Just another story...
Ok. O môj bože. Everything is fucked up. Neviem čo mám robiť. Iba sedím na zemi a rozmýšľam. Why is everything fucked up? Did I fucked it up? Som hlúpa? Alebo nie? O čom to vlastne hovorím? Och. Prečo je všetko na hovno? Možno preto, že som použila slovo “fucked up“ už asi štvrtý krát za sebou iba v pár vetách. Snažím sa hovoriť v celých vetách. A hovorím po anglicky. Moja učiteľka angličtiny by na mňa bola hrdá. Možno by sa jej nepáčilo slovo “fucked up“. Môžem to zmeniť. Všetko je zlé? Priveľmi romanticky to znie. Nepáči sa mi to. Nie som len drzé malé decko. Len by som rada niečo vedela.
Nepoužívam tri bodky. Vyzerá to inteligentnejšie keď píšem celé vety. Moment, nie sú to len celé vety. Och nie je celá. Nie je tam sloveso. Hovorili sme o tom v škole. Každá celá veta musí obsahovať sloveso a podstatné meno. Niekedy iba sloveso. Už si nepamätám kedy. Bolo to tak dávno. Naozaj dávno. Časy kedy som chodila do školy sú preč a nič ich nevráti späť. Alebo, mala by som to skúsiť? Vzali by ma späť? Veľmi silno pochybujem. A nie som si istá, či sa tam ešte vôbec chcem vrátiť. Je to komplikované. Ja som komplikovaná. Predtým som nebola. Ale jeden muž zmenil môj život. Jeho príchodom sa zmenilo všetko. Nie, nebolo prekrásny chalan, ktorý v bežných príbehoch zmení život mladému dievčaťu. Bol to starý muž. Naozaj veľmi starý.
Predtým som nebola takáto hlboko zmýšľajúca. Bola som celkom normálna. Celkom. Robila som bláznivé veci zo svojimi priateľmi...bolo to tak dávno. Musím to zopakovať ešte raz. Je veľmi dôležité, že používam minulý čas. Možno sa pýtate: O čom to hovorí preboha? Tiež by som to chcela vedieť. Neviem presne kto som teraz. A už si ani nie som istá kto som bola predtým. Len dúfam, že sa zobudím z tejto nočnej mory. Pretože toto nemôže byť pravda. Nemôže.
Nemám rada klamárov. Ale on nevyzeral ako klamár. Vyzeral ako...viem si vybaviť iba nejaké časti. Mal dobrosrdečné oči. Ale vlastne na tom ani nezáleží, ako vyzeral. Nemá to nič spoločné s vecami, ktoré mi povedal. Všetky tie veci mám odvtedy v hlave. Všetko čo sa stalo. Štyri týždne. Mohla som o tom začať premýšľať už skôr. Prvé dva týždne som nebola schopná ničoho. Absolútne nie rozmýšľania. Potom prišlo ďalšie vysvetlenie. Celá pravda. Nemám rada číslo tri a tak som počkala až do týždňa číslo štyri aby som dospela k nejakému rozhodnutiu. Nahlas. Som tu sama, takže kľudne môžem kričať a nikto ma nebude počuť.
Je tu aspoň malá šanca, že to všetko nie je pravda? Ak by som sa mohla spýtať hocikoho na jeho názor každý by povedal: Si normálna? Žartuješ? Možno veľmi blízky priateľ by povedal : To nemôže byť pravda! Pred štyrmi týždňami by tu bola iná otázka. Je tu nejaká šanca, že to JE pravda? Neverila som tomu. Myslela som si, že to všetko sú len výmysly. Detské príbehy. Fantázia. Nemám rada ľudí, ktorí sú úplne zamilovaní do toho sveta. Sveta, ktorý neexistuje. Myslela so si...
Moja “izba“ vyzerá veľmi zle. Ale nemám žiadnu energiu na to, aby som s tým niečo spravila. Lepšie povedané: Mám veľmi veľa energie ale veľmi zlú náladu. Katastrofickú. Na bode mrazu. Ale rozhodla som sa, že prestanem plakať pred dvoma týždňami. Nie je žiadny dôvod aby som plakala naďalej. Nič mi to neprinesie. Iba malé opuchnuté červené oči.
Tak, čo teraz? Každý sa ma určite bojí. Moji rodičia, moja malá sestra- aj keď ona nevie čo sa stalo-, môj priateľ. Tom. Volá sa Tom. Teraz je na psychiatrii. Nemohol uniesť tú správu. A koho to je vina? Moja! Mala som to nejako vydržať. Ak by sa dal čas nejako vrátiť späť...
Starec. Chcel ma zachrániť, ale bolo neskoro. Nehnevám sa naňho. Nebola to jeho vina.Bol taký zničený keď zistil, že mi nestihol pomôcť. Ja som vtedy ešte nevedela čo sa deje. Jedno ale musím uznať. Som na tom lepšie ako on. Celý život byť uväznený v tele starého muža. Už navždy. Niet úniku.
Ja viem, že zatiaľ len fňukám. Aspoň, že fňukám len sama pre seba. Odišla som od ostatných. Nikto nevie kde teraz som. Ale každý vie, čo sa stalo. Teda MYSLIA si, že vedia čo sa stalo. A čo som spravila. Neviem, čo z toho ich viac zarazilo. Jedno nepravdepodobnejšie ako druhé. Omyl. Pred štyrmi týždňami bolo všetko nepravdepodobné.. Teraz je to realita. Hrozná realita. Realita, ktorá sa už nezmení, ani keby vyjdem z tejto zatuchnutej izby a žijem (takmer) normálny život. Všetko už bude iné.
Odišla som od nich, lebo som sa už nemohla pozerať na to utrpenie, ktoré som im spôsobila. Čisto zbabelý dôvod? Ale z druhej strany pochopiteľný. Možno som teraz nebezpečná...ale neviem si predstaviť, že by som niekomu fyzicky ublížila. Mojej malej sestre...Striasla som sa.
V jednom kuse si všetko prehrávam znova a znova:
Predstavte si ten najúžasnejší život mladého dievčaťa, ktorý viete. To bol môj prípad. Super rodina, blázniví kamaráti, milujúci priateľ. Nikdy mi nič nechýbalo, peňazí sme mali dosť. Bola som obľúbená, pekná, so zdravým sebavedomím. Mám 18 rokov. Začínali sa najlepšie roky môjho života. Keby...
Pred štyrmi týždňami som sa so svojím priateľom- Tomom pohádala. Bolo to kvôli absolútnej malichernosti. Nebrala som to veľmi vážne. Zajtra ma bude čakať s ružou v rukách a všetko bude zabudnuté. Sme spolu už tri roky, od mojich pätnástich. On je len o mesiac starší. Ideálny.
Ostala som doma a púšťala si hudbu. Potom som z tašky vybrala knihu, ktorú mi požičala Jessie. Moja najlepšia kamarátka. Bol to Súmrak. Prvá časť slávnej ságy o upíroch. Nemala som rada takéto fantasy romány, no keď o ňom každý hovoril, rozhodla som sa ju prečítať. Jessie milovala všetko nadprirodzené. Duchovia, upíry, voo-doo, mágia...som si istá, že raz z nej bude šamanka alebo niečo také .Prečítala som si pár strán, no nebavilo ma to. Kniha o upíroch. Irónia osudu...
Vonku začalo pršať. Dúfam, že pôjdu opatrne, pomyslela som si. Rodičia boli vyzdvihnúť sestru z kamarátkinej oslavy. Nebola som si istá, kedy sa vrátia, Sue ich bude určite presviedčať, aby mohla ostať ešte dlhšie. Má 6 rokov a už chodí na oslavy tss...filozofovala som, keď som začula, ako niekto ide po schodoch. Beží. Čo sa stalo? Kto to je?
Dvere mojej izby sa otvorili a vstúpil akýsi starý muž. Neuveriteľne som sa zľakla, chcela som kričať, volať políciu. Kto do čerta ste??? skríkla som.
Kľud dievča, mňa sa ešte nemusíš báť. Prišiel som ťa len varovať. Tie slová si zapamätám do konca života. Obrazne.
Ničomu som nerozumela. Nevidela som žiadnu príčinu, pred čím by ma mal akýsi asi sedemdesiatročný dedo varovať. Ako sa vôbec dostal do bytu? Nevyzeral nebezpečne. V očiach mal pochopenie. Už som vôbec ničomu nerozumela.
Čo odo mňa chcete?
Hrozí ti nebezpečenstvo. Nemám čas ti to tu celé vysvetľovať. Musíš ísť so mnou. Rýchlo. Za chvíľu už môže byť neskoro.
Zbláznili ste sa?! Okamžite odíďte! Zavolám políciu!
Skryl si tvár do dlaní a oprel sa o stenu so zelenými tapetami.
Už je neskoro, zašepkal.
Blúznim. Asi keď som počúvala hudbu som zaspala. Toto nemôže byť pravda. S očami plnými hrôzy som sa pozerala na starca.
Na čo je už neskoro?
Starec si odkryl ruky z tváre. V očiach mal slzy.
Prepáč mi to. Mal som prísť skôr. N-nebol som si istý či si to naozaj ty. Odpusť... Už je tu!
Bol bledý ako stena. Som si istá, že ja tiež. Veľmi som sa bála. O čo tu dočerta ide???
Dvere mojej izby sa zase otvorili. Vošiel muž, žena a so sebou vliekli
ďalšieho muža. Zjavne bol v bezvedomí. No moju pozornosť plne zaujala prvá dvojica. Vyzerali divo. Dlhé otrhané kabáty, neupravené vlasy, prázdny pohľad, no na perách im hral úsmev. Akoby žili na ulici, zvláštne indivíduá, ktorých životy nikto nepozná...
Nebola som ďaleko od pravdy.
Starec im ustúpil a s odporom hľadel raz na nich, raz na bezvládne telo.
Ale čo, zase si si myslel, že nás predbehneš? posmešne sa spýtal muž starca. Ty záchranca. Kedy už konečne pochopíš, že musíme dodržiavať určité pravidlá? Ak zistíme meno človeka, ktorý k nám má patriť, okamžite ho musíme premeniť.
Je ešte taká mladá. Nezaslúži si to.
A kto z nás si to zaslúžil?!
Vytáčala som číslo polície. Nech už sú tí ľudia ktokoľvek, musí niekto vedieť, že sú tu. Srdce mi bilo ozlomkrky. Chcú ma zabiť? Zdesene som cúvla do rohu izby.
Kto ste? Zrozumiteľnejšie ani odpovedať nemohli.
Upíry. Vitaj medzi nami.
Ostala som ohromená stáť. Nie, nie, nie. Tieto veci neexistujú. Sú to len knihy. Hlúpe vymyslené príbehy. Musela som zaspať...
Muž ku mne podišiel. Kusne ma do krku? prebleslo mi hlavou. No len sa mi zblízka pozrel do očí a víťazoslávne sa usmial. Áno, už to má za sebou.
Nie, nepozrel sa mi len do očí. Na pravej ruke som pocítila tlak. Vyťahoval mi odtiaľ akýsi železný predmet. Vôbec som necítila, kedy ho tam zabodol. Z rany mi netiekla žiadna krv. Bol to okrúhly amulet s jedným bodcom naspodku. Mal koženú šnúrku. Prevliekol mi ho cez hlavu. Nebola som schopná brániť sa. Nebola som schopná absolútne ničoho.
Už je tvoj.
Na jeho krku sa zablysol taký istý.
Mierne som sa spamätala z prvotného šoku. Začala som hystericky kričať.
Zmiznite! Okamžite odíďte odtiaľto!!!
Dvojica sa stále len usmievala.
Ešte jej to nedošlo, povedala žena mužovi.
Si upír. Od teraz už navždy. Neveríš? Ľahko to zistíš. Čo myslíš, na čo sme doniesli tohto tu? znechutene pozrel na telo za sebou.
A vtedy sa to stalo. Prebudil sa vo mne úplne nový pocit. Silný pud .Bolo mi jasné čo sa stane...
Keď rodičia prišli domov, našli ma plakať nad mŕtvym telom neznámeho muža. Celá som bola od krvi. Plakala som. Nemohla som uveriť tomu, čo som spravila.
Mama od hrôzy omdlela, otec zhrozene hľadel na výjav pred sebou. Ja som len sedela a plakala, vedela som, že nikomu už neublížim. Nepotrebovala som to. To bolo ale to jediné, čo som o sebe vedela. A ešte to, že som monštrum. Zabila som človeka!!!
Otec sa snažil ostať kľudný. Skontroloval či je mama v poriadku, oprel ju o stenu a podišiel ku mne. Zatriasol so mnou.
„Čo sa stalo Elisse? ČO si spravila?!“
Prezeral si moje krvavé ústa a bledé telo bez známok života...
Toto sa stalo pred štyrmi týždňami. Otec so mnou neprehovoril. Nezavolal ani políciu. Rozhodol sa, že ma bude brániť. Nevedel čo sa stalo, nevedel si to vysvetliť, no bol si istý, že jeho dcéra by nič podobné nespravila. Ako by aj mohla?! Mama si v jednom kuse drmolila, že to nie je pravda. Neviem, kto to povedal Tomovi. Možno mama, keď bola v nepríčetnom stave. Vždy ho mala rada...
Úplne sa zrútil. Myslel si, že zo zúfalstva, že sme sa pohádali, som spravila tú hroznú vec. Vinil seba. Ešte v ten večer ho odviedli na psychiatriu. Neviem si predstaviť čo mohol stvárať. Možno tam na druhý deň išla aj mama. Neviem. Napísala som im krátky list a odišla. Oknom. Tušila som, že sa mi nič nestane. Ľahko som dopadla a potom som len bežala. Bežala a bežala.
Dostala som sa až na koniec mesta k starej bytovke určenej na demoláciu. Ostala som v jednom byte. Bez okien, bez dverí, bez svetla, bez ničoho...
Zničila som život celej svojej rodine aj Tomovi. Nikdy už nebudú v poriadku. Možno teraz o tom, čo sa stalo vie celé mesto. Možno ma hľadá polícia. Možno sa otec snažil všetko ututlať a teraz má problémy...
...............................................................................................................................
Pred dvoma týždňami som mala návštevu. Poriadne nečakanú. Celé dni som len sedela v jednom rohu a rozmýšľala. Sem-tam som mala akési obrazy pred očami, no snažila som sa ich striasť. Mama s otcom, ktorí ma hľadajú. Otec prišiel o prácu. Nemocničná izba. Krik. Nevedela som sa v tom vyznať.
Prišla som na to, že vôbec nepotrebujem piť, jesť ani spať. Takže som vlastne celé dni nerobila nič. Tak som len sedela a zrazu som len videla, ako predo mnou niekto stojí. Nechápala som ako sa tam dostal nečujne ale keď som ho spoznala bolo mi to jasné. Starec. Na krku sa mu hompáľal amulet.
Ako ste ma našli?
To nie je správna otázka. Ja som sa mal pýtať. Ako to zvládaš?
Neveriacky som naňho pozrela. Nevedela som mu na to odpovedať. Nie je to zjavné?
Jasné, povedal a skúmavo si ma prezrel. Mal som tomu zabrániť. Prepáč.
Ja...ja len čomu nerozumiem. Kto som teraz? Čo to všetko znamená?
Áno, dlžím ti zopár vysvetlení. Kde začať? Myslím, že už ti je jasné, že si upír. Si silná. Nesmrteľná. Ak chceš, môžeš piť ľudskú krv. Ale nemusíš. Sú to len povery, že upír je závislý od krvi. Taktiež nemusíš spávať v truhle a slnečné svetlo ťa nezničí. Bohužiaľ, však? smutne na mňa pozrel.
Ale prečo?
Ten muž, ktorý ťa premenil, je akési médium. Na jeho amulete sa ukazujú medzi symbolmi mená ľudí, ktorí musia byť premenení. Nikto nevie podľa čoho sa to vyberá. Pred dvoma týždňami sa tam objavilo tvoje meno. Zistil som to od neho a pokúsil sa ťa varovať. Nepodarilo sa...
Príval informácii mi na chvíľu pomohol zabudnúť na všetko ostatné. Som nesmrteľná. Nemusím piť krv aby som prežila. Všetko by bolo dokonalé, keby nedonesú zo sebou toho muža. Nemohla som sa ovládnuť. Na čo to bolo dobré, keď vôbec krv nepotrebujem?! Aj som sa ho na to spýtala.
S týmto bojujem už celé roky. Je to ohavný rituál. Väčšina novorodených upírov nechce veriť, že sa nimi stali. Vieš o čom hovorím. Necítiš žiadnu zmenu. Neskutočná túžba po krvi sa prejaví iba bezprostredne po premenení. Nie je iný spôsob ako novorodeného presvedčiť o pravde. Ja viem, je to hrozné. Na druhej strane, médium nemôže dopustiť, aby človek nevedel o tom, že je upír. Kľudne by mohol robiť všetko ako zvyčajne. Až po rokoch by si uvedomil, že nestarne. A nastal by problém...
Snažila som sa to všetko spracovať. Všetko je dokonale premyslené. Už všetkému rozumiem. Okrem...
A prečo mi vlastne pomáhate? spýtala som sa ho, keď už chcel odísť.
A nie je to samozrejmé?
Pokrútila som hlavou. Vzdychol si a začal rozprávať.
Mám 76 rokov. Premenili ma, keď som už bol zmierený zo starobou. Mal som za sebou krásny život. Nebál som sa smrti. Netuším prečo sa tam objavilo moje meno. Aký má zmysel keď sa starec stane upírom? Stalo sa to pred tridsiatimi rokmi. Odvtedy sa snažím zachrániť nevinné životy nevinným ľuďom. Je proti prírode, aby sme tu ostali navždy.
Ani som sa nenazdala a bol preč.
Dnes je deň, keď o všetkom premýšľam nahlas. Som si už istá viacerými vecami. Svet nie je taký, aký som si myslela že je. Ak existujú upíry, čo ak existuje aj niečo iné nadprirodzené? Niečo čo mi pomôže odčiniť čo sa stalo. Nemôžem sa do konca večnosti skrývať a nič nerobiť. Nie som schopná pohnúť sa ďalej preto, že viem aké trápenie som všetkým spôsobila. Dalo by sa t nejako napraviť? Ak by som vedela zariadiť aby oni boli šťastní, aby na celú tú vec zabudli, rozžiaril by sa aj pre mňa malý plamienok nádeje. Lenže ako?
Ešte som nevedela, že o pár dní nádej príde...
Komentáre
Prehľad komentárov
dakujem zlatko:* :)) som naozaj velmi rada že sa páči:))...ja sa zase pustam do stvrtej kapitoly:))
tvoja sedlaňa z bačala:D
(Kikuš, 12. 3. 2010 21:21)jaaj honey, milujem tvoj štýl písania, neskutočne super sa to číta:) hneď mám krajší večer, keď som si to prečítala, hneď sa púšťam aj do ďalších častí...
dakujeem :*
(Ninuš, 24. 2. 2010 18:58)dakujeeem veelmi si ma poešila:))a dalsia cast už je vo výrobe:))pri troche stastia to dnes dopisem a hned sem hodim;)
ty môj kokos!
(Deni, 24. 2. 2010 15:04)wau,kks,tkks,ty vole....to je aké dobré...úplne,že ma to dostalo....KDE JE ĎALŠIA ČASŤ????? EVERYTHING is FUCKED UP!!! :D
jaaj ty šemri šemravá:)) :*
(Ninuš:), 12. 3. 2010 22:07)