Môj román 6.časť :)
6.
Makačka. Tak sa dá jedným slovom zhrnúť to, čo sa deje posledných pár dní. Frendson sa asi zbláznil. Inak si neviem vysvetliť to množstvo práce ktoré mi nahádzal. Denne tri reportáže, akoby naschvál kilometre od seba- konečne som s Alanom dostali služobné auto! Také veľké strieborné, učím sa tú značku už týždeň no stále si ju nedokážem zapamätať- no aj tak, je toho až-až. A to som ešte dobre dopadla, Melanie dostala jeden deň dve recenzie, reportáž a ešte rozhovor s najstarším človekom v Brooklyne, ktorý kým opísal celý svoj život, ubehli dve hodiny. Pekne všetci spolu naňho nadávame, Melanie už navrhla aj voodoo bábiky. Ale je tu jeden človek, ktorý sa nemá na čo sťažovať. Crystal. Stále dostane tie najlepšie témy. Teda jednu na deň! Minule mala rozhovor s Joelom Moorom! Mrcha jedna odporná! Čo by som ja dala za taký rozhovor? Fajn, možno by som nebola schopná hocičo pred ním povedať ale predsa: Joel Moore!! To už čo je? Rozhodla som sa tej namyslenej husi ukázať, že nie je jediná, kto si zaslúži lukratívne články.
Stála som v bufete pri stolíku s Alanom a Melanie. Stala sa z nás skvelá partia. Tlačili sme do seba horalky a kecali o blbostiach. Už som sa vzdala nádeje, že niekedy povedieme vážny rozhovor.
Okolo išiel Frendson s kopou papierov v ruke, vreckom s muffinom v druhej, s červenou tvárou a kravatou prehodenou cez plece. To nie je dobrý znak. Obzrel sa a zbadal nás.
„No ideme, ideme na čo čakáte?“
Vymenili sme si sprisahanecké pohľady a išli za ním. Vo vnútri zasadačky už poslušne sedela Crystal a Betty na nás zazerala akoby sme práve vykradli banku. Má nový účes. Posunula sa z 50-tych rokov na 60-desiate, takže stále katastrofa. Posadali sme si na naše zvyčajné miesta a čakali. Frendson hodil na stôl nejaké papiere a pozeral na ne akoby mali za chvíľu vybuchnúť.
„Mám zlé správy,“ začal. Pozrela som na tie papiere. Grafy. No zbohom.
„Naša predajnosť klesla. Súperiace plátky v poslednom čase získali čitatelov rôznymi novými rubrikami. Musíme s tým niečo spraviť! Viac šoku, viac lesku, viac nafúkanosti, viac zaujímavostí!“
Zhrozene som sa pozrela na Melanie a ona na mňa. Idú ťažké časy...
Frendson zobral do rúk jeden z papierov.
„Sme v mínuse 2 000 000 dolárov. Musíme zase profitovať!“
Bála som sa že za chvíľu vybuchne. Sťažka dýchal a držal sa za srdce. Napokon si sadol a každého si premeral. „Nejaké návrhy?“
Crystal bola najrýchlejšia.
„Prieskum verejnej mienky. Zistíme, čo ľudia majú radi a čo nie,“ povedala samoľúbo. Len sa neposer, pomyslela som si.
„Áno, to je veľmi dobrý nápad, Crystal,“ kýval hlavou Frendson.
„Podľa mňa nie,“ ozvala som sa. Preskočilo mi?
Všetci na mňa zazerali.
„Prečo nie,“ so záujmom sa spýtal Frendson.
„Mňa osobne vždy otravujú všetky ankety a podobné prieskumy. Ľudí to akurát tak odradí. A to predsa nechceme...Podľa môjho názoru by sme sa mali osobitne zamerať na každú vekovú kategóriu, aby si každý našiel to, čo ho zaujme.“
„Hm, to mi nenapadlo. Ešte to prehodnotím. Aj vy si myslíte, že verejný prieskum je otravný?“ obrátil sa Frendson na ostatných.
„Absolútne ich nenávidím!“ povedala Melanie a škodoradostne pozrela na Crystal.
Alan a Jack taktiež súhlasili a Betty ako vždy nemala svoj názor. Tvárila sa tak nezúčastnene, že som čakala že každú chvíľu vytiahne ihlice a začne štrikovať.
„Tak fajn, dnes máme veľkú poradu s vedúcimi ostatných oddelení a niečo tam dohodneme. V každom prípade, ohľad na vekové skupiny je veľmi dôležitý. Do zajtra tu chcem mať vypracovaný plán, slečna Johnsonová!“
Pikačuho štvrté kurie oko na nohe! Toto som teda nečakala! Ale ako náhle som sa pozrela na Crystalin zhrozený výraz( musí mať plastiku čela, vôbec sa jej nevraští) , zmocnila sa ma spokojnosť a vzrušenie. Konečne nejaká príležitosť!
„Samozrejme.“
„Tak to by sme mali. Riadenie rozhodlo, že vzhľadom na straty nechá na nejaký čas všetky väčšie články väčším oddeleniam, čo znamená, že nám ostanú len menšie správy. Ale predsa sa mi niečo podarilo vybaviť...“ zatváril sa ako malé dieťa ktoré čaká pochvalu. „... rozhovor s Jamesom Morrisonom!“
Toto ma dorazilo. Môj obľúbený spevák! A takéto rozhovory vždy robí iba „elita“ z New Times, nikdy nie malé kreatívne oddelenie. To by bol teda zážitok...
Frendson sa otočil na Crystal. „Máte záujem?“
„Samozrejme!“ odpovedala Crystal, síce určite v tej jej malej plastikovej hlave ani netušila kto to je James Morrison. Ale mne to nedalo.
„Ehm, a prečo ona?“
Frendson nechápal. Asi bol zvyknutý, že mu nikdy nikto neprotirečí.
„Chcete i povedať, že by ste to zvládli aj vy?“
„Nevidím žiadny dôvod, prečo by som nemala.“
„Hm, keď tak nad tým rozmýšľam, myslím, že by ste mohli dostať šancu obe. Vlastne, hocikto z vás všetkých. Komu sa podarí zastihnúť ho do konca mesiaca a odovzdať mi aspoň stranový rozhovor, získa odmenu. Bude to určite ťažké, keďže si veľmi stráži súkromie. Som zvedavý, komu sa to podarí. Držím vám palce.“
Zdvihol sa, kývol hlavou a odišiel. Crystal vybehla za ním. Ide sa vtierať, tss!
„Ty máš ale gule dievča!“ zahlásila Melanie uznanlivo.
Komentáre
Prehľad komentárov
Nápad románu je zaujímavý a až do tejto kapitoly som to vydržala čítať bez nejakých väčších negatív. Možno ti nemám čo vytýkať. Ale ako človek, čo tiež rád píše by som ti chcela, že občas používaš slová, ktoré sa mi do deja moc nehodia. Nehovorím že sú zlé ale nie sú spisovné. Páči sa mi štýl akým píšeš je to zaujímavé a ja s s ním stotožňujem, keďže mám podobný.
Pozor na mená postáv myslím, že práve si premenovala hlavú hrdinku a tiež neviem či Jack nebol na začiatku John :D
a na záver, keďže sa dej odohráva v Amerike, pochybujem, že tam majú horalky :D a tiež asi by bolo lepšie nazvať italské capuchino talianským keď už píšeš v slovenčine. :D inak nemám čo vytknúť zatiaľ dobre a rozhodne budem pokračovať lebo som zvedavá, ako to dopadne :D
Možno sa k tomuto komentáru ani nedostaneš neviem, ale rozhodne nechcem aby si sa hnevala alebo niečo lebo som to nepísala s tým zámerom :D
:)
(Tina, 19. 3. 2013 17:13)