase deje ?"
Bez ďalších dohadovačiek začala hovoriť mama.
„Vieš Ema, teraz nie je možno vhodná doba, ale musíme sa porozprávať. Vieš, o tom všetkom čo sa v poslednej dobe udialo."
Chápem mojich rodičov, že chcú o všetkom vedieť, ale teraz skutočne nie je vhodná doba. A dnes už vôbec nie.
„Hlavne o tom, čo si chcela urobiť Michaelovi."
Tak ale toto by už stačilo. Akoby bolo málo, že ja sama si uvedomujem svoj omyl, ešte aj mama začne kvôli tomu do mňa...Zaujímalo by ma odkedy Michael chodí vešať na nos naše súkromné problémy mojej mame. Presuniem sa s rodičmi do kuchyne, pretože toto nebudeme rozberať pred všetkými, i keď mám tušenie, že všetci o tom vedia.
„Mami, prečo sa pletieš do mojich súkromných vecí ? Kto ti o tom povedal, Michael ? Určite to bol on, kto iný. No ešte stále sme spolu ako vidíš."
Mama zarazene stála a počúvala moje výčitky, ale ocko ticho dlho nebol.
„Ema ! Kroť sa. Tvoja mama ti chce len dobre, rovnako ako aj ja. A áno, všetko vieme od Michaela. Nie je na tom nič zlé, že sa nám zdôveril, je nám ako syn."
„Ak mi chcete dobre, tak sa do toho nemiešajte, keď budem od vás potrebovať radu, pôjdem za vami. Som už dospelá."
„Možno si dospelá, ale rozhodne sa tak nechováš."
To bola od otca tvrdá rana, mama nepovedala ani slovo, zrejme súhlasila s ním. No to mi ešte chýbalo, aby sa mi rodičia otočili chrbtom či postavili proti mne.
„Hádam si zo mňa uťahujete ?"
Bolo počuť kroky, ide sem niekto. A ten niekto je náhodou Michael, ide ako na zavolanie.
„Ach Michael, dobre že ideš."
Povedala mala a vyhŕklo jej niekoľko slz.
„Takže neruším, čo sa tu deje ? Ema ?"
Michael priskočil k mojim rodičom a tíšil moju mamu. Ale počkať, som tu aj ja ! Po chvíľke príde Mike aj ku mne, pritúli si ma k sebe a neprestajne hladí.
„Povieš mi čo sa deje ?"
„Rodičia mi vyčítajú, že sa nechovám ako dospelá, chcú so mnou hovoriť o nás a o tom všetkom.
Na momentík sa odmlčal a potom prehovoril.
„V jednom im dávam za pravdu."
Toto ma zarazilo asi najviac, nemal by držať pri mne ? Ja už ničomu nerozumiem.
„Čo že ?!"
„Vysvetlím..., od jednej veci sa odráža všetko ostatné, tvoje rozhodnutia, tvoje postoje a tak."
Nedočkavo čakám čo vysloví, ale teraz je jedno čo budem počuť. Dnešok je taký dokopaný deň, že už len spánok mi pomôže na všetko zabudnúť a získať nový rozhľad.
„Je to tvojim občasným nedospelým chovaním. Bez urážky, samozrejme. Každý z nás je občas nedospelý, je to neoddeliteľnou súčasťou našich osobností."
No, ja som vedela, že pridrží pri mojich rodičoch. Dnes to nemôže byť viac príjemnejšie ako to je už teraz.
„Vidíš Ema, tvoj manžel si myslí to isté čo my. Mohla by si mať motiváciu a zmeniť to, inak doplatíš na svoje maniere len ty. A bude to tvrdý pád."
Všetko vo mne už maximálne kypelo, cítila som sa ako malé dievča, ktoré rodičia karhajú pre zlú známku. Ešte sekunda a vybuchnem tak, že budem musieť odísť. Aj Michael si všimol, že je to so mnou zlé, radšej to ukončil ako on najlepšie vedel. Ostali sme tam len on a ja.
„Ak by mi chcel dnes niekto niečo vytknúť či "potešiť" ma ako moji rodičia, pošli ich sem."
„Ema prosím ťa, neprežívaj všetko tak osobne. Sú to tvoji rodičia, oni vedia prečo ti to vravia, ver mi."
Buchnem po stole a nervózne odfúknem.
„A to museli rozoberať práve dnes ? Po tom všetkom musíme rozoberať samé negatívne a nepríjemné veci ?"
Pristúpil bližšie a snažil sa ma upokojiť.
„Prosím pokoj. A nekrič, nechcem, aby celý dom vedel o našich problémoch."
„A oni o tom ešte nevedia ?"
„Ako to myslíš ? Predstavuješ si ma ako klebetnú babu, ktorá nič iné nerobí len chodí a roznáša klebety alebo ako ?"
Ironicky sa zasmejem a pokračujem v debate.
„To mi povedz ty, mojim rodičom si sa už posťažoval."
Už som bola poriadne hnusná bez ohľadu s kým sa bavím. Rodičia ma tak vytočili, že bude ťažké zase sa dostať do normálu plus dnešná naháňačka.
„Pre tvoju informáciu a pokoj na duši, vedia o tom len tvoji rodičia, moja mama a Janet. Teraz ak nebudeš proti, idem sa povenovať našim priateľom, a našim rodinám. Ty sa tu môžeš hádať napríklad aj s príbormi, je to na tebe."
A vážne odišiel preč. Mňa tam nechal samú, nahnevanú a vytočenú. Ani sa nepokúsil nejako ma upokojiť. By to všetci čerti vzali !!! Shit !
Ubehlo už 15 minút čo sedím v kuchyni sama. Ako povedal Michael môžem sa hádať aj s príborom ak chcem, zrejme to urobím, lebo nikto za mnou neprichádza. Dopijem kúsok citronovej limonády a umyjem pohár. Otočím sa a takmer som umrela od zľaknutia. Netuším ako sa sem dostala, ale bola tichá ako myška.
„Drahá, prečo nie si s ostatnými v obývačke ?"
Láskavo sa ku mne prihovorila čo ma začínalo upokojovať.
„Viete, nechcem im kaziť náladu i zábavu."
Bez rozmyslu vyhŕknem, ale neuvedomujem si, že toto všetko je pripravené pre mňa a kvôli mne. Katherine sa rozosmiala a rukou mi pohladila tvár.
„Ema, nebyť teba, žiadna oslava sa nekoná. Navyše Michael je bez teba stratený, je tam na neho veľa ľudí. Potrebuje pomoc."
Humorne dopovedala a vzala so sebou tú citronovú limonádu v nádobe. Netuším prečo, ale pri pomyslení na Michaela ako tam behá od človeka k človeku sa usmejem. Akosi ma to poháňa ísť tam za ním.
Len čo som sa zjavila v obývačke Marlon a Randy strkali do Michaela, aby sa pozrel, kto medzi nich zavítal. On zdvihol hlavu, pozrel smerom ku mne a ten jeho úsmev. Tá radosť v očiach, nič viac nebolo treba. Ihneď si po mňa prišiel s tým najväčším úsmevom, aky som u neho videla. Objal ma.
„Ani nevieš ako sa teším, že si prišla medzi nás."
Pritísol si ma k sebe ešte viac a hlavu zaboril medzi krk a vlasy, privoňal mojej vôni.
„To vieš, už ma tie príbory začali nudiť."
Zbystril pozornosť, opätovne na mňa pozrel a v tom nastal menší smiech. V zápätí si spolu prepletieme prsty a prisadneme k hosťom. Bolo to s nimi veľmi milé posedenie, každý sa zaujímal o moje zdravie, o môj a Michaelov vzťah, o jeho prácu a tak podobne to plynulo.
Samozrejme Michaelovi bratia vyčíňali z davu, pretože sústavne do nás rýpali, uťahovali si, zabávali sa na náš účet, ale my sme im to zdatne vracali a dvojnásobne sa zabávali. Aj moji rodičia vyzerali šťastnejšie a spokojnejšie. Často sa zapájali do našich debát čo nás veľmi tešilo, mňa teda určite. Nerada by som bola rozhádaná s ľuďmi, ktorých milujem. Aj Mikeovi rodičia sa s nami zhovárali no najlepšie bolo keď sa naši rodičia rozprávali medzi sebou navzájom. Keď sa ma Joseph opýtal na vec ohľadom nenarodeného dieťatka nechcela som s ním o tom hovoriť. On bol jediná osoba s kým som nemala chuť o tom debatiť. No len z nutnosti som mu vravela hlavné body, ale nijaké detaily. No pravda.
V celku dnešné posedenie prebiehalo super, lepšie sme si to ani my nepredstavovali. Najviac bodovala torta od Katherine a Janet, ale i ostatní sem priniesli sladkosti tohto typu. Dobre mi to padlo, bola som medzi svojimi ľuďmi, ako zvyknem hovoriť. Ale všetko sa pomalinky končí a ani toto nebolo výnimkou, do desiatej večer sa všetci známi postupne pobrali domov. Ostali tu moji rodičia, Janet a Michaelovi rodičia. Aj tí hyperaktívni "zlodúchovia" sa poslušne pobrali kade ľahšie. No bola s nimi dnes mega prča. To im musím uznať.
„Myslím, že je na čase, aby sme šli pekne domov."
Oznámila nám moja vysmiatá mama a otec ju poslušne nasledoval.
„Ďakujeme za spoločnosť, vážime si to."
Pripojil Michael, jeho slová vždy padajú na úrodnú pôdu.
„Ahojte, som rada, že sme mohli spolu stráviť pekné chvíľky."
Mamu potešili moje slová, aj ocko sa tváril spokojne.
„Aj nás to potešilo. Držte sa, decká."
Všetci sme sa rozlúčili a za mojimi rodičmi sa zavreli dvere.
„Aj my by sme mali ísť, nie ?"
Všetci sa na mňa udivene a s úsmevom zahľadeli. Čo som také povedala ?
„A kam by si chcela ísť ?"
Spýtal sa Michael s úškľabom na tvári, akoby nevedel kam som myslela, že chcem ísť.
„Predsa do Neverlandu alebo tam už nebývam ?"
Znova som všetkých pobavila, ale ja ostávam jeleňom i naďalej.
„Drahá moja, dnes prespíte u nás a zajtra pôjdete do Neverlandu, kde i naďalej bývaš."
Objasnila mi Katherine zatiaľ čo Michael a Janet takmer nedýchali od popuku. Och aké vtipné.
„Aký je na vás nádherný pohľad, vy sa nezapriete, že máte rovnaké gény, že ?"
„To máš pravdu švagrinka."
Vykríkne vysmiata Janet a nepodarene vstáva z pohovky, na ktorej bola doteraz poskladaná ako rubíková kocka spolu s Michaelom.
„Všetko máte pripravené Michael."
„Ďakujeme mami."
Janet a Katherine sa pobrali do svojich izieb, šli sme aj my dvaja. Ibaže nie normálnym spôsobom. Hore schodami sme si dali preteky, pomedzi to som asi desať krát spadla na kolená, Michaela som vyťahala za vlasy i tričko, ale smiech som mu nevedela zastaviť. Neuveriteľné. Po príchode do jeho ctenej izby sa šupol do kúpeľne. Mňa to zase ťahalo k jeho stolu. Boli tam voľajaké rozložené papiere, na niektorých boli piesne či obrázky, ale druhá časť tých papierov vyzerala ako listy. Mrkla som sa na dvere od kúpeľne, či náhodou nejde Michael, ale vzduch bol čistý. Schmatnem jeden z listov a začnem ho hĺtať očami. Asi po dvadsiatej vete vybuchnem od smiechu. Tie ženské sú fanatičky a píšu nezmysly.
„Prečo sa tak hlasno smeješ ? Čo si objavila, hm ?"
Zisťoval z kúpeľne.
„Ale to ja len tak. Nič zaujímavé."
Otočím sa k oknu a ústa si zakryjem rukou, lebo ma zase chytil záchvat z toho čo som prečítala v tom liste. Ten lišiak sa ku mne prikradol zo zadu potichu ako jeho mama, ale toto prikradnutie bolo oveľa lepšie a romantickejšie. Hlavu si zo zadu položil na moje pravé rameno, rukami si ma uchytil okolo trojuholníka a nežne mi fúkal do úška. Bol iba v župane, voňavom a mäkkúčkom župane.
„Hrozne si mi chýbala."
Pošepkal mi a odhrnul vlasy z krku. Ja som celá stuhla, to sa mi stane vždy ak ma chytí do svojich mužných rúk. Už som len zacítila jeho horúce vlhké pery na mojom stuhnutom krku. Ani si neuvedomím a vydám zo seba slabý vzdych. Vyzeralo to na sladký záver tohto všelijakého dňa, ibaže..., prišla "tlaková vlna" v podobe Janet. Započuli sme iba buchot a rýchly vpád do našej izby. To čo mala Janet v rukách jej vypadlo plus vykríkla, my sme sa zľakli a tiež sme vykríkli, akurát že sme dopadli vtipnejšie. Michael sa odo mňa odsunul, ja som mu rukou zavadila o šnúrky na župane a rozviazala ich pri mojom pade na zem. Michael ledva uchytil župan v právy čas, inak by sme tam mali pánsky striptíz. No ten smiech a krik čo sme spustili o chvíľu na to bol neúnosný.
„Decká ste v poriadku ?"
Informatívne sa nás Janet spýtala.
„Jasné."
Jednohlasne odpovedáme a snažíme sa zabudnúť na tú spušť.
„Prepáčte mi za ten rýchly prepad, ale nenapadlo mi, že..."
Michael sa jej snažil vysvetliť, že nič sme nerobili, že pri ničom extra nás nevyrušila. Bolo to komickejšie než ten rozviazaný župan.
„Fajn. Pozrite čo som sem dovliekla, hááá."
Spoločenské hry so šľahačkou a tromi kýblami zmrzliny, ďakujeme Janet. Ideme na to.
REAKCIA
(adulienka303, 5. 1. 2014 19:58)