Zvyšok vyučovania prebehol bez problémov. S Becky sme sa o mojej genialite už radšej nerozprávali. Teraz som spolu s rodičmi na ceste do Bostonu. Čakajú ma tie slávne prijímacie skúšky. Franklin mi dal nejaké vysokoškolské matematické testy, ktoré som si teraz v aute počítala. Nachádzala sa tam aj sústava skladajúca sa z piatich lineárnych rovníc s piatimi premennými. Aj tú som si vedela vypočítať v hlave, ale už mi to netrvalo len 15 sekúnd, ale až 30. Za desať minút som mala všetky vypočítané a tak teraz uvažujem o tom, ako sa za jeden jediný deň môj život úplne zmenil. Je to všetko také zvláštne. Niečo sa so mnou naozaj deje a ja už chcem vedieť čo. A práve preto idem na tie skúšky, aby som sa konečne dozvedela kto je "T". Musím sa ho spýtať na veľa vecí ako: odkiaľ o mne vie, kto to vlastne je, prečo sa mi to všetko deje a ešte mnoho ďalších. Dúfam, že budem mať možnosť rozprávať sa s ním. Ale čo keď nie? Čo keď ho dnes možno vôbec nestretnem? To sa naozaj na tú školu budem musieť dostať? Moje myšlienky prerušila veľká tabuľa :"Vitajte v Bostone!". Srdce mi bilo ako o preteky. Mama s ockom sa začali rozprávať o tom, kde treba teraz odbočiť a kam vlastne mama strčila mapu mesta ,ktorú celú cestu hľadali. Nakoniec ju našla vo svojej kabelke, čo spustilo ďalší prúd ich bľabotania, no ja som ich nevnímala. Hľadela som von oknom a snažila som sa spozorovať niekoho...ja vlastne ani neviem koho. Ocko odbočil a ešte chvíľu sme šli, až kým nezastavil pri obrovskej modrej budove s plastovými oknami. Škola ako každá iná, nič zvláštne.
"A sme tu," povedal otec a vystúpil z auta. S mamou sme ho hneď nasledovali. Vonku som si začala prezerať budovu podrobnejšie. Všimla som si vchodové dvere, do ktorých sa hrnulo asi tisíc ľudí, ale to by si všimol každý. Budova vyzerala úplne normálne až kým som neuprela pohľad na strechu. Bolo na nej...ja neviem čo to bolo, ale vyzeralo to ako pohybujúca sa modrá žiara, ktorá ma priťahovala. Čo je to? Pozrela som sa na ostatných ľudí, či to vidia aj oni, no nikto sa tam nepozeral a pritom to tak žiarilo. Ako keby to pre nich bolo neviditeľné...Znovu som sa pozrela na strechu. Modrá žiara postupne slabla a dokázala som v nej rozpoznať nejakú postavu. Zrazu energia úplne zmizla a namiesto nej tam stál nejaký človek. Podobalo sa mi to na chlapca a ten chlapec sa...pozeral na mňa. Nedokázala som z neho odtrhnúť oči.
"Babs poď už! Nestihneme to!" začula som mamin hlas a odvrátila som zrak od strechy.
"Hej už idem," ubezpečila som ju a usmiala sa. Zamierili sme smerom ku škole a ja som sa znovu pozrela na strechu, no nikto tam nebol. Fajn, žeby začínam mať ešte aj vidiny? Asi som sa naozaj zbláznila...
Obkolesená rodičmi som vošla do školy. Ocitli sme sa vo, pravdepodobne, vstupnej hale, kde sa nachádzali víťazné poháre, diplomy a ocenenia za rôzne olympiády. Najviac ma zaujala olympiáda z biológie, kde pitvali žaby. Žeby súťažili o to, kto najrýchlejšie vypitve žabu? Ďalej tam boli ocenenia za matematickú, chemickú, informatickú a fyzickú olympiádu.
"Dobrý deň! Som Meredith Hallivelová. Vaše meno prosím?" oslovila ma mladá žena so zápisníkom.
"Ehm, dobrý. Beatrice Fieldsová, Babs," predstavila som sa. Tak nerada hovorím svoje meno.
"Vy ste tá slečna, o ktorej hovoril pán Prvý? Som rada, že ste prišla. Prosím vás vyplňte túto prihlášku," podala mi nejaký papier a pero. Sadla som si a začala som vyplňovať. Meno, adresa a ešte kopec iných blbostí.
"Máte naozaj zaujímavú genialitu. Len málo ľudí na našej škole to dokáže," rozprávala mi.
"Naozaj? Kto ešte? "rýchlo som sa spýtala celá napätá.
"Myslím, že dvaja chlapci alebo chlapec a dievča. Naozaj teraz neviem presne," ospravedlňujúco sa na mňa usmiala. Opätovala som jej úsmev a vyplňovala ďalej. Zatiaľ sa Meredith obrátila ku mojim rodičom a o niečom sa s nimi rozprávala.
"Beatrice už to máš?" spýtala sa ma po chvíli. Fakt nemám rada svoje meno...
"Áno," podala som jej vyplnenú prihlášku.
"Ďakujem. Teraz ťa zavediem do príslušnej triedy. Na prihláške si označila, že píšeš len z matematiky, však?"
"Áno," prikývla som.
"Tak poď," vykročila a ja som ju nasledovala. Mama s ockom sa na mňa ešte povzbudzujúco usmiali. Prešli sme dlhou chodbou a zastali pri bielych dverách "Prijímacie skúšky z matematiky“.
"Tu sa konajú tie skúšky. Tak teda držím palce Beatrice," oznámila mi Meredith.
"Ďakujem," poďakovala som sa a otvorila som dvere.
V miestnosti už všetci sedeli a spýtavo na mňa hľadeli. Stála som vo dverách a nebola som schopná slova. To je trapas...
"Želáte si?" spýtala sa ma pani za katedrou.
"Áno...ehm....dobrý deň. Zaviedla ma sem pani Hallivellová, mám písať testy z matematiky," pozrela som sa do zeme.
"V poriadku, vaše meno?"
"Beatrice Fieldsová," začervenala som sa, keď som začula niekoho smiech.
"Takže slečna Fieldsová, sadnite si na nejaké voľné miesto," usmiala sa.
"Ehm, ďakujem," zamierila som k laviciam. Všade bolo plno až na tretiu lavicu od zadu, kde sedel chlapec v károvanej košeli, vestičke a s motýlikom okolo krku.
"Môžem si k tebe prisadnúť?" spýtala som sa. Najprv na mňa vyvalil oči, no potom prikývol. Tak fajn...
"Rada by som vás tu privítala. Som Francis Storová a som naozaj rada, že sa nám tu tento rok zišlo toľko geniálnych mladých ľudí. Budete písať testy z matematiky. Ide tu hlavne o čas a správne odpovede. Teraz vám rozdám testy, ale ešte ich neotáčajte," usmiala sa na nás a začala rozdávať papiere.
"Môžete ich otočiť," oznámila, keď dorozdávala. Chlapec vedľa mňa bleskurýchlo otočil papier a začal počítať prvú rovnicu. Tak som ho teda otočila aj ja. Pozrela som sa na prvú a napísala výsledok...Bolo ich tam asi 20 a ďalšie boli slovné úlohy na všetko možné. Jeden príklad si vyžadoval aj vzorec na výpočet obsahu, objemu a obvodu valca. Zase žiadny problém. Ešte pred týždňom som si tie vzorce vôbec nepamätala a teraz sa mi len tak objavovali pred očami. Za dvadsať minút som mala všetkých 40 príkladov hotových. Pozrela som sa na môjho spolusediaceho. Bol na osemnástom príklade. Vstala som a pobrala som sa ku katedre. Všetci na mňa vyjavene pozerali, keď som okolo nich prešla.
"Už to máš?" spýtala sa ma pani Storová. Prikývla som. Vzala mi test z ruky a zapísala si čas- 21 minút a 32 sekúnd. Netušila som kam mám teraz ísť a tak som zostala stáť pri nej.
"Želáš si ešte niečo?“ usmiala sa na mňa.
„Ehm..nie...ja len neviem kam mám teraz ísť,“ znovu som začula niekoho ako sa smeje. To nemá nič iné na práci?
„Môžeš si sadnúť na svoje miesto alebo do vstupnej haly.“
„Tak asi pôjdem von, ďakujem,“ pohľadom upretým do zeme som vypochodovala z miestnosti. Zamierila som naspäť za mamou a ockom, ale na polceste som sa zastavila. Chcela som sa tu ešte poobzerať...netušila som prečo. Zamierila som ku schodom, ktoré viedli na poschodie. Niečo ma tam ťahalo, ale nevedela som, čo to bolo. Vyšla som hore po schodoch. Vyzeralo to rovnako ako na prízemí, tiež chodba s bielymi dverami. Začula som niekoho kroky. Otočila som sa a predo mnou sa objavila chlapčenská postava.
„Ahoj,“ pozdravil ma.